Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 5. kapitola

04.12.2012 (19:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 3562×

5. kapitola

„... a teraz sa, naši milí diváci, poďme pozrieť na počasie vo svete. Vo Veľkej Británii a Francúzsku očakávame v nasledujúcich dňoch tlakovú níž, ktorá zapríčiní prínos silných zrážok. Slnko sa ukáže len občasne, rovnako teplota sa bude pohybovať iba okolo desiatky, preto, ak sa chystáte vycestovať do jednej z týchto krajín, pripravte sa na veľké teplotné rozdiely a prichystajte si aj kabáty,“ štebotala vychudnutá moderátorka a komicky gestikulovala rukami na obrazovke, akoby sa tomu, čo trepala, vôbec rozumela. Takéto „vedúce“ som priam zbožňovala. Kedysi som sa aj ja hlásila na pozíciu rosničky, ale, pravdaže, odmietli ma. Vraj nemám dostatočné skúsenosti s prácou pred kamerou.

WTF?! To iste! A pred objektívom, keď ma fotia a pri módnych prehliadkach sa na kamere teda vôbec neukazujem. Úchyláci, všetko je dopredu zaplatené, určite aj tejto blonďavej kozičke otec zaplatil účinkovanie, nakoľko je známe, že má dobré vzťahy s televíziou BBC. Rozhorčene som pokrútila hlavou v snahe dostať z hlavy tieto nepríjemné myšlienky a prepla na film s Bradom Pittom, ktorý sa momentálne na obrazovke ukazoval bez košele, iba v napasovaných nohaviciach. Hm, celkom dobré telo, pochválila som ho v duchu. Iba škoda, že je odo mňa takmer o tridsať rokov starší... Bože, nad čím premýšľam? Veď Brad je prakticky môj sused, s Angie – veľmi milé žieňa – bývajú pár ulíc odo mňa. Rozhodla som sa radšej venovať pozornosť predpovedi počasia. Skontrolovala som, či sa v mojom kufri nachádzajú všetky potrebné veci. Ale uvedomila som si, že aj keby nie, je to jedno, nakoľko mi nerobí problém nabehnúť do nejakého nechutne drahého parížskeho butiku a ak by bolo treba, aj ho celý vykúpiť.

Vonku zapadlo slnko a ja som sa pousmiala, keď mi zrak padol na Hollywood. Moje milované mestečko, zajtra ťa zase na nejaký čas opustím. Výhľad z môjho okna v spálni som mala ukážkový. Bolo krásne sledovať zapadajúce slnko a ihneď s tým si aj uvedomiť, kde sa nachádzam a že takýto výhľad nemá veľa ľudí. Že patrím k menšine. Znamenalo to, že som niekto. Niekto, kto niečo dosiahol. Milovala som svoj život a nevedela som si ho predstaviť inak.

Z rozjímania nad mojim dokonalým životom ma vyrušila Mimi, ktorá zamrnčala a tackavo sa vymotala z pelechu – z jedného z jej troch, ktoré som jej s obrovskou láskou zaobstarala, jeden  z nich mala už aj pripravený na chodbe spoločne s taškou, v ktorej mala granule, hračky a všetky potrebné veci, ktoré som jej zbalila na pobyt mimo tohto domu. Prešla ku mne a pýtala sa na ruky. A ja som nemala srdce jej nevyhovieť, aj tak ju o chvíľu vezmem k mame, ktorá ju určite netrpezlivo očakáva.

„Slečna, mám vám na zajtra aj zabaliť nejaké jedlo?“ Nakukla do spálne Annie s ospravedlňujúcim výrazom v tvári.

„Nie, kto by to jedol?“ povzdychla som si a pretočila som oči. Annie bola žena nižšieho vzrastu s pár kilami navyše. Ale nakoľko sa nachádzala v úctihodnom veku, dalo by sa jej to odpustiť. (Taktiež sa pošepkávalo, že jej manžel – nevyliečiteľný alkoholik, – ju takmer dostal na psychiatriu.) Napriek tomu s ním zostala, ja by som to asi nedokázala. Predtým, než by som mu struhla tri facky po každom líci, by som mu spakovala kufre a následne vykopla z môjho domu.

„Ako si želáte,“ šepla a odišla. Nakoniec som uznala, že je najvyšší čas odniesť Mimi do jej nového dočasného domova. A aute som ju položila na sedadlo spolujazdca a celý čas jazdy na ňu pokukovala. Ostražito ma sledovala a v jej pohľade bol vpísaný nesúhlas. Akoby vedela, že ju opúšťam a teraz mi to chcela dať vyžrať. Ľutujem, zlatíčko, budeš to musieť bez paničky pár dní vydržať, hovorila som jej v duchu...

Matke som vysvetlila všetky dôležité informácie, ktoré jej pri „výchove“ Mimi budú potrebné a rozlúčili sme sa. Doma sme totiž nikdy psa nemali a preto som si nebola istá, či tú ťažkú úlohu mama zvládne. Ale o mňa sa celkom postarať dokázala, čiže s Mimi by problémy nastať nemuseli.  

Ráno prebiehalo všetko ako normálne. Vstala som v zvyčajnom čase – o deviatej –, zhltla jednu sójovú tyčinku na raňajky, poriadne si umyla zuby a vlasy si vyčesala do chvosta. Keď som cestovala, neobľubovala som povievajúce vlasy všade naokolo, odkedy sa mi raz do nich náhodou zamotala žuvačka, mávam depky. Lietadlo malo letieť o druhej, čo znamenalo, že bohviekoľko času mi do vtedy neostávalo. Nazula som si na nohy tenisky a obliekla sa do čiernej mikiny. Lodičky som síce mala radšej, nohy v nich pôsobia viac sexi, ale počas letu je lepšie mať na sebe niečo pohodlnejšie... Začínala som pociťovať miernu nervozitu, pretože som stále nevedela, kto bude tá náhrada, ktorá pôjde so mnou miesto Ruth. Tá tu bola naposledy v piatok, keď mi povedala tú nemilú novinku, že zostáva kvôli synovi doma, ale koho mi vybavila ako spoločnosť, ktorá ma bude nasledujúcich päť dní obšťastňovať, som z nej vymámiť nedokázala.  Na chvíľu mi na myseľ skočila tvár mojej bývalej kamarátky Lucy, s ktorou sme sa približne pred rokom a pol pochytili a odvtedy sme spolu nekomunikovali. Ale nevedela som si predstaviť dôvod, prečo by Ruth zvolila akurát ju, keď vie, že sa veľmi nemusíme. V každom prípade, toto prekvapenie malo byť rozlusknuté v nasledujúcich minútach.

„Slečna Swanová, kde presne sa nachádzate?“ z chodby sa ozval Ruthiin hlas podfarbený miernym pobavením. No konečne, na chvíľu som si pomyslela, že sa jej príchodu ani nedočkám. Okamžite ma však zarazila jej nálada. Ona svojim spôsobom vtipkovala! A hneď z rána, čo prichádzala priamo z domu sem. No zbohom, takúto náladu má raz za uhorský rok a to už je čo povedať. Nepáčilo sa mi to, pretože celá táto situácia niečím pochybným zaváňala. Niežeby som svojej zamestnankyni nedopriala radosť, potešenie a všetky ostatné veci späté s týmito termínmi.

„Ahoj, kde si toľko trčala? Vieš, že dve a pol hodiny odlietam, je najvyšší čas, aby som sa začala chystať na odchod,“ prskla som vo dverách a vyvalila som oči, keď som v nich zračila... túto známu aj neznámu ženu. Nohy zdobili priliehavé tesné svetlé džínsy značky Dolce a Gabbana – vedela som to vďaka tomu, že sama som sa jeden čas o ne zaujímala. Čím moje oči putovali vyššie po jej postave, bola som ešte viac a viac šokovaná. Červený top zaväzujúci sa okolo krku jej pridal mladistvejší vzhľad a tmavohnedé vyfúkané vlasy pripomínajúce nedávnu návštevu kaderníka ma totálne odstavili. 

„Ty si sa kam takto vyfintila?“ poukázala som na jej zovňajšok a neveriacky pokrútila hlavou.

„Nikam,“ pokrčila ramenami. Zdvihla som obočie, úplne zmätená. „Ale už poď, nemáme veľa času, a ešte som ti ani nestihla predstaviť tvojho spoločníka na cesty,“ komicky zahýbala obočím a čapla ma za ruku. Zamračila som sa, vytrhla sa jej, otvorila vchodové dvere a poobzerala sa naokolo v snahe objaviť toho feťáka, ktorý jej zrejme pichol po ceste jednu dávku. Veď ona skutočne vyzerala ako sfetovaná. Keby nemala manžela a dieťa, použila by som termín bláznivo zaľúbená pubertiačka, ale nakoľko muža a dieťa mala, nezdalo sa mi to ako dosť vhodné prirovnanie. Nielenže už na to nemala vek, ale ona Georgea z celého srdca milovala – aspoň tak mi to v deň jej svadby povedala.  

Okrem Robertovho auta stojaceho na príjazdovej ceste a okolitých domov sa tu nikto nenachádzal. Dobre, možno na toho feťáka narazila niekde inde a sem sa dostala nejakým zázrakom. Čo ja viem...  

„Ty si prišla s Robertom?“ hlesla som nechápavo, keď mi prišla istá skutočnosť a pozrela na ňu. Pokiaľ som ja vedela, môj šofér sem síce prísť mal, ale Ruthiino auto sa tu nikde nenachádzalo, čo značilo, že ju sem musel priviesť on. Pousmiala sa a prikývla.

„No, nepozeraj sa tak, zavolala som ho, aby po mňa a tvojho spoločníka prišiel. Tým ušetríme čas, pretože mu nebude treba prenášať kufre na viackrát,“ vysvetlila mi, keď zbadala môj nechápavý pohľad.  Povzdychla som si, následne pretočila oči a obliekla si koženú čiernu bundičku. Ruth zatiaľ zavolala Roba, aby mi prišiel vyzdvihnúť kufre, ktoré už medzičasom trónili medzi dverami. Zavalitý šofér sa načiahol a od tiaže kufrov sa mu nahrnula krv do tváre, vďaka čomu pôsobil komicky. Neubránila som sa zachichotaniu. No čo, nemôžem zato, že potrebujem toľko vecí. Čo mimochodom vôbec nie je až tak veľa, mohla som sa zbaliť aj lepšie... Smerovala som lenivou chôdzou k autu, kým Ruth zamykala môj dom. Robert naložil kufre do auta a rozišiel sa posadiť za volant.

„Dobrý deň, slečna Swanová, som rád, že sa opäť stretávame a že spolu strávime krásnych päť dní v Paríži,“ odrazu sa otvorili dvere spolujazdca a z auta na mňa vykukla ryšavá hlava. 

Šok.

Zdesenie.

Hnev.

Prekvapenie.

Tieto pocity sa vo mne miešali ako cement v miešačke. S očami a ústami dokorán som stála neschopná jediného slova pred Eugenom, ktorému na tvári pohrával iritujúci potmehúdsky úsmev, ktorý zapríčinil, že ma odrazu začali hrozne svrbieť dlane a mala som chuť zaboriť prsty do jeho tváre a spôsobiť mu minimálne škrabance.

„Čo robíte v mojom aute?“ hlesla som pomerne pokojným hlasom, ktorý vznikol, ako som usúdila, z môjho stáleho stavu šoku. Úsmev sa mu rozšíril, až ukázal – na sto percent vybielené –zuby. 

„Sedím a čakám na vašu ctenú maličkosť,“ odvetil ironicky a ja som sa zhlboka nadýchla, pretože hrozba nasratej Swanovej stále visela vo vzduchu. Podráždene som sa otočila na Ruth, ktorá s úsmevom anjelika postávala za mnou s rukami za chrbtom.

„Čo to má znamenať?“ odsekla som a rukou pohodila k ryšavému chlapcovi. V momente, keď Ruth zbadala môj vražedný výraz, úsmev jej zmizol z tváre.

„No... Predsa tvoj spoločník a bodyguard v jednom,“ pokrčila plecami. Ak som si doteraz myslela, že toto všetko je len zlý žart, pravdepodobne som bola na obrovskom omyle. Zreničky sa mi od zdesenia rozšírili a krv sa mi nahrnula do tváre. Ruky sa zaťali v päsť, vlasy sa pravdepodobne zježili a na rukách mi vyskočili zimomriavky.

„Ajaj,“ začula som za sebou Eugenov povzdych.

„Bella, upokoj sa,“ prehovorila Ruth a chytila ma za ramená.

„Ako si mi to mohla tajiť?“ precedila som pomedzi zuby. Nádych, výdych... Ts, pi... sprostosť, veď to vôbec nepomáha! Stále som sa cítila ako býk vidiaci červené rúcho.

„Malo to byť prekvapenie,“ nevinne sa usmiala a opäť pokrčila plecami.

„To ti teda krásne ďakujem!“ Vytrhla som sa z jej dotyku a otočila sa späť na Eugena. Že prekvapenie! Ale aké! Priamo vystrihnuté z hororu! Čím som sa ja previnila, že toto musím trpieť, došľaka?!

„Vy,“ ukázala som naňho prstom, „okamžite von!“

„Ale-“ začala Ruth, no gestom ruky som ju zastavila. Ona toho už urobila dosť, teraz nastal čas, aby konečne mlčala, nič nevybavovala, a najlepšie by bolo, keby sa stratila z povrchu zemského. Alebo aspoň z môjho dosahu minimálne na mesiac.

Pohľadom som stále hypnotizovala Eugena, ktorý sa zasmial, vystrel ruky v obrannom geste a pomaly vystúpil z auta. Postavil sa naproti mne a ja som sa odrazu začala cítiť kvôli jeho výške nepríjemne. Nedala som to však na sebe znať, zaťala som zuby a pozrela mu do očí zvláštnej zelenej farby so zlatým odleskom. Hm, niekto tu nosí šošovky, ako vidím...  Vlasy mu zase trčali do všetkých strán, možno by som ho predtým, než ho pošlem do prdele, mohla poslať k holičovi...

„Neviem, čo vám táto žena povedala, ani čo vám za túto službu sľúbila, ale želám si, aby ste si vzali svoje veci a vypadli odtiaľto čo najďalej,“ prehovorila som. Na tvári sa mu mihol pobavený úsmev, oči sa mu zúžili do menších štrbiniek a ruky si prekrížil na hrudi.

„Pani McOwenová ma požiadala, aby som šiel za ňu a keďže na mňa bola aspoň ona na našom poslednom stretnutí veľmi milá, rozhodol som sa jej vyhovieť. Keby záviselo na mne, poslal by som vás na lietadlo sám a pre mňa za mňa by ste sa do Štátov už nikdy v živote nemuseli vrátiť. Ale nakoľko viem, ako Ruth na vás záleží, spravím jej láskavosť a zastúpim ju. Ešte sa môžem aj zahrať na jeden týždeň na vášho bodyguarda, ak budete mať záujem.“ Nadychovala som sa, že niečo poviem, ale predbehol ma.

„Čo však predpokladám je, že záujem z vašej strany bude minimálny, rozhodol som to za vás a spravím vám takú radosť, že tým bodyguardom budem. Nemáte začo,“ zaškeril sa a kým som sa stihla čo i len spamätať, cinkol mi prstom po nose. Následne sa otočil a nasadol si späť na miesto spolujazdca.  Nachvíľu sa mi krv z tváre presunula pravdepodobne až do lýtok. S vypúlenými očami som pozrela na Ruth, ktorá si hrýzla do pery a mračila sa na mňa. Takto drzo, ako tento chlap, sa ku mne ešte asi nikto nesprával. Pomalým krokom som prešla k Ruth, chytila ju za lakeť a odtiahla obďaleč od auta.

„Kedy si sa s ním stihla takto skamarátiť?“ prskla som. Hnev bol späť, krv v mojej tvári taktiež a chuť niekomu poriadnu vylepiť bola väčšia než kedykoľvek predtým. Musela som vyzerať komicky, ale v tej chvíli mi to bolo úprimne jedno.

„Vtedy, keď si odišla z kaviarne, chcel odísť aj on, ale presvedčila som ho, aby zostal, pretože som sa mu chcela ospravedlniť.“

„Začo?“ rozhodila som rukami. Panebože, toto snáď nemôže byť pravda. Veď Eugen si omotal okolo prsta už aj Ruth. Chúďa moje, možno s tým ešte niečo porobíme...

„Predsa za tvoje správanie,“ zaúpela. „Musíš uznať, že aj ty si sa k nemu chovala nanajvýš nevhodne. Ale to teraz neriešme... Počúvaj. No, keďže som už vtedy vedela, že mi ten výlet nebude vychádzať a nechcela som ti to hovoriť ešte vtedy, pretože som vedela, aká si nahnevaná, chcela som za seba nájsť náhradu. A zišlo mi na um, že možno Edward by nebol taká zlá možnosť. Spoznáte sa trošku viac, oťukáte a navzájom si o sebe urobíte iný obraz.“

„Čo si mu za to ponúkla?“ vydýchla som otrávene. Tak, ako takmer vo všetkých veciach, aj tu musel byť predsa nejaký háčik.

„Nič,“ usmiala sa. „A to je práve to, on ani nič nechcel. Vysvetlila som mu, aká si v skutočnosti a on súhlasil, že by ti chcel dať druhú šancu.“ Ona si snáď zo mňa strieľa. Neverila som vlastným ušiam.

„On možno hej, ale ja nemám záujem,“ podotkla som.

„Slečna Swanová, prepáčte, že vás ruším, ale už budeme musieť ísť,“ húkol z auta Robert a naklonil sa cez sedačku spolujazdca – na ktorej sedel Eugen či Edward, či kto to vlastne je s úsmevom na tvári – do okna, takže som videla, aký je netrpezlivý.

„Fajn,“ zavrčala som. Studenú dlaň som si priložila na čelo v snahe upokojiť sa. Musela som vymyslieť plán, ako vyriešiť túto zapeklitú situáciu. Lenže skutočne som nemala veľa času, lietadlo na mňa nepočká. Aj keď to možno hej, dalo by sa to vyriešiť aj inak, ale fotograf na mňa čakať, bohužiaľ, nebude. Moje znalosti francúzštiny neboli až toľké, aby som mu dokázala vysvetliť, že moja agentka mi vybavila úplne nevhodného spoločníka na cesty, ktorého z duše nenávidím a mám s ním stráviť nasledujúci týždeň. No a jeho znalosti angličtiny neboli natoľko dobré, aby ma pochopil, keby som mu to vysvetľovala v mojom materinskom jazyku. Určite by som si neodpustila riadne nadávky a slovné spojenie Shut the fuck up nepochybne venované ryšavému chlapovi, by som používala pravidelnejšie než doposiaľ.   

„Daj mu šancu, Bells. Uvidíš, že je v pohode. Nakoniec si budete rozumieť,“ prehovárala ma Ruth. Pochybovačne som na ňu pozrela. Skontrolovala  som čas a doslova v hlave počula otravné tikanie hodín oznamujúce, že nemám veľa času na rozmýšľanie. Tik, tak, tik, tak...

„Dobre,“ porazene som si vzdychla a hodila zmučený pohľad na moju agentku. Ruth nadšene vypískla ako dieťa pod vianočným stromčekom a objala ma.

„Bude to super, uvidíš. Ešte lepšie, ako keď na Paríž „útočíme“ my,“ horlivo prikyvovala. Pokrútila som hlavou a bez ďalších slov sa otočila smerom k autu. Nakoľko na prednom sedadle odpočíval Eugenov zadok, bola som donútená si sadnúť dozadu, čo z duše neznášam.  

„Takže ma beriete?“ zachichotal sa a pozrel sa na mňa s pobaveným pohľadom. Prižmúrila som oči a prudko vydýchla.

„Ticho, Eugen! Budete celú cestu ticho, lebo inak skončíte pod kolesami tohto auta. Chápete to?“

Miesto odpovede sa len ozval smiech. To sa mi páčilo, pretože smiech je vždy lepší ako slová.

„Ale-“ začal odrazu.

„Pst!“ sykla som a zapla si pás, nakoľko Robert opustil príjazdovú cestu. Pozrela som z okna a pretočila som očami, keď som zbadala Ruth, ako nám horlivo kýva na pozdrav.

„Chcel som len povedať, že sa volám Edward,“ ozval sa znenazdania z predného sedadla otravný šepot. Začo, Bože, začo?!   

Moje najdrahšie čitateľky, skutočne vám prekrásne ďakujem za vašu podporu. Som rada, že vás mám a že ma podporujete v písaní. Vy si to možno neuvedomujete, ale ja skutočne áno a veľmi si to cením. Dúfam, že sa vám dnešná kapitola páčila a že sa tu nájde nejaký jedinec, ktorý sa rozhodne ma potešiť pár slovíčkami o svojich dojmoch, prípadných pripomienkach. :)   

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 5. kapitola: