Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mirror of the soul - 2. kapitola

26.11.2013 (08:00) • VampireAlice1235 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1386×

Erin:

Keď sme vyšli zo siene, Alec chytili opatrne Emminu ruku do svojej. Ona sa nebránila.

„Tak čo chcete vidieť ako prvé?” Pri tejto otázke síce použil množné číslo, no adresoval to Emme. Chcela som ich chvíľu potrápiť, a tak som odpovedala za obe: „Záhrady!” A tak nás viedol k záhradám. Celú cestu o niečom táral a Emma mu visela na perách, ale zároveň ma v mysli nabádala, nech už konečne vypadnem. Aj by som ich ešte trápila, ale našťastie pre nich, ale aj pre mňa sa v diaľke mihlo svalnaté telo Felixa.

„Majte sa, hrdličky. Ja mám svoje plány,” poslala som im ešte vzdušný bozk a už ma nebolo.

Prenasledovala som Felixa dlhou chodbou. Isto vedel, že som tam, ale nedal to nijak najavo. Ja som zatiaľ počúvala pohyb v miestnostiach a snažila sa nájsť jednu prázdnu. Mala som však smolu. Ako sa chodba rozdvojovala, nestihla som si všimnúť, kam išiel Felix. Tak som sa rozhodla ísť napravo. Na konci ma však čakalo nemilé prekvapenie. Slepá ulička. Nahnevane som zavrčala a kopla do tej hlúpej steny.

„Páči sa mi ako vyzeráš, keď sa hneváš,” povedal Felix a už ma zvieral v náručí.

Oprel ma o stenu a vášnivo ma bozkával. Najprv to boli nesmelé bozky, ktoré sa premenili na plienenie úst toho druhého. Keď už cítil, že by sme mali zaliezť, vyhupol ma za zadoček na jeho pás a ja som mu omotala stehná okolo jeho mužných bokov. Stále sme sa bozkávali a ani neviem ako, ocitli sme sa v jeho izbe. Potom to už bolo rýchle.

Naše oblečenie to síce neprežilo, ale bol to úžasný pocit. Obaja sme vybuchli naraz a myslím, že to vedela minimálne polovica pevnosti. Keď bolo po všetkom, ľahla som si nabok a šepla som mu: „Chcelo by to sprchu.”

Viac mu nebolo treba a druhé kolo sme si dali v sprche. Potom som uznala, že mi na jeden deň stačilo, a tak som si zobrala kreditku. Nutne som si musela doplniť šatník, lebo ak to bude pri každom takéto (a ja dúfam, že bude) o chvíľu si nebudem mať čo obliecť. Pri hľadaní východu som narazila na Ara.

„Kam sa vybral môj vzácny klenot?” opýtal sa ma so zvedavosťou.

„Chcela by som si ísť kúpiť niečo na seba. Môžem?”

„Ale samozrejme. No nepôjdeš sama. Demetri!” zakričal Aro cez pol pevnosti. Ani som sa nenazdala a môj druhý objekt stál oproti mne.

„Pane, volali ste ma?”

 „Áno. Budeš sprevádzať Erin na prehliadke mestom. Dbaj na to, aby jej nič nechýbalo.”

„Áno, pane.”

A tak som sa do neho zakvačila, usmiala som sa na neho a spolu sme išli spoznávať krásy nočnej Volterry.

Pôvodne som chcela ísť na nákupy. No potom som sa pozrela na hodinky a uvedomila som si, že veľa obchodov otvorených nebude. Tak som sa rozhodla povymetať nejaké bary. No potom som sa pozrela do Demetriho očí, a uvedomila si, že on nie je vegetarián. 

„Budú pre teba bary problémom?” opýtala som sa ho priamo.

 On mi len stroho odvetil: „Nie.”

 Slová asi nie sú jeho silnou stránkou. Ale činy... uvidíme. Na tento večer som si stanovila pevný ceľ. Zistiť to. Rozhodla som sa prebrať iniciatívu a už počas cesty som ho začala zvádzať. No ten trubiroh akosi nereagoval. Mám pocit, že keby som sa tu začala vyzliekať, ani by to s ním nepohlo. Začala som uvažovať, či náhodou nie je gay. Nič proti nim, ale mohli mi to oznámiť. Toto bude ešte ťažké, ale ja som zdolala aj ťažších. Vtom som dostala nápad. A vybafla som prvé, čo ma napadlo.

 „Však si ešte nikdy nelovil zvieratá,” opýtala som sa ho a zvodne sa usmiala.

 On sa z toho svojho tranzu konečne prebral! Zvláštne sa na mňa pozrel a ustrnul v pohybe. To ma len utvrdilo v domnienke, že nie. Nepočkala som ani na jeho odpoveď a už som ho ťahala k lesu. Zastali sme až vtedy, keď sme boli dostatočne ďaleko od ľudských obydlí. Tak som ho pustila a spýtala sa znova.

„Tak Dem už si lovil?”

„Tak po prvé - volám sa Demetri. A po druhé - áno, lovil som, no tu žiadna zver nie je,” zavrčal pomedzi zuby. Zjavne bol nervózny.

Tak som to využila a povedala som mu:

„Mýliš sa, drahý.” A už som po ňom vyštartovala. Nanešťastie ma čakala studená sprcha.

Odsotil ma od seba a začal kričať.

„Čo si o sebe myslíš? Myslíš, že ti každý skočí k nohám len preto, že si pekná? Ja nechcem len jednu noc. Ja chcem večnosť,” povedal a otočil sa chrbtom. Prišlo mi ho ľúto, vedela som ako sa cíti. Síce som to nikomu nepovedala, ale cítila som sa podobne.

„Ešte si nestretol tú pravú?” opýtala som sa s neskrývaným záujmom.

„Áno, stretol. Ona však o ničom netuší,” povedal s bolesťou.

„Prečo si jej nič nepovedal?”

„Pretože tak úžasná bytosť ako je ona nemôže mať rada také nič ako som ja.”

„Takto o sebe nesmieš hovoriť. Skús jej povedať o svojich citoch a možno ťa prekvapí.”

„To nie je tak ľahké ako si myslíš.”

Ani nevie, že viem, že je to to najťažšie.

V rozhovore sme pokračovali až do skorého rána. Na konci nášho rozhovoru mi povedal niečo, čo ma potešilo.

„Nie si až tak zlá, ako som si myslel.”

„A ty tiež dokážeš povedať viac, než som si myslela,” povedala som a priateľsky sa na neho usmiala. A tak sme sa po spoločne strávenej noci vrátili do Volterry.

Emma:

Keď sa od nás Erin konečne oddelila, Alec sa ma znova opýtal: „Tak čo by si chcela vidieť ako prvé?”

Ja som sa zamyslela a potom som mu odvetila: „Vo Volterre som ešte nikdy nebola. Čo by si mi chcel ukázať ty?” Bolo mi jasné, že na toto čakal a skôr ako som sa stihla spamätať bežali sme naprieč celou Volterrou. Keď sme zastali, naskytol sa mi pohľad na tú najkrajšiu záhradu akú som doposiaľ videla.

„To je nádhera,” vydýchla som ohúrene.

„To sú Arove záhrady, on si na to potrpí,” povedal Alec pobavene.

„Alec? Chodíš aj mimo pevnosť?“ opýtala som sa ho, keď som sa pokochala nádherou záhrad.

„Samozrejme, že chodím. Ako inak by som spoznal teba?“ opýtal sa ma. Ja som sa usmiala a spresnila svoju otázku:

„Skôr som myslela bez Jane, Felixa alebo Demetriho. Sám, len tak.“

 „Áno, chodím do mesta.“ To som už nevydržala a začala sa smiať.

„Prečo sa smeješ?“ opýtal sa Alec naoko dotknuto.

„Lebo stále nerozumieš, na čo sa ťa pýtam a ja už vážne neviem, ako sa ťa opýtať.“ Keď som to dopovedala aj on sa začal smiať. Nádherne smiať.

 „Už viem!“ skríkla som nečakane a keby nebol upír, určite by bol spadol do fontány, na ktorej okraji sme sedeli. „Si celý život zavretý v pevnosti, alebo si aj cestoval?“ opýtala som sa nadšene.

 „Tak toto ťa zaujímalo. Nie, nikdy som necestoval. Aro nás s Jane ihneď po premene priviedol rovno sem.“ Ja som sa ho chcela opýtať ešte na niečo, no zamyslela som sa.

 „Ema, počúvaš ma?“ povedal po chvíli. Ja som sa len pousmiala a vysvetlila mu, prečo som ho nevnímala.

„Prepáč, len mi prišlo nemysliteľné, aby si celé tisícročia nemal slobodu.”

„Mne to tak neprišlo,” povedal zahanbene.

„Dobre, vráťme sa k téme. Pýtala som sa preto, lebo by som ti toho chcela toľko ukázať. Indiu, Tibet, Sibír, Egypt.“ Pri poslednom slove som si smutne povzdychla.

 „Stalo sa niečo?“ opýtal sa ma Alec ustarostene.

„Nič, len mi chýbajú Benjamin, Amun, Kebi a Tia,“ povedala som smutne.

 „Tak ich pôjdeme navštíviť.“ Alecova odpoveď ma potešila.

 „Takže súhlasíš? Pôjdeš so mnou?“ Bola som tak nadšená, až som pišťala. Nejeden upír nahnevane zavrčal. Ale inak to nešlo, od prvého okamihu bolo totiž jasné, že jeden z nás bude musieť opustiť život aký poznal doteraz. Ale ja nedokážem žiť v uzavretých priestoroch. Nedokážem sa viazať. Aro to už vie, pravdepodobne dúfa, že zmením názor a bude nás tu mať oboch. No ja by som sa tu zbláznila. Celá večnosť strávená za týmito nudnými múrmi? Iba občasné vychádzky? Nie, to nie. Z mojich úvah ma vytrhol Alec.

„Ale ja som nepovedal, že pôjdem,“ povedal Alec a zodvihol pri tom obočie. Toto bude ešte ťažké.

 „Omyl! Povedal si pôjdeme. A nehovor mi, že si nespomínaš,“ povedala som výhražne. A dala dôraz najmä na poslednú slabiku slova.

„Áno spomínam si. Čo by si mi chcela ukázať v Tibete?“ opýtal sa ma prekvapene a radšej rýchlo zmenil tému.

„Chrámy, zoznámila by som ťa s upírskymi mníchmi. To oni nám ukázali, ako si vytvoriť štíty. Práve kvôli nim sme sa s Erin pohádali a na rok a pol sme sa oddelili Ten rok a pol bol zvláštny, ale bolo to potrebné.“

„Prečo ste sa museli oddeliť?“ opýtal sa ma prekvapene.

„Mali sme odlišné názory na to, ako využiť štíty. Ja som ich chcela iba na obranu. No Erin ich chcela aj na útok. To preto sme sa tak pohádali. Toľko energie by zabilo upíra natrvalo.“

„A tebe sa to nepáčilo, však?“ opýtal sa ma s porozumením. Ja som iba záporne pokrútila hlavou.

„Tak čo? Pôjdeš so mnou?“ opýtala som sa ho s nádejou v hlase.

„To nie je tak jednoduché,“ povedal mi smutne a objal ma.

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mirror of the soul - 2. kapitola: