Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 22. kapitola

11.06.2013 (10:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2858×

22. kapitola

Rozchody nikdy neboli, nie sú a ani nebudú prechádzkou ružovou záhradou. Každý si ním minimálne raz za svoj život prejde a ja som napriek tomu, že ma poznal takmer celý svet, nebola žiadnou výnimkou. V citových záležitostiach som bola presne taká istá ako väčšina žien na Zemi, čo znamenalo, že som nebola jediná, ktorá si podobnou situáciou prechádzala. Podobnými frázami som sa upokojovala poslednú hodinu, ktorá sa vliekla ako hodiny fyziky a horšie bolo, že svoj účel upokojenia dokázali splniť iba na pár mizerných sekúnd, po ktorých som si opäť nadávala do - radšej cenzúra - kráv.

Zhlboka som si povzdychla, prevlhnutou, zhúžvanou  vreckovkou, ktorá bola na väčšine miest dotrhaná kvôli môjmu pevnému stisku, som si poutierala slzy a zdvihla sa z gauča, na ktorom som sedela odvtedy, čo odišiel. Odvtedy, čo si vzal svoj kufor a pred tým, než opustil steny tohto domu, mi venoval posledný, smutný pohľad, ktorý som mu bola schopná opätovať necelé dve sekundy, pričom som sa obzrela na opačnú stranu miestnosti, až som sa nenazdala, dvere sa otvorili a vzápätí opäť zatvorili. A keď som pohľad uprela späť na spomínané dvere, v kútiku duše dúfajúc, že tam stále bude - s rozpaženými rukami, čakajúc, že sa k nemu pritúlim -, dostalo sa mi sklamania.

Po Edwardovi neostalo ani chýru, ani slychu. Bol definitívny koniec, ktorý prišiel až príliš rýchlo. Nestihla som sa poriadne pripraviť, nemala som dostatok času. Bolelo to, aj keď som vedela, že rozhodnutie, aby sme si dali pauzu, patrilo mne... V žiadnom prípade som však svoje rozhodnutie neľutovala, pretože aj keď so sebou nieslo obrovské množstvo bolesti, bolo správne.

Pomalými krokmi som našľapovala k vypínaču a potom poslepiačky postupovala po schodoch do spálne, odkiaľ som rovno prešla do kúpeľne.

Len matne som vnímala horúce kvapky vody stekajúce po mojom tele a želala si, aby ma ich horúce objatie dokázalo upokojiť. Márne som dúfala - nepomohli ani ony. Pohľadu do zrkadla som sa predtým, než som opustila kúpeľňu, pre istotu vyhla. Nepotrebovala som vidieť svoje opuchnuté oči od plaču. Rozvalila som sa na posteľ, v župane sa zababušila do prikrývky až po krk, a neprítomne čumela do stropu. V momente, keď som zatvorila viečka, objavovali sa mi pred očami obrazce z dnešného večera, pomiešané s Edwardovými rečami. Opäť som ich v hlave počula tak zreteľne, akoby ležal vedľa mňa a šepkal mi ich do ucha. Vystrašene som otvorila viečka a pohľadom strelila vedľa seba, zhlboka si vydychujúc pri zistení, že som sa v izbe - a hlavne v posteli - nachádzala stále sama.

Dlaňami som si prikryla tvár a do očí sa mi nahrnuli slzy. Netušila som či z úľavy z toho, že tu nebol, alebo práve preto, že tu nebol. Väčšia časť môjho ja však zastávala prvú možnosť, ktorá bola podstatne rozumnejšia. To, že som sa s Edwardom rozišla, bola najsprávnejšia vec, akú som mohla učiniť... Alebo nie? Možnože keby... Prestaň! Musela to byť najsprávnejšia vec. Aspoň som sa o tom snažila presvedčiť a kým som zaspávala, neustále som si tie slová opakovala v hlave...

V noci som toho však veľmi veľa nenaspala; neustále som sa nepokojne prevracala z jedného boku na druhý a ani sny mi moju situáciu neuľahčovali, pretože ešte aj v nich bol hlavným aktérom on. Podľa hodín bolo niečo málo po trištvrte na sedem. Ak som včera večer dúfala, že ráno spoločne s novým dňom prinesie aj lepšiu náladu, čakalo ma sklamanie. Pripomínajúc mátohu som sa odšuchtala do kuchyne a v kanvici dala variť vodu na kávu, pričom som nedokázala prestať myslieť na sny, ktoré som mala v noci.

Žalúdok som mala stiahnutý, takže neprichádzali do úvahy už ani tak malé raňajky. Keď som si zalievala kávu, pri nohách mi zakňučala Mimi, dožadujúc sa pozornosti. Usmiala som sa a zodvihla si ju na ruky, aby som si ju mohla privinúť. Mimi sa stala mojou najlepšou spoločníčkou, u ktorej som sa nemusela obávať zrady.

Celý deň som strávila zabalená v deke na sedačke, pozerajúc von oknom. Nevnímala som však dianie za ním, nedokázali mi zaujať ani detské výkriky radosti, ktoré sa niesli od susedovho bazéna, myseľ som mala v úplne iných sférach.

Nasledujúce ráno nebolo o nič lepšie než predchádzajúce. Stále som v najskrytejšom kútiku svojej duše živila nádej, že sa Edward možno vráti, poprípade mi zavolá. Alebo že sa dokonca nič neudialo a všetko bol len nepodarený sen. Šance na splnenie môjho priania boli však mizerné. Napriek tomu som vedela, že takéto myšlienky musím z hlavy vymedziť, pretože on už nebol súčasťou môjho života. Nech mi už mal život priniesť čokoľvek, musela som sa pohnúť ďalej... bez neho.

***

„Bella, kde to, preboha, furt lietaš?!“ vyhŕkla na mňa Ruth v pondelok ráno, hneď potom, čo som kvôli jej naliehavému búšeniu na dvere bola donútená takmer po dvoch dňoch vstať z gauča zamoreného sopľavými vreckovkami, ktoré som sa ani neunúvala vyhodiť. Načo? Nechápavo som sa zamračila a oči zúžila do malých štrbiniek, keď ma oslepilo svetlo z vonka.

„Doma... prečo? Stalo sa niečo?“ podivila som sa a ustúpila od dvier, aby som ju pustila dnu. Pripravovala som sa na jej prednášku o poriadku v dome, ktorú sa určite chystala o pár minúť spustiť. Dva dni som nevyliezla z domu ani s nikým nekomunikovala. Nemala som chuť pretvarovať sa pred ostatnými, rovnako ako sa mi prílišne nechcelo o rozchode medzi mnou a Edwardom hovoriť. Dna dni sú na vyliečenie zlomeného srdca krátka doba, bolesť nebola ani o štipôčku menšia. Ale každý vedel, že takéto liečenie je dlhodobou záležitosťou, nie len otázkou pár dní. Bohužiaľ... 

„Hej, tvojho otca dnes nad ránom previezli do nemocnice a nevyzerá to s ním najlepšie.“ Pri spomenutí môjho otca som mala pocit, že ma niekto oblial ľadovou vodou a prebral z apatie, v ktorej som doteraz bdela. Hrdlo sa mi strachom stiahlo a pohľad som opäť sústredila na Ruth. Až v tomto momente som si všimla, aká je nervózna - ruky mala prekrížené na hrudi a podupkávala pravou nohou. Vlasy, ktoré mala ledabolo stiahnuté v gumičke, z ktorej sa na pár miestach vyšmykovali, značili, že pred zrkadlom nestrávila veľa času. 

„Čo s ním je?“ vykríkla som, pričom som si na nohy obúvala prvé tenisky, ktoré sa nachádzali po mojej ruke.

„Jediné, čo viem, je, že mu prišlo strašne zle. Tvoja mama si s ním nedokázala dať sama rady a radšej volala záchranku, no a-“

„Prečo si mi to nepovedala skôr?" skočila som jej do reči.

„Vedela by si to, keby si nemala vypnutý mobil, samozrejme,“ zašomrala otrávene. Buchla som si do čela. „Musela sa mi vybiť baterka.“

„Myslela som si. A takto sa, prosím ťa, kam chystáš?“ poukázala na môj outfit, ktorý som si prehliadla spoločne s ňou. Mala som na sebe huňatý bledomodrý župan, v ktorom som doma strašila už druhý deň. Pripadala som si ako malé prasiatko. Lenže nenachádzala som sa v situácií, kedy by som mala čas na hodinovú prípravu. Netušila som, čo sa dialo s mojím otcom a on bol predsa prednejší než všetko ostatné. Ruth môj plán byť schopná ísť do nemocnice aj v tomto spoznala ihneď, ako sa mi na tvári usídlil odhodlaný výraz, s ktorým však ona rozhodne nesúhlasila.

„Nevymýšľaj, prosím ťa, a bež sa prezliecť. Veď keby ťa takto uvidel Charlie, ešte by sa mu pohoršilo...“

„Nerob si srandu, Ruth! Toto je vážne.“ Vedela som, že sa usiluje odľahčiť situáciu, ale v tejto chvíli to bolo skutočne to posledné, na čo som mala náladu. Avšak poslúchla som ju a rozutekala sa do spálne. Na sprchu som čas nemala ani keby som sa všemožne snažila, a tak som na seba nastriekala pol fľastičky deodorantu a svoje telo obliekla do vecí, ktoré sa nachádzali hneď na vrchu. Vlasy som si prečesávala pomocou prstov, kým som schádzala zo schodov. Ruth na mňa čakala v obývačke a tvárila sa znechutene. Vystrela ruku, ukazujúc na gauč, no kým sa stihla na hocičo spýtať, predbehla som ju: „Nepýtaj sa, prosím.“

Ruth ma, našťastie, poslúchla a iba pomaly prikývla. V rýchlosti sme sa presunuli k Ruthinmu autu a ihneď, ako sa za mnou zabuchli dvere, dotyčná stúpila na plyn a takmer stotridsiatkou sme sa hnali po los angelských uliciach, na ktorých bolo už v tomto čase rušno. Vydesene som sa zahľadela na Ruth, ktorej výraz pripomínal agenta zo seriálu NCIS, prenasledujúceho nejakého zločinca. Ľahko kľučkovala pomedzi autá a ja som v duchu ľutovala malého Jeremyho, ktorý si takúto strastiplnú cestu musí vytrpieť každé ráno, keď ho jeho mamička vozí do škôlky.

„Ozaj, kde je Edward? Zdalo sa mi, že u teba nebol,“ začala Ruth nezaujato. Očividne sa ma len snažila primäť na iné myšlienky. Keby len vedela, že spomenutím Edwardovho mena privolá ešte väčšiu bolesť, určite by si tému s názvom Ja a Edward odpustila.

„No... vieš, my sme sa rozišli,“ odvetila som potichu, pozorne sledujúc vozovku. Nechcela som jej klamať a vymýšľať výhovorky. Aj tak by sa pravdu raz dozvedela.

„Čože? A prečo, preboha? Veď včera ste vyzerali tak šťastne... Hííí, podviedol ťa?! Doparoma aj s chlapom, povedz, kde ho nájdem a prisámbohu, že ho roztrhnem ako hada! Ako mohol urobiť takúto prasacinu, ešte by som zaujímalo, s kým, veď-“

„Nie, nepodviedol ma, môžeš sa upokojiť,“ skočila som jej do reči skôr, než by nás obe jej monológ zasiahol. Vlastne som ani netušila, čo bolo horšie - ak by ma Edward podviedol, ale stále by to bol človek, alebo to, kvôli čomu sme sa rozišli. Nevera sa dá odpustiť len veľmi ťažko a ak aj, nikdy sa nedá úplne zabudnúť. Lenže ani náš prípad nebol najpriaznivejší, takže som v ňom nedokázala nájsť žiadnu, ani najmenšiu, satisfakciu.  

„Škaredo sme sa pohádali a prišli sme na to, že bude lepšie, ak si dáme pauzu,“ dodala som a v duchu sa poklepkala po ramene za moju „úžasnú“ výhovorku. Ale vždy bola pravdepodobnejšia než pravda, ktorú som jej za žiadnych okolností nemohla povedať. Nie preto, aby som chránila Edwarda, ale preto, aby si o mne nemyslela, že som totálny blázon a žena súca na psychiatriu.

„Mrzí ma to, Bella, ale možno ešte nie je všetko úplne stratené.“ V duchu som sa pousmiala na jej odpovedi – ako kamarátka nesklamala a povedala presne to, čo som aj potrebovala počuť. Iba som prikývla a tým pádom aj ukončila túto debatu. Ruthina jazda však mala aj svoje výhody, medzi ktoré patril aj skorý príchod do nemocnice. Pri brzdení na vyhradenom parkovisku jej dokonca zapišťali gumy, čo celej situácii pridalo na vážnom efekte.

Po vstúpení do nemocnice sme sa automaticky nahrnuli na recepciu, kde si ma žena, ktorá podávala informácie, premerala od hlavy po päty prekvapeným pohľadom. Očividne sa snažila presvedčiť, či pred ňou stojí skutočná Isabella Swanová, akú mohla vidieť na billboardoch, pretože tá Isabella, ktorá sa pred ňou týčila teraz, nemala s tou z billboardov spoločné takmer nič. Musela som vyzerať dosť zúbožene, nakoľko som na tvári nemala ani štipku make-upu, kvôli čomu museli vyniknúť moje opuchnuté oči a kruhy pod nimi.

Našťastie jej pozornosť odpútala Ruth, ktorá sa z nej milo snažila dostať nejaké informácie ohľadom umiestnenia Charlieho Swana. Keď sme prešli na koniec dlhej bielej chodby zapáchajúcej po dezinfekcii a na veľkých sklenených dverách som si prečítala červený nápis „Onkologické oddelenie“, stiahol sa mi strachom žalúdok. Hlasno som preglgla a pomaly vstúpila dnu za Ruth. Keď som neďaleko pred sebou zahliadla ženu stredného veku v župane a šatkou omotanou okolo hlavy, ako vchádza s pomocou sestričky pravdepodobne späť do svojej izby, z neznámeho dôvodu som sa roztriasla. Cítila som bitie srdca až v krku a bola nesmierne rada za Ruthinu prítomnosť, pretože ak by som sa tu nachádzala sama, určite by som to nezvládla.

Ruth šla tri kroky predo mnou a sledovala čísla na dverách vedúcich do izieb. Zastali sme pred izbou číslo dvanásť, kde sa na mňa Ruth pozrela ľútostivým pohľadom a zaklopala. Ak som do tohto momentu živila vo svojom srdci nádej, že sa nachádzame na zlom oddelení, po začutí matkinho hlasu, v ktorom nás pozývala ďalej, som sa už neodvážila pochybovať. Možno to nebude také vážne, nahovárala som si... Ruth nesmelo otvorila dvere a obe sme pomaly vkročili dnu. Ako prvú som si všimla matku, ktorá skormútene sedela na stoličke vedľa postele, tváriac sa neurčito, alebo možno skôr zmierene by bol správny výraz.

Pohľadom som v rýchlosti kmitla na posteľ a už dlhšie nedokázala zadržiavať slzy. Za celých dvadsaťdva rokov svojho života som otca v takomto zúboženom stave nevidela. Tvár mal úplne bledú a pod očami takmer fialové kruhy. Vyzeral staršie o minimálne pätnásť rokov. Vzlykla som, keď sa na mňa pozrela mama. Cez zaslzené oči som spozorovala, ako otcovi predtým, než sa postavila, stisla ruku. On na jej dotyk však nijako nereagoval, pretože spal.

„Ruth, budete taká milá a zostanete tu, kým sa porozprávam s Bellou?“ spýtala sa mama potichu a utrela si zaslzené oči. Akoby mu nebolo jedno, či tu bude sám, alebo nie, keď nevnímal.

„Samozrejme.“ Mama sa na ňu vďačne usmiala, podišla ku mne a rukou mi pokynula, aby sme vyšli von z izby. Bez slova som sa otočila a poslúchla ju. Podišli sme k automatu na kávu, kde si mama zvolila espresso. Ako dieťa som si spomínala, že ho píjavala iba vtedy, keď bola nervózna. Silné kávy nebývali v jej obľube. 

„Čo s ním je, mami?“ prelomila som nekonečné ticho medzi nami, keď sa mi zdalo neznesiteľné. Nevedomosť bolo to najhoršie, čo sa mohlo človeku pritrafiť. Matka odo mňa odvrátila pohľad, zdalo sa, že sa jej ťažko hľadajú tie správne slová.

„Má rakovinu žalúdka v pokročilom štádiu, kedy mu napadla lymfatické uzliny. Lekári ho pred časom aj operovali, ale nevyzerá to s ním dobre, Bella... Mysleli sme si, že to prekoná, ale diagnózu mu určili príliš neskoro. Zomiera,“ zašepkala a naplno sa rozvzlykala.

 Dievčinky moje najkrajšie, dovoľte, aby som vám v prvom rade poďakovala za komentíky pri minulej kapitole. Ak mám byť úprimná, práve oni sú mojím hnacím motorom v posledných dňoch, pretože čo sa týka písania, som totálne vyčerpaná. Snažím sa však písať vždy, keď sa naskytne príležitosť, aj keď mám v týchto dňoch veľmi málo času a nestíham sa venovať aj tomuto, začo sa obrovitánsky ospravedlňujem. Aj keď neviem vlastne komu, keď tu tieto moje drísty pravdepodobne už nikto nečíta. :D

V každom prípade, ak by sa predsa našiel niekto, kto to ešte číta, dúfam, že ste boli s kapitolou spokojní aj keď bola dnes kratšia než obvykle. Snáď vám to príliš neprekáža, ale podľa mňa bola dostačujúca. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 22. kapitola: