Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 28. kapitola + Epilóg

31.07.2013 (12:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3548×

28. kapitola

„Naozaj si nemyslím, že je to nutné,“ podotkla som, keď mi Edward otvoril dvere volva na strane spolujazdca. Jeho prísny výraz ma okamžite donútil sklopiť hlavu a ako sa hovorí, držať hubu a krok. S porazeneckým povzdychom som sa posadila a urazene si prekrížila ruky na hrudi, prepaľujúc ho pohľadom, kým obehol auto a posadil sa za volant. Vôbec si ma nevšímal, len bez slova naštartoval a vycúval z príjazdovej cesty. Zafunela som.

„Si otrasný,“ zašomrala som a pohľad uprela priamo pred seba na susedu, rozprávajúcu sa s neznámou osobou, ktorá bývala tri domy odo mňa. „Nechápem, načo tam vôbec ideme. Je to zbytočné, ale vždy musí byť všetko, samozrejme, podľa teba. Keď Cullen povie, aby Swanová podrezala prasa, Swanová podreže prasa. Keď Cullen povie, aby Swanová tancovala nahá na stole, Swanová tancuje nahá na stole. Keď Cullen povie, že je Swanová sebecká, tak áno, Swanová je sebecká. Ale keď Swanová povie, aby ju Cullen nebral do tej poondiatej nemocnice, Cullen ju tam vezme, lebo on nie je Swanová, tak on môže!“ sťažovala som sa a krv sa mi od toľkého hnevu vlievala do tváre.

„Prečo by som mal chcieť, aby si podrezala prasa?“ spýtal sa zmätene.

„To bola metafora! Všetko bola metafora okrem poslednej vety!“

„To s tým stolom by nemusela byť,“ laškovne sa zasmial.

„Prečo ma vôbec nepočúvaš?!“ zaúpela som.

„Ale ja ťa počúvam, Bella, iba o tom nemienim diskutovať. Bola si v bezvedomí skoro päť minút, už som začínal robiť paniku. Človek neodpadáva bez príčiny!“ zvýšil hlas tentokrát on.

„Veď už som v absolútnom poriadku,“ stála som si tvrdohlavo za svojím, no naozaj som sa cítila skvele. Bolesť hlavy aj žalúdka prešla, keď ma Edward po tom, čo som sa prebudila na gauči, donútil vypiť pohár ľadovej vody a zjesť aspoň kúsok maslového chleba. Chcela som na celý ranný incident zabudnúť - predsa každému sa stane, že mu raz za čas príde zle - a vymyslieť program na dnešný deň, ale Edward to, samozrejme, nemohol nechať plávať. Keď mi povedal, aby som sa šla prezliecť a potom ma vezme do nemocnice, aby ma vyšetrili, pol hodinu som bez pohybu ležala na gauči zababušená v deke - neberúc ohľad na tridsať stupňové horúčavy - so zatvorenými viečkami, predstierajúc spánok. Edward však vedel, koľká bije a môj zámer poľahky prekukol. Stačilo mu, aby sa ku mne priblížil, pobozkal na čelo a moje srdce si šlo vyraziť cestu von z hrudného koša. Mali ste vidieť ten Edwardov samoľúby výraz...

Nakoniec som kapitulovala a šla sa prezliecť, pretože pokiaľ by som to neurobila ja, s najväčšou pravdepodobnosťou by to spravil on.

Edward si na mojej odpovedi iba povzdychol, ale nekomentoval. Cesta ubiehala v tichosti a mne na jazyku tancovalo tisíce uštipačných poznámok, ktoré som sa nakoniec rozhodla nechať pre istotu pre seba. Keď sme zaparkovali pred nemocnicou, obidvaja sme zostali sedieť na sedadlách, ja pevne rozhodnutá svoje stanovisko neopustiť.

„Nerozumiem, prečo si sa vlastne urazila,“ podotkol a aj keď som pozerala von oknom, cítila som na tvári jeho pohľad. Neráčila som mu odpovedať, aby si chlapec nemyslel, že sa tak ľahko podvolím.

„Ale Bella, nesranduj, prosím ťa. Nebuď ako malá. Čo je také zlé na tom, keď sa chcem uistiť, že je žena, ktorú milujem, v poriadku?!“

Sklopila som pohľad na svoje prepletené prsty a prerývane sa nadýchla, stále neodpovedajúc. Problém bol v mojich spomienkach na toto miesto. Naposledy som tu bola, keď mi lekári oznámili, že otec zomrel. Možno bolo moje správanie hlúpe, ale stále boli rany z otcovej straty čerstvé a pri predstave, že budovu, do ktorej som mala vstúpiť, tvorili steny, ktorých sa ako posledných dotýkal v snahe udržať akú-takú rovnováhu, a podlahy, po ktorých opatrne stúpal, vo mne vyvolávali nepríjemné pocity a osviežovali bolestivé spomienky. Ani som si neuvedomila kedy a na líce sa mi skotúľala slza, ktorú som v okamihu zotrela.

„Mám strach,“ priznala som nakoniec, nech to znelo akokoľvek šialene či vôbec bolo akokoľvek šialené.

„Uisťujem ťa, že nemáš čoho. Neboj sa, nebude to nič závažné, ja len nechcem nič zanedbať,“ odvetil milým hlasom a jemne ma pohladil po líci. Aj keď som stále chcela hrať nahnevanú, Edwardov nežný dotyk so mnou robil divy, mal vyslovene blahodárne a upokojujúce účinky. Automaticky som tvár pritlačila k jeho dlani, na ktorú som mu vtisla malý bozk a na tvári sa mi zračil úsmev.

„Zdá sa mi, že ti už nepripadám taký otrasný, ako si sa pred chvíľou sťažovala,“ zasmial sa Edward žartovným tónom a ruku, ktorou ma hladil po tvári, presunul na krk.

„Teraz nie si až tak, ale naozaj si bol.“

Pretočil oči, no vzápätí sa na mňa lišiacky usmial. Nebezpečne pomaly sa ku mne začať nakláňať a nakoľko som mu to nechcela v žiadnom prípade uľahčiť - predsa len som bola stále trošilinku nahnevaná za jeho direktívne správanie -, natlačila som sa čo najviac k oknu. Napriek tomu som sa však neubránila zachichotaniu, keď sa ku mne približoval ako šelma. Bože, ďakujem ti za tak krásneho chlapa! Ešte k tomu si ho obdaril aj bonusovým darčekom v podobe rozumu.

Keď mi pery pritlačil na krk, zhlboka som sa nadýchla a privrela viečka.

„Ešte stále si myslíš, že som otrasný?“ mrmlal mi do pokožky, ale nakoľko boli všetky moje zmysly otupené Edwardovou vôňou, zmohla som sa iba na nepresvedčivé prikývnutie. Cítila som, ako sa zatriasol smiechom a na krku ma pošteklil jeho dych, keď mi perami pomaly prechádzal k sánke a na pravom boku ma začal hladiť.

Z pier sa mi vydral slastný povzdych a zaklonila som hlavu. Bol to podrazák, vedel, čo som mnou robí a práve v tomto momente to naschvál využíval. Aj keď som si to uvedomovala, páčilo sa mi to a nechcela som, aby prestal. Potrebovala som ho, bol pre mňa dôležitý ako vzduch, ktorý som dýchala. Nenahraditeľný.

„Ešte stále?“ zašomral, keď sa priblížil k mojim perám. Jeho vlasy ma šteklili na lícach. Dlane som si priložila na jeho tvár a pokrútila hlavou, pričom som svoje pery pritlačila na jeho. Objala som ho okolo krku najväčšou silou, ako som dokázala a popritom sa mu hrala s vlasmi na šiji.

„Ľúbim ťa,“ vydýchla som a nos si pritlačila k jeho krku, stále ho objímajúc.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkal a pobozkal ma do vlasov, hladiac ma po chrbte. Nakoniec sme sa z auta po tom, čo mi Edward sľúbil, že v našej činnosti budeme pokračovať, keď sa vrátime domov, vyšuchtali - Edward svižne, ja neochotne, no po celý čas, čo sme smerovali k vchodu, som sa snažila myslieť na jeho prísľub.

Držal ma za ruku a ja som tú jeho v mojej doslova drvila. Pár ľudí prechádzajúcich okolo vyzeralo, že ma spoznalo a skenovali nás pohľadom. Niektorí dokonca vyťahovali mobily a fotili si nás ako zvieratká v zoo. Edward ma objal okolo pása, tlačiac na svoje telo, akoby ma chcel chrániť.

„Že im to nie je trápne,“ zašomral otrávene.

„Tomu ver, že nie je. Ešte tú fotku pridajú na Twitter a milión iných stránok s textom ‚Isabella Swanová s neznámym mužom na ceste do nemocnice‘, a potom bulvár bude mesiac riešiť otázku, kto vlastne si, až kým si lupou neprezrú fotky z verejných akcií, na ktorých si sa so mnou zúčastnil už ako bodyguard a potom len prídu tie najlepšie titulky časákov...“ prevrátila som oči. Nestarala som sa o to, nech si píšu čo len chcú a pokiaľ im to vynesie peniažky, mala by som byť rada, že ich rodiny nebudú hladovať. Tým, že som sa s Edwardom ukázala na verejnosti ruka v ruke, som nepriamo priznala náš vzťah, čoho som sa v minulosti obávala. Teraz som sa už skrývať viac nechcela a bolo mi jedno, čo si ostatní pomyslia. Nezáležalo na tom.

Po vstupe do nemocnice sme zamierili priamo k ambulancii. Dnes ordinovala mladá ryšavovlasá doktorka, ktorej Edward v rýchlosti opísal - nakoľko nehodlal čakať na chodbe -, čo sa mi ráno prihodilo, s dôrazom na detaily. Podľa jeho rečí som farbou svojej pokožky zahanbila aj tisícročného upíra. Zas také hrozné to so mnou nebolo! Katy - ako som si prečítala na ceduľke - mi po krátkom vyšetrení vzala krv, aby mi mohla urobiť testy. Edward ma po celý čas pozorne sledoval a ja som sa cítila ako päťročné dievča s otcom na návšteve u lekára. Možno mi za odmenu kúpi aj kinder vajíčko...

„Slečna Swanová, výsledky testov by mohli byť v priebehu zajtrajšieho dňa, no dovtedy by som bola rada, ak by ste zostali tu. Pre istotu. Potom sa uvidí.“

„Je to skutočne nutné? Veď môžem ísť domov, nechám vám svoje číslo a zajtra, keď prídu, mi brnknete a ja sa dostavím,“ povedala som s podtónom paniky v hlase. Katy pokrútila hlavou v znamení nesúhlasu. „Istota je guľomet, slečna Swanová.“

A tak ma dve sestričky odviedli do nemocničnej izby, neberúc ohľad na moje frflanie. Edward sa ponúkol, že mi prinesie zopár vecí po tom, čo po mňa prišli sestričky. Na izbe som bola sama, nakoľko som patrila medzi VIP pacientov. Dokonca som tu mala aj telku, fíha, tí sa prekonali. Posadila som sa na posteľ a hlavu si zložila do dlaní. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som sa nebála. Nečakala som, že tu budem musieť zostať a odrazu som dostala strach z toho, čo mi mali zistiť a čo sa so mnou dialo.

Otec mal rakovinu žalúdka, čo keď som rovnaké bunky zdedila po ňom? Snažila som sa nemyslieť negatívne, ale nedokázala som také myšlienky vyhnať z hlavy, keď tu bola reálna šanca, že som aj ja chorá. Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť. Bude to dobré, Bella, neboj sa, jedno odpadnutie ešte nič neznamená, nahovárala som si. Prešla takmer hodina a okrem sestričiek do izby nevkročil nik. Ani Edward neprichádzal a začínala som sa báť, kde toľko trčí.

Upokojila som sa, keď o desať minút nato vošiel do izby v spoločnosti mne už známej sestričky. Vliekol so sebou veľký kufor a mne vyschlo v hrdle, keď som si uvedomila, že v tom určite nie sú veci súce len na jeden deň. Sestričke sme navrhli, aby nám dopriala trochu súkromia a bola som prekvapená, keď len s úsmevom prikývla a odišla. Okamžite som uháňala Edwardovi do náručia.

„Ja tu nechcem byť,“ fňukala som ako malá a v pästiach žmolila jeho košeľu. Pri predstave, že mi v tejto nemocnici zomrel otec a ja som tu mala prežiť noc, sa mi robilo zle. Edward ma pevne objal a upokojujúco hladil po chrbte.

„Ššš, bude to len na jeden deň, prisahám.“ Pohľad mi spadol na kufor a začínala som o jeho slovách pochybovať. Ktovie, čo mu ešte stihla povedať doktorka, kým ma hentie vliekli sem.

„Čo keď mám rakovinu?“ zašepkala som tak ticho, že sama som sa takmer nepočula, ale Edwardov vyvinutejší sluch nemal problém začuť môj chripot. V sekunde sa odo mňa odtiahol, chytil ma za ramená a pozorne sa mi zahľadel do očí.

„Prestaň, Bella, nemáš. Ako ťa niečo také mohlo napadnúť?“

„Aj otec ju mal.“

„Ale to ešte nič neznamená!“ zaúpel a opäť si ma stiahol do náručia. Hlavu som si oprela o jeho rameno a nechala sa čičíkať.

„Lenže doktorka mi nič nechcela povedať, podľa čoho usudzujem, že to bude vážne,“ pokračovala som.

„Láska,“ povzdychol si Edward, „ani doktorka Holtová nie je vševedko a vie o tvojej diagnóze presne toľko, čo ty. Nemohla ti povedať nič konkrétne, aby ťa neklamala. Preto ti vzala krv a nechala spraviť testy a až podľa nich usúdime, či to je alebo nie je vážne.“

Zostala som ticho a preto sa mi Edward opäť pozrel spriama do očí. „Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, Bella. Ako by som mohol bez teba žiť?“

Pevne som stisla viečka a objala ho silnejšie. Musel mať pravdu, všetko sa určite malo skončiť dobre.

Keď bol Edward donútený vzhľadom na návštevné hodiny odísť, zostala som ako na tŕňoch. Snažila som sa rozptýliť čítaním módnych časopisov, ktoré mi Edward priniesol, aby som sa nenudila, ale v podvedomí som stále vnímala nervozitu. Pri myšlienke, ako som mala stráviť dnešný večer, som si len povzdychla. Namiesto toho, aby som bola s Edwardom, som bola pripútaná k nemocničnému lôžku. V izbe vládlo mŕtvolné ticho, bolo už neskoro a preto sa z chodby neozývali žiadne hlasy, ktoré by ma dokázali aspoň trochu upokojiť a primäť na iné myšlienky.

Na druhý deň som sa pokúšala myslieť iba na to, že o pár hodín odídem a vôbec si nepripúšťala možnosť, že to tak nebude. Doktorka Holtová vkročila do mojej izby v poobedňajších hodinách so správou, ktorá mala zodpovedať všetky nevyslovené otázky. Pozorne som pozorovala mimiku jej tváre, no tvárila sa neutrálne, keď čítala nejaký spis.

„Je to vážne?“ zašomrala som a chopila sa Edwardovej ruky. Bola som viac ako prešťastná, že tu bol so mnou. Prišiel ihneď, ako to povolili návštevné hodiny.

„No, nebudem vás zdržiavať detailmi týkajúcimi sa odborných termínov, slečna Swanová, takže pokiaľ vám to nebude vadiť, poviem vám to ‚rečou ľudu‘. Vaša včerajšia nevoľnosť bola spôsobená, podľa výsledkov testu, nedostatkom tekutín v tele, kvôli čomu vznikla dehydratácia.“

„Ale ja som nepociťovala smäd,“ odvetila som zmätene.

„Je bežným prejavom, že telo v takýchto chvíľach nezadá povel, aby ste sa napili, ale vo vašom prípade...“

„Viete, je to zvláštne, pretože som mala pocit, že prijímam dostatok tekutín,“ zamrmlala som, spomínajúc si na pohár vody, ktorý mám vždy položený na nočnom stolíku pre prípad nočného smädu, pretože som zvyknutá piť čistú vodu často.

Doktorka Holtová sa pousmiala. „Áno, je tu možnosť, že ste dostatok tekutín aj prijali a tým sa presúvame k zisteniu číslo dva. Plod, ktorý vo vás rastie, si berie veľkú časť prijatých tekutín, čím sa zaručuje, že dieťatko je v maternici chránené...“

„Čo?!“ vyhŕkli sme s Edwardom unisono, v momente pozreli na seba a potom opäť na doktorku, ktorá sa na nás milo pousmiala a prikývla.

„Ste tehotná, slečna Swanová. Presnejšie ste v ôsmom týždni tehotenstva, gratulujem vám.“ Podišla k posteli, na ktorej sme obaja sedeli a potriasla si rukou so mnou a Edwardom. Všetko som začala vnímať vzdialene, moja myseľ sa sústredila len na to, že som tehotná. Panebože, ale veď... Kedy sa to stalo? Nie, to predsa... Odrazu sa mi tá scénka stará asi dva mesiace, keď sme s Edwardom jediný raz nepoužili kondóm a ja som s užívaním antikoncepcie sekla, odohrala v hlave - ja, Edward, spoločná sprcha, vášnivé bozky... 

Ako som mohla byť taká hlúpa, že absenciu menštruácie som pripisovala stresu? Veď teraz všetko zapadlo do seba ako puzzle - moje nevysvetliteľne divné správanie, veľa plaču, občasné nevoľnosti.

„Takže je moja priateľka v poriadku a nič vážne s ňou nie je? Môže ísť domov?“ vyrušil ma z rozjímania Edward, ktorý sa očividne spamätal ako prvý. Pozrela som naňho. Oči mu zvláštne žiarili a na tvári mal krásny úsmev. Možno aj to malé bude mať úsmev po ňom. V hrudi sa mi pri tej myšlienke rozlialo teplo a hrdosť, že niekto ako Edward bude otcom môjho dieťaťa. 

„Myslím, že slečnu Swanovú tu nič nedrží a pokojne môže ísť domov... Jedine, že by sa jej u nás tak veľmi páčilo a priala by si zostať,“ zasmiala sa doktorka Holtová. Dokázala som len záporne pokrútiť hlavou, jazyk som stále nenašla. Doktorka sa s nami potom, čo sme ju požiadali, aby bulváru nepredala žiadne informácie, ešte rozlúčila, popriala veľa šťastia a nechala nás samých.

„Ja budem mama,“ hlesla som vyjavene po niekoľko minútovom tichu, kedy sme boli s Edwardom obaja pohrúžení do vlastných myšlienok. Nedokázala som tomu uveriť, nechcela si to pripustiť. Nemohla som si samu seba predstaviť v role matky a nikdy som nad dieťaťom a materstvom príliš nerozmýšľala. Kým som bola mladšia, moju myseľ a predstavu o budúcnosti zapĺňal iba modeling, o ktorom som si voľakedy myslela, že je zmyslom môjho života.

„A ja otec... Som tým otcom ja, však?“ zašomral Edward so zamračeným pohľadom upretým na podlahu. Nahnevane som si povzdychla.

„Nie, moja nová indiánska známosť,“ odvetila som ironicky, načo sa Edwardovi mihol na tvári malý úsmev. Objal ma okolo ramien a ja som si hlavu oprela o jeho rameno.

„Nemôžem tomu uveriť,“ zašepkal mi do vlasov a radosť v hlase skryť nedokázal, „dala si mi to, po čom som vždy túžil.“ 

Pobozkala som ho na rameno a jednou rukou objala okolo pása. „Ako sa to malé vlastne bude volať?“ spýtala som sa zvedavo.

„Na tom nezáleží, hlavne nie po otcovi.“

„Čo je zlé na mene Edward?“ 

„Všetko... Veď to by si tomu malému nemohla urobiť.“

„Čo keď to bude dievča? Vieš čo, dnes ťa poverím bojovou úlohou - doma sadneš za noťas a nájdeš niečo na nete,“ navrhla som. Edward sa na mňa zaškeril a vtisol mi božtek na nos.

„Ako poviete, madam. Čo by ste povedali na to, keby som vás teraz pozval na večeru?“

„Že s radosťou prijímam.“  

Epilóg

O dva a pol roka neskôr

„Vyzerám dobre?“ zamračila som sa na Edwarda, keď som sa dostavila do kuchyne, a poukázala na svoje čipkové červené šaty, ktoré som kúpila za tridsať dolárov minulý týždeň na nákupoch s Ruth. Boli jednoduché, neznačkové, ale pritom krásne, šmrncové a nič im nechýbalo. Doslova stvorené pre dnešnú oslavu matkiných štyridsiatich-piatich narodenín, na ktorú sme sa celá rodina chystali mesiac dopredu. Edward si ma premeral pohľadom od hlavy po päty a zažiarili mu oči. Stal od stola posiateho Jaredovými hračkami, ktoré sa povaľovali úplne po celom dome a s Edwardom sme bitku s nimi už dávno vzdali, a podišiel ku mne. Dlane si priložil na moje boky a pritlačil na svoje telo.

„Si hotová modelka... Moja modelka.“ Rukami ma začal hladiť po chrbte a perami sa približoval k mojim. Bolo neuveriteľné, ako sa mi z jeho prítomnosti dokázal stále zadrhnúť dych a srdce rozbúšiť ako kolibríkovi. Ešte neuveriteľnejšie snáď bolo, že som ho každým dňom ľúbila viac a viac. Keď ma pred rokom požiadal o ruku, ani na chvíľu som neváhala. Kto by si bol kedy pomyslel, že ja, Isabella Swanová Cullenová, sa raz vydám. No po narodení Jareda som si priala, aby vyrastal v rodine so zosobášenými rodičmi.

Objala som Edwarda okolo krku a užívala si našu spoločnú chvíľu, pretože ich v posledných mesiacoch, vzhľadom k Jaredovi, veľa nebolo. Ten malý špunt nás zamestnával stále.

„Tak ma napadlo,“ uvažovala som, keď som sa odtiahla od Edwardových pier a prsty mu vplietala do vlasov, „že keď dnes zostáva na noc Jared u Renée, možno by sme si my dvaja mohli urobiť romantický večer.“ Roztúžene som ho pohladila po hrudi a nahodila psie oči.

„Uhm,“ spokojne vydýchol, „ten nápad sa mi páči.“ 

„Ocííí, mamííí!“ Prenikavý piskot malého sa ozval z obývačky a ja s Edwardom sme sa od seba bleskurýchle odtiahli. Edward bol v obývačke prvý - zradca, miluje používať svoju prirodzenú rýchlosť a potom ja ostávam v nevýhode - a v momente, keď som do nej vbehla ja, sa už skláňal pri malom, ktorý mal celú tváričku zmáčanú od sĺz. Okamžite, ako ma zbadal, sa ku mne rozutekal. Edwarda síce zbožňoval, ale keď sa stala nejaká galiba, bola som number one ja. Ale tak je to asi v každej rodine. 

„Miláčik, čo sa stalo?“ prihovárala som sa mu, kľakla si, pričom som roztvorila náruč a pritúlila si ho k sebe. Jared bol ako anjelik zoslaný z neba. Narodil sa ako normálne ľudské dieťa v deviatom mesiaci a ani nerástol rýchlejšie, ako sme sa pôvodne obávali, že bude. Čím čas ubiehal, uvedomili sme si, že naozaj má viac ľudských než upírích čŕt a vlastností, z čoho vyplynulo, že čo sa týka krvi, pre ľudí ani živé zvieratká nebezpečný nie je. 

„Stlatil sa mi Bobby,“ omotal mi bucľaté rúčky okolo krku a fňukal do ramena. Bobby bol plyšový zajačik, ktorého dostal od babky a Roba - preto zajaca aj pomenoval Bobby - ako bolestné za vydržanie injekcie, keď mal rok. Prekvapením bolo, keď sa mama začala minulý rok až príliš často stretávať s mojím šoférom Robertom, ktorých priateľstvo postupne prerástlo až do lásky. Bola som rada, že sa mama zmierila s Charlieho stratou a dala šancu ďalšiemu mužovi, po ktorého boku mohla opäť okúsiť šťastie, aj keď som vedela, že otec pre ňu bude navždy tou najväčšou láskou. Lenže on bol preč a určite by si neprial, aby sa kvôli nemu do smrti trápila. Chcel by, aby sa v živote pohla ďalej.

„A hľadal si ho aj v tvojej izbičke?“

Jared iba prikývol a päsťami si utrel zaslzené oči, ktorých farbu zdedil po tatkovi.

„Tak si ho možno len zabudol v aute.“ Za rúčku som ho vzala do kuchyne, vyfúkala mu nos, zdvihla na ruky a zobrala do chodby. Kým mu Edward z poschodia priniesol batôžtek s vecami, ktoré si mal vziať k babke, obúvala som mu modré tenisky, a aby prestal mrnčať, dostal obrovské lízatko, od ktorého bol v sekunde polepený až za ušami.

„Aha, zlatko, tu máš Bobbyho - je živý a zdravý,“ usmiala som sa, keď som Jareda pripútala do autosedačky a podala mu hračku s natrhnutým uchom. Jared vypískol a okamžite sa s Bobbym začal hrať. Pobozkala som ho na čelíčko a odhrnula mu z neho hnedé vlásky. Asi by som ho mala dať trošku ostrihať...

„Bells, darček pre tvoju mamu je už v aute?“ pýtal sa Edward, keď otváral dvere na strane šoféra.

„V kufri,“ prikývla som. Vždy, keď sme niekam šli, nezáležalo na mieste, stávalo sa, že sme v celom tom zhone zabudli na milión vecí a prišli sme na ne v momente, keď sme sa už nemohli otočiť a vrátiť domov. Keby som však zabudla na matkin darček, od hanby by som sa pravdepodobne prepadla, preto som ho pre istotu vložila do kufra ešte včera večer počas reklamy v telke. Edward naštartoval a opustil príjazdovú cestu.

„Mami?“ nadhodil Jared. „Aj dnes mi dá babka také čokoládové cuklíky ako minule?“

„Ale musíš si ich pekne vypýtať.“

„Kámo, babku musíš aj poslúchať, aby ti ich dala,“ vložil sa do rozhovoru Edward a v spätnom zrkadle naňho pozrel. Jared sa zatváril premýšľajúco - našpúlil papuľku a obočie sa mu nakrčilo. Malý tvrdohlavec.

„A keď budem doblý, dostanem k tomu aj jentilky?“

„Ak dostaneš, pekne si ich odložíš. Aj zajtra je deň,“ odvetila som tentokrát ja. Budem sa musieť s mamou dohodnúť, aby mu povedala, že žiadne lentilky nemá, pretože Jared očividne nemal dno, čo sa týkalo sladkostí.

„Ale keď-“

„Žiadne ale, Jared, počul si, čo povedala mamina,“ zastavil ho Edward autoritatívne. Zasmiala som sa na Jaredovej typicky detskej reakcii. Ofučal líca a ruky nahnevane prekrížil na hrudi, pričom pripučil Bobbyho. Poznala som ho natoľko, aby som vedela, že kým prídeme k Renée, skvelá nálada sa mu opäť vráti, a preto som mu v tejto chvíli nevravela nič. Edward ma chytil za ruku a kreslil mi do dlane malé krúžky. S úsmevom som hlavu otočila k oknu, pričom som sa pohodlne oprela o sedadlo a sledovala okolie.  

Ocitla som sa v období života, kedy pre mňa prioritou neboli párty či večierky, na ktorých by som vynikala a snažila sa zapôsobiť pred cudzími ľuďmi. Objavila som čaro, ktoré sa niekomu môže zdať všedné, pre mňa však bolo nenahraditeľné, a spočívalo v trávení večerov a dní so svojou rodinkou. So svojím manželom a synom. Obaja boli pre mňa stredobodom vesmíru, milovala som ich nadovšetko. Vedela som, že takto to bude už na veky vekov. Ak náhodou nie, bude to ešte lepšie.

Cítila som, že chcem prežiť s Edwardom celý svoj život. Ľudská dĺžka života však nebola ani z ďaleka taká dlhá, ako by som si bola priala a preto som sa rozhodla jedného dňa pridať do sveta nesmrteľných. Do sveta, v ktorom sa mi ponúkajú nové obzory, zážitky, nový pohľad na svet. Do sveta upírov. S Edwardom sme sa tejto téme do hĺbky príliš nevenovali, vedeli sme len to, že keď nadíde deň D, budeme sa musieť kvôli bezpečnosti presťahovať do Forks ku Cullenovcom.

Samozrejme, kým bol Jared malý, nechcela som ho nijako ohroziť a preto sa moja premena presunula o pár rokov neskôr, kým aspoň trošku nevyrástie a nebude odo mňa natoľko závislý. Pri myšlienke, že ten môj malý špunt raz vyrastie, vyštuduje, nájde si prácu, ženu, bude mať deti a klasický ľudský život, sa mi na tvári usídľoval spokojný úsmev. Aj uňho nadíde čas, kedy sa bude poúčať z vlastných chýb, ktorých sa chtiac či nechtiac dopustí a do budúcna sa im bude snažiť vyvarovať.

Vedela som, že nadídu časy, keď sa dostane do puberty, bude plieskať dverami, pašovať si dievčatá tajne do izby, hnevať sa na celý svet a nadávať na rodičov, že sú najhorší na svete. Patrilo to k obyčajnému životu, ktorý bude Jared viesť. Život obyčajného človeka s obyčajnými problémami, avšak s neobyčajne hrdými neobyčajnými rodičmi, ktorí sa s jeho rastúcim vekom budú meniť z hlavných aktérov na divákov a príležitostných radcov pri jeho životných rozhodnutiach, ktorých dopady bude bližšie opisovať už iný príbeh... 

Tak... žeby zazvonil zvonec a Modelky je koniec? Vyzerá to tak. Táto poviedka mi z mojich doterajších prirástla k srdcu asi najviac. Napriek tomu, že sa v nej nachádza veľa vecí, ktoré by som teraz prepísala, som rada, že sa mi ju podarilo dotiahnuť do takého konca, aký som plánovala. Snáď sa aj tu nájde niekto z čitateľov, ktorý mal túto poviedku aspoň trošičku rád.  (Hej, viem, že sa v nej nachádzali občas strááášne nudné pasáže, ale pocitovky mi idú jednoducho lepšie.)

Dovoľte mi, aby som poslednýkrát poďakovala tým, ktorí tu so mnou zostali, za to, že ste ma podporovali. Stále si neuveriteľne vážim, že som mala také úžasné čitateľky ako ste vy. Bola by som naozaj prešťastná, ak by ste mi  tu zanechali vaše názory, dojmy a podobne, pretože ja som od prírody tak zvedavý tvor, čo sa ukázalo aj v tejto chvíli, a zaujímalo by ma, či sa vám takýto koniec páčil. Aspoň dúfam, že vás nesklamal, ale poviedka sa predsa odohrávala v Hollywoode a tak som si ani ja nemohla odpustiť pravý hollywoodsky koniec. :) Budem rada, ak sa  ešte pri nejakej poviedke jedného dňa stretneme. 

S láskou, vaša Jess.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 28. kapitola + Epilóg: