Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 8. kapitola

22.02.2012 (16:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2074×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Lov vo Wood Buffalo

 8. kapitola

Pohľad Bella:

„Bella, môžem si požičať to tvoje modré tričko?“

„Neviem, prečo sa pýtaš. Vzala by si si ho tak či tak!“ Usmiala som sa

„To len pre istotu,“ povedala a už sa hrnula do mojej šatne.

„Kam ideš?“ spýtala som sa, keď odchádzala z mojej izby už so zmieneným tričkom v rukách.

„Ideme s Mary von.“

„Kam presne?“

„Chceme si vyjsť do kina a potom si sadnúť. Máš niečo proti?“

„Nie. Len buď opatrná a nebuď dlho.“ Rozišla sa smerom ku mne, zostala predo mnou stáť a objala ma.

„Neboj, mami, dám si pozor a o desiatej som doma.“ Usmiala sa a ja som ju pevne zovrela v náručí.

„Tak už bež. Nech na teba nečakajú.“ Ness vybehla z mojej izby. Zabalila som sa do deky a pohodlne sa uvelebila na pohovke pod oknom.

Slnko pomaly zachádzalo za obzor. Západ slnka nad kanadskými lesmi je prekrásny. Je to už deväťdesiatosem rokov odo dňa, čo sa narodila Nessie – moja dcérka. Vyrástla z nej prekrásna slečna. Je rovnako vysoká ako ja, štíhlej postavy. Bolo až neuveriteľné, ako sa podobala na Edwarda. Jej vlasy mali presne tú istú bronzovú farbu, spadali jej vo veľkých vlnách až k pásu. Mala belostnú pleť bez jedinej chybičky krásy. A jej čokoládové oči vždy žiarili iskričkami. Mala šesť rokov, keď sa jej rast a starnutie úplne zastavilo. Vyzerala tak na osemnásť.

Po Charlieho nehode a jeho následnej premene sme sa z Vancouveru odsťahovali. Kvôli Nessienmu rýchlemu rastu sme sa museli častejšie presúvať. Nikde sme neboli dlhšie ako rok. Z toho dôvodu nemohla Nessie ísť do školy. Všetko potrebné som ju učila doma. Až keď sa jej vek zastavil, nastúpili sme spolu na strednú školu. Skoro po siedmych rokoch som sa opäť vrátila na strednú a úspešne ju ukončila.

Charlie mi s Ness veľmi pomáhal. V každom meste, kde sme sa nasťahovali, sa zamestnal ako policajt. Tvrdil, že je to kvôli tomu, že by inú prácu robiť nevedel, a že ho to veľmi baví. Lenže mám také podozrenie, že to robil kvôli tomu, že sa snažil zistiť niečo o Cullenovcoch. Určite po nich za mojím chrbtom potajomky pátral. K jeho smole sa mu to ale nedarilo. Veď skúste nájsť ihlu v kope sena, hlavne ak tá ihla sama nechce byť nájdená.

Aj tak netuším, čo tým chcel dosiahnuť? Vedel, čo sú zač. Vedel, že by sa im nemohol len tak postaviť. A priznám sa, že sama neviem, ako by som sa zachovala? Čo také by som mu mala povedať? Ahoj, Edward, nevideli sme sa skoro sto rokov, ale som to ja, tá naivka, ktorá sa tebou nechala dokonale oblbnúť. Oh, a aby som nezabudla, máš storočnú dcéru! Tak, takto by to asi nešlo. Možno by bolo lepšie, už sa nikdy nestretnúť, pretože som v sebe mala naňho toľko zlosti, že by som ho najradšej niekam nakopala. Pravdou ale bolo, že som po stretnutí aj túžila. Sama som sa v sebe nevyznala. Boli chvíle, kedy som mu túžila ublížiť rovnakou mierou, ako ublížil on mne. A potom boli chvíle, kedy som túžila po jeho bozkoch, dotykoch a objatiach. Miestami som sa za svoju nerozhodnosť až nenávidela.

Roky veľmi rýchlo ubiehali. Striedali sme mestá, štáty, a dokonca i kontinenty. Sem do Kanady sme prišli pred tromi rokmi. S Nessie sme po nejakej dobe znova nastúpili na strednú. Moja dcéra si našla veľa priateľov. Ja som sa ale spoločnosti vyhýbala. Po škole som sedávala doma vo svojej izbe. Voľný čas som trávila čítaním kníh a starostlivosťou o domácnosť.

Mám pocit, akoby sa nič nezmenilo. Akoby som zostala zamrznutá v tom období, keď som sa prisťahovala k otcovi do Forks. Len s tým rozdielom, že tu nebol Edward, ale jeho dcéra Nessie.

Často som sedávala zahĺbená do svojich myšlienok a spomínala. Spomínala som na naňho, na jeho dotyky, na prvý bozk, na naše milovanie. Spomínala som na bolesť, ktorú mi spôsobil svojim odchodom, na nenávisť, ktorú som k nemu pocítila a na šťastie, keď sa Ness narodila.

Život sa so mnou nemaznal. Do cesty mi postavil prekážky a prinútil ma zdolať ich. Avšak bez Charlieho pomoci a bez bezstarostného úsmevu Nessie, by som to nezvládla. Spoločnými silami sme prešli cez všetky nástrahy.

Krutou ranou bola mamina smrť. Po tom, ako sa zmenil môj a Charlieho život a vstúpila doň Nessie, sme si uvedomili jednu skutočnosť – treba prerušiť vzťahy a styky so všetkými známymi. Matke sme nahovorili, že chceme cestovať. Párkrát sme jej napísali, ale postupne sme styk s ňou úplne prerušili. Sledovali sme ju však z diaľky. S Philom sa im narodil syn – môj nevlastný brat John. Mama bola šťastná, a to bolo dôležité. Keď pred viac ako päťdesiatimi rokmi opustila tento svet, bola to pre nás veľká rana. Ale dožila sa úctyhodného veku a prežila šťastný život po boku Phila.

Desať rokov pred tým, ako zomrela mama, prežil Charlie veľkú stratu. Dopočuli sme sa, že zomrel Billy, jeho priateľ. Charlie bol z toho veľmi nešťastný. Chcel ísť na pohreb, ale po tom, čom sme sa porozprávali a vysvetlili si, že by nás mohol prezradiť, radšej svoje rozhodnutie zmenil a nešiel nikam.

Nesmrteľný život má svoje výhody, ale aj nevýhody. Všetci vaši blízki tento svet opúšťajú a vy sa tomu môžete len bezmocne prizerať.

***

„Čo máš dnes v pláne?“ spýtal sa ma otec ráno pri raňajkách.

„Nič dôležité. Prečo?“

„Čo keby sme zašli na spoločný lov. Prezeral som zásoby, bolo by treba ich doplniť. Keď sa Nessie vráti domov, bude mať nachystanú čerstvú krv. Čo ty na to?“ Nessie bola už týždeň na výlete zo školy, mala sa vrátiť až v piatok, čo bol ešte celý týždeň.

„To nie je zlý nápad. A už vážne potrebujem vypadnúť,“ zverila som sa mu. Ten Nessiin nápad ísť na školský výlet sa mi vôbec nepozdával. Celý týždeň som bola ako na ihlách, a to ma čakal ešte ďalší. Potrebovala som niekde vybiť tú nervozitu a lov mi prišiel ako dobrá príležitosť. „Fajn, a kam pôjdeme? Do Jasperu?“

„Nie. Mám chuť zájsť dnes niekam ďalej. Čo povieš na Wood Buffalo? Premnožili sa im tam losy a keby si mala chuť, môžeš si uloviť aj nejakého medveďa!“ Zasmial sa Charlie. Znechutene som sa naňho pozrela. Nikdy nelovím dravce. Nie preto, že by mi ich krv nechutila, je skvelá, lepšia ako u bylinožravcov. Skôr to je kvôli strachu a neistote. Predsa len som sčasti človek a nie som taký dobrodruh ako otec.

„Myslím, že mi postačia aj tie losy,“ zamrmlala som a vyšla po schodoch do izby nachystať sa na cestu.

Behom pár minút sme už sedeli v aute a uháňali na sever. Teraz bývame v Edmontone, kde je náš dom umiestnený na okraji mesta. Väčšinou sme chodili na lov práve do Jasperovho národného parku, bolo to bližšie a cesta trvala nejaké dve hodinky. Občas ale Charlie dostal bláznivý nápad, tak ako dnes a brával nás ďalej. Do Wood Buffalo sme chodili skôr na celodenný rodinný lov, ktorý bol pre Charlieho neuveriteľnou zábavou. Kým bola Ness malá, chodil na lov sám a prinášal nám krv domov. Po tom, čo podrástla a Charlie usúdil, že už je dosť veľká, aby si mohla niečo uloviť sama, sme začali podnikať tieto výlety. Musím uznať, že nám to ani jednej zo začiatku nešlo a Charlie sa nám vždy celú cestu domov rehotal. Ale postupne sme sa zdokonalili a lov si začali užívať.

Národný park Wood Buffalo je od Edmontonu vzdialený 550 km. Je to rozľahlý park s kopou rozmanitej zvery. Každý si tu nájde niečo svoje a poriadne sa nasýtime. Potom nemusíme na lov aj celý mesiac. Charlie však vždy naberie aj zásoby. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať a preto máme v garáži chladničku s krvnými zásobami.

Pohľad Charlie:

Dnes ma napadol bláznivý nápad. V práci som mal voľno a chcel som tento deň prežiť s Bellou. Navrhol som jej lov, s čím ona súhlasila a vydali sme sa do Národného parku Wood Buffalo. Chodíme sem len na spoločné rodinné lovy, ale dnes som mal podivný pocit, že je lepšie ísť práve sem. Po piatich hodinách cesty sme boli na mieste. Auto som zatiahol hlbšie do lesa, aby nebolo zbytočne na očiach. Vytiahol som z kufra vak, v ktorom som mal fľaše na zásoby a prehodil si ho cez chrbát.

„Takže? Vidíme sa o tri hodiny?“ spýtal som sa Belly.

„Hej, myslím, že tri hodiny sú akurát. Mám chuť sa trochu prebehnúť a vychutnať si to. Potrebujem si prevetrať hlavu,“ priznala sa.

Vedel som, že ju trápi ten Nessiin výlet, ale moja vnučka už nie je malé dievčatko. Je to pomaly storočná dáma. Musel som sa zasmiať nad touto myšlienkou. Aj keď mala skoro sto rokov, vyzerala veľmi dobre. Bella by si mala uvedomiť, že sa nám naše srdiečko môže kedykoľvek zaľúbiť a potom už nebude patriť len nám. Ohľadom tohto som mal aj ja isté obavy, ale keďže som podvedome tušil, že bude rovnaká ako Bella, vedel som, čo očakávať. Prešiel som si u nej tým istým. Teraz aspoň zbadá, ako to vníma rodič.

„Tak si to uži a dávaj na seba pozor.“ Rozlúčil som sa s ňou a už sme si to uháňali každý opačným smerom.

Bežal som hustým lesom. Predo mnou sa objavila rieka. Nespomalil som. Oči a myseľ sa mi hýbali tak rýchlo, že stačil jeden jediný krok, aby som tú rieku zdolal. Bolo ľahké položiť chodidlo na plochý kameň a primerane sa odraziť, aby sa moje telo vymrštilo nahor do vzduchu. Bol to zvláštny, euforický a elektrizujúci pocit, ktorý som zažíval stále a stále. Najintenzívnejšie to však bolo po prvýkrát – môj prvý lov ako poloupíra.

Spomínam si, ako by to bolo dnes a pritom je to viac ako deväťdesiat rokov.  Po mojej autonehode a mojej rýchlej a pre každého podivnej regenerácii, sme doma s Bellou zistili, že i ja som tým, čím oni. Prvé pocity boli radosť. Radosť z toho, že nezažijem tú stratu, ktorej som sa tak obával. Uvedomoval som si, že každým dňom som bližšie a bližšie k smrti. A moje povolanie ju dokonca ešte približovalo. Bolesť z toho, že ma moja dcéra bude vidieť umierať, ma zabíjala ešte skôr ako samotná smrť prichádzala. Preto som sa najprv tešil. Mal som radosť, že to Bella nebude musieť zažiť.

Následnú radosť ale vystriedala obava. Hoci som s Bellou a Ness, ktoré boli poloupírkami, žil už niekoľko rokov, nikdy som si neuvedomoval, čo všetko to prináša. Ten pocit, keď vám smäd zviera hrdlo neuveriteľnou bolesťou, spaľuje vás zvnútra, je neznesiteľný. Myslel som, že to zvládnem, že ja nie som žiadny slaboch. Vedel som predsa, čo to obnáša - žil som s poloupírmi. Podcenil som však svoje schopnosti. Až vtedy som pochopil, čo sa mi Bella snažila vysvetliť. Čo chcela povedať, keď mi tvrdila, že sa nemám podceňovať, že medzi ľudí musím chodiť nasýtený. Vtedy som sa jej slovám len uškrnul. No, neprešlo ani pár dní a ja som jej musel dať za pravdu.

Bol som v práci a kvôli prípadu sme mali pohotovosť. Nebol som zasýtený, loviť som bol pred viac ako dvoma týždňami. Kolega sa v práci porezal. Tá neuveriteľná vôňa jeho krvi sa šírila celou miestnosťou, spaľovala moje hrdlo ohňom a zvierala moje vnútornosti. Stál som od neho pár metrov, ale i na tú vzdialenosť som dokázal rozoznať tú krásnu vôňu. Jej chuť som už cítil na jazyku, cítil som ako zalieva moje hrdlo a ako mi steká útrobami. Pred očami sa mi zjavila červená clona, bránila mi vidieť hocičo iné ako tú tekutinu, stekajúcu z jeho dlane. Už som sa chystal po ňom skočiť, vziať si to, po čom som túžil. Stačilo tak málo a ja by som uhasil ten smäd. Zastavila ma Bella. Neviem, ako sa tam objavila, ani kedy prišla. Ale jej ruka na mojom ramene a jej hlas v mojej hlave ma prinútili odvrátiť pohľad od toho pokušenia. Keď sa mi vrátil zrak a červená clona zmizla, uvidel som pred očami zraneného kolegu. Predstavil som si po jeho boku jeho ženu a dve malé deti. Prešiel mnou odpor, odpor zo samého seba. Znenávidel som sa. Ako málo chýbalo a ja by som podľahol. Ako málo chýbalo a pripravil by som rodinu o otca. Ako málo chýbalo a v očiach mojej dcéry by som klesol na to najhlbšie dno. Nikdy som sa nedozvedel, ako a prečo sa tam vtedy objavila, ale bol som jej nesmierne vďačný a už nikdy som svoj smäd nepodceňoval.

Poloupírstvo mi ale prinieslo aj krásne spomienky, ktoré aspoň z časti vyvážili tie nepríjemné – a to môj prvý lov. Bol to zážitok, ktorý sa už nikdy nezopakoval. Nie preto, že by to nebolo krásne a neuveriteľné, ale pre to, že to bolo po prvýkrát.

Tak ako v iné dni, som si nachystal zbraň a vybral sa do lesa. Vo vaku som niesol fľaše s úmyslom ich naplniť a priniesť domov potrebné zásoby. Prechádzal som tou zeleňou a užíval si zvuky lesa. Po chvíli ma napadlo sa prebehnúť. Začal som teda utekať. Postupne som zrýchľoval a moje nohy sa začali hýbať stále rýchlejšie a rýchlejšie. Letel som pavučinou tej zelene a musel sa z tej eufórie pousmiať. Smiech ma ani nespomalil a ani neodviedol moju pozornosť. Zvláštny pocit, v akej rovnováhe sú rýchlosť a orlí zrak. Pretože, ako som sa rútil cez nefritovozelené bludisko rýchlosťou, pri ktorej by sa mi inak všetko zlialo do nesúrodej zelenej šmuhy, úplne zreteľne som videl každučký lístok každej vetvičky na každom, aj tom najmenšom kríku, okolo ktorého som prebehol.

Vzduch, ktorý okolo mňa pri tej rýchlosti prúdil, mi strapatil vlasy a rozvieval odopravenú košeľu. Mal som pocit, že ma na pokožke zohrieva.

Les bol živší, ako som si doteraz uvedomoval – okolo mňa sa v lístí hmýrili malé stvorenia, o ktorých existencii som doteraz ani netušil. Keď som sa okolo nich prehnal, všetky stíchli a od strachu sa im zrýchlili dych. Uvedomil som si: som predátor a zvieratá reagujú na moju prítomnosť. Majú lepší pud sebazáchovy ako ľudia.

Po chvíli som zastavil. Čakal som, že budem zadychčaný, ale dýchal som úplne bez námahy. Čakal som, že ma začnú páliť svaly, ale moja sila akoby narastala. Zavrel som oči a započúval som sa do okolitého lesa. Počul som ševelenie vtákov v korunách stromov, keď si uhládzajú perie, ich splašené srdiečka, javorové listy, ktoré sa o seba ošuchujú. Nepatrný klapot mravcov, keď jeden za druhým pochodujú hore po kôre najbližšieho stromu.

Kúsok odo mňa bola čistina – na voľnej tráve mal vietor úplne iný zvuk. Na nej bolo jazierko. A tam som popri zvukoch vody začul špliechanie čľapkajúcich jazykov, hlasný tlkot veľkých sŕdc, ktoré pumpovali silné prúdy krvi. Nasal som do seba okolitý vzduch. Cítil som silný, zemitý pach machu a hniloby, vôňu živice v ihličnatých stromoch, teplý, takmer orieškový pach malých hlodavcov, ktoré sa chúlia pod koreňmi stromov. Nadýchol som sa znovu a ucítil som čistú vôňu vody, ktorá ma napočudovanie vôbec nelákala, hoci som v hrdle cítil žiar, volajúci po uhasení. Zameral som sa viac na vodu a ucítil pach, ktorý určite patril k tomu mľaskaniu a tlčúcemu srdcu. Ďalší teplý pach, prenikavý a štipľavý, silnejší ako ostatné, ale pre mňa málo lákavý.

Uvažoval som, čo teraz robiť. Oči som nechal zavreté, načúval som a vdychoval ten pach. Do mojej pozornosti sa vkrádal nával spaľujúceho smädu a zrazu sa mi ten teplý, štipľavý zápach nezdal až taký neprijateľný. Aspoň budem mať vo vyschnutých ústach niečo horúce a šťavnaté. Pomaly som sa vydal smerom k tomu pachu. Zastal som na okraji čistinky. Stálo na nej stádo jeleňov. Spokojne sa pásli popri jazierku a nevnímali hroziace nebezpečenstvo.

Náhle sa vietor otočil a spoza môjho chrbta privial novú vôňu. Tým ale moju prítomnosť zaregistrovalo aj stádo pasúce sa na čistine. Zdvihli hlavy, zavetrili a rozutekali sa do lesa. Otočil som sa za tou novou vôňou. Zavrel som oči a nechal svoje zmysly prebádať okolie. Inštinkt lovca sa zasa predral na povrch. Otvoril som oči a vyrazil za vôňou. Šiel som svahom, ktorý začal prudko stúpať nahor. Utekal som prikrčený a kde to bolo ľahšie, pustil som sa po stromoch. Ako som šplhal vyššie, vegetácie ubúdalo, pach živice bol stále silnejší, rovnako ako stopa, ktorú som sledoval – bola to teplý pach, ostrejší ako jelení a tiež lákavejší. O pár chvíľ som už počul tlmené našľapovanie obrovských tláp, oveľa jemnejšie ako klapot kopýt. Zvuk prichádzal zhora, skôr zo stromov ako zo zeme. Aj ja som automaticky vyletel do korún, zaujal som pozíciu na vyšších konároch v polovici vysokánskej striebornej jedle.

Podo mnou sa ďalej ozývali kradmé kroky láb, prenikavá vôňa bola veľmi blízko. Zaregistroval som pohyb a uvidel čierny kožuch veľkej mačky. Oči upierala na zem, aj ona bola na love. Lovec sa stane korisťou, aké ironické. Puma kŕčovito švihla chvostom a chystala sa skočiť. Nechal som ju. Ak sa bude kŕmiť, nebude taká obozretná. Pripravil som si zbraň s úmyslom ju použiť. Nato puma zaútočila, vrhla sa po svojej koristi. Sledoval som jej ladné pohyby. Moje útroby znova zachvátil ten požiar. Bolo vzrušujúce pozorovať ju.

Potom mi mozog zatemnila červená clona. Bez rozmyslu som skočil a vrhol sa na svoju korisť. Od smädu som bol napoly šialený. Zozadu som k nej priskočil, chytil ju pod krk a trhol. Lesom zaznelo tiché zaprašťanie. Jej väz bol zlomený. Puma mi ochabla v náručí. Nemala šancu sa brániť. Zubami som neomylne našiel jej hrdlo. Zahryzol som sa presne do miesta, kde sa koncentroval horúci prúd krvi. Jej krv bola teplá a šťavnatá, zmiernila ten škriabavý smäd. Pil som rýchlo a dychtivo. Teplo jej krvi mi vyžarovalo do celého tela.

Keď už v nej nebola ani kvapka, odhodil som jej telo. Zahľadel som sa pred seba a nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. Moje telo bolo síce uspokojené a nasýtené, ale moja myseľ si ešte len dávala dokopy to, čo sa práve stalo. Klesol som na kolená a sledoval to telo. To nebol lov, na aký som bol doteraz zvyknutý. Nepoužil som zbraň, nemusel som korisť zastreliť. Stačilo moje telo – moje ruky, ktoré ju usmrtili, moje zuby, pomocou ktorých som sa nasýtil. Celým mojím telom prechádzal pocit uspokojenia. Bolesť, ktorá ešte pred chvíľou drtila moje hrdlo, ustúpila. Vzrušenie, ktoré sa hneď na to dostavilo, bolo také uvoľňujúce. Bol to pocit oslobodenia.

Vrátil som sa do reality. Usmial som sa, vdýchol do seba okolitý vzduch a vydal sa po stope jeleňov.

Pohľad Bella:

Bežala som cez les a užívala si tú voľnosť a slobodu. Lov mi neprinášal len zasýtenie. Je to určitý druh relaxu. Splyniete na okamih s prírodou. Stanete sa jej súčasťou.

Po dvadsiatich minútach behu som natrafila na stádo losov. Pásli sa na veľkej priestrannej lúke, ukrytej medzi stromami. Vietor fúkal smerom od nich, takže nemali šancu ma zacítiť. Užívala som si ten pohľad – ako bezstarostne sa prechádzali netušiac, že pár jedincov z nich už najbližší západ slnka neuvidí. Zo začiatku mi bolo ľúto tých zvierat, že kvôli môjmu smädu musia prísť o život, ale uvedomila som si, že tak je to v prírode zariadené. Sú predátory, ktorým musia podľahnúť slabší jedinci.

Skolila som dve mladé samice, a tým ukojila oheň v mojom hrdle. Na návrat späť bolo ešte dosť času, a preto som sa rozhodla ešte prebehnúť po okolí. Rozbehla som sa hlbšie do lesa. Bežala som medzi stromami, míňala lúky, preskakovala potôčky. Po pár minútach som natrafila na jazero. Nebolo veľké. Bolo okrúhle a na jeho hladine sa zrkadlil les. Postála som a obzerala sa po tej nádhere. Posadila som sa na jeho okraj, zvalila sa do trávy a užívala si to ticho a pokoj. V okolí som počula spev vtákov a na hladine sa občas hodila ryba, čím rozvírila tú rovnú plochu pripomínajúcu zrkadlo. Bola to nádhera.

Ani neviem, ako dlho som tam ležala, keď som začula z lesa šramotenie. Obzrela som sa tým smerom a hľadala príčinu toho zvuku. Uprene som hľadela medzi stromy a načúvala. Ale nič nebolo ani vidieť a ani počuť.

„Je tam niekto?“ spýtala som sa s obavou. Odpoveďou mi bolo ticho. Sledovala som stále to miesto. Po chvíli z kríkov vybehol zajac a stratil sa vo vysokej tráve pár metrov od toho miesta.

Usmiala som sa a pokývala hlavou. Opäť som sa uložila do trávy a pozorovala oblohu, po ktorej sa preháňali malé biele obláčiky. Občas zakryli slnko, ktoré sa pomaly začalo poberať k západu. Čas návratu sa blížil. Z lesa sa znova ozvali podivné zvuky. Bolo to zapraskanie, akoby niekto neopatrným krokom zlámal halúzky. Strelila som pohľadom na to miesto a uvidela postavu stojacu pod tieňmi stromov.

7. kapitola - 9. kapitola

Ďakujem verným čitateľkám, ktoré mi nedajú nikdy košom a zanechajú svoj názor. Dúfam, že to tak bude aj pri tejto kapitole a že sa k vám mojim verným pridajú aj nové tváre (nicky). GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 8. kapitola: