Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 2. kapitola

24.01.2012 (22:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2322×

Minulosť verzus prítomnosť

Minulosť – Šoková terapia pokračuje

2. kapitola

„Oci, musíme sa porozprávať.“

Charlie si ma začal starostlivo obzerať. „Bella, necítiš sa dobre? Bolí ťa niečo?“

„Nie, oci, všetko je fajn, ale sú tu isté skutočnosti, ktoré by si mal vedieť,“ povedala som a sadala si vedľa neho na pohovku. To už Charlie siahal po ovládači a vypínal televízor. Musel pocítiť vážnosť situácie, keď sa dobrovoľne vzdal práve začatého baseballového zápasu.

„Tak do toho, Bella. Počúvam. Dúfam len, že si si to nerozmyslela. Už som sa na to škvŕňa začal tešiť. Aj keď je to tvoje rozhodnutie. Držím pri tebe - ako som ti povedal už u doktora.“

„Nie, oci, nerozmyslela som si to. Môj názor sa nezmení. To dieťa milujem. Mám len strach, že po tomto rozhovore zmeníš názor ty. Si z toho bábätka taký nadšený, nechcem ťa sklamať.“

„Belli, o čom to hovoríš? Už som ti povedal, že sa teším na to, ako budem dedko. Dúfam, že to bude chalanisko. Aspoň bude mať kto so mnou chodiť na ryby,“ povedal s úsmevom.

„Dobre, tak do toho,“ dodávala som odvahu sama sebe. „Oci, chcem ti niečo povedať o Cullenovcoch a pripraviť ťa na to, čím bude tvoje vnúča.“ Sústredene na mňa pozeral, ale bolo vidieť, že mu to v hlave neuveriteľne šrotuje. „Skús si teraz predstaviť pred sebou niekoho z nich.“

„Tak toto mi problém nerobí. Nemusím ani dlho rozmýšľať koho z nich si predstaviť. A nechci vedieť, čo by som bol schopný s ním porobiť,“ prerušil ma Charlie.

„Oci, viem, že nemáš Edwarda veľmi rád, ale myslím iné. Predstav si celú rodinu, postav si ich vo svojej mysli vedľa seba.“ Na znak toho, že pochopil, len pokýval hlavou. „A teraz sleduj každú tvár. Bledá pokožka, ostré rysy, neuveriteľná krása, oči nezvyčajnej zlato-karamelovej farby. Chlad, ktorý sála z ich dotyku, dokonalé vystupovanie a charizma vznášajúca sa okolo nich. Ich podoba a k tomu skutočnosť, že sú všetky deti adoptované. Dochádza ti niečo?“

Charlie na chvíľu privrel oči. Mala som pocit, že si znova prehráva to, čo som mu povedala. Náhle  prudko otvoril oči a pozrel na mňa vydesene.

„Bella, keď o tom teraz takto hovoríš, ozaj je na tom niečo čudné. Nikdy som si to neuvedomil, ale keď nad tým akokoľvek premýšľam, neviem prísť na nič. Jedno mi je ale isté, nie sú to obyčajní ľudia. Pohrávam sa s myšlienkou, že Carlisle, ako doktor, robil na nich nejaké pokusy, ale to mi príde málo pravdepodobné, teda nesedí mi to k povahe toho chlapa. Bol to neuveriteľný dobrák,“ pretlmočil svoje myšlienky nahlas. Nevedela som ako mu povedať pravdu, mala som strach, aby ho z toho nekleplo. Povedať mu to na rovinu, alebo okľukou? Rozhodla som sa ísť naňho šetrnejšie.

„Vidím, že som ti dala málo indícií. Tak ti ešte napoviem. Spomínaš na večery pri vatre v La Push? Keď starý Billy rozprával príbehy z histórie ich kmeňa?“

„Bella, stále nemám tušenia na čo narážaš. A čo s tým majú Billyho povedačky?“

„No oci, oni to nie sú až také povedačky. Na každej rozprávke, či legende, je kúsok pravdy. Čo by si povedal na to, keby si sa dozvedel, že niektoré tie mýtické postavy sú skutočné?“

„Bella, toto nemôžeš myslieť vážne,“ krútil hlavou.

„Oci, ver mi. Pre mňa to bol tiež šok zistiť, že existuje aj iný svet ako si myslíme. Ale vráťme sa k tým legendám. Starý Billy vravel o tom, ako sa ich predkovia začali meniť na vlkov, aby ubránili ich kmeň pred studenými.“ Charlie sedel so zavretými očami, ale s porazeným výrazom na tvári. Bolo vidieť, že nemá ani predstavu, čo mu tým naznačujem. „Studení napadli ich dedinu a pozabíjali skoro všetkých obyvateľov. Presnejšie len jeden studený a to žena. Neuveriteľnej krásy, sily a rýchlosti. Bledej pokožky, ostrých rysov a krvavočervených očí...“ Stišovala som hlas a snažila sa pôsobiť trochu dramaticky. Naraz Charliemu po tvári prešiel výraz pochopenia.

„Upíri.“ To bolo jediné, čo zo seba dostal a díval sa prekvapene na svoje nohy.

„Ale to je nemožné. Upíri sú len vo filmoch.“ Pozrel na mňa. Na moje prekvapenie sa ale neusmieval. Čakala by som, že ma vysmeje a ozaj ma pošle na tú psychiatriu.

„Ver mi. Je to možné.“

„A Cullenovci...? Oni sú tiež...?“ spýtal sa nesmelo. Len som prikývla.

„Dobre, teraz vážne. Ozaj si presvedčená o tom, že Cullenovci sú upíri?“

„Nielen presvedčená, ale na sto percent istá. Sami mi to potvrdili.“

„A vedela si o tom už predtým, než si s ním to...?“ Zase som len prikývla.

„Ako to, že ťa nezabili? Že nezabili nikoho naokolo? Pri toľkých upíroch by sme si všimli, že miznú ľudia.“

„Cullenovci sú iní. Nezabíjajú ľudí. Živia sa zvieratami. Sami sa nazývajú vegetariáni. Robia to z presvedčenia, vážia si ľudský život. Uvedomujú si, že voľakedy ľuďmi boli aj oni.“

„Ty asi o nich vieš veľa, že?“

„Áno, viem veľa o upíroch. Viem ako sa jednotlivý členovia rodiny Cullenovcov upírmi stali. Ani jeden si to nevybral, inú možnosť nemali, len toto, alebo smrť. Poznám ich príbehy, Edward mi ich rozprával. Takisto mi hovoril o ich vládcoch, kráľovskej rodine, ktorá dohliada na zákony, ktorými sa riadia.“

„Nečakal som, že aj takéto tvory existujú a už vôbec nie, že sa riadia nejakými zákonmi.“

„Vlastne je to len jeden zákon. A to udržať ich existenciu v tajnosti. Nesmú nikomu prezradiť čím sú. Inak im, a aj človeku, ktorému to prezradili, hrozí smrť.“

„On ťa ten parchant vystavil takému nebezpečenstvu? Ako ti to mohol urobiť, keď ti tvrdil, že ťa miluje?“ To už vyskočil naštvaný za sedačky.

„On mi to neprezradil. Prišla som na to sama. Pozorovala som ich a niečo som si dala dokopy aj vďaka legendám z La Push. Edward mi to len potvrdil.“

„Aha...“ Klesol späť na pohovku. „Ale aj tak. Nebolo to od neho rozumné. Vystavil ťa nebezpečenstvu. Síce... keďže sú preč, už sa ti nemôže stať nič. Už sa to tí ich vládcovia nedozvedia.“

„Tým by som si taká istá nebola. Ale zoberme si to tak, že mi z tejto strany nehrozí nič. Je tu ale niečo, čo ma môže ohroziť. To je vlastne aj pravý dôvod, prečo som ti prezradila, čím Cullenovci sú. Som tehotná s upírom, tati. Uvedomuješ si to? Sama neviem, čo vo mne rastie, ale aj tak sa ho nevzdám. Takže ťa vopred varujem, aby si nič neskúšal. Som ochotná si to dieťa nechať aj za cenu mojej smrti. Jedná sa o to, že neviem, čo môžem očakávať. Jediné, čo tuším, je, že to nebude obyčajné tehotenstvo. A ani obyčajné dieťa. Som tehotná mesiac a dnes som cítila pohyby. Mám taký pocit, že to nebude trvať deväť mesiacov.“

Charlie usilovne premýšľal. Podľa výrazov v tvári bolo vidieť ako taktizuje. Prax policajta mu v tomto veľmi pomôže. Verila som, že príde s nejakým dobrým plánom. Sama som sa na to necítila. V tomto okamihu som bola veľmi rada, že som mu to prezradila. On je jediná osoba na svete, ktorá mi v tomto môže pomôcť. Na to sa prudko nadýchol a spustil:

„Dobre, tak si to zhrnieme. Dieťa, ktoré v tebe rastie, je na polovicu upír. Z toho musíme predpokladať, že si bude vyžadovať špeciálny prístup. Či už starostlivosť, alebo stravu. Tvoje tehotenstvo nebude normálne. Podľa tvojich slov to asi nebude trvať deväť mesiacov, je možné, že porodíš skôr. A čo je najdôležitejšie, nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Úvahy o tom, že to nemusíš prežiť radšej vypúšťam zo svojej mysle. Verím, že nič také sa nestane. Som ochotný ti vo všetkom pomôcť. No, keď som to takto zhrnul, zdá sa mi, že to nebude až také zlé. V živote sa stávajú aj horšie veci. A my sme dosť silní, aby sme cez to prešli. Takže nevidím žiadny problém.“

Prekvapene som naňho pozerala. Všetko zobral s takým pokojom. Ale čo ma najviac potešilo, bolo, že ma nesklamal. Vedela som, že v ňom mám veľkú podporu, s ním po boku to zvládnem.

„Ďakujem, tati, toto som potrebovala.“ Vrhla som sa mu okolo krku.

„Bude to fajn, len dúfam, že môj vnuk bude radšej chytať ryby ako loviť ľudí,“ poznamenal s úsmevom. To už som sa nezdržala a pridala sa k nemu.

„Budeš si ho musieť vychovať.“ Bolo skvelé baviť sa o tom takto uvoľnene a nebyť sama na problémy.

„Ešte by ma ale niečo zaujímalo, Bella.“

„Áno?“

„Môžeš mi o Cullenovcoch porozprávať viac? Myslím to, ako sa stali upírmi, tie ich životné príbehy a všetko, čo sa ich týka.“

„Jasné. Rada.“

A tak sme zvyšok večera strávili v obývačke na pohovke. Charliemu som porozprávala všetko, čo som o Cullenovcoch vedela od Edwarda. O tom, ako žili ako ľudia, ako sa z nich stali upíri, ako čelili svojej podstate a ako prežívali svoj upírsky život. Ako sa snažili spolunažívať s ľuďmi, ako sa na ľudí sami hrali a takisto ako sú niektorí z nich nadaní. To bola pre Charlieho asi najzaujímavejšia časť.

Zahŕňal ma rôznymi otázkami a pri každej odpovedi bol prekvapenejší. Skončili sme už skoro nad ránom, kedy ma Charlie poslal do postele so slovami, že sa musím dobre starať o jeho vnúčika. Neviem prečo bol presvedčený, že to bude chlapec, ale predpokladala som, že je to len jeho zbožné želanie.

Prebudilo ma až poludňajšie slnko predierajúce sa cez chatrné závesy na mojom okne. Už si asi budem musieť zvyknúť na raňajšiu samotu a na to, že sa už nebudem prebúdzať v jeho náruči. Ale mám niečo lepšie. Pohladila som svoje vzdúvajúce sa bruško a odišla s úsmevom do kúpeľne. Po desiatich minútach som ako-tak upravená vchádzala do kuchyne.

„Dobré ránko, tati,“ usmiala som sa na Charlieho a objala ho.

„Dobré ránko? Bella, je už skoro poludnie. Máš šťastie, že si v stave kedy spánok potrebuješ, takže ti nebudem nič vyčítať,“ povedal naoko prísne. Ja som sa naňho len znovu usmiala a odkráčala k chladničke dopriať si niečo výživné na jedenie.

„Dnes žiadne rybárčenie?“ Prekvapilo ma, že je Charlie doma. Je predsa sobota.

„Dnes som to zrušil. Vieš, Bella, premýšľal som. Musíme prebrať ešte veľa vecí. Teraz nie je čas na zbytočnosti. Prvá záležitosť, ktorej by sme sa mali venovať, je odchod z Forks,“ prezradil mi svoje myšlienky a pozrel na mňa smutným pohľadom. Vždy veril, že Forks bude navždy jeho domovom. Nikdy o odchode z tohto miesta ani len nepomyslel, ani kvôli mame, a teraz to chce urobiť kvôli mne a môjmu dieťaťu.

„Ale oci, neviem...“ Nenechal ma dohovoriť.

„Nie, Bella. Rozmýšľal som nad tým. Forks je malé mestečko. Každý každému tu vidí do kuchyne. Čo myslíš, ako dlho to potrvá, kým sa to všetci dozvedia? A tvoje zrýchlené tehotenstvo tomu tiež neprispeje. Reči sa budú šíriť rýchlosťou blesku. Najlepším riešením je odísť. Presúvať sa z miesta na miesto, pokým to tvoj zdravotný stav dovolí. Na pôrod si vybrať niečo odľahlejšie, ale pritom blízko nemocnice, keby sa náhodou niečo skomplikovalo. To škvŕňa budeme musieť odrodiť spolu. Takže nemáme veľa času a hlavne veľa povinností. Treba nájsť vhodné miesto, naštudovať príslušnú literatúru, zaobstarať veci pre dieťa a ani neviem čo všetko ešte.“

Tak toto ma dostalo. Prekvapene som naňho pozerala, neschopná vyriecť jediné slovo. Môj otec a pôrodník? Ale treba uznať, že premýšľa nad všetkým dôležitým. Toto som si ani neuvedomila. Je to pravda. Vo Forks môžeme zostať už len nejaké dva, možno tri týždne. Potom by som bola až príliš nápadná s veľkým pupkom pred sebou.

„Máš pravdu, oci. Ale čo tvoja práca? Tvoji priatelia?“ Nechcela som, aby sa otec kvôli mne všetkého vzdal.

„Niekedy je potrebná určitá obeť. Hlavne keď je to pre dobrú vec a pre osoby, ktoré sú v tvojom živote veľmi dôležité. Myslím, že toto pochopíš už veľmi skoro,“ zahlásil a pozrel na mňa vševediacim pohľadom.

„Mám ťa rada, ocko,“ hlesla som a objala ho. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Myslím, že už začínajú účinkovať hormóny.

„Aj ja teba, dcérka.“ Pevne ma držal vo svojom náručí a kolísal zo strany na stranu.

„Dobre. Tak sa pustíme do práce. Musíme zariadiť veľa vecí. Ja pôjdem do agentúry. Tento dom musíme predať. Je pravda, že nejaké peniaze odložené mám, ale myslím, že sa sem už nikdy nevrátime, takže by bolo zbytočné si ho držať a peniaze sa vždy zídu.“

„Ale oci, tento dom nemôžeš predať. Je to tvoj domov,“ namietala som.

„Bella, mýliš sa. Domov mám tam, kde mám rodinu. Už dávno si mojou rodinou ty a o chvíľu to bude aj to maličké. Takže tam, kde budete vy, tam budem aj ja. Spolu si nájdeme nový domov, kde začneme odznova a s čistým štítom.“ Tie prekliate slzy sa mi znova nahrnuli do očí. Vedela som, že ma má Charlie rád, ale že je pre mňa ochotný toľko toho urobiť, to som netušila.

„Možno sa budem opakovať a možno to teraz budeš odo mňa počúvať až pričasto, ale mám ťa rada, ocko.“

„Tak na tom budeme rovnako, pretože aj ja ťa mám rád, Bella.“ Tomu sa dalo už len pousmiať.

„A čo budem mať za úlohu ja?“ spýtala som sa.

„Ako?“ prekvapene sa opýtal.

„No. Ty si si zobral na starosť predaj domu. Mohol by si ešte nájsť aj nejaké vhodné miesto, kam sa presťahujeme, alebo sa na to pozrieme spolu. Ty svoju úlohu už máš. Takže chcem vedieť, čo mám robiť ja.“

Postavila som sa a rozhodne sa naňho pozrela. Tým som mu dala jasne najavo, že aj ja sa chcem nejako podieľať na realizácii nášho plánu a nielen sa vyvaľovať v posteli a odpočívať. Čo, ako ho poznám, bol jeho úmysel.

„No, Bella, myslí, že ty si sa už dosť realizovala, keďže si vlastne dôvodom, prečo to všetko musíme podstúpiť,“ povedal a pritom ukázal na moje bruško.

Urazene som sa naňho pozrela a napla svoje telo v útočnom postoji, ochotná zaútočiť.

„Bella, prepáč,“ zasmial sa a natiahol ruky pred seba v znamení, že sa vzdáva. „Bol to len vtip, ale stálo to za ten tvoj výraz. Keby si sa len videla. Mal som pocit, že po mne skočíš. Nechcela si po mne skočiť, že nie?“ spýtal sa naoko vážne, no stále dusil smiech. Len som sa otočila na päte a mala v úmysle odísť do svojej izby, hrať urazenú.

„Počkaj, Bells, dostaneš úlohu,“ povedal ospravedlňujúco.

S úsmevom som sa vrátila. „A akú?“

„No, asi bude treba dať dokopy nejaké oblečenie. Nebudeme brať všetko. Musíme to vopchať do tvojho auta. Takže zoberieme len to najnutnejšie. Vieš, že v tomto sa veľmi nevyznám, takže to nechám na teba. Čo ty na to? Dosť zodpovedná úloha?“ Nezdalo sa mi to nejako dôležité, ale mal pravdu, všetko so sebou ťahať nemôžeme.

„Myslím, že je to práca pre mňa. Nechcem si ani prestaviť, čo by si pobalil ty.“ Určite by to bola len rybárska výbava, pre Charlieho nie je nič dôležitejšie. Ale to som nepovedala nahlas. Aj tak predpokladám, že časť z tej výbavy bude súčasťou nášho kufru.

„Dobre. Úlohy máme podelené, tak ja sa poberiem do tej agentúry. Uvidíme sa neskôr. Ahoj.“ To už sa chystal k odchodu, keď ma napadla ďalšia dôležitá vec.

„Ocko a čo škola?"

„Oh, no bol by som zabudol, už tam asi nepôjdeš, takže by som ťa mal odhlásiť. To si nechám na pondelok. Dnes chcem ešte vybaviť aj svoju prácu. Nepredpokladám, že by v tom bol problém a nemá zmysel to odkladať. Nechám im aspoň čas nájsť za mňa náhradu.“ Charlie sklonil hlavu. Vedela som, že sa vzdáva preňho veľmi dôležitej veci. Práca bola preňho všetkým. Trhalo mi srdce vidieť ho takto, a preto som chcela zakročiť, ale predbehol ma.

„Bell, neskús mi do toho niečo vravieť. Už som sa rozhodol. Tak ako si sa ty rozhodla pre to dieťa, ja som sa rozhodol byť s vami a keď to zahŕňa odchod z práce a tohto mestečka, tak to tak bude. A už sa o tom nechcem baviť!“ Rozhodne na mňa pozrel. Takže každé ďalšie slovo by bolo zbytočné. Je taký tvrdohlavý. Aspoň viem, po kom som túto vlastnosť zdedila. Len som prikývla na znak toho, že to rešpektujem.

S tým sme sa rozlúčili a každý išiel plniť svoju úlohu.

1. kapitola - 3. kapitola

Ďakujem všetkým za komentáre. Dúfam, že ich zanecháte aj po prečítaní tejto kapitoly. Uvítam samozrejme aj kritiku, keďže s poviedkami začínam. Je tu veľa skúsených autorov, tak mi to dajte pekne "vyžrať".  GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 2. kapitola: