Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mračná nad Forksom - 6. kapitola

12.08.2013 (09:45) • VampireAlice1235 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1291×

Keď sme prišli domov, Edward niekam odbehol. Mne to bolo jedno. Vošla som do domu a mala som namierené do izby. Cítila som na sebe pohľady, ale ignorovala som ich. Najlepšie bude, keď budeme čo najmenej komunikovať. Ale to by som nemohla mať za sestru Alice.

„Bella, mňa to tak mrzí. Nechcela som sa ťa dotknúť. Ja som tú izbu chcela len zútulniť.”

„Alice, to je v poriadku. Bol to pre mňa len šok,” odvetila som jej s úsmevom a pokračovala v ceste do izby.

„Neboj sa, všetko som vrátila na miesto,” trkotala ďalej a zjavne jej nedošlo, že chcem byť sama.

„Alice, ďakujem. A teraz, ak dovolíš, chcem sa ísť osprchovať.” Nečakala som na odpoveď a vliezla som do izby. Najprv som sa poobzerala po izbe a naozaj neklamala. Bola to presne tá izba, ktorá tu bola pred ich príchodom. Dokonca aj staré kreslo bolo pod oknom. Keď som ho tam videla, zaplavila ma vlna spomienok. V tom kresle sme sedávali s Očkom a pozerali sa von oknom. A tak namiesto sprchy som si sadla do kresla. Ako som tak tam sedela a premýšľala, začula som dole celkom zaujímavý rozhovor.

„Pochybujem, že bude s nami chcieť niekam ísť. Aj keď je to lov.”

„Rosallie, je to moja sestra. Jasné, že s nami pôjde.”

„Ja by som to neriskovala. Čo ak si nás pomýli s večerou?”

„To by nikdy nespravila.”

„Nie? Tak sa uvedom, ako sa správala doteraz. Najprv nás chcela vykopnúť z vlastného domu, potom mi zmrzačila Emmetta a na dôvažok spravila scénu kvôli tomu, že si jej izbu prerobila tak, aby vyhovovala jej pôvodnému majiteľovi - Edwardovi.”

„Prestaň urážať moju sestru.” A na to sa ozval tupý úder. Alice dala Rosallie facku kvôli mne. Samoľúbo som sa usmiala. Bohužiaľ stopla to Esme.

„Dievčatá, nehádajte sa. Alice choď hore a opýtaj sa Belly, či pôjde s nami. A ty, Rosallie. upokoj sa.”

Avšak skôr, ako Alice prišla za mnou, k domu sa blížil človek. „Presne včas,” pomyslela som si.

Zbehla som dole, kde všetci boli ako skamenení. Keď zazvonil zvonček, otvorila som dvere.

„Dobrý deň. Som tu správne na ubytovni pre bezdomovcov?” opýtal sa ma asi päťdesiat ročný chlap.

„Áno. Poďte tadiaľto. Najskôr sa umyjete a potom vám donesiem polievku.” Viedla som ho hore schodmi a priamo do mojej kúpeľne. Potom som zbehla dole. Sadla som si na sedačku a zapla telku.

„Bella, ty pomáhaš bezdomovcom?” opýtala sa ma Esme.

„Nie. Oni pomáhajú mne.”

„A ako? Ale vlastne to je jedno. Viem, že si vegetariánka, ako my. a práve sme sa chystali na lov. Ideš s nami?”

„Drahá Esme. Ak si si to neuvedomila, moja večera sa práve umýva. A preto by som bola rada, ak by ste čo najskôr na ten lov vypadli, lebo typujem, že nie všetci máte pevnú vôľu a ja sa s jedlom nedelím.” Dosiahla som svoje. Esme zalapala po vzduchu a šokovane na mňa pozrela. Ostatným som však nestála ani za pohľad a utiekli čo najďalej od domu.

„O tom sa ešte porozprávame,” povedal mi Carlisle a ťahal Esme z domu.

Ja som sa tým nezaoberala, lebo moje jedlo sa práve doumývalo, a tak bol čas večere.

Pomaly som vyšla hore a vošla do izby. Nerada sa s jedlom babrem, a tak som nadľudsku rýchlosťou vošla do kúpeľne a prekvapila ho pri umývadle. Zložila som ho na zem a lačne pila. Vtom ma však niečo vyrušilo. Odhodila som polomŕtve telo a napriamila som sa do útočnej pozície. Keď som zistila, kto je tak hlúpy, začala som sa smiať.

„Ak chceš, ešte ti niečo ostalo,” ukázala som na telo.

„Myslel som, že sa s jedlom nedelíš,” odvetil mi. Videla som, že je nesvoj, a tak som ho ďalej provokovala.

„Ale Edward. Vieš, že pri tebe by som urobila výnimku,” odvetila som mu s laškovným úsmevom. Bavilo ma trápiť ho.

„Nie, ďakujem. Ja som vegetarián,” odvetil mi stroho. Ale videla som, že ho to láka.

„Veď aj ja. Ale občas si doprajem aj niečo lahodnejšie. Fakt si nedáš?” A posunula som telo nohou bližšie k nemu.

„Nie, ďakujem. Keď doješ, zbav sa tela a príď do obývačky. Musíme sa porozprávať.” A zmizol.

A tak som dokončila, čo som začala, ale už mi to neprišlo ako dobrý žart. Začala som mať pocit viny.

Dofrasa s Cullenovcami. Je to môj život a môžem si robiť, čo sa mi zachce. Zdrapila som telo a odvliekla som ho vysoko do hôr. Tam so ho zakopala a vrátila sa naspäť. Samozrejme, že ma už všetci čakali v obývačke. Kašlala som na nich a vošla do domu oknom. Osprchovala som sa a začala upratovať kúpeľňu. Z mojej činnosti ma však vyrušili moji spolubývajúci.

„Mohla by si nás, prosím ťa, prestať ignorovať a zísť dole? Chceme sa len porozprávať.” Podľa hlasu som vedela, že je to Carlisle.

„Ja sa nemám s vami o čom baviť,” odvetila som, ale i napriek tomu som zišla dole.

„Mimochodom, kde je Očko? Chcela by som ho pochovať,” povedala som, keď som už bola v obývačke. No skôr, ako mi stihli odpovedať, som zbadala v mysli Esme, ako sa hanbí, že ho vyhodili do kontajnera a rozmýšľala, ako mi to povedať.

„Ďakujem za odpoveď, Esme.” A už som sa hrabala v odpadkoch. Na moje prekvapenie tam však nebol. Ale to sa už zo schodov ozýval smiech. Bol to Edward.

„Čomu sa smeješ?” odvrkla som podráždene. Neodpovedal, len mi v myli prehral obraz, ako sa hrabem v kontajneri. Bolo to fakt smiešne, ale udržala som si chladnú masku.

„Je vzadu za domom.” Skôr, ako stihol povedať čokoľvek iné, obehla som dom a našla som tam malú truhličku z dreva. Bola som v takom šoku, že som sa nezmohla na slovo.

„To si spravil ty?” opýtala som sa ho.

„Áno. Viem, ako ti na ňom záležalo, a tak som ti chcel vynahradiť jeho stratu aspoň dôstojným pohrebom.”

„Ďakujem,” odvetila som šeptom.

„Asi chceš byť sama. Tak ťa počkám v dome.” Stisol mi ruku a pobral sa na odchod.

„Nie, Zostaň, prosím ťa.” Ani neviem ako som tie slová vyslovila nahlas.

„V poriadku.” A postavil sa po mojej pravici.

„Bella, viem, že moju rodinu veľmi nemusíš, ale tiež by tu chceli byť s tebou. Môžu?”

„Ak chcú.” Viac som nepovedala a venovala sa malej truhličke.

Zdvihla som ju zo zeme a pohladila ju.

„Chcela by som ho pochovať pri vodopáde, vadilo by to?”

„Nie,” odvetilo mi zborovo sedem hlasov.

A tak sme sa mlčky vybrali k vodopádom. Keď sme tam prišli, automaticky som zamierila s miestu pod stromom. Na moje prekvapenie namiesto provizórneho hrobu, ktorý som tam spravila, tam bola teraz jama dostatočne hlboká na truhlu. A tak som ju tam mlčky položila. Chcela som pôsobiť vyrovnane, ale nedalo sa. Začali mnou otriasať vzlyky a skôr, ako som si uvedomila, ma objímalo sedem upírov. Dokonca aj Rosallie.

„Bella, mohol by som niečo povedať?” opýtal sa ma ten obor Emmett. No skôr, ako som stihla čokoľvek odpovedať predbehol ma Edward: „Neopováž sa,” zavrčal nahnevane.

„Neboj sa budem slušný. Prosím.”

„Fajn. Môžeš,” povedala som a sadla si na zem. Ostatní si posadali okolo mňa a čakali sme, čo Emmett vymyslel.

„Drahí smútiaci. Zišli sme sa tu, aby sme si uctili pamiatku zosnulého kocúra Očka. Poznal som ho len krátko, ale bol to ten najlepší kocúr na svete.”

Z myslí všade naokolo sršalo napätie. Čakali, že povie niečo nevhodné, ale napodiv bol celkom vážny. Jeho reč nebola dlhá, ale výstižná. A to čo sa stalo na konci, bolo absurdné. Ten obor začal vzlykať ako malé dieťa. Všetci sa naňho pozerali s nedôverou. Mysleli si, že to len hrá. Niekto nenabral odvahu, ísť k nemu bližšie a zistiť, ako to je. A tak som vstala, pristúpila k nemu, a zistila, že to nehrá.

„Ďakujem,” šepla som a objala ho. Chvíľu sme tam spolu vzlykali. Keď sme sa upokojili, zahrabali sme truhlu a dievčatá položili na vrch hrobu kvety. Vedela som, že musím niečo povedať, a tak som sa k nim obrátila a povedala:

„Ďakujem vám všetkým, že ste mi boli oporou a je mi ľúto, za ten incident v dome. Môžete mi to prepáčiť?”

„Už je ti dávno odpustené," povedala Esme a objala ma. Potom som putovala s náruče do náruče a rad radom som sa každému ešte raz ospravedlnila. Ako posledný bol Jasper.

„Tvoj spôsob lovu mi pripomína Volturiovcov. Že si s nimi chvíľu žila?” Tá otázka ma dosť zaskočila avšak musela som niečo povedať, lebo všetci čakali na odpoveď.

„Áno, ale už je to dávno. Môžeme ísť domov?” opýtala som sa s nádejou, že sa nebudú ďalej vypytovať. Nečakala som na odpoveď a pobrala sa domov. Postupne sa ku mne všetci pridali. Spomalila som a nechala som ich, nech ma predbehnú. Naskytol sa mi obraz pravej rodiny, ktorá drží spolu v dobrom aj v zlom. To poznanie mi vyrazilo dych a zastala som.

„Deje sa niečo?” opýtal sa ma ustarostene Edward, ktorý celý čas bežal popri mne.

„Ja som si len uvedomila, že vy ste pravá rodina. A nechápem, čo medzi vami robím ja,” odvetila som úprimne.

„Patríš k nám,” odvetil s úsmevom zobral ma za ruku a spolu sme bežali domov.

Chcela by som sa vám poďakovať ku komentárom k minulej kapitole. Potešili ma na pomohli mi napísať túto kapitolu.

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mračná nad Forksom - 6. kapitola: