Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mirror of the soul - 1. kapitola

16.11.2013 (16:15) • VampireAlice1235 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1298×

Jane:                                                                                                                                          

Bože, ako len tie dve suky nenávidím! Preklínam ten deň, keď sme sa s Alecom, Felixom a Demetrim vracali z „návštevy“. Kto mohol tušiť, že sa všetko začne práve vtedy? Že sa môj jediný brat zamiluje do indickej štetky? Na ten deň si spomínam celkom presne...                                                                                                                          

Práve sme prechádzali Parížom, keď som začula celkom zaujímavú konverzáciu. Nedalo mi to, a tak som podišla bližšie. Na štvorici, ktorá tú konverzáciu viedla, bolo zaujímavé – že ju tvorili dve upírky a dvaja ľudia. Jedna z nich si nás všimla ihneď, no zatiaľ nereagovala. Tá druhá zatiaľ veselo a nerušene pokračovala v konverzácii s tým odpadom. Kým sa ona venovala svojim spoločníkom, ja som mala čas si ich prehliadnuť. Obe vyzerali, že sú z Ázie, pokožku mali tmavú aj na upíra. Dokonca vyzerali navlas rovnako. Tá, čo ma stále nenápadne pozorovala, mala na sebe nejaké indické oblečenie. Bola zladená v modrej, ktorá pripomínala oblohu, jej nohavice pripomínali tie, ktoré nosil Aladin, tričko mala dlhšie asi pod zadok a s dlhými rukávmi. Na rukách mala kopu strieborných náramkov a vlasy mala čierne ako uhoľ asi do pol pása. Tá  druhá mala čierne šaty s asymetrickým vzorom na chrbte. Vyzerali luxusne a topánky to len umocňovali. Bolo zjavné, že rada nakupuje. Vlasy mala vypnuté v dokonalom drdole. Zrazu povedala niečo, z čoho som takmer dostala infarkt.

„Počuj, Sam, veríš ty v upírov?“ A sprisahanecky žmurkla na druhú, zjavne jej sestru. Ten... Sam jej odpovedal: „Neviem, čo ty?“

To som už radšej neriskovala a prirútila som sa k nim. Oslovila som tie dve s úsmevom: „Ahojte, baby, dávno sme sa nevideli!“

Prvou odpoveďou mi bolo iba nesúhlasné zavrčanie tej vnímavejšej. Tá druhá to však nejak nebrala na vedomie a povedala mi:

„Jéj, ahoj! Nepridáš sa k nám?“

Ja som sa na ňu iba neveriacky zahľadela a pozrela sa dozadu na svoje dvojča. To som však nemala robiť. Môj brat totiž zhypnotizovane hľadel práve na tú, ktorá na mňa po celý ten čas vrčala.

„Ak ma nedrbne dnes, tak asi nikdy,“ pomyslela som si.

„Áno, rada, ale tu už zatvárajú. Nepôjdeme niekam inam?“ opýtala som sa teraz už nahlas. „Sami?“ dodala som rázne, keď sa začali dvíhať aj tí ľudia.

„Dobre,“ povedala tá zhovorčivejšia. „Tak sa uvidíme neskôr, chalani,” rozlúčila sa s nimi a žmurkla na nich.  

Tá druhá mlčala a pri pohľade na mňa nesúhlasne vrčala. Vie vôbec hovoriť? To je jedno. Súhlasili. A tak som prebrala iniciatívu a šla napred. Felix, Demetri a môj brat ma samozrejme nasledovali. Nie náhodou som si to namierila do slepej uličky. Nemienila som to riešiť na verejnosti. Hneď, ako sa tým dvom uráčilo prísť, som sa do nich pustila:

„Čo ste sa načisto zbláznili? A čo zákon o utajení? Porušenie sa trestá smrťou. O tom ste nevedeli alebo ste fakt také hlúpe ako vyzeráte?“ chrlila som zo seba jednu otázku za druhou. Už som sa nadychovala, že idem pokračovať, aj keď vyzerali, že ich to nezaujíma.  No vtom ma prerušil Alec:

„Hej, Jane! Pokoj. Nič tak zlé predsa neurobili. Inak, zabudli sme sa predstaviť,“ povedal pokojne a mne padla sánka. To myslí vážne? No na nešťastie áno. Lebo o sekundu nato sa s miliónovým úsmevom prihováral práve tej, ktorá po mne ešte stále tlmene vrčala.

„Ahoj, ja som Alec Volturi, prepáč, prosím, mojej sestre. Občas zabúda na slušné správanie. Toto sú Felix, Demetri a moja sladká sestrička Jane.“ Tá divná ostala trochu zarazená, a tak konečne prestala vrčať. No ani jedna z nich nepôsobila, že by mala strach, alebo aspoň rešpekt pred Volterrou. Pochybujem, že vedia, kto sme. No jej sestra prebrala iniciatívu. 

„Čáu! Ja som Erin a toto je moja sestra – dvojča Emma," povedala a ukázala pri tom na svoju sestru.  „A mimochodom. Toto oblečenie sa nosilo niekoľko storočí dozadu. Najbližší obchoďák je za rohom, len pre informáciu.”

„To je naša uniforma, ty nevzdelaná hus,” štekla som.

„Ktorý debil toto vymyslel?” povedala Erin, načo sa ihneď zrútila k zemi. Nech vedia, s kým majú tú česť, keď podľa mena im to jasné nebolo. No to, čo sa stalo, keď sa Erin zviezla k zemi, ma dostalo. Zem sa začala triasť a Emma do mňa hodila spŕšku kameňov s takou silou, že ma odhodilo do protiľahlej steny. Felix s Demetrim už po nich chceli skočiť, keďže sa Alec nemal k činu, a tak som ho buchla po hlave. Predsa len bolo by jednoduchšie, keby sa nebránili. On mi iba povedal: „Proti nej svoj talent nepoužijem.“ A usmial sa na Emmu. Práve na toto zaváhanie čakali a obalili sa takými jemne svietiacimi guľami. Počkať, guľami... nie oni pôsobili skôr ako ochranné štíty alebo obaly.Erin mala okolo seba guľu, ktorá jemne svietila na modro a bola pokrytá kvapôčkami vody. Emma mala guľu, ktorá svietila s rovnakou intenzitou ako tá druhá, no bola pokrytá kvetmi a koreňmi. Obe gule boli dosť veľké. Erin vo svojej stála a Emma sedela v tureckom sede. Vyzeralo to akoby levitovala. Pravdepodobne sa veľkosťou prispôsobujú.

„No super," pomyslela som si a skúsila som spôsobiť bolesť tentoraz Emme. Ale cez tú guľu to neprešlo. Ako to?! To majú naozaj štíty? No nič to. Nevadí. Aro predsa zbiera talenty. Ten ich skrotí. „Ide sa do Volterry!

Emma:

Keď sme opúšťali Paríž, už vtedy Erin začala zvádzať Felixa. Demetri bol pre ňu asi tvrdší oriešok. Cesta nám trvala niečo cez dva dni, a to nám s Alecom stačilo na to, aby sme sa dokonalo spoznali. Poznala som ho síce len krátko, ale zato som mala pocit, ako keby sme sa poznali celý život. Bavili sme sa o všetkom, možnom aj nemožnom. Spoznali sme sa a aj naše životy pred a po premene. Aleca chceli upáliť na hranici spolu s jeho sestrou ako čarodejníkov. Volturiovci však mali o neho záujem, a tak čakali až bude starší, aby ho mohli premeniť. Keď ho však dedinčania chceli upáliť, ich vládca - Aro bol donútený premeniť ho, hoci bol veľmi mladý. Nás premenil Amun, keď sme ako 15-ročné dostali mor. Benjamin bol premenený pred nami. Bolo to preto, lebo ho naša mama predala Amunovi, ktorý v ňom vycítil dar. Musela ho predať, lebo nás už nedokázala uživiť po smrti otca. Benjamin si s nami písal, no raz sa mu list vrátil preto, lebo v dedine nastal mor. A tak Benjamin neváhal a zachránil nás v poslednej chvíli. Premenili nás, no chceli sme spoznávať svet. A tak sme od nich utiekli, asi po roku a pol, kedy sme sa už dokázali ovládať.

Keď sme prichádzali do Volterry, Erin sa až chvela vzrušením. Ako by aj nie? Však bola v upírom nebi. Kde sa pozrela, tam bol samý upír. A drvivá väčšina nezadaná. Niežeby jej robilo problém zapliesť sa so ženatým upírom. Zato Alec začal byť mierne nervózny. Hneď, ako sme vošli do pevnosti, Jane nás zaviedla do trónnej sály.

„Ó, Jane, ty si nám priviedla hostí?“ opýtal sa jej niekto, zrejme nejaký vládca a vstal zo svojho trónu. Ona nepovedala nič, len prišla bližšie k nemu a podala mu svoju ruku. Ten chlap vyzeral ako v tranze. Tak som nechápavo pozrela na Aleca, ktorý stál za mnou.

 „To je Aro. Vidí tvoje myšlienky a aj tvoju minulosť pomocou dotyku,“ povedal tajomne. Nato sme si s Erin vymenili veľavravné pohľady typu - máme problém. My dve sme spolu totiž dokázali komunikovať aj bez slov. Bolo to asi tým, že sme jednovaječné. Keď Aro skončil s Jane, povedal:

„Naša návšteva je dokonca veľmi talentovaná.“ Čo vzbudilo záujem aj u ďalších dvoch mužov, ktorí sedeli na trónoch.

 „Dovolíš?“ opýtal sa a podišiel k Erin.

„Jasné!“ povedala koketne, za čo si vyslúžila nesúhlasné vrčanie od polovice sály. Nemusela som ani vedieť čítať jej myšlienky a bolo mi jasné, prečo sa Aro tak uškŕňa. Ona si už predstavovala, čo všetko by s ním dokázala urobiť. To ho, samozrejme, nenechalo chladného a obdaril ju úsmevom.

„Takže, ty ovládaš vodný živel a dokážeš si z neho urobiť ochranný obal, ktorý ťa chráni pred fyzickým, ale aj psychickým napadnutím. Zaujímavé. A čo tvoja sestra?“ opýtal sa a pohol sa smerom ku mne, načo Alecovi ušlo nesúhlasné zavrčanie.

„Pokoj, Alec, nechcem jej predsa ublížiť,“ povedal zmierlivo. Nebola som tým dvakrát nadšená, no podala som mu svoju ruku. On ostal nemo stáť a pozeral na mňa. Po chvíli ma pustil.

„Hmm... takže, ty ovládaš živel zeme rovnako ako tvoja sestra živel vody. Fascinujúce.“ Aro bol taký uchvátený našimi schopnosťami, že nás požiadal o to, aby sme ostali chvíľu vo Volterre. Ja som chcela okamžite odmietnuť, ale Erin bola rýchlejšia a s nadšením súhlasila. Ako ju poznám, ostaneme tu aspoň mesiac. A tak Aro prikázal Alecovi, aby nám ukázal pevnosť. Keď sme vychádzali zo siene, ešte stihol Aro za nami zavolať: „Aj ona ťa miluje!" Načo Erin vybuchla v smiech a ja, keby som mohla, očervenela by som ako paprika. 

Táto poviedka je premenou (a ja si osobne myslím, že lepšou) poviedky Pád Volterry. Snáď sa vám to bude páčiť viac a zanecháte nejaký milý komentár. :)

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mirror of the soul - 1. kapitola: