Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 3. kapitola

29.01.2012 (14:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2321×

Minulosť verzus prítomnosť

Minulosť – Nový domov

3. kapitola

Prípravy na odchod z Forks nám nakoniec trvali desať dní. Neuveriteľných desať dní lúčenia s domovom a priateľmi. Odchádzali sme v ústrety novému životu a jeho nástrahám. Rozhodli sme sa ísť autom, nemali sme peňazí nazvyš a bolo treba preniesť kopec našich vecí. Nakoniec sme napratali celý môj nákladiačik. Miesto, na ktorom sme sa nakoniec zhodli, bol Severný Vancouver, presnejšie na okraji, oblasť Lynn Creek. Toto miesto bolo pre nás ideálne. Charlie tam pomocou agentúry, cez ktorú predával dom, našiel zrub.

Cesta nám trvala päť dní. Trmácanie sa v aute mi nerobilo dvakrát dobre, a preto sme často stáli. Moje tehotenstvo dosť pokročilo, mala som pocit, že mi brucho rastie z hodiny na hodinu. Pripadala som si, akoby som už mala polovicu za sebou.

Konečne sme sa po dlhej ceste dostali do cieľa. Po polhodinovom trmácaní sa cestou lesom sme dorazili k zrubu, ktorý teraz na nejaký ten čas budeme nazývať domovom. Bol to drevený poschodový domček, veľkosťou sa vyrovnal nášmu starému domu vo Forks, umiestnený na malej lúčke v lese a bolo z neho cítiť to teplo – teplo domova.

„Páni, tak toto už hej!“ pochválila som náš domček, vystupujúc z auta.

„Páči sa ti?“ hlesol Charlie s náznakom strachu.

„Vyzerá to skvele,“ povedala som s neskrývaným nadšením.

„Tak to som rád,“ očividne sa mu uľavilo.

Cítila som sa, ako keď som prvýkrát uvidela vilu Cullenovcov. Náš zrub nebol síce taký pompézny ako ich vila, ale to prostredie, v ktorom sa nachádzal, mi prišlo veľmi povedomé. Naozaj som nadobúdala pocit, akoby som bola doma. A to som ten zázrak ešte nevidela zvnútra.

„Tak poď. Obzrieme si ho,“ vyhlásil Charlie natešene.

Otvoril mohutné dvere a mne sa naskytol pohľad do obrovskej miestnosti, ktorá zaberala celé prízemie. Charlie ma nechal vojsť prvú a očividne očakával moju reakciu. Rozhliadla som sa. Keďže boli zatiahnuté závesy, v miestnosti bolo šero. Preto som vykročila k oknu a rozhrnula ich, čím som vpustila dovnútra svetlo. Naskytol sa mi neuveriteľný pohľad.

Predo mnou sa rozprestieralo niečo ako obývačka. V našom starom dome sme nemali moderný nábytok, ale oproti tomuto sme žili v prepychu. Zívalo to tu starobou, ale to práve tejto miestnosti dodávalo to čaro, skrátka to k nej neodmysliteľne patrilo. Miestnosti dominoval veľký kozub, vedľa ktorého bolo naukladané drevo. Pred ním sa na zemi povaľovali kožušiny rôznej zvery. Okolo sa tiahli drevené lavice, tiež pokryté kožušinami, ktoré vyzerali dosť nepohodlne. Steny zdobili kreslené obrázky zvierat a lampášiky.

Vpravo v rohu bola kuchyňa. No ak sa dá piecka na drevo nazvať kuchynským spotrebičom a drevený stôl s tromi stoličkami jedálňou, tak potom to bola kuchyňa. Celé to pôsobilo útulne a krásne a... myslím, že to bolo cool tak pre sto rokmi. Toto je na mňa priveľa. Zo strachom v očiach som sa otočila na Charlieho.

„Ocko, toto myslíš vážne? Ja viem, že nemáme veľa peňazí a že musíme myslieť na budúcnosť, ale to sme na tom ozaj tak zle, že musíme bývať v tomto?“ To už som zúfalo kričala a ukazovala rukami okolo seba.

„Bella, tebe sa to nepáči?“ spýtal sa sklamane.

„Uhm... no...“ Nevedela som, čo povedať. Nechcela som, aby bol otec sklamaný, ale toto bolo na mňa priveľa. „Oci, za pár týždňov budem rodiť. Máš pocit, že toto je miesto, kde budeme môcť môj pôrod zrealizovať? Je tu vôbec elektrika a voda? Chcem kúpeľňu, môže byť dokonca aj spoločná, len nech sa nemusím umývať na dvore v koryte pri studni!“ Toto už bol krik hraničiaci s hystériou.

„Bell, hovorí ti niečo návrat k prírode? Pred pár rokmi to bolo prirodzené, že ľudia takto žili.“ On ma chce snáď zabiť.

„Pred pár rokmi? Možno tak pred sto rokmi. Ocko, kašlem na elektriku, kašlem na to, že keď si budem chcieť zaliať čaj, budem musieť rozložiť v kuchyni táborák, ale bez kúpeľne žiť neviem.“ Už som bola na pokraji zúfalstva. Charlie sa len prihlúplo uškrnul.

„Tá dnešná mládež... Ste príliš rozmaznaní, nič nevydržíte. Pokoj, Bella, je tu aj elektrika a aj voda. Dokonca nebudeš musieť ísť na záchod von na latrínu, pretože tu máme aj kúpeľňu.“

„Fuuu,“ vydýchla som vzduch z pľúc a zviezla sa na jednu z lavíc. „Oci, toto ozaj nebolo smiešne. Neviem, či si si to uvedomil, ale som tehotná a robiť si zo mňa takéto žarty, to mi príliš neprospieva.“

„Ale za ten tvoj výraz to stálo. Vieš, u toho Cullena si si navykla na príliš veľký prepych a toto mi prišla pre teba ako vhodná príučka za tvoj prehrešok. Snáď si si nemyslela, že by som bral také nehostinné podmienky?“ Nechcela som komentovať žiadnu z jeho pripomienok, a preto som sa s nevinným výrazom a psími očami spýtala:

„A pôjdeme si kúpiť aspoň pohovku a do kuchyne sporák?“

„Samozrejme, že si to tu trochu pretvoríme na svoj obraz. A myslím, že by sme zvládli aj menší televízor. Neviem, čo tu budem po večeroch robiť.“ Ha, takže ani jemu sa toto zariadenie nepozdáva. Aspoňže tak. Vážne som mala strach, že chce, aby som žila v týchto nehostinných podmienkach. Brr. Znovu som pohľadom prešla po miestnosti a vtedy mi niečo napadlo.

„Oci? A ako to vyzerá na poschodí?“ spýtala som sa opäť so strachom.

„Asi by sme to mali preskúmať. Myslím, že aj tam nás čakajú prekvapenia.“ Ten jeho humor. Kde sa to v ňom berie? Kto my vymenil toho tichého a milého pána, ktorému som vravela ocko a nahradil ho za tohto vtipkára?

Poschodie tvorili dve spálne a už zmienená kúpeľňa, ktorá na moje prekvapenie obsahovala vaňu, záchod a malé umývadlo so zrkadlom. Nebol to žiadny prepych, ale teplá voda tiekla a to bolo jediné dôležité. Po zbežnom prebádaní spální sme sa s Charliem dohodli, že i tie prejdú zmenou. Spať na poschodovej posteli s vyležaným matracom asi nebude prospešné ani jednému z nás.

Po prehliadke nového domova sme sa vybrali do auta, povyberať náš malý náklad, ktorý sme si priniesli so sebou. Moje dva kufre, naplnené mojim majetkom, mi otec zaniesol do mojej izby. Rozhodli sme sa, že vybaľovanie necháme na neskôr. Prakticky ani nebolo kam vybaľovať, keďže naše spálne neobsahovali skrine.

„Ocko! Rodinná porada!“ zhúkla som do domu, po tom, čo som zišla do obývačky.

„Áno?“ zaznelo domom ako odpoveď. To už si to Charlie šinul dolu schodišťom.

Usadila som sa na lavicu a Charlie si prisadol. Ozaj boli nepohodlné, to zdanie neklamalo.

„Tak? Čo dôležité chceš prebrať?“ spýtal sa.

„Chceme to tu nejako zútulniť. Nemáme ani poňatia ako dlho tu budeme môcť zostať – ja ale dúfam, že čo najdlhšie – takže by sme sa mohli pustiť do renovácie. Čo ty na to?“

„Dobrý nápad. Čím chceš začať?“

„Nákupom?“

„Hmm... Dobre. Mali by sme dať dokopy nejaký ten zoznam, čo všetko nakúpime,“ povedal zamyslene a už držal v ruke papier a pero, pripravený zapisovať.

„Takže po poriadku. Kuchyňa – nový sporák, chladnička, nejaké skrinky. Počkaj!“ zdvihla som sa a namierila si to do kuchyne. Začala som otvárať skrinky, kontrolovať ich stav a obsah. „Skrinky ani nebudú treba, tieto by celkom ušli. A čo sa týka vybavenia, no neviem. Stav tanierov a pohárikov by ušiel, ale určite to bude chcieť nejaký ten hrniec.“

„Sporák, chladnička, hrnce,“ mrmlal si Charlie a pri tom spisoval zoznam na naše nákupy.

„Obývačka – chce to nejakú sedačku, tieto lavice prenesieme von a tam si z nich urobíme nejaké to sedenie,“ pokračovala som v zozname.

„Oooh, a ešte televízor, na ten nesmieme zabudnúť, treba vedieť, čo sa deje v okolitom svete,“ usmial sa a pripísal ďalšiu položku.

„Aj nové závesy by to chcelo, treba to tu trošku presvetliť. No a už zostali len spálne – tam sú treba nové postele, na tých matracoch to bude o život. A určite skrine. A písací stôl ku mne. No a nakoniec nejaké maličkosti, doplnky na oživenie. Čo ty na to?“ vymenúvala som natešene.

„Pŕŕ. Mladá dáma. Musíme myslieť na zajtrajšok, takže žiadne rozhadzovanie,“ povedal vážne.

„Budem sa krotiť, šéfe,“ usmiala som sa. „Ale potraviny mi neodoprieš, že?“ dodala som so zmučeným výrazom a psími očičkami. Charlie sa len zasmial a pokrútil hlavou. Medzi tým, ako sme sa pripravovali na nákupy, sa vonku zotmelo. Zapríčiňuje to ten okolitý les. Súmrak prichádza skôr.

Dohodli sme sa, že nákupy absolvujeme už na ďalší deň. Nachystala som nám na večeru pár sendvičov. Najedli sme sa a pobrali sa vyspať. Rýchlo som zabehla do kúpeľne, zmyť zo seba tú celodennú špinu a prach z cestovania. Navlečená do teplého pohodlného pyžama som zabúchala na dvere Charlieho spálne.

„Áno?“ ozvalo sa.

„Dobrú noc, ocko.“

„Dobrú, Bella. A aby som nezabudol. Nech sa ti prisnia len sladké sny. Vieš o tom, že to, čo sa ti sníva na mieste, kde spíš po prvýkrát, tak to sa aj vyplní?“

„Ocko, ty tomu veríš? Už nie som malá. Tak dobrú.“

„Ako myslíš,“ stihol ešte povedať zatvárajúcim sa dverám.

Zaľahla som do postele a prikryla sa dvomi dekami. Ešteže som ich nezabudla pribaliť. Dokonale zababušená som začala premýšľať nad týmto miestom. Keď sa to tu trošku zútulní, nemuselo by to tu byť až také zlé. Chce to len vdýchnuť tomu pocit domova. Už som sa tešila aj na mesto. Cestou sem som si ho príliš neobzrela, ale hádam na to ešte bude času. Aj keď môj stav mi to za chvíľu už neumožní. S týmito myšlienkami som sa ponorila do hlbokého spánku.

Stála som na verande osvetlená žiarou zapadajúceho slnka. V rukách som zvierala malý uzlíček. Poodhrnula som deku a na mňa sa usmial krásny anjelik - chlapček s bronzovými vláskami a zelenými očkami.

„Zlatíčko, prečo ešte nespinkáš? Nevieš bez ocka zaspať?“ spýtala som sa.

Zrazu ma zozadu objali okolo pásu silné paže. Ovanula ma sladká vôňa. Nemusela som sa obracať, dobre som vedela, kto to je. Slastne som vzdychla a oprela sa hlavou o jeho hruď.

„Kto sa tu nevie dočkať ocka?“ ozval sa zamatový hlas. Anjelik v mojich rukách sa pozrel na osobu za mnou a nahlas sa rozosmial. Celým telom mi prešiel pocit šťastia a radosti.

Náhle sa celá scéna zahmlila a zmenila. Stála som na lúke a obzerala sa. Cítila som sa neuveriteľne sama, niečo mi chýbalo. Hľadala som tú osobu, ktorá ma pred chvíľkou objímala. Hľadala som dieťa, ktoré som ešte pred chvíľkou držala v náručí, ale ani jeden z nich tu nebol. Bola som sama. Zviezla som sa k zemi a kľakla na kolená. Slzy mi začali stekať po tvári. Ruky mi automaticky strelili k môjmu bruchu a ja som pocítila vypuklinu. Cez slzy som pozrela na svoje brucho, ktoré sa pod mojim dotykom zavlnilo.

Uvoľnene som si oddýchla a usmiala sa. „Si tu.“

Prudko som sa posadila a lapala po dychu. Obzrela som sa okolo seba a zbadala obrysy svojej izby. Bol to len sen. Hlúpy sen. Tvár som skovala do dlaní a pocítila vlhkosť. Až teraz som si uvedomila, že mi po tvári stekajú slzy. Stále som plakala.

Položila som sa späť ma vankúš a stočila sa do klbka. Znova som pocítila tú ukrutnú bolesť, ktorá mi zvierala hrudník. Rana, ktorá sa tam objavila po jeho odchode sa znova otvorila. Ach, Edward. Prečo si ma opustil? Prečo si nás tu nechal? Pohladila som si bruško.

Pred očami sa mi znova zjavil ten sen. Tá tvárička malého anjelika a bronzovými vláskami a zelenými očkami. Usmiala som sa cez slzy. Takže predsa mal len Charlie pravdu? Budeš chlapček? Malý Edward. A ocko si nás nájde? Ale čo tá druhá časť snu?

Premýšľala som nad tým podivným snom. Nešiel mi z mysle. Čo to len mohlo znamenať? Uveriť tomu, či nie? S takýmito úvahami som sa prevaľovala až do rána. Keď už sa za oknami rozvidnelo, vyšla som s postele a zapadla do kúpeľne. Po chvíli som schádzala oblečená dolu. Charlie ma už čakal s raňajkami na stole.

„Dobré ránko, dcérka. Tak, akú si mala prvú noc? Boli aj sny?“ usmial sa.

„Hej, boli. Ale nič konkrétne,“ zatajila som Charliemu a snažila sa za úsmev zakryť moje obavy.

„No čo už. Premárnila si jedinečnú šancu. Pripravená na dnešný nákupný maratón?“

„Ako nikdy. Už sa teším. Som strašne zvedavá na mesto,“ povedala som nadšene.

„Priznám sa ti, že aj ja som zvedavý. Tak môžeme vyraziť?“ spýtal sa po tom, čo si do úst vložil posledné sústo.

„Môžeme.“

Nasadli sme do auta a vydali sa smer mesto. Naša cesta viedla cez les. Po dvadsiatich minútach po lesnej ceste som zahliadla prvé náznaky civilizácie. Prechádzali sme okolo komplexu nejakých budov. Po chvíli som si všimla nápis Capilano University Nord Vancouver.

„Majú tu aj univerzitu. Ak by si sa neskôr rozhodla, mohla by si tu študovať.“ Pozrel na mňa Charlie.

„Hej, ale mala by som najskôr dokončiť strednú. A s dieťaťom... neviem, ako to bude. Tieto úvahy si nechám na neskôr,“ povedala som smutne.

„Asi máš pravdu,“ odpovedal Charlie.

Po ďalšej pol hodinke blúdenia rôznymi uličkami sme dorazili k veľkému obchodnému centru. Spomenula som si na Alice, ako ma ťahala po nákupoch a dokázala zo mňa vysať poslednú energiu. Teraz som sa tomu len pousmiala. Čo by som teraz dala za to, keby tu so mnou bola. Ale to je nemožné. Len som si povzdychla a vybrala sa spolu s otcom dovnútra.

Prechádzali sme celým obchodným domov a hľadali niečo vhodné pre nás. Natrafili sme na rôzne obchody, ale zatiaľ ani jeden, v ktorom by sme si mohli dovoliť niečo kúpiť. Po hodine pátrania sme to už pomaly vzdávali, keď sa pred nami objavil malý obchodík s nábytkom. Vošli sme dnu a šli si prezrieť ponúkaný tovar a hlavne jeho ceny. Konečne niečo pre nás.

Na koniec sme práve tu našli všetko, čo sme potrebovali. Dohodli sme sa s predavačom, že nám ešte dnes všetko prinesú a pomôžu nasťahovať. Zastavili sme sa ešte v potravinách pre zásoby.

„Oci, chcela by som sa ešte pozrieť na nejaké knihy.“

„Dobre. Bež a ja zatiaľ zanesiem tašky do auta. Stretneme sa pred tou reštauráciou a zájdeme spolu na obed. Tak za hodinku. Čo ty na to?“ spýtal sa a ukázal smerom, kde bola malá reštaurácia.

„To by bolo fajn,“ usmiala som sa a už si to mierila do kníhkupectva, ktoré som zahliadla cestou.

Prechádzala som uličkami medzi knihami. Zamerala som sa na náučnú literatúru. Chcela som nájsť nejakú knihu, kde sa bližšie dočítam informácie ohľadom pôrodu. Sama som nič nenašla, ale predavačka bola ochotná a ukázala mi, kde podobné knihy majú. Prelistovala som šesť kníh, kým som natrafila na tú, ktorá nám najviac pomôže. Bol v nej presne popísaný pôrod a pomoc pri komplikáciách. Nebola to literatúra pre lekárov, skôr som mala pocit, že to bolo ako pre pôrodnú babicu. Ale presne toto sme potrebovali. Vzala som si ešte dve knižky na spríjemnenie dlhých večerov a zamierila do reštaurácie.

Pred ňou už čakal Charlie a v ruke držal tašky.

„Nemal si ten nákup zaniesť do auta?“ prekvapene som naňho pozerala.

„Mal. No veď som ho aj zaniesol. Toto je niečo iné. Bell, neuveríš mi, na čo som natrafil!“ súkal zo seba s previnilým výrazom a strčil mi tašky do rúk.

„Pozri si to!“ Siahla som do prvej a vytiahla biele dupačky, svetrík, topánočky a deku. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Prezerala som si tie prekrásne veci a nevedela sa vynadívať.

„To je prekrásne, ocko.“

„No a takých kúskov je tam ešte zopár. Bell, nemohol som odolať. Keď som sa vracal od auta, natrafil som na ten obchod. Spoza výkladu na mňa doslova zakričali tieto veci. Bolo to také nádherné. Hneď som si spomenul na to, aká si ty bola krásna a malinká a krehučká, keď si sa narodila. No, neodolal som a kúpil to,“ povedal so zasneným, zaslzeným výrazom.

„Ďakujem, je... je to prenádherné.“ Objala som ho.

Po tejto dojemnej chvíľke sme vošli do reštaurácie, najedli sa a po pol hodinke na to sme už sedeli v aute na ceste domov. Cítila som sa trochu unavená, predsa len celodenné nákupy človeka v mojom stave trochu vyčerpajú. Preto som po ceste domov zaspala.

„Bell, vstávaj, spachtoš, už sme doma,“ budil ma Charlie. Prekvapene som zamrkala. Pred našim domov stálo nákladné auto. Pozrela som na Charlieho s nechápavým výrazom.

„Sťahováci,“ vysvetlil.

Rýchlo som vybehla z auta a začala odnášať a ukladať nákup. Charlie medzitým navigoval sťahovákov, čo a kam majú nasťahovať. Po dvoch hodinách už odchádzali. Charlie sa s nimi dohodol a nepotrebné kusy starého nábytku, ktoré sme nikam nevedeli umiestniť, si oni odniesli.

Charlie sa pustil do kuchyne, kde nahadzoval sporák a chladničku a v obývačke spojazdnil televízor. Ja som si vzala na starosť nasťahovanie oblečenia do skríň, rozvešanie závesov a naaranžovanie doplnkov. Po troch hodinách som zapadla na pohovku, totálne vyšťavená.

„Oci, si hladný? Prichystám ti niečo?“ spýtala som sa a pozrela naňho s výrazom „Nepraj si ma, ak povieš áno.“ Charlie sa len pousmial a pokýval, že nie.

„Dobre. Idem si teda ľahnúť, som hotová. Dobrú noc.“ To už som stúpala hore po schodisku do svojej izby. Začula som len ako mi Charlie tiež zaželal dobrú noc, ale to už som padala rovno do postele a hneď vyčerpaním zaspala.

2. kapitola - 4. kapitola

Tak, čo vy na to? Páčilo? Nepáčilo? Neviem, či ste si všimli, ale tu, dolu pod tým, je miesto na zanechanie komentárov. Bola by som rada, ak by ste mi tam zanechali váš názor. Ďakujem, GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 3. kapitola: