Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My happy ending... - 1. kapitola

01.10.2010 (20:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1163×

Krik sa ozýval zo všetkých strán, odrážal sa od stien. Zmätene som sa pozerala Felixovi do tváre. aj on patril k ním... k upírom! Ale z neho som cítila aj bezpečnosť. Neviem, čím to bolo, ale myslím, že tou výškou, ale ktovie. No Felix mal iné plány. Prudko ma od seba odstrčil. Len teraz som si všimla jeho neskutočne krásnu tvár. Bola bledá a tmavé kruhy pod očami boli veľmi výrazné. Upútali ma však jeho oči čiernej farby. Okolo zreničky ich však mal tmavočervené.

Pomaly som pred ním začala ustupovať dozadu. Snažila som sa robiť malé, no rýchle kroky. Zabije ma, tu mu nič nebude brániť v tom, aby to urobil, aby uhasil svoj smäd.

„Prosím!“ vydýchla som, ale znelo to skôr ako vzlyk. Urobil len dva rýchle kroky a už stál predo mnou. Srdce mi začalo tĺcť čoraz rýchlejšie, narážalo do hrudného koša, a to ma bolelo. Hrdlo mi stiahlo a začalo sa mi ťažko dýchať. Odvrátila som od neho zrak. Keby som teraz začala utekať, tak by som pred ním nemala asi bohvieakú šancu. Pravdepodobne by som sa nestihla ani dostať z tejto obrovskej sály a už by som bola mŕtva. Ale mohla by som si tak aspoň predĺžiť svoj život. I keď len o pár sekúnd, možno minút.

Sklonil ku mne hlavu a ja som znova o krok ustúpila. Narazila som na stenu. Z hrdla sa mi predral výkrik. On sa len pobavene usmial a pritlačil ma k stene. Ja chcem predsa žiť! Prečo by ma mal zabiť práve on? Prečo tu a teraz? Veď ja mám pred sebou ešte dlhý a šťastný život!

Schytila som do jednej ruky kríž, čo som nosila na krku na striebornej retiazke. To mi dala sestra Bernadet. Bože, prosím, ak ma počuješ a ak si tam niekde, tak ma zachráň, nechcem zomrieť! – zatvorila som oči a snažila sa prosiť Boha o milosť.

„Si krásna bude ťa škoda,“ šepol. Prebehol mi mráz po chrbte. Je to tou stenou, strachom, alebo jeho chladným telom? „Neboj sa, bude to rýchle, sľubujem. Rosalie!“ Jeho studenú ruku som pocítila na krku. Nasucho som prehltla.

„Prosím!“ Znova som sa pokúšala o to, aby ma pustil. Veď som mu nič neurobila. „Urobím čokoľvek!“ vydýchla som.

„Naozaj?!“ Len som prikývla a znova sa pozrela do jeho čiernych očí. Stavila by som sa, že pred chvíľou som tam videla trošku červenej farby, no teraz boli len a len čierne. Žiadny odtieň inej farby.

Jeho ruka sa presunula nižšie. Retiazku mi surovo strhol z krku. Chcela som vykríknuť, no nedalo sa mi ani nadýchnuť. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Felix zatvoril a otvoril dlaň. Znej sa vysypala spŕška jemného prachu. Vydesene som sa naňho pozrela.

„Ty...“

„Áno, ja,“ a usmial sa.

Jednou rukou ma pohladil po vlasoch. Jeho ruka tam aj ostala. Priblížil sa ku mne svojou tvárou. Pery mi položil na krk. Zachvela som sa. Prečo to neurýchli? Nechcem tu už viac trpieť!

Jeho zuby zrazu prenikli pod moju pokožku. Skríkla som od bolesti. Nohy sa mi podlomili, no an ma zachytil.

„Felix! Nie! Nezabíjaj ju!“ ozval sa celou miestnosťou niečí hlas. Neviem kto to je, ale ďakujem mu, pretože mi práve teraz zachránil život na niekoľko desiatok sekúnd. Felix sa odo mňa odtiahol. Rukou som si okamžite chytila miesto, kde ma pohrýzol. Začalo to veľmi páliť. Na ruke som mala teplú krv a tá sa mi valila po pokožke a vpíjala do látky.

„Eleazar, čo chceš? Ale rýchlo, pretože jed o chvíľu začne účinkovať!“ Tá rana ma neskutočne pálila. Čo to vravel o tom jede? Že o chvíľu začne účinkovať? Ale veď asi nenarazil na krčnú tepnu!

„Uhryzni ju. Ale len uhryznúť! Vieš, čo to je? Nieže ju zabiješ. Vyžaruje z nej niečo, cítim, že nie je obyčajná, ale výnimočná!“ povedal muž v dlhom čiernom plášti. Do tváre som mu však nevidela, pretože predo mnou stál Felix, ktorý každú chvíľu vrčal. Hlava sa mi začala mierne točiť a pred očami zahmlievať. Ešte stále ma Felix držal pritlačenú o stenu, takže som sa nezosunula k zemi. Cítila som, že slabnem. Ale bolesť v krku sa stupňovala, rýchlo naberala na intenzite.

„Nedokážem to, Eleazar. Už sa neudržím! Zabil by som ju,“ povedal a pustil ma. To už ale bolesť začínala byť neznesiteľné. Potichu som vzlykla. Felix odo mňa ustúpil. Pomaly som začínala klesať k zemi, no zachytili ma ďalšie ľadové ruky.

„Ja to zvládnem,“ šepol.

Znova ma niečo uhryzlo, ale tentoraz to bolo do ruky. Všetko ma začalo páliť. Pohltila ma temnota, v ktorej som nepočula nič. Jediný zvuk bol tlkot môjho srdca, ktorý vôbec nebol pravidelný. Raz tĺklo rýchlejšie a druhý raz pomalšie, že som ho takmer vôbec nevnímala. Ale bolesť mi nedovoľovala sústrediť sa na nič. Chcela som prosiť Boha o to, aby ma tu, na tomto mieste hneď zabil, ale nedalo sa na to ani pomyslieť. Chcem zomrieť a zbytočne tu netrpieť. Takú bolesť som si nepredstavovala ani v najhlbšom pekle! Toto bol hotový očistec. Ale čo som ja spáchala zlé? Veď som bola poslušná, modlila som sa pravidelne, pomáhala som v kláštore. Tak za čo tá bolesť? Alebo je to len môj osud. Ktovie.

Isto som už veľmi slabá a to srdce nevydrží ten tlak. O pár minút určite zomriem. Musím. Toto je k nevydržaniu.

Prečo nič nevidím a nevnímam iné zvuky? Som tu snáď sama? Zatvorili ma do nejakej komory, kde ma spaľujú zaživa? Prečo by to robili? Veď ma nepoznajú a ani ja ich. Určite som ich ani nikdy nevidela.

Ach, sestra Bernadet sa bude o mňa určite strachovať. Ale aspoň som tu nešla s malou Elis. Chcem ju ešte vidieť! Ale ten sen sa mi asi nesplní nikdy. Umriem. Ale aspoň ona o tom vedieť nebude. Ale ja som jej sľúbila, že ju budem chodievať navštevovať. Bože, prečo ma tak trestáš?!

Zrazu sa rýchlosť môjho srdca prudko zrýchlila. Ako to môže moje kľudné a pokojné srdce vydržať? To je teda záhada! Ale bolesť začala ustupovať, to bolo jediné pozitívum! Všetko sa však sústredilo v jednom centre. A tým sa stalo práve srdce. To začalo byť ako o preteky.

Už bude po všetkom, umriem.

Zrazu som započula posledné buchnutie srdca a nastalo ticho. Vlastne počula som aj iné zvuky. Nejaké veľmi tiché hovorenie, šum listov niekde von, šušťanie látky...

„Rosalie?“ náhle niekto prerušil to rozplývanie sa nad zvukmi, ktoré som doteraz nepočula. Ten hlas bol mužský a veľmi príjemný. Žeby to bol Felix? Pretože len k tomu jedinému mi ten hlas pasoval. „Prosím.“ Takže on prosí? Najskôr sa ma pokúša zabiť... počkať! Ja nie som mŕtva? Ale prečo mi potom nebije srdce?! Stal sa zo mňa upír?

Pomaly som sa zodvihla, no oči som mala stále zatvorené. Bála som sa ich otvoriť, pretože som nechcela vidieť, kde som. Ale niečo ma chytilo za ruku. Strhla som sa a pozrela sa na dotyčného. Predpokladala som dobre, bol to on – Felix!

„Vitaj v novom svete,“ šepol. Sedel vedľa mňa. Na svet som sa pozrela takými inými očami... neviem ako to inak opísať. Ale bolo to niečo nové a iné. Všetko som videla do najmenších detailov. Felixovu tvár zdobila jedna jazva v tvare polmesiaca, ktorú mal cez lícnu kosť. Minule som si to vôbec nevšimla, alebo som to ani nevidela. „Stal sa z teba upír, neboj sa, nie je to nič strašné!“

„Prečo? Prečo si ma premenil nezabil? Prečo toľká bolesť?“ Mala som naňho pripravených ešte niekoľko otázok, ale zarazila som sa. Môj hlas bol nádherný.. znel ako zvonkohra.

„Prepáč, ale inak by som ťa asi zabil. A prešla si premenou. Tým si musel prejsť každý,“ mykol plecom. „Ale teraz by sme mohli ísť sa najesť, nie? Necítiš smäd a pálenie v krku? Pretože to je úplne normálne!“ Zamyslela som sa. Celkom sa to dalo vydržať.

„No, pokiaľ si to nespomenul, tak so bolo úplne v pohode, ale trocha mi to predsa len vadí.“

„Tak poď. Je to úplne normálne, ako som povedal,“ povedal a pomohol mi postaviť sa. Teraz mi už jeho pokožka neprišla taká chladná, naopak, celkom príjemná na dotyk. Naša pokožka sa nádherne trblietala. Ale ako som sa dozvedela, tak to je jedna z vecí, podľa ktorých nás môžu odhaliť.

Felix otvoril obrovské dvere, spoza ktorých som započula tlkot sŕdc a omamnú vôňu... krvi. Po tej som momentálne túžila najviac. Chcela som uhasiť svoj ukrutný smäd, ktorý dal o sebe vedieť. Nemyslela som na nič iné, len na krv, ktorá by sa mi rozplynula na jazyku.

V momente, čo som prekročila prach tej sály, rozbehla som sa k prvému človekovi, ktorý mi stál v ceste. Zahryzla som sa mu do krku a preťala jeho tepnu. Krv sa mi tak začala valiť dolu krkom. Bola lahodná a sladká! Jedným slovom vynikajúca. Vypila som ho, vlastne to bola žena, takže ju, a odhodila na zem. Mala som dosť, ale bolo mi jej ľúto, keďže kvôli môjmu smädu musel umrieť jeden človek. A ak to takto bude pokračovať ďalej? To tu už nebudú ľudia?

Túto myšlienku som hneď zahnala a rozhodla sa, že túto tému už viac nebudem načínať! Veď som predsa upír, niečím sa živiť musím. Akoby som to prirovnávala k ľudskej strave a zvieratám. Ktovie ako chutí krv zvierat. Ale pochybujem, že je to... jedlé.

Otočila som sa a zbadala Felixa stojaceho pri nejakom mužovi s dlhými čiernymi vlasmi. Spolu sa rozprávali. Ten muž sa otočil ku mne a usmial sa. Neviem prečo. Felix sa pohol smerom ku mne. sklonil ku mne hlavu a šepol:

„Ideme do záhrady. Bol som poverený tým, aby som ťa poučil o našich pravidlách.“ Usmiala som sa na neho. Teraz ma znova schytil za ruku a viedol chodbami, až sme prišli k dverám, ktorými sa vychádzalo von.

„No, tu je naša záhrada. Tu chodievam pravidelne relaxovať a premýšľať. Je tu veľmi krásne. A najkrajšia je predsa len lipová alej,“ hovoril. Pri ňom som sa cítila dokonale. Ale nie úplne super. Niečo mi akoby chýbalo, ale neviem presne opísať čo.

Zas sme prešli mlčky cez záhradu, až som zbadala to, o čom tak básnil. Bolo to krásne! Keďže je jeseň, tak na zemi boli rôznofarebné listy. Od zelenej, cez žltú, až po červenú. Pod stromami bola ešte ďalšia cesta, ktorej koniec nebol vidieť.

„Takže. Je len jeden zákon, ktorý musíš dodržiavať. A ten je nenechať sa odhaliť. Jednoduché, no zároveň zložité.“

„Len to? Nič viac?“

„Nie, to je všetko,“ usmial sa o otočil sa ku mne. Jeho oči boli krásnej karmínovej farby. Felixove ruky som náhle pocítila okolo svojho pásu. Pritiahol si ma k sebe, bližšie to už asi ani nešlo. Nevedela som, čo mám robiť. Ruka mu začala putovať stále vyššie. Chcela som sa od neho odkloniť, no on sa pritiahol znova bližšie. Tvár mal len necelých päť centimetrov od tej mojej.

„Si krásna, Rosalie.“ Tú vetu som už od neho počula niekoľkokrát. Ale ja si to nemyslím! Nie som krásna! Zrazu pery jemne pritlačil na tie moje. Chcela som uhnúť, ale nedalo sa to. Pevne ma zovrel vo svojom náručí.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My happy ending... - 1. kapitola: