Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 21. kapitola

24.05.2013 (14:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2932×

21. kapitola

• Bella •

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa vstrebať novú informáciu, ktorou bolo Edwardovo priznanie k veci, o ktorej som v kútiku duše stále dúfala, že nebude pravdivou. Život by bol až príliš jednoduchý, keby sa v ňom nevyskytovali negatívne či proste nečakané situácie. Ako sa však zachová ten, ktorý sa o tom druhom dozvie, že nie je taký, za akého ho považoval? A ako sa zachová žena, ktorá sa dozvie, že jej priateľ nie je taký, za akého ho považovala? Že nie je človek? Ako sa tá žena zachová, ak si nemôže byť už ničím na svete istá?

Ťažko povedať, ako som sa cítila, pretože všetky emócie sa vo mne divoko miešali a ani jedna sa nevedela rozhodnúť, že všetky povedie a stane sa šéfkou. Takže som mala vo svojom vnútri hotový miš-maš.

Ani neviem, ako som sa dostala domov, pretože od momentu, kedy som utiekla z miesta činu, som bola akoby v tranze. Nohy mi utekali, ale nevnímala som ich smer, jednoducho som túžila utiecť. Mozog im nezadával informáciu o mieste. Alebo som si to aspoň neuvedomovala. Bol zázrak, že som sa dostala k Ruthinmu autu, a tej som neprítomne niečo zašomrala, keď sa pýtala, či som ho našla. Už len pri spomienke na jeho meno mi na celom tele vyskočili zimomriavky. Z výrazu mojej tváre však pravdepodobne musela vydedukovať, že nemám náladu na nijaké reči. Túžila som kričať, vyrozprávať sa, vyznať sa so všetkým, čo som videla, no nemohla som. Bola som až príliš vystrašená na to, aby som niečo, čo by dávalo aspoň štipku zmyselnosti, vypovedala. Ďalšia vec - čo by som jej asi tak povedala? Že môj priateľ je vrah, ktorý nadľudskou silou hodil novinára do steny na druhej strane ulice? Veď by ma vzala na psychiatriu.

A tak som sa rozhodla radšej mlčať, iba som na jej obyčajnú otázku odvetila ohranou a zároveň najjednoduchšou odpoveďou, akú ľudstvo poznalo - nenašla som ho.

Po príchode domov som okamžite zamkla dvere na štyri zámky, zapla alarm a moje kroky smerovali bez rozmýšľania priamo do spálne, kde som zo skrine vyhádzala všetky jeho veci, ktoré som mu následne bez ladu a skladu nahádzala do kufra, pripravená na jeho určitý príchod zareagovať s chladným výrazom v tvári. Bez emócií, bez sĺz. No  po jeho zaklopaní na dvere a vypočutí slov, v ktorých ma prosil, aby sme si pohovorili, som sa nedokázala tváriť, že som nad vecou, v poriadku alebo že sa nebojím. Najviac som sa však bála, že za všetkými jeho rečami sa skrýva niečo nebezpečné. Bála som sa, že zabije aj mňa. Pri tej myšlienke som sa otriasla. Odrazu stál predo mnou a keby som nebola vedela o jeho dnešnom večernom počínaní, po uzretí jeho smutného výrazu v tvári by som sa mu hodila okolo krku. Keby...

„Čo si zač?“ odhodlala som sa prehovoriť po chvíli, kedy som uznala, že som pripravená na všetko. Nech mi už povie čokoľvek, zvládnem to. Aspoň som sa o tom snažila presvedčiť. Napriek tomu som si bola vedomá faktu, že ja som túto tému začala a keď sa zdalo, že na všetky otázky dostanem odpoveď, nemohla som cúvnuť o krok dozadu. Ostražito som ho sledovala. Vyzeral, akoby zvádzal vnútorný boj, kedy sa nevedel rozhodnúť či má, alebo radšej nemá pokračovať. Popravde ani ja sama som netušila, čo by bolo bývalo výhodnejšie.

„Ja... nemám poňatia ako začať. Síce som vedel, že chvíľa, kedy sa budeš musieť o všetkom dozvedieť, jedného dňa nastane, no netušil som, že to bude tak skoro... A už vôbec nie za takýchto okolností,“ stíchol a pohľad uprel do zeme. Jeho hlas bol pokojnejší, miernejší, bez ostňa hnevu, ktorý v ňom prevládal pred niekoľkými sekundami. Z neznámeho dôvodu som bola aj ja pokojnejšia, nie však natoľko, aby som sa v jeho prítomnosti dokázala uvoľniť.

„To, čo si vypočuješ, bude znieť absolútne šialene, ale bol by som rád, ak by si všetko brala s otvorenou mysľou, aj keď viem, že to bude ťažké...“

„Jednoducho chcem vedieť, kto alebo čo si,“ skočila som mu do reči netrpezlivo.

„Tak fajn, ehm,“ jemne si hryzol do pery a hodil na mňa mučednícky pohľad, „niečo ako upír, ale konkrétne poloupír, matka bola v čase môjho počatia človek, len tatko bol upír. Ale v podstate sú upíri a poloupíri takmer identickí,“ vydýchol pomaly, ale stále zo mňa nespúšťal pohľad. Pri slove upír sa mi v hlave okamžite vybavil Dracula so šedivými vlasmi, dlhým čiernym plášťom a dvoma ostrými zubami pošpinenými krvou, ktoré mu vytŕčali z pier.

Oproti mne však stál dvadsaťpäťročný chlap s bronzovými vlasmi, oblečený v obleku a z pier mu nevytŕčali žiadne strašidelné tesáky. Najprv som si pomyslela, že si zo mňa robí srandu - to robieval Edward rád -, no čím intenzívnejšie som sledovala jeho výraz, srdce mi búchalo divokejšie a začínala som chápať, že to ako srandu rozhodne nemyslel. Inštinktívne som cúvla o krok dozadu a ruky vystrela v obrannom geste pred seba. Naprázdno som otvárala ústa ako ryba na suchu. Dych sa mi krátil a oči sa mi opäť začínali plniť zradnými slzami. Upír... Krvisajúce monštrum, nestarnúca bytosť s mimoriadnou silou, ktorá dokáže vyzabíjať polku obyvateľov dediny za jednu jedinú noc. Aspoň tak sa to spomína vo filmoch.

Pevne som stisla viečka a nechala slzy zmáčať moje líca. Dlaň mi vyletela k ústam a mala som pocit, akoby ma niekto dusil, pretože som sa nevedela riadne nadýchnuť. Na celom tele som pocítila triašku, zuby mi drkotali o seba. Toto je absolútne šialené, nemožné, veď... Zdravý rozum odmietal prijať tento fakt, no srdce, ktoré sa lámalo na tisíce kúskov, vedelo, že to nie je lož. Takisto to vedeli aj oči, ktoré si spomínali na obraz spred pár hodín, ktorý sa im naskytol na tej strašnej ulici. Odrazu všetko dávalo dokonalý význam, všetky odpovede na nevyslovené otázky boli zodpovedané. Človek by nebol schopný vyvinúť toľkú silu. Človek nie. Ale upír áno. Nohy mi vypovedali službu a zapotácala som sa. Okamžite, tak rýchlo, že som nestihla ani len žmurknúť, mi ramená objali chladné ruky hebké ako satén, čím ma zachytili pred pádom. Jeho ruky... Upírove ruky... Ruky monštra...

„Pusť ma!“ zrevala som a snažila sa mu vyšmyknúť. Edward bolestivo privrel viečka a zaťal sánku. Jeho stisk však povolil, až z mojej pokožky zmizol úplne. Sledovala som ho vystrašenými očami, z ktorých sa stále liali vodopády sĺz.

„Prepáč, Belli, nechcel som, aby si sa to dozvedela takto... Mrzí ma to,“ šepkal ľútostivo, no ja som vedela, že je to len hra. On nemôže cítiť ľútosť, keď dokázal spáchať vraždu. Monštrá bolesť necítia.

„A ako si chcel, aby som sa to dozvedela? Keď sa stanem tvojou obeťou?!“ vykríkla som hystericky.

„Preboha, nie! Ako ťa niečo také mohlo napadnúť? Nikdy, Bella, nikdy by som ti nedokázal nijakým spôsobom ublížiť.“

„Nie?! Tak ako tomu úbožiakovi, ktorý skončil pricapený na stene ako mucha po ovalení papučou?!“

„To bola nehoda, ja som ho nechcel zabiť. On... koledoval si o to, mal na teba nemiestne narážky a nedokázal som vystáť, ako ťa urážal,“ obhajoval sa, načo som si len odfrkla. Odrazu mi bolo úplne jedno, že je to upír, ktorý ma môže zabiť tak rýchlo, že nestihnem ani pípnuť. Bola som hysterická, cítila som sa podvedená, pretože som s ním žila v klamstve. Potrebovala som zo seba dostať všetok hnev a zlosť.

„To ťa neospravedlňuje! Vieš, koľko na svete jestvuje ľudí, ktorí ma neznášajú? Tisíce, možno až milióny! To teraz všetkých vyhľadáš a budeš sa im vyhrážať, že pokiaľ mi nedajú na facebooku like, zabiješ ich?! Prípadne vyciciaš?“ Pri tom slove som sa striasla, znelo tak... nechutne, zvrátene.

„Samozrejme, že nie, ja nikoho nezabíjam, pretože nie som vrah, už to konečne pochop! Spravil som chybu, čo sa týka dneška, myslíš, že si to neuvedomujem? Myslíš, že sa za to neobviňujem a že ma to nemrzí? Ty ani netušíš ako veľmi!  No všetko je v mojej podstate, gény som zdedil po otcovi, bohužiaľ! A už vôbec sa neživím ľudskou krvou,“ naliehal a rozhadzoval rukami. Sklonila som hlavu a nedokázala zabrániť vzlykom nahromadeným v hrdle. Oboma rukami som sa zachytila opierky gauča až som sa nakoniec rozvalila priamo doň. Netušila som, čo robiť. Cítila som sa otrasne. Nedokázala som sa v hlave zbaviť Edwardových slov, neustále som počula jeho hlas aj keď v skutočnosti nehovoril nič, len bezmocne stál pár krokov odo mňa. Nedelil nás ani jeden meter.

Bolo zvláštne uvedomiť si, že sa nachádzam v miestnosti s mýtickou bytosťou. Znelo to až príliš filmovo, jednoducho čudne. Za normálnych okolností by som ani nedokázala uveriť, že niečo také na svete jestvuje. No po tom, čím som si prešla, som uveriť dokázala a vlastne si aj uvedomila, že prečo by upíri žiť nemohli. Len preto, že sme ich nikdy nevideli alebo sme nezískali priamy dôkaz, neznamená to, že tu niekde nemôžu byť. Je to ako viera. Milióny ľudí na svete verí v Boha. Niekto tvrdí, že ho aj videl, iný, že ho počul, keď sa mu „prihovoril“. Možno mali pravdu, pretože na svete sa deje obrovské množstvo nevysvetliteľných javov či zázrakov, ktoré však skeptici nevidia, alebo sa skôr nesnažia vidieť. Pravda však môže byť taká, že ak uveríš, pochopíš. 

Preto som sa aj ja snažila pozerať na Edwardovo tvrdenie objektívne a keď som si v hlave spojila všetky očividné fakty, niečo na tom skutočne bolo. Uvedomenie bolelo a mne sa v hlave formovali samé otázky, ktoré však nebolo vhodné položiť mu. Dokedy mi to chcel tajiť? Prečo si vybral práve mňa, keď v tomto meste žije milión iných žien? Pozrela som naňho a keď si všimla, že mi pohľad opätuje, sklopila som ten svoj k zemi. Chrbtom dlane som si pretrela viečka a sťažka si povzdychla.

„Prečo ja?“ šepla som nakoniec bez toho, aby som naňho pozrela. Prečo sa mi musel pripliesť do života? Prečo si nemohol nájsť inú „obeť“? Čo ho viedlo k tomu, aby prijal ponúkané miesto bodyguarda, keď ho mohol robiť ešte stovkám iných celebrít?

„Je to trošku zložitejšie,“ povzdychol si a počula som, ako sa zosunul do kresla predo mnou. Zdvihla som k nemu zrak a všimla si, ako si hlavu zložil do dlaní, sediac ako kôpka nešťastia.

„Čo je na tom zložité?“ naliehala som naďalej, nedbajúc na to, čo sa môže stať. Keď sa človek sklame vo všetkom, čo mu je vzácne, začne mu byť pomaly všetko jedno. V tejto chvíli som chcela len vysvetlenie, nič viac, nič menej.

„Moje nasťahovanie do L.A. nebolo tak úplne náhodné,“ začal Edward po chvíli a ja som zbystrila. „Vieš, upíri môžu mať všelijaké dary, ako sú napríklad vízie budúcnosti, čítanie myšlienok a podobne. Rovnako nie sme takí, ako si nás väčšina ľudí predstavuje. Na slnku nezhoríme ani nič podobné... No, odbočil som od témy... Mať dar nie je samozrejmosť, práveže naopak, stretneš sa s viacerými upírmi, ktorí okrem typických upírích vlastností neoplývajú ničím špeciálnym. Moja sestra Alice má práve dar videnia budúcnosti. Samozrejme, všetko je len subjektívne,  budúcnosť závisí od toho, akým, nazvime to smerom sa rozhodne daný človek ísť. Alice vidí v podstate len jednu z najrozličnejších možností budúcnosti. A v jednej videla mňa... s tebou,“ stíchol a opatrne na mňa pozrel. Hlasno som preglgla a cítila sa ako v Matrixe. Všetko, čo povedal, znelo šialene a bolo ťažké brať jeho slová vážne. Bolo toho na mňa príliš. Najprv upíri, potom nejaké podivné dary... Nie, Swanová, toto nedáš.

Edward si však moje mlčanie vyložil po svojom a pokračoval: „Bola to jedna z vízií, aké nemáva často a objavila sa krátko po tom, čo som doma oznámil, že by som sa chcel presťahovať niekam inam. Tu si bola takmer istá, že iná možnosť, než je stretnúť ťa, pre mňa neexistuje. Teda, vtedy ešte nevedela presne, kto si, pretože tvoju tvár nevidela. V jej vízií sa nachádzala len žena s gaštanovými vlasmi. Alice z toho bola vo vytržení. Žil som dlhé roky sám, bez partnerky. Moja rodina, vrátane mňa, sa s tým takmer zmierila a ani neočakávala, že jedného dňa si niekoho privediem-“

„Čakaj, nerozumiem tomu,“ skočila som mu do reči. „Ak tvrdíš, že tvoja ségra videla vo svojej... vízií... iba ženu s hnedými vlasmi, kde máte istotu, že som to ja?“ Túto otázku som si nemohla odpustiť, pretože vo mne vyvolávala skutočné pochybnosti. Možnože na Edwarda niekde stále čakala jeho... vyvolená (znie to vtipne), so mnou len strácal čas a nervy. Napriek tomu sa mi z neznámeho dôvodu pri pomyslení na inú ženu, ktorá by bola stvorená preňho, neurobilo dvakrát dobre. Možno to chcelo len čas...  Z mojich myšlienok ma vytrhol Edwardov hlas, ktorý bol odrazu podfarbený miernou pobavenosťou, ktorá zmizla tak rýchlo, ako sa aj objavila.

„Podceňuješ nás, Bella. Hlavne Alice, ak mám byť presný... No, aby si to celé lepšie pochopila... hm... Pamätáš sa na deň, kedy sme sa stretli v kaviarni? Ty si tam šla s Ruth, pretože ti hľadala bodyguarda,“ opatrne na mňa pozrel a mne sa pri tej spomienke mihol na tvári úsmev. Presne som si pamätala jeho vtedajší výzor. Tmavomodré džínsy, béžová mikina a tá otrasná šiltovka, ktorá ale neoddeliteľne patrila k jeho imidžu. Prečo som mala pocit, že bolo v tom čase všetko o toľko jednoduchšie?

„Spomínam si,“ zašepkala som, cítiac v krku hrču. Odtrhla som pohľad z Edwardovej tváre a zadívala sa na biely koberec, ktorý mi nechala matka doviesť pred dvoma rokmi z Európy. Spomienky na deň, kedy som sedela s Ruth v kaviarni a popíjala presladené latté, sa mi nezabudnuteľne vryli do pamäti. Akoby sa to odohralo v inej, normálnej realite, ktorá bola v tejto chvíli nenávratne preč.

„Alice mi deň predtým volala, že už vie, ako presne by mala vyzerať... žena z jej vízie. Nepovedala mi však nič konkrétne, iba ma oboznámila s mojou novou prácou, aká sa mi naskytla a ostatné som mal uvidieť na vlastné oči na ďalší deň. V noci som takmer nespal, len som sa nepokojne prevracal z jednej strany na druhú. Nevedel som sa dočkať, ale na druhej strane som bol nervózny, veď ma predsa čakal deň D... Vieš, ženu svojho života nenachádzaš len tak na počkanie... Dokonca som hodnú chvíľu len postával pred kaviarňou a rozhodoval sa, či to nevzdám. No zvedavosť nakoniec zvíťazila a tak som vošiel, aby som čelil osudu,“ zaškeril sa, no úsmev z jeho tváre sa takmer ihneď vytratil. „A potom som sa konečne dozvedel, že si to ty. Bol som prekvapený, ale, priznám sa, že aj mierne nahnevaný, pretože som ťa už mal možnosť spoznať skôr... Vtedy, v tej tmavej uličke a naše stretnutie veru nepatrilo k najpriateľskejším. Nešlo mi do hlavy, že práve ty by si mohla byť tá, na ktorú som tak dlho čakal, myslel som, že sa Alice splietla, veď predsa aj jej sa to môže stať,“ pobavene sa na mňa zahľadel, „no nemýlila sa a večer mi dokonca volala, pýtajúc sa, ako sa mi páčiš,“ pretočil oči.

„Prečo si proti tomu nebojoval? Veď som ti bola taká nesympatická, nechápem, prečo si tú prácu bodyguarda neodmietol." Zvláštne, ako sa rozhovor od jeho upírstva stočil k našim vzájomným sympatiám. V každom prípade som uznala, že táto téma pre mňa, oproti upírom, nepredstavovala až toľké korčuľovanie na tenkom ľade. Neznamenalo to však, že som sa Edwarda nebála. Stále pre mňa mohol predstavovať potenciálnu hrozbu, na to som nikdy nemohla zabudnúť.

Veruže som ani nezabudla, no z istého hľadiska bolo jeho rozprávanie zaujímavé. V myšlienkach ma unášal do sveta, o akom existencii som nemala ani poňatia. Do sveta rôznych darov, nesmrteľnosti, vrážd... Nebola som pripravená skúmať tento svet ďalej a nikde som nemala zaručenú istotu, že vôbec niekedy budem. Edward mi klamal a tú skutočnosť nezmení ani jeho donútené priznanie k tomu, čím je, ani k tomu, že som bola stvorená preňho.  V hlave mi naraz vírilo také množstvo myšlienok, až som nakoniec nevedela, nad čím sa mi oplatí premýšľať najviac.

„Nechcel som proti tomu bojovať,“ odvetil Edward a tým ma vyrušil z mojich úvah. „Chcel som sa presvedčiť, či mala Alice skutočne pravdu, preto som prijal tú prácu. A hneď sa išlo do Paríža...“ uznanlivo pokrútil hlavou. Paríž už bola iná kapitola... 

„Tým chceš povedať, že ak by tvoja sestra nemala víziu, my dvaja by sme sa pravdepodobne nikdy nespriatelili?“ podotkla som, na konci vetu stáčajúc do otázky. Zhlboka som sa nadýchla a cítila zrýchlený tlkot srdca, ktorého údery boli buď stále poznačené Edwardom samým, alebo predstavou, že by sme sa nikdy naozaj neboli stretli. Edward na mňa vystrašene pozrel, akoby som povedala neviem čo ukrutné. Pritom on bol dnes večer samé strašidelné prekvapko. Ešte chvíľu na mňa zazeral pohľadom hladného psíka, no potom sa jeho tvár skrútila do masky pochopenia a pripustenia.

„Je tu istá pravdepodobnosť,“ vydýchol a rukami si zašiel do vlasov.

„Možno by to tak bolo lepšie," vychrlila som zo seba rýchlo, kým môj hlas nenaberal opätovný podtón hystérie. Skutočne by však bolo možno lepšie, ak by sme si spolu nikdy nezačali. Edward by nebol mojím bodyguardom, priateľom, milencom... Nepoznala by som ho a v mojej mysli by naveky predstavoval len spomienku na muža v šiltovke, ktorý ma v tú noc pred pár mesiacmi zachránil. Patril by do skupinky ostatných priemerných mužov našej planéty, aj keď v skutočnosti bol viac, než len priemer, iba ja by som to netušila. Ktovie, čo by sa vlastne stalo s tým mužom, čo mi chcel vtedy ublížiť, ak by tam Edward ostal. Pri pomyslení na to, že by ho možno zabil, som bola vďačná za to, že vtedy zdúchol.

„Čo tým chceš povedať, Bella?“ spýtal sa opatrne. Oči sa mi už tisícikrát za dnešný večer zaplnili slzami, ktoré z nich aj nakoniec stiekli.

„Veď vidíš, že viac nemôžeme byť spolu. Z očividných dôvodov,“ dostala som zo seba zachrípnuto. Jeho vyznanie, v ktorom mi hovoril, že to ja som jeho vyvolenou, by bolo pre mňa splneným snom, pokiaľ by sme sa nenachádzali v takejto otrasnej situácií. Každá žena túži nájsť v živote muža, pri ktorom by vedela, že je ten pravý. Edward síce tvrdil, že ja som tá pravá pre neho, no to nemuselo automaticky znamenať, že aj on je ten pravý pre mňa.

Po dnešku som si nebola istá vôbec ničím. Netušila som, ako sa zachovať, jednoducho som sa riadila inštinktom, ktorý mi radil, aby som od neho utekala čo najďalej.  Rozhodla som sa ho poslúchnuť.

„Tým... tým chceš povedať, že je medzi nami koniec?“ spýtal sa neveriacky. Nervózne som sa ošila a ešte nervóznejšie prikývla. Bolo to ťažké, no nemohla som inak. Nie po tom všetkom, čo sa odohralo. Ani ja som na to nemala žalúdok. Nemohol odo mňa očakávať, že mu všetko tak rýchlo odpustím a zmierim sa s tým.

„Ale Bella! Veď ešte dnes ráno si mi sľúbila, že so mnou zostaneš, nech sa deje čokoľvek! Pamätáš?“ skríkol bezmocne a rýchlosťou, ktorú som nestihla opäť ani zaregistrovať, sa presunul ku mne. Vedela som, na čo narážal a spomínala som si na to viac než dobre. Kľačal pred gaučom a chytil mi dlane do svojich. Pri dotyku jeho ľadovej pokožky som sa otriasla a ruky z jeho zovretia vyslobodila. Moje verné kamarátky slzy ma ani tento raz nesklamali a razili si mokré cestičky po lícach. Kvôli zaslzeným očiam som videla Edwarda rozmazane, no aj to bolo dosť na to, aby som si všimla jeho smutný výraz.

„Musíš ma pochopiť! Ja... ja to nedokážem,“ zaplakala som. „Klamal si mi a ja som ti o sebe povedala všetko. Verila som ti, Edward! Tak strašne som ti verila a ľúbila ťa! No neviem, či to dokážem aj naďalej.“ Ja som ho ľúbila stále, lenže... viac som k nemu nemala dôveru. Najsilnejší cit, ktorý som k nemu v momentálnej chvíli chovala, bol strach.  Môžete niekoho bezmedzne milovať, no práve strach dokáže byť väčší.

„Nehovor tak, Belli, stále som to ja. Taký, akého ma poznáš. Ja viem, že je to všetko teraz ťažké, ale daj mi, prosím, ešte jednu šancu,“ pousmial sa na mňa a v očiach sa mu zaleskli slzy.

„Ja ťa zase prosím o čas.“

 Pokojne sa do mňa za túto otrasnú kapitolu pustite, zaslúžim si to. :( Vôbec nie som spokojná s finálnym výsledkom, ale už sa mi nechcelo prerábať celú kapitolu od začiatku, pretože viem, že by to bolo zbytočné a nepodarilo sa mi to aj tak napísať tak, ako by som si bola priala. Táto kapitola pre mňa predstavovala hotový pôrod a priznám sa, že som rada, že ju mám za sebou. Či už úspešne alebo nie rozhodnete vy. Priaznivci Edwarda, nemajte strach, jeho hviezda v tejto poviedke ešte ani zďaleka nevyhasla. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 21. kapitola: