Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 10. kapitola - 2. časť

14.03.2012 (10:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2094×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Život s Jacobom – 2. časť

10. kapitola

Pohľad Jacob:

Už je to týždeň, čo som sa stretol s Bellou a rozhodol sa, že s nimi zostanem. Moje prvé reakcie na ňu neboli práve najlepšie. Keď si spomeniem na ten odpor, je mi zo seba zle. Keď som ju uvidel pri tom jazere a cítil z nej upíra, chcel som ju zabiť. Neviem, čo ma presvedčilo hneď to neurobiť, ale som tomu rád.

Po tom, čo mi vyrozprávala svoj príbeh, som tú pijavicu znenávidel ešte viac. Zničil jej život, pripravil ju o nevinnosť a potom ju surovo opustil, stratil sa jej zo života. Na jednej strane som ho nenávidel, ale na druhej som mu bol vďačný. Pripravil ma síce o sto rokov života, ktoré som prežil v samote a hľadaní, ale teraz som mu začal byť vďačný.

Našiel som Bellu. Rovnako krásnu, ako som si ju pamätal. A teraz je sama, opustená. Teraz nastala moja šanca. Jeho nenávidí a ja mám voľné pole. Môžem začať tam, kde som pred storočím skončil. Bellu som vždy miloval. Nikdy som nenašiel osobu, ktorú by som mal čo i len spolovice tak rád ako ju. Mám teraz kopec času a ona nemá dôvod sa brániť tomu, čo ku mne cíti. Už medzi nami nie sú žiadne prekážky.  

***

Vracali sme sa s Charliem z lesa. Veľmi chcel vidieť moju premenu na vlka, tak som mu to dnes splnil. Keď som videl jeho vypúlené oči, musel som sa smiať.

„To je teda niečo. Poviem ti, stretnúť ťa niekde sám, asi by som mal riadny strach,“ vyznal sa len čo sme vchádzali do obývačky. Podľa vône tiahnucej sa z kuchyne som tušil, kde asi nájdem Bellu.

„Bells? Vedel som, že ťa tu nájdem. Čo budeme mať dobrého?“ Už sa chystala k odpovedi, keď sa domom rozľahol krik.

„Charlie. Ahoj!“ Prekvapene som sa pozrel na Bellu, kým sa v obývačke rozbehol rozhovor. Na otázku v mojich očiach odpovedala:

„To je Ness. Poď! Zoznámim vás.“ Až vtedy som ucítil neznámu vôňu, ktorá bola podobná Belle a Charliemu, ale aj tak úplne odlišná. Vošli sme spolu do obývačky, kde sedel Charlie s Bellinou dcérou, ktorá bola ku mne otočená chrbtom. Práve niečo Charliemu vysvetľovala, keď ju prerušila Bella.

„Ness, chcem ti niekoho predstaviť.“ Pri zvuku svojho mena sa to dievča začalo otáčať. „Toto je môj...“ A tam som prestal počúvať, pretože sa mi Ness zahľadela do očí. Tie jej boli nežné, hnedé, farby mliečnej čokolády. Presne ako má Bella.

Odrazu ma zaplavilo teplo, podobné ako keď prichádza premena, ale toto nespaľovalo. Bol to žiar. Ako som sa díval do porcelánovej tváre tohto dievčaťa, všetko v mojom vnútri sa rozpadlo. Všetky nitky, ktoré ma pútali k môjmu životu, boli prudko pretrhnuté. Všetko, vďaka čomu som, čím som – láska k Belle, láska k môjmu mŕtvemu otcovi, priateľstvo k Charliemu, nenávisť k nepriateľom, môj domov, moje meno, moja podstata - , sa odo mňa v tej chvíli odpojilo – cvak, cvak – a vznieslo sa do priestoru.

Ale ja som sa nezačal vznášať, pretože tam, kde som stál, bola nová nitka. Nie jedna, ale milión. A nie nitka, ale skôr lano. Milión oceľových lán, ktoré ma pútajú k jednej veci – k stredobodu vesmíru. K miestu, kde som stál, ma už neviazala zemská príťažlivosť. Držalo ma tu dievča, stojace priamo predo mnou. Nessie...

Pohľad Bella:

Dotiahla som Jacoba do obývačky, kde už na pohovke sedela Ness a Charlie. 

„Ness, chcem, ti niekoho predstaviť.“ Nessie sa otočila a pozrela na mňa. Potom svoj pohľad presunula na Jacoba stojaceho vedľa mňa.

„Toto je môj priateľ Jacob. Jacob, toto je moja dcéra Nessie.“ Keď som to dohovorila, prezrela som si oboch. Akoby ani jeden nevnímali. Akoby s nami ani neboli v miestnosti. Uzavreli sa do nejakej bubliny, do sveta, ktorému rozumeli len oni dvaja. Mlčali, nič nevraveli. No ich pohľady hovorili za všetko. Ten Jacobov zračil lásku, oddanosť a obavu. Zato v tom Nessiinom bolo prekvapenie a údiv.

„Jacob Black!“ vykríkla som zdesene, pretože to, čo sa mi pred pár sekundami udialo pred očami, bolo očividné. Prebleskol mi hlavou náš rozhovor a ja som si spomenula na jeho slová o pripútaní sa. To nemôže byť pravda! On sa nemohol zaľúbiť do mojej dcéry! Tí dvaja stále nevnímali.

„Jacob!“ znova som zvrieskla, no neprichádzala žiadna reakcia. On ma nevníma?!

„Bella, čo vrieskaš?“ spýtal sa Charlie značne pobúrený mojim chovaním.

„Čo vrieskam? Ty to nevidíš?“ Stále som nedokázala upokojiť svoj hlas. „Jacob, nepovedz mi, že sa stalo to, čo sa stalo?!“ znovu som upriamila svoju pozornosť na Jakea. Konečne ma začal vnímať a vymanil sa z toho svojho podivného okúzlenia.

„Ehm... Bella... ja...“ koktal. Previnilým pohľadom skákal z Ness na mňa, potom na Charlieho a znova na Ness.

„Ty si to urobil! Urobil si to?“ triasla som mu ramenami. „Pýtam sa ťa, pripútal si sa k mojej dcére?“ Jacob už hľadel len na mňa, no toľko pokory a ospravedlnenia, ktoré sa mu v pohľade zračilo, hádam ani nie sú možné.

„Bella... Mne to je ľúto, ale to sa nedá ovládať. Ja za to... ja za to nemôžem, prepáč.“ Otočila som sa na otca a Ness. Obidvaja boli vykoľajení a ani jeden nemal potuchy o tom, čo sa stalo. Hľadeli sme všetci na seba niekoľko minút, nikto nebol schopný slova. To ticho prerušil až Charlie.

„Vysvetlí mi konečne niekto,“ začal dosť netrpezlivo, „čo sa to tu práve stalo?“ Bola som taká naštvaná, že ak by som sa pustila do vysvetľovania ja, tak to asi Jacob neprežije. Preto som len zazrela na Jakea a dala mu priestor, nech im to vysvetlí. Ten však previnilo sklopil zrak.

„Teraz nemlč!“ zakričala som znova naňho. „Pekne vysvetli Charliemu, čo si práve urobil jeho vnučke!“ Rukami som švihala okolo seba, akoby to malo všetkým vysvetliť, čo sa tu udialo. Jacob zdvihol zrak a prechádzal ním po nás všetkých. Zastavil sa na Charliem.

„Ja... Pripútal som sa k Nessie,“ vyšlo z neho napokon.

„Čo to znamená?“ zaujímal sa Charlie stále nechápavo.

„No... je to...“ habkal Jake.

„On ma miluje,“ šepla Ness s očami stále uprenými na Jakea. Upútala tým pohľady nás ostatných. Jacob na ňu zbožne pozrel a ústa roztiahol do úsmevu.

„Áno,“ potvrdil.

„Čože?" spýtal sa Charlie. „To si sa na ňu pozrel a hneď ju miluješ? Veď to nie je možné. A ty?“ otočil sa na Nessie. „Ty to ako môžeš vedieť?“ Charlie kmital pohľadom medzi nimi. To sa našťastie Jake prebral a snažil sa vysvetliť Charliemu, ako to je.

„Vieš Charlie,“ podišiel k nemu, „aj toto patrí k mojej podstate. Ak natrafím na svoju druhú polovičku, moju životnú družku, moje srdce to spozná. A stačí k tomu aj jeden pohľad. Práve ten jeden pohľad na Ness,“ odmlčal sa a pozrel na ňu s láskou, „stačil na to, aby som pochopil, že ona je tá pravá a že bez nej už nedokážem žiť. To ju som tak dlho hľadal. Ona je teraz zmyslom môjho života. Nič iné už pre mňa neexistuje. Budem jej bratom, kamarátom a ak ma bude chcieť, stanem sa jej životným druhom. Už nie je nič dôležitejšie, len jej ochrana a šťastie.“ Posledné vety vyslovil zbožne ako prísahu.

„Tak na to zabudni, chlapče!“ vyštartoval po ňom Charlie. „Ešte som tu ja.“ Jake sa naňho nechápavo pozrel.

„Ale...“

„Žiadne ale. Je to moja vnučka a spolu s Bellou sú to jediné a najdôležitejšie, čo na tomto svete mám. A ja nedovolím, aby si sa jej vnucoval. Ona má svoju slobodnú vôľu a sama sa rozhodne, koho bude milovať. A kašlem ti na celé pripútanie!“

Prekvapene som na Charlieho hľadela. Tento jeho výstup sa mi páčil. Mám Jakea veľmi rada, ale tiež sa mi nepáčilo, že by sa Ness nemohla slobodne rozhodnúť.

„Jake, otec má pravdu,“ povedala som. „Máme ťa radi, si člen našej rodiny, ale nedovolíme ti, aby si Ness ovplyvňoval. Sama sa musí rozhodnúť.“ Jake len mlčky počúval. Jeho tvár vyjadrovala jediné – bolesť.

„Chápem,“ ozval sa po chvíli. „Nebudem sa jej vnucovať. Chcem len, aby o tom porozmýšľala. Prosím vás ale o jedno. Dovoľte mi zostať jej na blízku.“ Prosebne sa zahľadel na mňa a potom na Charlieho.

„Nad tým ešte pouvažujem,“ povedal mu otec.

„Ďakujem.“ Jakeovi sa očividne uľavilo. „Musím na vzduch. Vrátim sa neskoro,“ povedal a s posledným pohľadom, venovaným Nessie, odišiel z domu.

„Čo to malo znamenať?“ konečne sa ozvala Ness.

„To by si najlepšie mala vedieť ty,“ odpovedala som jej. Teraz je to už všetko na nej. Ak som dobre pochopila Jakeovo vysvetlenie, už sa od Ness nikdy nevzdiali. Bude je ochraňovať, strážiť a pomáhať jej – aj bez jej vedomia. Už teraz ju miluje ako nikoho a je len na Ness, ako sa rozhodne. Len dúfam, že ešte má tú možnosť.

„Bolo to zvláštne,“ začala Nessie. „Taký divný pocit. Akoby sme boli na malý okamih niekde úplne inde. Nebolo tam nič – len on a ja. Videla som jeho tvár a jeho oči. Cítila som len lásku a oddanosť, ktorá z neho sálala. V živote som nič podobné necítila,“ vysvetľovala zamyslene svoje pocity.

„Miluješ ho?“ nedalo mi neopýtať sa. Bála som sa, že to pripútanie oberie Ness o slobodnú vôľu, že už sa nebude môcť rozhodnúť.

„Ja... neviem. Je tam niečo, ale netuším, či to je láska. Len cítim, že ho potrebujem. No nepáči sa mi to. Ja nechcem, aby to bolo nasilu. Vždy som túžila niekoho milovať inak ako vás, ako milujúcu rodinu, ale ja to nechcem nasilu. Vždy som si to predstavovala inak,“ vyznala sa so strachom v očiach.

„Ness, zlatíčko,“ pristúpila som k nej a objala ju, „nikto ťa do ničoho nenúti a myslím, že Jake by bol ten posledný, ktorý by to urobil. Preto odišiel. Dáva ti priestor, aby si si to premyslela. A on má tiež veľa veci na premýšľanie. Je to pre vás, pre oboch, nové,“ vysvetlila som jej ako to vidím ja.

„Pôjdem von. Potrebujem nad tým všetkým rozmýšľať.“

„Jasné, zlatko. Daj na seba pozor a nebuď dlho. Áno?“ Len prikývla a odišla zahĺbená do svojich myšlienok. Zostali sme s Charliem sami. Ten sedel na pohovke a tiež premýšľal. Myslím, že udalosti, ktoré sa práve udiali, zasiahli každého z nás. Posadila som sa k Charliemu. Ten zdvihol na mňa pohľad.

„To sú mi veci! Mám taký dojem, že sa toho nadprirodzena už nikdy nezbavíme,“ povedal s úškrnkom.

„Na tom nie je nič smiešne, oci. Sám si sa pred Jakeom vyjadril...“

„Áno. Jakeovi som povedal, čo si o tom myslím,“ prerušil ma. „Ale skutočnosť je iná. Vieš, vždy som si myslel, že ty a Jake... No, skrátka, myslel som, že budete spolu. Po tom, čo sa tu objavil, vo mne znova svitla nádej. Jake mi je ako vlastný syn a nevedel som si pre teba prestaviť lepšieho chlapa. Ale situácia sa vyvinula inak.“ Zahľadel sa zadumane pred seba a pokračoval. „Pochopil som, že medzi tebou a Jakeom nič viac ako súrodenecká láska nebude. A teraz... Teraz by mohol byť tvojim zaťom.“ Zasmial sa, akoby povedal najlepší vtip. „Predsa ho len budem mať v rodine.“

„To nie je isté,“ oponovala som mu. „To Ness sa musí rozhodnúť. My do toho nemôžeme nič povedať. A Jacob duplom!“

„Hej, ale keď som to správne pochopil, neubráni sa tomu. Chce to len čas.“ Zdalo sa mi to všetko divné.

Ešte pár dní dozadu som o Jakeovi zmýšľala úplne inak. Premýšľala som nad tým, či mu otvorím svoje srdce. To, ako sa správal, mi dávalo očividne najavo, že o mňa javí záujem. Začala som ho vidieť inak a dúfala som, že by som v sebe postupom času mohla prebudiť lásku a začať k nemu niečo cítiť. Lenže teraz to už bolo preč. Teraz videl iba Ness a ja pre neho budem už len priateľka.

Pocítila som závisť. Závidela som svojej dcére, ale nie Jacoba, ale to, že bude mať svoju lásku. Ak Jakeovi otvorí srdce a prijme ho, nájde v ňom svoju druhú polovičku. Za to ja som svoje šťastie stratila. Láska ma opustila.

Pohľad Nessie:

Odišla som z domu a bežala do lesa. Tam som sa vždy vedela upokojiť a utriediť si svoje myšlienky. Priznám sa, že som bola zmätená a to veľmi. Na jednej strane bola radosť, že som konečne doma pri rodine. Na druhej strane ma zasa desili udalosti, ktoré sa udiali. Stretnutie s Jacobom, maminým priateľom a jeho reakcia na mňa. To ma desilo asi najviac. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Uvidíte prvýkrát v živote chlapa, ktorý vám pár sekúnd na to povie, že vás miluje a je ochotný pre vás spraviť prvé posledné. Čo si mám o tom myslieť?

Najviac som sa obávala toho, že mu nebudem schopná opätovať jeho city. Prehrala som si v pamäti znovu jeho obraz, to ako vyzeral. Netvrdím, že nie je sympatický, možno aj pekný, ale ja ho nemilujem. To som vedela naisto. V tom pohľade, ktorý na mňa upieral u nás v dome, bola naisto láska a oddanosť. Bolo to neprehliadnuteľné. No ja som nič také necítila.

Neviem, čo odo mňa čakal? Myslel si, že po jednom pohľade naňho v sebe rozpútam neprekonateľnú lásku? Veď to snáď ani nie je možné! Nechápem, ako to môže cítiť on. A tie jeho reči o pripútaní? Ja nie som vlkolak, som upír, teda sčasti. Neviem, ako lásku cítia upíri, nezažila som to, aj keď mama o tom čo-to rozprávala. Mne sa to ešte nestalo. Nenašla som svoju polovičku a pochybujem, že ňou môže byť vlkolak.

Zo zamyslenia ma vytrhol hluk, ktorý sa ozval za mnou. Prudko som sa otočila.

„Aaa...“ vykríkla som a cúvla o pár krokov dozadu. O niečo som zakopla, stratila rovnováhu a skončila na zadku.

Nado mnou sa skláňal obrovský červeno-hnedý vlk. Bol veľký ako kôň a zo zeme vyzeral ešte väčší. Strachom som sa celá triasla. V mysli sa mi začal vynárať celý môj život. Všetky moje okamihy s mamou a Charliem, tváre mojich priateľov a sny s mojím otcom. Uvedomila som si, že koniec prichádza. Tento tvor je nebezpečný a strach, ktorý ma obklopoval, sa s jeho približovaním viac znásoboval.

Je so mnou koniec, pomyslela som si, keď už jeho hlava bola len pár centimetrov od mojej. Moje srdce sa rozbúšilo a dych sa strachom zrýchľoval.

Zdvihla som zrak a zahľadela sa do očí svojho vraha. Bola som pripravená na smrť, ale to, čo som uvidela, ma prekvapilo. Pozerali na mňa dve čierne, hlboké oči. Ten pohľad bol taký intenzívny. Nešiel z neho strach a hrôza, ale oddanosť. Akoby pohľad toho tvora rozprával a ospravedlňoval sa. Bol taký vrúcny a nežný.

Vlk si ku mne ľahol a svoju hlavu sklonil k zemi. Strach so mnou stále lomcoval, ale už bol menší. Akoby mi svojim gestom dával najavo pokoru a presviedčal ma, aby som sa ho nebála.

Pomaly sa plazil bližšie a bližšie, až sa svojim kožuchom o mňa otrel. Sálalo z neho neuveriteľné teplo. Svoju hlavu presúval pomaličky k mojej ruke, ktorú som mala položenú na zemi. Zrazu o ňu otrel svoj studený pysk. Od strachu som ani nedýchala a bála sa čo i len pohnúť. Pootvoril tlamu a moju ruku ovial jeho horúci dych. Potom vystrčil jazyk a prešiel po nej akoby ochutnával. Bol to taký divný pocit. Jeho jazyk bol vlhký a horúci, ale nebolo to nepríjemné.

Dodala som si odvahu a ruku k nemu otočila dlaňou, ktorú on hneď automaticky oblizol. Pošteklilo ma to a ja som sa tomu zasmiala. Mierne zodvihol hlavu a pozrel mi do očí. Znova ma jazykom pošteklil do dlane a mne to znova na tvári vytvorilo úsmev. Očividne sa mu to páčilo, pretože to stále opakoval, a tým mi na tvári úsmev stále zostával.

Potom svoj pysk posunul pod moju ruku, akoby chcel, aby som ho hladila. Skúsila som to. Najprv som sa ho jemne dotkla pysku a pomaly som rukou prechádzala medzi jeho oči až na vrch hlavy. Ten dotyk bol veľmi príjemný. Prechádzala som rukou zhora nadol a späť a tým ho hladila. Privrel oči a spokojne zavrnel.

„Takto sa ti to páči?“ spýtala som sa.

Na súhlas si hlavu položil na moje stehná a nechal sa hadiť. Rozhodla som sa preskúmať aj iné časti a tak veľmi pomaly som presunula ruku za jeho uši až pod tlamu, kde som ho jemne poškrabkala, tak, ako ľudia zvyknú škrabkať svojich psích domácich maznáčikov. Musela som sa usmiať. Čo by mi asi povedali doma, keby som si tohto tvora priniesla ako domáceho maznáčika? Mama by určite šalela a Charlie by sa podujal vyrobiť najväčšiu búdu pre psa na svete.

Musela sa mu páčiť moja usmievavá tvár, pretože znova slastne zavrnel. Sedeli sme tam takto dlhé minúty a ja som ho stále hladila. Občas ma obdaril zavrnením a občas pohľadom, ktorý akoby sa smial. Môj strach zmizol úplne a ja som sa cítila zrazu bezpečne.

Po chvíli mi táto poloha začala byť nepríjemná, pretože mi tŕpli nohy. Pohla som sa a chcela sa presunúť, na čo on zareagoval prudkým zdvihnutím hlavy.

„Pokoj,“ povedala som a ruky v obrannom geste vystrela pred seba. „Len mi je táto poloha trochu nepríjemná. Chcem sa len posunúť,“ vysvetľovala som mu. Čože? Ja sa tu bavím s vlkom? Ako by mi mohol rozumieť?

Zatriasla som hlavou nad tými nezmyslami, ale podľa výrazu jeho tváre... akoby mi rozumel. Zostal nehybne ležať a čakal. Presunula som sa tak, že som sa oprela o jeho bok a položila si naň hlavu. Vtedy sa skrútil a tú svoju zložil na moje chodidlá. Príjemne ma zohrieval. Ležala som tam a znova sa ponorila do svojich myšlienok. Premýšľala som znova o Jacobovi a jeho správaní. Stále som tápala a dumala, ako sa toto všetko vyrieši. Nahlas som vzdychla, čo upútalo vlkovu pozornosť a pozrel na mňa. V očiach mal otázky.

„Nie si sám, koho niečo trápi,“ povedala som. Jemne do mňa drgol pyskom, akoby ma pobádal rozprávať ďalej.

„Je to zložité,“ vzdychla som. „Bože, ja sa tu s tebou rozprávam, akoby si mi mohol rozumieť.“ Pokýval hlavou zhora nadol.

„Rozumieš mi?“ spýtala som sa prekvapene. Znovu pokýval hlavou.

„Ako?“ V jeho očiach zažiarili iskričky.

„Pripadám si ako blázon, že sa tu s tebou bavím.“ On len nesúhlasne pokýval hlavou. „Ale je mi s tebou dobre, až príliš dobre,“ šepla som a pohladila ho po jemnej srsti. Znovu mu v očiach zaiskrilo.

„Ale budem už musieť ísť,“ povedala som smutne a chystala sa postaviť. Mierne sa odklonil, aby mi umožnil vstať a potom vstal aj on.

„Budeš tu zajtra?“ spýtala som sa s nádejou. On len pokýval hlavou na súhlas a podstrčil ju pod moju ruku. Pohladila som ho.

„Zajtra prídem,“ rozlúčila som sa a rozbehla som sa domov. Po chvíľke behu som sa otočila a zazrela ho, ako ma nasleduje. Zastala som.

„Nemôžeš ísť so mnou.“ On len na súhlas prikývol, pristúpil ku mne a drgol do mňa, akoby ma chcel popohnať domov. Nechápavo som sa otočila a znovu sa rozbehla. Stále ma nasledoval. Keď už som bola od domu len kúsok, zastal a sledoval ma pohľadom, ale už za mnou nešiel. Vtedy som pochopila, že ma len sprevádzal. Potom sa otočil a zmizol v lese. Vbehla som dovnútra. Mama a Charlie sedeli v obývačke.

„Je všetko v poriadku?“ spýtala sa mama, keď ma uvidela.

„Áno. Idem si ľahnúť,“ odpovedala som jej a pobrala som sa do izby.

„Nie si hladná?“ zakričala za mnou.

„Nie, ďakujem. Len som unavená.“

„Dobre. Oddýchni si.“ Z izby som si vzala veci a  zapadla do kúpeľne. Dala som si rýchlu sprchu a ľahla som si do postele. Po chvíli som sa odobrala do ríše snov.

Snívalo sa mi o veľkom červeno-hnedom vlkovi. Buď sme spolu sedeli na lúke a rozprávali sa, alebo sme sa len tak preháňali lesom. Bolo mi s ním krásne a cítila som sa tak bezpečne ako ešte nikdy.

Ráno som vstala príjemne oddýchnutá a s dobrou náladou som vošla so kuchyne. Za stolom sedel Charlie a Jacob, raňajkovali. Mama stála opretá o linku a pila kávu.

„Dobré ráno,“ pozdravila som. Mama a Charlie ma odzdravili, ale Jake na mňa pozrel smutným pohľadom. Zdvihol sa od stola a s tichým „prepáčte“ odišiel. Potom bolo počuť len tiché buchnutie vchodových dverí.

„Chce ti dať priestor,“ vysvetlila mi mama.

„Aha.“ Sadla som si za stôl a pustila sa do raňajok. Jacob sa mi celý deň vyhýbal a radšej sa zdržiaval mimo domu. Na večer som sa opäť vybrala do lesa. Prišla som na to miesto, kde som včera stretla môjho vlka. Už na mňa čakal a keď ma uvidel, potešene zakýval hlavou. Podišla som k nemu a pohladila som ho. Spokojne zavrnel a zviezol sa k zemi. Prisadla som si k nemu a oprela som sa oňho.

„Mať taký bezstarostný život ako máš ty,“ prehovorila som naňho. Nespokojne si odfrkol.

„Určite nemáš starosti ako ja. Teba trápi akurát to, čo si kde ulovíš. Nemusíš sa strachovať a riešiť problémy s láskou.“ Zdvihol ku mne pohľad a uprene sa mi zahľadel do očí. Zasa na mňa hľadel tým nežným, teplým pohľadom.

„Neviem, čo robiť. Doteraz bolo všetko také jednoduché. Prečo sa u nás objavil?“ vylievala som si pred ním srdce.

„Vieš, on ma miluje, ale ja neviem, čo k nemu cítim. Neviem sa zaľúbiť tak ako on – jediným pohľadom.“ Odmlčala som sa a hladila ho.

„Je mi ho ľúto,“ šepla som. Zasa si odfrkol. „On trpí. Trpí a to len kvôli mne. Pretože ho odmietam.“ Po zvyšok večera sme sedeli v tichosti. Ja som premýšľala a hladila ho a on spokojne ležal. Keď bol čas ísť domov, znovu ma odprevadil a potom sa otočil do lesa.

*** 

Už to bol mesiac, čo som sa potajomky schádzala každý večer so svojim vlkom. Rozprávali sme sa. Teda skôr ja som rozprávala a on počúval. Bola som s ním šťastná. Doma to ale bolo iné. Jacob sa mi vyhýbal. Ak som sa náhodou ocitla v miestnosti, kde bol, zdvihol sa a odišiel. Bola som za to vďačná. Na jednej strane mi ho bolo ľúto, ale na druhej strane som nevedela, či by som bola schopná opätovať mu jeho city. A tak som svoje rozhodnutie stále preťahovala.

Dnes sme ako každý večer sedeli na lúke. Sedela som opretá o svojho vlka a hladila ho. Stal sa z toho akýsi náš rituál. Stále mi myšlienky behali k Jacobovi. Už som ho doma vôbec nevídala. Odchádzal skoro ráno a vracal sa neskoro večer.

„Prečo ho nemôžem mať tak rada ako teba? S tebou je mi tak príjemne. Už si neviem predstaviť deň bez teba. Mám ťa rada, veľmi rada. Škoda, že nie si človek,“ šepkala som zasnene s hlavou zaborenou do jeho srsti. Pomrvil sa podo mnou a tým ma donútil odtiahnuť sa. Vstal a podišiel pár krokov odo mňa. Zľakla som sa, že chce odísť.

„Nechoď preč, prosím. Ja som nechcela. Nechcela som ti ublížiť. Nesmieš ma tu nechať,“ prosila som ho, ale on sa na mňa neotočil. Miesto toho sa začal nekontrolovateľne triasť. Jeho telo sa menilo, akoby sa zmenšovalo. Srsť sa strácala a nahrádzala ju koža.

Po chvíli predo mnou stál človek – muž. Bol ku mne otočený chrbtom a bol nahý. Sklonil sa k nohám a o chvíľu mal na sebe oblečené nohavice. Stále stál chrbtom a neotáčal sa. Videla som len jeho pozadie a vypracovaný chrbát. Sedela som neschopná pohybu a slova. To, čo sa mi pred chvíľou udialo pred očami, bolo na neuverenie. Môj vlk je človek. Môj vlk je muž.

Zrazu sa začal pomaly otáčať a ja som zbadal známu tvár plnú smútku, obavy a lásky.

„Jacob?“ vypadlo zo mňa neveriacky. On sa na mňa bez slova ospravedlňujúco zahľadel. Zrazu sa vo mne zodvihla vlna hnevu. Cítila som sa oklamaná a pokorená. Vymrštila som sa na nohy.

„Ako si mohol?“ Oči sa mi zaliali slzami. Nečakala som na odpoveď a rozbehla sa domov. Tam som sa zvalila vo svojej izbe na posteľ a vzlykala som do vankúšov.  

Ako ma takto mohol oklamať? Ako ma mohol takto podviesť? Ja som si tam pred ním vylievala srdce a on to celý čas tajil. Ako som mohla byť taká hlúpa? Prečo mi to hneď nenapadlo? Veď mama to vravela. Vlkolak. Vlk. Veľký obrovský vlk. Prečo mi to nenapadlo? Prečo?

Prevaľovala som sa na posteli, vzlykala a premýšľala. Zrazu som sa cítila sama. Opustená. Chýbal mi môj vlk. Túžila som po jeho prítomnosti, po jeho teple. Ani neviem ako, ale po chvíli ma plač unavil a ja som zaspala.

Snívalo sa mi opäť o mojom vlkovi, ale teraz bol sen iný. Môj vlk sa zmenil v Jacoba a ten predo mnou stál s tým skľúčeným pohľadom plným lásky. Teraz som však neutiekla a ani som mu nič nevyčítala. Len som tam tak stála a hľadela naňho. Nemohla som utiecť, nechcela som. Bála som sa, že keď odídem, stratím ho. Stratím svojho vlka, aj keď som si bola vedomá toho, že je to Jake.

Ráno som sa prebudila dolámaná a po raňajkách som sa opäť zavrela do svojej izby. Vyhovorila som sa na kopu úloh a mame to nepripadalo podozrivé. Ležala som na posteli a premýšľala, čo teraz. Až pred večerom som si uvedomila jednu vec – nemôžem byť bez svojho vlka.

Vstala som a rozbehla sa na naše miesto v lese. Keď som tam prišla, čakal tam. Nebol však vo vlčej podobe. Čakal ma tam Jake. Uprene na mňa hľadel a čakal, čo poviem. Rozbehla som sa k nemu a hodila sa mu do náruče. Konečne som pocítila to bezpečie, ktoré mi celý deň chýbalo. Až teraz som sa cítila kompletná a uvedomila som si, že len s Jakeom môžem byť šťastná. On je moja chýbajúca polovička.   

10. kapitola 1/2 - 11. kapitola 

Takže pripútanie nám dopadlo celkom dobre. Tí dvaja sa nakoniec spojili. V nasledujúcej kapitole sa môžete konečne tešiť na Cullenovcov. No, viac-menej na Edwarda, mihne sa tam aj pohľad Alice, ale začne nám to celé Bella. Dúfam, že sa na to tešíte, tak ako ja. :) 

Ďakujem všetkým, ktorí mi tu zanechávajú tie povzbudivé komentáre. Ani si neviete prestaviť, ako ma tešia. Dúfam, že mnou nepohrdnete ani teraz a zase nejaké napíšete. :) Ešte raz ďakujem. Vaša GCullen 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 10. kapitola - 2. časť: