Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 14. kapitola

08.04.2012 (15:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2130×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Rozhovor

14. kapitola

Pohľad Edward:

Sedeli sme v obývačke a Carlisle nad tým stále neveriacky krútil hlavou.

„Vravíte, že vyzerala presne ako ona? Nemôže to byť nejaká jej príbuzná? Vnučka? Pravnučka?“ premýšľal nahlas môj otec.

„Jasné, že môže,“ povedal som sarkasticky. „A čo Charlie? To je Bellin syn? Preboha, Carlisle, premýšľaj! Sú navlas rovnakí. Možno o tri roky starší a Bella ani to nie. Ja vážne netuším, ale podľa mňa by sme naozaj mali zvážiť tú možnosť, že niekto na nás použil svoj dar.“

„Ty si totálny magor,“ revala na mňa v myšlienkach Rosalie.

„Chceš povedať, že ty si to nevidela? Prestaň už do mňa rýpať, ak sa ti tu nepáči tak padaj, ale ja zistím pravdu a potom...“ Naštvane som tresol do steny, kde po mojej rane zostala nemalá priehlbina.

„Edward!“ skríkla na mňa Esme. „Týmto nič nevyriešiš a nemusíš mi zdemolovať celý dom.“

„Prepáč,“ hlesol som porazene a zviezol som sa po stene do sedu. Sedel som tam a schovával tvár vo svojich dlaniach. „Ale ja už vážne nevládzem. Keď som sa šiel prebehnúť a skončil som pri Bellinom starom dome a uvidel tam tie autá... A potom Charlieho, a teraz Bella a Jacob... Ak to nebol dar nejakého upíra, tak som sa vážne pomiatol. Nie je možné, aby to bola ona a predsa cítim, že to ona je.“

„A čo jej vôňa? Tá by sa nezmenila,“ skúšal to znova otec. Rukami som si zašiel do vlasov a zdvihol som k nemu pohľad.

„Vonia presne ako Bella, ale je tam i niečo iné. Nedá sa určiť, čo to je, akoby sa mi to strácalo. Keď som dnes nasal jej vôňu, bolo to, akoby mi niečo bránilo presne to ucítiť. Neviem to vysvetliť. Ale vravím ti, že všetko ostatné sedí, všetko je také isté, len s nepatrnými odchýlkami. Jej telo sa zmenilo len trochu, ale čo zostalo nezmenené, sú jej oči. Vieš, že aj keby to bola jej príbuzná, tie oči by neboli také isté. Pamätám si ich do detailu, v tom som si istý.“

Otec sa zdvihol z pohovky a prešiel sa po izbe. Ruky mal za chrbtom a v hlave sa mu preháňalo nespočetné množstvo možností. Nič z toho sa mi ale nezdalo logické.

„Na nič neprídeme. Chce to len čas. Možno sa to po čase vysvetlí aj samé,“ uzavrel to Carlisle.

„Áno, alebo sa dovtedy zbláznim,“ preniesol som potichu, postavil som sa a odišiel do svojej izby.

Ležal som na posteli a nevedel sa zbaviť tých pocitov, ktoré sa vo mne bili. Jedna moja časť mi vravela, že je to Bella, tá druhá jej ale oponovala a stavala sa proti tomuto názoru. Vážne sa takto zbláznim. Vstal som z postele a vyskočil som von oknom. Jedine lov ma prinesie na iné myšlienky. Rozbehol som sa do lesa a nechal sa unášať inštinktmi. Ulovil som si jeleňa, a potom som sa už len bezcieľne túlal. Až po chvíli som si uvedomil, kam ma nohy nesú.

Stál som pod Belliným oknom a zbožne doňho pozeral. Počul som, ako sa Bella prehadzuje na posteli. Asi nemohla zaspať. Keby som si tak mohol k nej ľahnúť do postele a privinúť ju. Sadol som si na zem pod okno. Spomínal som na našu spoločnú noc. Ako sa mi celá oddala, ako slastne vzdychala a prehýbala sa v mojom náručí. Spomínal som na jej telo, na každučký jeho kúsok. Vedel som si ho vybaviť do detailu.

A potom som znova prežil to ráno po našom milovaní. Bella ležala v posteli a keď sa pohla a poodhrnula prikrývku, naskytol sa mi pohľad na jej nahé telo posiate modrinami. Vtedy som si uvedomil, že za to všetko môžem ja. To ja som jej spôsobil tú bolesť. Čo pekné z toho ona mohla mať? Nič. Len bolesť a dobité telo. A to som si namýšľal, aký som pozorný a citlivý a ako som to všetko zvládol.

Ani som si neuvedomil, kedy som ju tak silno chytil, že som jej tieto rany mohol spôsobiť. Bol som len bezcitné monštrum. Zo strachu, že sa jej nebudem vedieť postaviť tvárou v tvár a vysvetliť jej svoje pohnútky,  som na kus papiera naškriabal pár nezmyselných slov ako chabé vysvetlenie a utiekol som. Ešte ten večer sme opustili Forks a mne zostali len spomienky.

A teraz? Teraz je tu stvorenie, ktoré sa až nápadne ponáša na moju Bellu. A ja po nej túžim. Túžim sa jej znova dotýkať. Ale je to ona? Dotýkal by som sa mojej lásky, alebo len túžim po inej, hoci veľmi podobnej. Zasa sa vo mne začali biť tie protichodné pocity a myšlienky.  Táto nevedomosť ma zabije. Musím zistiť viac a čo najskôr sa presvedčiť, či to je Bella, alebo nie. Zdvihol som sa a rýchlo sa vydal domov.

***

Ani po dvoch týždňoch som nebol o nič múdrejší. Bella mala s mojou rodinou pár hodín spoločných a pri mne sedávala trikrát do týždňa na hodine biológie, ale nikdy mi viac ako „ahoj“ nepovedala. Tvárila sa odťažito a akoby ma vôbec nepoznala. S nikým z nás nekomunikovala, ale čo som si všimol, nerozprávala sa ani s inými žiakmi. Každý deň po skončení vyučovania trávila v rezervácii, kam som ja nemohol. Šalel som z predstavy, čo tam asi robí a s kým sa tam stretáva. Párkrát som ju sledoval, ale dostal som sa len na hranice a na Carlisleovo varovanie som sa nepokúšal zájsť ďalej. V rezervácii sa museli nachádzať nejakí vlkolaci, pretože hranica bola presýtená ich pachom.

Každý večer som trávil pod jej oknom a počúval ju. Všimol som si, že má nepokojný spánok a nikdy nespí viac ako štyri hodiny. Toto sa mi zdalo trochu divné. Veľa vecí bolo na nej iných, no veľa zostalo tých istých. Každú noc som presviedčal sám seba, že nie som blázon a že možno existuje nejaké vysvetlenie toho všetkého. No nakoniec som dospel k názoru, že posedávaním pod jej oknom na to neprídem. Musím sa s ňou porozprávať. Takže som začal vymýšľať plán, ako to uskutočním.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa ma Alice jedno popoludnie, keď som sedel na posteli a premýšľal znova o Belle. Jej myšlienky boli tiež preplnené Bellou. Chcela znova späť svoju kamarátku, ale tiež mala pochybnosti, či to je ona, alebo nie.

„Ja neviem, Alice. Nech nad tým rozmýšľam akokoľvek, na nič rozumné neprichádzam. Ale už som prišiel na to, ako to zistiť.“

„Nebude sa s tebou chcieť rozprávať. Teda aspoň nič také nevidím. Vlastne ju vôbec nevidím a to ma ubíja. Akoby môj dar na ňu neplatil,“ posťažovala sa moja sestrička. Bola z toho nešťastná. Aspoň teraz vie, ako som sa po celý čas pri Belle cítil ja, keď som jej nedokázal čítať myšlienky.

„To znamená, že sa so mnou možno bude rozprávať, len ty o tom nič nevieš.“

„A ako to chceš urobiť? Chcem ti pomôcť. Aj ja ju chcem späť.“ Toto keby som vedel. Ako sa s ňou rozprávať, keď ma odmieta. Musím na niečo prísť.

„To ešte neviem, musím čakať na vhodnú príležitosť. Dúfam len, že to nebude dlho trvať.“

„Tak mi potom daj vedieť.“ Alice sa zdvihla a s hlavou plnou smútku a výčitiek, odišla z mojej izby.

***

Po ďalších dvoch dňoch na hodine biológie konečne prišla moja chvíľa. Učiteľ dotiahol do triedy televízor a mal v pláne premietať nám nejaký nezáživný film. On sám sa chcel venovať svojim veciam, a preto po tom, čo dal zatiahnuť žalúzie a celá trieda sa ponorila do tmy, začal som svoj plán na rozhovor s Bellou uskutočňovať. Ako vždy sedela odo mňa čo najďalej a keďže sa dnes nemohla tváriť, že počúva výklad, chytil som sa príležitosti. Nahol som sa k nej a zašepkal.

„Ahoj.“  Pri mojich slovách sa zachvela a srdce sa jej rozbúchalo. Bola to normálna reakcia na našu prítomnosť, ale u nej som mal pocit, akoby to naznačovalo aj niečo viac. Samozrejme, že, ako vždy, mi neodpovedala a ignorovala ma. Preto som sa rozhodol viesť monológ a povedať jej toho čo najviac. Nemala tu žiadnu možnosť úteku.

„Prepáč, že ťa otravujem, ale musím s tebou hovoriť. Vieš, pripomínaš mi jednu osobu.“ Skúsil som sa zamerať na to, že tu je možnosť, že to naozaj nie je Bella.

„Tá osoba mi bola veľmi blízka a ty sa na ňu až neuveriteľne podobáš.“ Stále žiadna reakcia, len jej srdce nabralo rýchlejší rytmus. Pokračoval som.

„Nepodobáš sa na ňu, len tým ako vyzeráš, ale máš rovnaké meno, vozíš sa v podobnom aute, bývaš v jej starom dome a máš priateľov v rezervácii. Toto všetko by som mohol prehliadnuť, ale to, čo nemôžem, sú tvoje oči. Máš oči mojej Belly.“ Poslednú vetu som jej šepol priamo do ucha a jemne som sa oň otrel. Ak jej predtým srdce bilo rýchlo, teraz jej išlo vyskočiť z hrude.

Prudko sa nadýchla a vydýchla, no znova nepovedala nič. Napadla mi jedna vec. Ak je to moja Bella, musí vedieť, prečo som to urobil. Prečo som ju opustil. Priznám sa jej a poviem jej, čo k nej cítim. Ak to ona nie je, tak sa strápnim, ale aspoň budem mať čisté svedomie, že som to skúsil.

„Vieš, ak by tu bola možnosť, že by som na ňu natrafil, povedal by som jej, aký som bol hlupák, keď som ju vtedy opustil. Že som to nikdy nemal urobiť, ale dúfal som, že ju tým ochránim pred mojim svetom a hlavne sám pred sebou. Spravil som najhoršiu vec vo svojom živote. Miloval som ju viac ako svoj život a stále ju milujem, no miesto toho, aby som pri nej stál, som bol slaboch a zutekal som.“ Ak som aj mal doteraz nejaké pochybnosti, po tých slovách sa začali rozplývať.

Belle sa v očiach zaleskli slzy. Jej dych sa skracoval a ja som jasne počul, ako vzlykla. Nepáčilo sa mi, že jej moje slová znova spôsobujú bolesť, ale musel som jej toho ešte veľa povedať.

„Odvtedy na ňu myslím. Žijem len v spomienkach na ňu. Myslím, že už nie je medzi živými, ale ak by tu bola tá možnosť, že ona stále žije, každý deň by som pred ňou kľačal na kolenách a prosil ju o odpustenie. Prosil by som ju, aby ma vzala späť a aby nám dala ďalšiu šancu.“ Nahol som sa k nej a túžil ju pohladiť. Zdvihol som ruku, no Bella ma zastavila.

„Toto. Ani. Neskúšaj,“ precedila cez zuby. Ruka mi zostala visieť vo vzduchu. Z jej slov ma pichlo v mojom mŕtvom srdci. Odmieta ma. Čo iné som mohol čakať. Stiahol som ruku a ťažko si povzdychol. Všetko som už zničil.

Pohľad Bella:

„Dobré ráno,“ pozdravil ma Charlie. Stála som k nemu chrbtom v kuchyni a pozorovala som omrvinky, ktoré po príprave raňajok zostali na kuchynskej linke. Včera som na to nemala síl, no dnes som sa chystala zistiť pravdu.

„Ty si to vedel!“ šepla som bez toho, aby som sa k nemu otočila. Pochopil. Presvedčil ma o tom jeho povzdych. Na to som sa k nemu otočila a pohliadla mu do tváre.

„Prepáč. Ja...“ Viac nedodal. Odsunul si stoličku a posadil sa k stolu. Pozrel na mňa previnilo. „Keby som ti to povedal, neprišla by si.“

„Nie.“ Sama neviem, či to je pravda, ale v tomto momente som o tom bola presvedčená. Asi by mi to nedovolil strach. Strach z opätovného odmietnutia. Neviem.

„Vidíš? Preto som ti to nepovedal. Chcel som, aby si bola s nami.“ Neviem, či by som bola schopná žiť bez rodiny, ale skôr asi nie. Asi by som ich tu predsa len nenechala samých a bola donútená, tak či tak prísť. Len by to s vedomím, že tu je on, bolo o to ťažšie.

„Ako dlho to vieš?“  Zaujímalo ma ako dlho mi môj vlastný otec klamal.

„Hneď ako prišli. Bolo to zhruba dva týždne pred tvojim príchodom.“ Zdvíhal sa vo mne hnev. On vedel, že sú tu tak dlho? Ako to dokázal predo mnou tajiť? Preto tie jeho divné pohľady.

„Ty si to celý ten čas vedel!“ zvýšila som naňho hlas. To napätie muselo zo mňa von a ako jediný tu bol Charlie. Bude si to musieť zliznúť on sám. „A čo mám teraz robiť? Čo budem robiť, ak sa so mnou budú chcieť rozprávať? Čo ak prídu na Nessie? Čo ak mi ju zoberú? Premýšľal si nad tým? Čo budeme potom robiť? Alebo ti je jedno, čo s ňou bude?“ Stála som nad ním a kričala som do jeho tváre. Charliemu tvárou prešiel vydesený výraz.

„To nedovolím!“ preniesol. „Nikdy im to nedovolím.“

„Nebudú sa ťa pýtať, Charlie. Ak príde k najhoršiemu, môžu ju vziať a my ju už nikdy neuvidíme.“ Pri pomyslení na to sa mi do očí nahrnuli slzy.

„Nesmú sa to dozvedieť!“ šepol. Stále mal v tvári ten vydesený výraz. Myslím, že si len teraz začal uvedomovať vážnosť situácie. „Myslíš, že by ti to Edward urobil?“ spýtal sa, keď ku mne po chvíli zdvihol zrak.

„Neviem.“ Krútila som hlavou zo strany na stranu. Neviem, čoho je teraz schopný. „Neviem ani prečo odišiel, ale myslím si, že som bola preňho len spestrením jeho nudných dní. Ale ak sa dozvie, čo z toho vzišlo...“ Nechala som vetu visieť vo vzduchu, pretože som si nechcela pripustiť možné následky.

„Zabijem ho!“ povedal Charlie úplne pokojne, ako keď vám niekto oznamuje, že dnes bude búrka.

„Pche...“ uškrnula som sa jeho pokusu o nápravu. „A povieš mi, ako to chceš urobiť? On je upír a ty? Ty, tak ako aj ja, sme len ich slabý odvar.“ Začala som nervózne prechádzať po kuchyni. Vedela som, že to Charlie myslel vážne a teraz sa mu pravdepodobne v hlave tvoria rôzne varianty, ako Edwarda znesie z povrchu zemského.

„Nikto nebude nikoho zabíjať!“ preniesla som po chvíli. „Jacoba som už upozornila. Musíme Ness držať čo najďalej od Forks. Pokiaľ bude v rezervácii, nič sa jej nestane. Ale musíš nám pomôcť aj ty.“ Pozrela som na otca stále sediaceho za stolom. Ten len prikývol na súhlas.

„Ja budem chodiť do rezervácie každý deň po škole a ty sa tam budeš musieť tiež často zastaviť. Takto ju udržíme v bezpečí. Budeme jej musieť nosiť zásoby a nesmieme ju pustiť na lov. Len občas, keď pôjdeme niekam ďaleko, ju vezmeme so sebou. Inak zostane v La Push.“

„Myslím, že to je dobrý nápad. Jacob mi hovoril, že Cullenovci do rezervácie nesmú. Takže by to mohlo pomôcť.“

„Musí!“ ukončila som to. „Dobre. Naraňajkuj sa, ja už pôjdem. Uvidíme sa večer u Nessie.“ Vybehla som do svojej izby pre vak s vecami. Na chodbe som ešte pozdravila otca a ponáhľala som sa do školy.

***

Nasledujúce dni ubiehali v relatívnom pokoji. Cullenovcom som sa vyhýbala ako sa len dalo. No spoločným hodinám sa vyhnúť nedalo. Najhoršia bola biológia, ktorú som mala s Edwardom. Mnohokrát sa ma snažil osloviť, ale viac ako na pozdrav som mu nikdy neodpovedala. Do triedy som chodila tesne pred učiteľom a hneď po zvonení som ju rýchlo opúšťala. Všetko to bolo kvôli tomu, aby som mu nedala šancu nejako sa vyjadriť. Nestála som o zbližovanie. Už mi dosť ublížil. Viac sa trápiť nenechám.

Moje ignorovanie som sa snažila zakryť za nevedomosť. Tvárila som sa, že sú mi úplne cudzí a že ich nepoznám. Pomaly som si namýšľala, že sa mi ich podarí takto oklamať, ale prítomnosť Edwarda na spoločných hodinách sa nedala ignorovať. Moje telo si robilo, čo chcelo. Srdce mi dávalo najavo, že ho pozná a v jeho prítomnosti sa dožadovalo pozornosti. Už len pri pohľade naňho sa rozbehlo ako o závod. A keď som sa snažila nedívať sa naňho, aj tak mi dalo vedieť, že ho cíti. Nevedela som sa tomu ubrániť za žiadnych okolností.

Každé poobedie som trávila v rezervácii u Nessie. Po pár dňoch sme sa spolu s Jacobom šli prejsť na pláž, keď mi začal rozprávať o zmenách, ktoré sa v rezervácii dejú.

„Znova to začalo.“ Boli jeho prvé slová, keď sme sa posadili na vyplavený strom a on neprítomne kopal do kamienkov. Nemala som ani tušenia, o čom rozpráva. „Začali sa meniť chlapci. Už mám päťčlennú svorku,“ pokračoval bez toho, aby ku mne zdvihol zrak.

„Kto?“

„Collin, Brady, Willy a Daniel. Všetci behom týždňa. Chudáci, boli z toho úplne hotoví. Našťastie to rýchlo pochopili a berú to ako zábavu.“ Jake si pohŕdavo odfrkol a pousmial sa tomu, akoby povedal dobrý vtip. „Dnes máme kmeňovú radu a pozval som všetkých chlapcov v ich veku. Myslím, že to pôjde rýchlo a ešte sa ich veľa zmení. Cullenovci to zasa spustili.“ Pozerala som na oceán a premýšľala. Spomínala som na to, ako nám o tom Jake v Kanade rozprával. Tí chlapci museli byť riadne zmätení.

„Potrebuješ nejako pomôcť?“ ponúkla som sa mu. Teraz bude mať dosť starostí so svorkou, takže nebude môcť byť toľko s Nessie.

„Ani nie. Zatiaľ to stačí. Veď aj tak chodíte s Charliem každý deň.“ Zahľadela som sa na Jakea, ktorý stále pozoroval špičky svojich topánok.

„Jake, si si istý, že to spustili Cullenovci? Nemôžeme za to my?“ spýtala som sa ho na to, čo ma momentálne najviac ťažilo. Potrebovala som vedieť, či je moja dcéra na tomto mieste stále v bezpečí.

„Nie je v tom Nessie a ani vy dvaja s Charliem. Už som sa o tom presvedčil.“ Jake sa na mňa povzbudivo usmial. Možno zbadal v mojich očiach otázku, a preto pokračoval. „Ona im nesmrdí. Neviem, ako to je možné, ale nesmrdíte im, ani jeden z vás. Možno je to preto, že sa naučili váš pach rozpoznať a že vás berú ako moju súčasť. To už neviem, ale hlavné je, že vy v tom nie ste.“

Dalo by sa povedať, že mi práve odľahlo. Rezervácia bola jediné bezpečné miesto, útočisko. Inde som sa necítila tak ako tu. Tu som mohla byť pokojná a bála som sa o ten pokoj prísť. Všade mimo nej som mala pocit, že ma neustále niekto sleduje. Stále som na sebe cítila ten spaľujúci pohľad a vedela som komu patrí. 

„A ako je to v škole?“ spýtal sa po chvíli Jake.

„Stále rovnako, ale snažím sa im vyhýbať.“

„Ty sa s nimi nerozprávaš?“ Nechápala som význam jeho otázky. Vedel, aký k nim mám postoj. Vedel, že mi ublížili svojim chovaním a aj odchodom. Prečo sa ma potom na to pýta?

„Nie. Kvôli Nessie. Bojím sa a nechcem o ňu prísť.“

„Ale stále ho ľúbiš.“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Nemala som chuť na toto mu odpovedať. Po pravde som ani netušila, čo mu na to povedať. Sama som nevedela, čo cítim. Vedela som, že sa ho bojím. Nie jeho, jeho rodiny, či podstaty. Bála som sa jeho reakcie na našu dcéru.

Vedela som, že ho nenávidím za to, že ma opustil. Ale vedela som, že ho aj milujem. Že to tam niekde je, zakopané hlboko v mojom vnútri. Ten cit tam drieme a čaká na príležitosť, kedy ho vypustím. A to som nemohla pripustiť. 

„Poďme. Nessie nás už určite čaká.“ Odignorovala som jeho poslednú poznámku a zdvihla som sa na odchod. Jacob len pokrútil hlavou a spolu sme sa vydali k ich domu.

***

Stredná škola vo Forks pre mňa znamenala to isté ako iné školy, ktoré som doteraz navštevovala. Bola to len kamufláž a zabitie voľného dopoludnia. Ako inde, tak ani tu, som nenadväzovala priateľstvá. Nemala som o to záujem a ďalším dôvodom bolo, že som sa potrebovala plne sústrediť na Cullenovcov.

Úspešné vyhýbanie sa na chodbách, nezáujem z mojej strany o akýkoľvek kontakt a v neposlednom rade ignorovanie Edwarda. Všetko sa mi darilo. Aj keď v prípade Edwarda to šlo príliš ťažko. Až prišla osudná hodina biológie. Tak ako vždy som do triedy prišla na poslednú chvíľu. Len čo som sa usadila, vstúpil učiteľ a ťahal so sebou prenosný televízor. Keď dal zatiahnuť žalúzie a v triede nastalo prítmie, ešte väčšmi som si uvedomovala, kto sedí pri mne. To iskrenie medzi nami si musel všimnúť každý.

Znova som sa ho snažila nevšímať, ale on mal v pláne niečo iné. Najprv sa ku mne nahol a potichu šepol „ahoj“.  To sa ešte dalo ignorovať, ale keď pokračoval, moje srdce mu dalo vedieť, že o ňom vie. Rozbehlo sa neuveriteľnou rýchlosťou vpred.

„Prepáč, že ťa otravujem, ale musím s tebou hovoriť. Vieš, pripomínaš mi jednu osobu. Tá osoba mi bola veľmi blízka a ty sa na ňu až neuveriteľne podobáš. Nepodobáš sa na ňu, len tým ako vyzeráš, ale máš rovnaké meno, vozíš sa v podobnom aute, bývaš v jej starom dome a máš priateľov v rezervácii. Toto všetko by som mohol prehliadnuť, ale to čo nemôžem, sú tvoje oči. Máš oči mojej Belly.“ Pri poslednej vete sa ku mne nahol a pošepol mi ju priamo do ucha, o ktoré sa jemne otrel.

V mysli mi rezonovali tie dve slová a neustále sa opakovali. Moja Bella. Moja Bella. Moja Bella. Stále dokola. Tak veľmi som túžila zakričať, že som to ja. No niečo mi v tom bránilo. Strach. Bolesť.

Prudko som sa nadýchla a opäť vydýchla. Znova som sa snažila zamerať svoju pozornosť na obrazovku, ale jeho posledné slová ma dostali. Začal sa mi ospravedlňovať. To ma prekvapilo. Jeho slová mi vohnali slzy do očí. Rýchlo som sa ich snažila zahnať, ale obávam sa, že ich zachytil, tak ako aj vzlyky, ktoré mi unikli. Prečo to robí? Aký má k tomu dôvod? A odpoveď som dostala hneď na to.

„Odvtedy na ňu myslím. Žijem len v spomienkach na ňu. Myslím, že už nie je medzi živými, ale ak by tu bola tá možnosť, že ona stále žije, každý deň by som pred ňou kľačal na kolenách a prosil ju o odpustenie. Prosil by som ju, aby ma vzala späť a aby nám dala ďalšiu šancu.“

Začali sa vo mne biť rôzne pocity. Jedna časť mala chuť vstať a pekne od srdca mu vykričať, čo som po jeho odchode prežila a ako som sa cítila. Chcela mu vykričať, že si to svoje kľačanie na kolenách môže pekne strčiť, pretože oň nestojím. Nestojím o to, aby sa na mňa znova vykašľal, opustil ma a nechal ma tu zmorenú.

No druhá časť mala na to všetko úplne iný názor. Je to presne to, čo si túžila počuť, vravela mi. Máš ho tu a stále o teba stojí a miluje ťa. Stačí sa len nahnúť, objať ho a máš ho znova pre seba.

Zasa sa na to ozvala tá prvá časť. Všetko ti to vraví len preto, aby ti vzal dcéru, ktorá je aj jeho.

Áno, chce spoznať svoju dcéru, ale len preto, aby jej mohol povedať, že tu je pre ňu a že ju miluje rovnako ako jej matku. Znova mala námietky tá časť, ktorá si Edwarda zastávala.

A dosť!

Náhle som zbadala Edwardovu ruku, ktorá sa približovala k mojej tvári. Jediným gestom som ho zastavila. Na toto som ešte nebola pripravená.

„Toto. Ani. Neskúšaj,“ precedila som pomedzi zuby. Otočila som sa od neho a dúfala, že to pochopil a už ma nechá na pokoji. Do konca hodiny som už mala pokoj. Neviem, na čo myslel Edward, ale ja  som ho mala plnú hlavu. Dookola som si prehrávala jeho slová. Ani som nevnímala ako som sa dostala po zvonení z budovy.

Pohľadom som zavadila na parkovisko. O moje auto sa opieral nejaký chlap. Bol vysoký. Mal čierne nakrátko strihané vlasy. Oblečené mal rifle a navrchu koženú bundu. Otočil sa smerom ku mne a ja som pohliadla do jeho karamelových očí. Na tvári sa mi usadil šťastný úsmev a ja som sa za ním rozbehla. On sa mi vydal oproti. Keď som k nemu dobehla, privinul si ma do náruče a zatočil sa so mnou.

„Ach, Bella. Tak si mi chýbala,“ kričal na celé parkovisko.

Dlho očakávaná kapitola. Ospravedlňujem sa, že mi to tak dlho trvalo, ale naozaj mám teraz toho príliš veľa. No a ďalší problém je, že nejako chýba inšpirácia. 

Ďakujem všetkým, ktorí si dali tú námahu a zanechali mi svoj komentár pod predchádzajúcou kapitolou. Dúfam, že sa vám páčila aj táto a zanecháte ho i tu.

Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 14. kapitola: