Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 6. kapitola

15.12.2012 (13:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 3986×

6. kapitola

„Dúfam, že toto nie je váš prvý let,“ zahundrala som, keď sme s Edwardom  sedeli na najlepších sedadlách prvej triedy v lietadle smerujúcom do New Yorku, kde budeme neskôr prestupovať. Príchod na letisko sa, samozrejme, nezaobišiel bez problémov. Stálo ma neskutočné množstvo úsilia, aby som donútila tohto chlapa, momentálne sediaceho vedľa mňa, nasadiť si na oči slnečné tmavé okuliare a ako tak mu vysvetlila, čo taký bodyguard vlastne robí.  

„A čo som James Bond?“ frflal celú cestu autom vždy, keď som mu podávala čierne značkové okuliare, zapožičané od Roberta, ktorý ich mal, našťastie, dostatok. Nikdy v živote som si nepriala byť na letisku tak veľmi ako vtedy. Celú cestu od môjho domu až tam sme sa hádali. Teda, možno to ani neboli hádky, my sme sa iba doťahovali...

„Ak chcete, môžete byť aj Bin Ládin! Hlavne si ich nasaďte!“ Dobre, Bin Ládin škule možno nenosil, ale to je len nepodstatná maličkosť.

„Samozrejme, že toto nie je môj prvý let,“ povedal Edward trošku podráždene a tým ma vyrušil so zamyslenia.

„Fajn, veď som sa len pýtala,“ osopila som sa späť naňho, urazene som sa otočila smerom k oknu a zízala na oblaky. Nechápala som, prečo je na mňa nadurdený. Pokiaľ mi je známe, ja som ho nenútila ísť so mnou. Zas muži a ich logika hodná päťročného dieťaťa.

Očami som neskôr skenovala okienko a predstavovala som si, akoby som chytila Eugenovu – nedokážem si pomôcť – hlavičku a pekne krásne mu ju tam priložila, aby sa „nadýchal čerstvého vzduchu“ a trošku upokojil svoje rozhnevané hormóny. Lenže nech pozerám ako pozerám, parametre nasvedčovali, že tieto okná určite nie sú robené pre vrahov ani samovrahov. Škoda... Povzdychla som si a oprela sa o sedadlo, aby som si urobila dostatočné pohodlie. Natočila som hlavu k Edwardovi, ktorý momentálne zápasil so zamotaným káblom od slúchadiel k mobilu, ktorý mu spočíval na kolenách. S pobaveným pohľadom som ho sledovala. Keď prešlo asi päť minút a stále k ničomu nedospel, neubránila som sa škodoradostnému zachichotaniu. Ha, tam máš, ty „Mr. Bombastic.“ Teraz sa predveď.  Môj chichot nebol, nanešťastie, taký tichý, ako som si pôvodne predstavovala, kvôli čomu ma Edward prebodol zabijáckym pohľadom. Páni, postavu v horore by zvládol na jednotku. Mne sa na rukách od jeho výrazu vyhodili zimomriavky a to už je čo povedať. Mala som chuť uznanlivo pokývať hlavou.

„Musíte sa rehotať?“ prskol a ako na potvoru trhol káblikom prisilno, čo, chudák, nevydržal a rozlomil sa. Vybuchla som od smiechu.

„Máte pravdu,“ pripustila som, „musím.“ Edward niečo nezrozumiteľné zašomral, ale mám dojem, že som započula spojenie slov hlúpa koza. Alebo krava? Neviem, to je vlastne jedno. Obe sú na k... Počkať, dúfam, že posledná možnosť slova na k, ktoré sa však v tomto prípade cenzuruje, nemyslel... To by sa už moja ruka stretla s jeho uchom. Edward si namrzene povzdychol a hlavou sa oprel o sedadlo. Privrel viečka a nepatrne zavrtel hlavou. Keby som mala laserové oči, asi by som uvidela aj tú pomyseľnú paru, ktorá sa mu pustila z nosa. Ach jaj, niekomu som brnkla na slabú notu. V duchu som sa potešene usmiala. On ma mohol iritovať do tejto chvíle, tak teraz nastupujem na rad ja. Veď ja ho donútim ľutovať, že si tento výlet so mnou nerozmyslel, dokým bol čas. Pobeží ako namydlený blesk domov.

Spokojne som privrela viečka a s pocitom zadosťučinenia som sladko zaspala.

Prebudilo ma až priam bolestivé štuchnutie do ramena, ktoré som si  – ako inak – vyslúžila od Edwarda, nášho vysnívaného princa. Alebo žeby Ruthiinho princa Krasoňa, pretože to bola ona, kto mi ho sem hodil? Ešteže som nebola princezná, pretože keby mi na krk môj otec zavesil tohto chlapa, asi zmením orientáciu.

New Yorské letisko bolo preplnené paparazzov, ktorí sa na mňa ihneď po príchode do letiskovej haly vrhli. Pred očami mi blikali desiatky, možno stovky fotoaparátov. Poväčšine som sa snažila na každého usmievať, ale keď už som od toľkých bleskov bola až príliš oslepená, nebolo to najpríjemnejšie, kvôli čomu som bola nútená skloniť hlavu. Už teraz som sa tešila na titulky tohto typu v časopisoch: „Zamračená Bella Swanová! Je za jej zármutkom nejaký milenec?“ Rozdala som pár podpisov svojim fanúšikom, ktorí mi mávali pred očami so zdrapmi papierov a potom v dave ľudí hľadala momentálne zatúlaného Edwarda. Prezrela som každé jedno miesto, kam len moje oko dovidelo, ale nedokázala som ho nikde nájsť. Keď som už bola rozhodnutá opustiť NY bez neho, niečia ruka ma schňapla za rameno. Zvrtla som sa od ľaku na päte a narazila do Edwardovej hrude. Preboha! Ihneď som odskočila o pár krokov dozadu a prebodla ho pohľadom. Zhlboka vydychoval akoby práve dobehol maratón a na môj výpad do jeho hrude nijako zjavne nereagoval. Och, ďakujem krásne, nech už komukoľvek. Určite by si neodpustil svoje poznámky.

„Kde ste boli?“ zašomrala som otrávene, aj keď to v mojom vnútri riadne vrelo. Ale načo sa budem zbytočne znervózňovať?

„Zháňal som si nové slúchadlá,“ potešene sa zasmial a zdvihol ruku, v ktorej držal pomotaný zväzok bielych slúchadiel. Určite sa z ich odmotávaním bude zaoberať celý let. Pretočila som očami.

„Mohli ste sa aspoň ozvať, že niekam idete,“ podotkla som.

„Prečo, chýbal som vám?“ pokýval obočím. No nevravela som? Teda vlastne, nepomyslela som na to? S týmto chlapíkom som sa nepoznala ešte dokopy ani deň a už som presne vedela, čo je to za charakter. Keby sa tu na okolí nenachádzalo tak veľa ľudí, pravdepodobne by som mu už spôsobila ujmu na zdraví. Ale takto som sa musela krotiť, pretože som nechcela byť na obálke časáku odfotená na Edwardovom chrbte s rukami okolo jeho krku, snažiac sa ho usmrtiť.

Zdvihla som obočie. „Príliš si fandíte.“ Bez ďalších slov som sa od neho otočila a neostávalo mi nič iné, iba čakať na ďalší let.

V Paríži sme pristáli večer. Celý let sme s Edwardom prežili v tichosti. Ja som si čítala knihu a tvárila sa, že v lietadle nemám žiadneho známeho, s kým by som pokecala a Edward počúval hudbu so svojimi novými slúchadlami, taktiež sa tváriac, že ma nepozná. Nemohla som tvrdiť, žeby mi to nejako extra prekážalo – aspoň ma zbytočne neznervózňoval.

Na parížskom letisku sa, tentokrát, nenachádzalo také množstvo paparazzov a iných novinárov, ako bolo v NY. Zo zvláštneho dôvodu som zato bola aj celkom vďačná. Pred tým, než sme však vkročili do letiskovej haly, som prelomila to ticho, ktoré vládlo medzi mnou a mojim skvelým bodyguardom.

„Dajte si tie okuliare od Roberta,“ odvrkla som a sama si na oči priložila slnečné okuliare s tmavými sklami. Okuliare vás vlastne nemohli ochrániť, ale bolo príjemnejšie, ak ste ich mali. Pre mňa hrali hlavnú úlohu kvôli bleskom od foťákov, ktorých bolo temer všade požehnane.         

„Vyzerám jak magor,“ zašomral Edward, keď si ich priložil na oči. Pozrela som naňho, pričom som prižmúrila oči, snažiac sa kritickým okom zhodnotiť jeho zovňajšok. Nakoniec som iba nedbalo pohodila rukou.

„V tom prípade to máte jedno, vyzeráte tak tak či onak.“ V duchu som sa potešene zasmiala, keď som si všimla Edwardov neveriacky pohľad, ktorým ma počastoval. No čo, ja som sa predsa zaprisahala, že bude ľutovať svoje rozhodnutie ísť so mnou. Kufre som nechala položené pri ňom a vybrala sa smerom k autu, ktoré som mala objedané a teraz na mňa vonku čakalo. Tá fuchtľa z predpovede počasia mala pravdu. V okamihu, keď som sa vymotkala von, ma ovial studený vzduch, kvôli čomu som sa okamžite roztriasla. Na sebe som mala len tenší pletený svetrík, za ktorý som sa v duchu nakopávala do zadku. Do kelu, všetky teplejšie veci sa nachádzali v kufri, čiže mi neostávalo nič iné, iba tú strašnú zimu prežiť. Šprintom som uháňala k odstavenému čiernemu mercedesu stojacemu hneď pred vchodom.

„Bonsoir,“ spustila som pobavene, keď som nastúpila na miesto spolujazdca. Moje znalosti francúzštiny boli na bode mrazu, ale pozdravy ako dobrý večer a dobrý deň som ovládala. Našťastie som tu vo Francúzsku mala vždy toho istého šoféra, ktorý s angličtinou problém nemal, čiže v dorozumievaní nenastali žiadne komplikácie. Triasla som sa ako osika, čo si všimol aj Louis a okamžite zvýšil intenzitu kúrenia.

„Merci,“ poďakovala som sa a sama seba som musela pochváliť. Dokonca ani slovíčko ďakujem z môjho francúzskeho slovníka nevypadlo.

„Čakáme ešte na niekoho?“ spýtal sa Louis lámavou angličtinou. Neochotne som prikývla, pričom som uvažovala, že by sme mohli zdúchnuť aj bez Edwarda. Lenže keď som natočila hlavu smerom k vchodu, všimla som si zhrbenú vysokú postavu a neubránila sa povzdychu. Práve vychádzal z dverí a za sebou ťahal päť kufrov, z čoho mi boli štyri dôverne známe, pretože patrili mne. A pri myšlienke, že by som svoje úbohé veci nechala s týmto mužom, mnou prešla zimnica. Ešte by ich daroval do charity alebo niečo také...

„Naňho,“ ukázala som von oknom.

„Nemám mu ísť pomôcť?“ ponúkol sa Louis, ktorý spoločne so mnou sledoval zápas Edward verzus kufre.

„On to určite zvládne aj sám, nechaj tak, Louis,“ usmiala som sa a pohodlne sa oprela o sedadlo, stále sledujúc môjho ochrankára. 

Edward svoj zápas nakoniec vyhral a bez ujmy na zdraví seba či mojich kufrov sa dostavil k autu hneď po tom, čo som sa na Louisovo naliehanie nad ním zľutovala a vykukla z auta, aby vedel, kam má vlastne, „chudáčik“, ísť. Z frflaním si sadol na zadné sedadlá a zhlboka vydychoval.

„Tak ako sa vám tu páči?“ doberala som si ho. Louis práve vyštartoval. V spätnom zrkadle som sa pozrela na Edwarda, ktorý s určitosťou zatínal zuby. Jeho výraz bol opäť vražedný a mne pripomenul cestu lietadlom z L.A. do NY, kedy ho mal na tvári tiež.

„Boli ste už vlastne niekedy v Paríži?“ pokračovala som, keď sa nemal k slovu. Asi som ho urazila. Mala som chuť sa hlasno zasmiať.

„Nie,“ bolo všetko, čo odvetil. V duchu som sa potľapkala po ramene. Dosiahla som to, o čo sa snažím už od rána. Nasrala som pána Dokonalého. A opäť sa autom rozhostilo ticho narúšané iba pustením rádiom, v ktorom hrali francúzske piesne a ja som spoznala iba tú pravdepodobne najznámejšiu – Je t’aime.

Louis sa, našťastie, na nič nepýtal. Prečo by aj mal, aj tak mu do toho nič nie je. Momentálne som bola v rozpoložení, kedy by som sa bola dokázala pohádať aj s Číňanom, keď by sme si absolútne neboli rozumeli. Sledovala som parížske ulice plné obchodov najvýznamnejších módnych návrhárov sveta a nevedela sa dostatočne vynadívať. Napriek tomu, že som v Paríži bola už viackrát, stále bolo na tomto meste čo okukovať a nikdy ma nedokázalo omrzieť. Zastavili sme pred hotelom, v ktorom som ubytovaná stále, keď sa nachádzam v Paríži. Patrí medzi najdrahšie a najluxusnejšie hotely v tomto meste, čo je pre mňa najdôležitejšie.

„Stop, ešte nevystupovať,“ zastavila som Edwarda, keď sa chopil kľučky. Zo zadného sedadla sa ozvalo otrávené zafučanie. Odkašľala som si.

„Takže, pán Cullen, týmto momentom sa začína vaša skúšobná doba môjho bodyguarda. Asi by som vás mala oboznámiť s istými, nazvime to pravidlami, nakoľko predpokladám, že ste sa tejto profesii ešte nikdy nevenovali,“ povedala som sladkým hláskom a s úsmevom americkej hviezdy – ktorou som aj bola – som naňho pozrela. Prekrížil si ruky na hrudi a čakal.

„No,“ začala som, „vlastne to ani nie je nejaké zložité. Iba si prajem, aby ste sa ma nedotýkali-“

„Ale keby na vás niekto zaútočil?“ skočil mi do reči a na tvári sa mu mihol potmehúdsky úsmev. Prižmúrila som oči. „V tom prípade, samozrejme, áno. Ale nemyslím, že sa to bude diať často, takže až tak sa vás to netýka,“ objasnila som mu. „Ďalej si želám, aby ste pri svojej práci mali stále na očiach slnečné okuliare a naopak vymedzili nosenie šiltoviek, v ktorých vyzeráte ako trhan.“ Nadychoval sa k nejakej odpovedi, ale nenechala som ho a dokončila som. „Z toho vyplýva, že vo vašej pracovnej dobe vám na hlave tú potrhanú hrôzu nechcem vidieť.“

„To je všetko, čo si vaša maličkosť želá?“ precedil pomedzi zuby a ihneď si dal z hlavy dole šiltovku, ktorú si nasadil pravdepodobne niekde medzi New Yorkom a Parížom.    

Vystúpila som z auta a upravila si svetrík, aby nebol príliš skrčený. Poobzerala som sa po okolí a zistila, že sa tu žiadni novinári nenachádzajú. Škoda, rada by som overila Edwardove schopnosti, ktorými zaručene oplýva.

„Prines kufre,“ zvolala som naňho, keď sa vyterigal zo sedadla a ja som pokračovala ku vchodu, keď mi zazvonil telefón. Zložila som si maličkú kabelku z pleca – ktorú by moja babka nazvala „šlapkovská,“ pretože by sa do nej podľa nej zmestil len kondóm – a vylovila mobil.

„Haló,“ priložila som si ho k uchu.

„Čau, no ako? Aká bola cesta?“ vyzvedala Ruth vzrušeným hlasom. Vedela som si predstaviť, ako bola celý deň vo vytržení a odrátala sekundy, kedy bude môcť vytočiť moje číslo.

„Ahoj, moja drahá, že ako? No čo ti poviem, úplne úžasne. S Edwardom sa z nás stali best friends, konečne som objavila svoju chýbajúcu polovičku a teraz si život bez neho už ani nedokážem predstaviť,“ odvetila som ironicky.

„Kvôli čomu ste sa zase pohádali?“ povzdychla si a ja som pred očami videla jej ukrutne smutný výraz.

„Kvôli ničomu, ak by sa malo vyriešiť, prečo spolu nevychádzame, asi by som sa mala radšej pohádať s jeho matkou a otcom, a spýtať sa, prečo splodili takého magora ako je ich syn. Možno mali radšej použiť kondóm alebo nejaké iné prostriedky...“ Ruth do mobilu zhrozene zhíkla.

„Bella! Toto bolo od teba hrubé...“

„Pokiaľ viem, ja som sa neprosila o to, aby šiel so mnou. Nemala som ho rada, nemám ho rada a nikdy ho mať rada nebudem. Bodka, to je koniec nášho príbehu.“

„Daj mu šancu,“ prehovárala ma. No určite, ja sa mu do riti strkať nebudem.

„Neprichádza do úvahy, nejako sa donútim prežiť tento strašný týždeň, ale ihneď, ako dorazíme do L.A., ide domov a dopredu ťa varujem, aby si sa nepokúšala sa ho zastávať ani nič podobné, áno?“  

„Bella...“

„Pozri, na dnes končím, som unavená a neviem sa dočkať, kedy zaľahnem do postele. Okrem toho sa ešte potrebujem osprchovať a tak. Ešte si zavoláme. Pa,“ rozlúčila som sa a zložila som. Tento hovor som si teda mohla odpustiť. Otočila som sa za seba a zamračila sa, keď som si na chodníku pred hotelom všimla vyložené moje kufre. Avšak, Edward sa nikde nenachádzal. Poobzerala som sa po recepcii, ale nebol tu. Mykla som ramenami a pomaly vyšla von,  kde som prehľadávala okolie. Nikde som ho nevidela. Akoby sa po ňom zľahla zem.

„Kam išiel Edward?“ spýtala som sa Louisa, keď som otvorila dvere od auta. Louis sa na mňa zarazene pozrel a povzdychol si. „Po tom, čo si vypočul váš telefonát, nechal všetky veci tu a odišiel.“  

Snáď sa vám páčila aj dnešná kapitola, ktorá pre mňa znamenala hotový pôrod.  Ak sa niekomu bude chcieť, by som bola rada, ak mi tu aj zanechá pár slovíčok, aby som vedela, či má zmysel sem aj pre niekoho pridávať pokračovanie. Dostávam totiž pocit, že vás poviedka nebaví, respektíve prestáva baviť. Ja viem, že v prvom rade má baviť autora, mňa aj baví, ale nedávala by som na tento web predsa niečo, čo nebaví čitateľov. Poviedka bude mať aj vážnejšie situácie, ale všetko má svoj čas a nechcem to zbytočne urýchľovať. :-)  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 6. kapitola: