Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 9. diel

11.09.2012 (07:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1339×

Prišla mi to ako minúta, čo som zaspala a niekto prišiel a začal ma rušiť. Začula som hlasy. Naštvané hlasy.

„Ty si sa úplne zbláznila? Máš pocit, že sme všetci samovrahovia?“ To bol Jacob. Nechcela by som teraz stáť oproti nemu. Snažila som sa nenápadne pretočiť.

„Prestaň Jake! Som živá a zdravá a nikto z nich mi neublížil.“ To som vyskočila z postele.

„Bella!“ Mal to byť výkrik do tmy, ale bolo to skôr zachrípnuté šepkanie. Nastalo ticho. Bella stála medzi dverami živá a zdravá a stále rovnaká. Fuj, ako mi odľahlo. Bella sa pretlačila okolo Jacoba a silno ma objala. Niečo sa stalo. Videla som to na nej. Nevedela klamať.

„Sophie, potrebuješ lekára. Edward ma sem nechcel pustiť samotnú, ale sľúbila som, že si pohnem. Prosím ťa, zbaľ si veci. Zoberiem ťa, aby ťa prezreli,“ hovorila rýchlo a popritom mi balila veci. Bola som ešte oťapená.

„Dobre, dobre, Bella, pokoj. Nechaj ma, aby som sa aspoň prezliekla,“ chlácholila som ju. Jacob za sebou tresol dverami a nechal nás samé. Rýchlo som sa prezliekla, nerozmýšľajúc, čo mi povedala Bella. Bolo mi to vlastne jedno. Bella tu je zdravá. Možno bol včerajšok len sprostý sen. Vyšli sme von. Všade sa zbehli vlci. Obidve sme na seba pozerali, akoby sme čakali na reakcie.

„Takže to vieš,“ zašomrala Bella. Aj Paul bol premenený. Vrčal a vycieral zuby na nás. Nechápavo som na neho pozerala, kým Bella naložila vak. Paul zastrihal ušami a urobil ku mne krok dopredu. Čierny vlk na neho vyceril zuby a Paul sa stiahol naspäť. Bella na nich pozrela a zostala stáť na tmavohnedom vlkovi. Ten ju pozoroval bez pohybu. Jacob.

„Poď,“ nakázala mi a ja som si poslušne sadla. Keď sme vychádzali z rezervácie, začula som vytie neďaleko. Medzi stromami som zazrela oči. Smutné oči. Pozrela som sa na Bellu. Vyzerala, že je tiež nahnevaná.

„Mohli by ste sa prestať všetci hnevať? Mám pocit, že tu iné pocity ani neexistujú. Za chvíľu sa z toho scvoknem,“ rýpala som do nej vyčítavo. Vydýchla si a pozrela do spätného zrkadla.

„Len som nahnevaná, prečo ťa namočili do tej veci s vlkmi.“ Mávla som rukou. Komu sa to chcelo vysvetľovať. Natiahla som sa a zívla si.

„Kam to vlastne ideme?“

„K lekárovi, Carlisle je skvelý lekár a pomôže ti. Tvoja ruka sa ti ťažko hojí a stále máš vysoké horúčky.“ Keď hovorila o Carlisleovi, zdalo sa, že sa celé rozžiarila. Oprela som si hlavu. Mala pravdu, musela som ísť k lekárovi, aj keď mi nijako nepomôže. Lieky sú mi na nič.

Chytila som si čelo. Bola som ešte mimo svojej formy. Prečo vždy, keď mám horúčku raz za pár rokov, ostanem úplne vyradená. Zrazu auto zišlo na poľnú cestu a ja som spozornela. Odkedy sa chodí do nemocnice takto? V obzore sa mi vynorila obrovská vila, až som zalapala po dychu. Bola nádherná. Ale nevyzerala ako nemocnica. Zastavila pred domom a vystúpila. Z mojej strany sa objavil muž, ktorý mi otváral dvere. Trocha ma to zarazilo, no vystúpila som, dávajúc si pozor, aby sa mi nezamotali nohy. Dvere buchli a ja som sa zahľadela do zlatých očí. Vyľakane som zaspätkovala k autu až to zadunelo. Bella rýchlo obehla auto. Muž na mňa prekvapene pozrel.

„Čo ti je, Sophie?“ spýtala sa udivene.

„Myslela som, že ma berieš k lekárovi a nie k upírom,“ zavrčala som. Nálada stuhla, taktiež Bella a aj muž. Po chvíli som zaregistrovala ďalšie tri páry očí. Všetci mali zlatú farbu očí. Muž vpredu sa vyrovnal a usmial sa na mňa.

„Nás sa nemusíš báť. Som Carlisle a som lekár už viac ako sto rokov.“ Nedôverčivo som na neho pozrela.  Žena, ktorá stála za ním, podišla k nemu. Nevyzerala ako tí, ktorých som si pamätala. Usmievala sa na mňa a z očí jej sršal cit.

„Carlisle, nesmieme ju strašiť. Počul si od Belly, že to mala teraz ťažké. Poď, drahá, nás sa nemusíš báť,“ povedala srdečne a natiahla ku mne ruku.

„To hovoria všetci, ale vaše oči sú dôveryhodné,“ zamrmlala som, no po chvíli som jej ruku prijala.

Ďalší chlapec, ktorý sa objavil, sa vyrútil rovno k Belle. Edward. O niečom ho presviedčala. Vyzeral byť naštvaný. Bodaj by nie. Túla sa s bandou driapajúcich mačičiek. Na to otočil oči ku mne a prehliadol si ma. Prišlo mi, čo hovoril Jacob. Snažila som sa na nič nemyslieť a pozerala sa na dom. Bol ohromný. Vo vnútri boli ďalší. Carlisle mi ich predstavil. Všetci vyzerali vcelku „normálne“, až na strnulého Jaspera a ohrnutú Rosalie. Tej som sa nepáčila len, čo som prešla cez prah domu.

„Ďalšie domáceho maznáčika? Nemáme snáď dosť?“ spýtala sa nahnevane a očami spočinula na Belle. Tá zodvihla obočie a zložila sa do sedačky.

„A je to tu zase. Rosie, zlato, prečo si vždy tak nevrlá k naším hosťom?“ spýtal sa Emmett zložený na gauči. Rosalie ani neváhala a bez slova vyšla hore. Emmett pretočil očami.

„Zábava skončila.“ Edward si sadol k Belle a všetci ma sledovali. Alice sedela Jasperovi na kolenách a usmievala sa na mňa. Bola zlatá, malilinká a žiarila ako slniečko. Carlisle doniesol nejaké veci a posadil ma na sedačku.

„No, Sophie, od Belly sme sa dozvedeli, že veľa cestuješ a už si sa stihla zoznámiť s vlkmi,“ poznamenal Carlisle, keď mi odväzoval ruku.

„Náhoda,“ poznamenala som vyhýbavo.

„Aj tak sa nevedia ovládať. Pozri, ako si skončila,“ povedal Emmett a v očiach sa mu bojovne zableslo.

„Keby nebolo ich, tak by som skončila akurát tak v ústach iného upíra,“ povedala som kyslo a pozrela sa na ranu. Mala som stále čerstvo zahojené rany, ktoré vyzerali, že sa každú chvíľu roztrhnú. To nie je možné. Nemôžu to byť normálni vlci. Nikdy sa mi zranenia tak dlho neliečili. Zacítila som na sebe pohľad. Nemusela som sa ani pozerať, aby som vedela, kto to je.

„Ako to, že poznáš našu rasu? Vieš, ľudia sú v nebezpečenstve. Podľa našich najvyšších by mali zomrieť alebo premeniť sa. Musíš si na to dávať veľký pozor,“ dodal k rane, ktorú mi natrel a obviazal. Bolelo to menej a zdalo sa, že masť pomáha. Chcel mi pichnúť injekciu proti bolesti, ale tú som razantne odmietla.

„Poznám.“ Naozaj si myslím, že mi to len tak prejde? Každý vie, že... Prerušila som myšlienky a začala odriekavať pasáže z biblie. Edward sa zasmial.

„Chráni si myšlienky, zrejme vie, že ich viem čítať.“ Alice na mňa prekvapene pozrela.

„To je jedno,“ vyhlásila a vyšvihla sa na nohy, „neublíži nám a my dve budeme dobre kamarátky,“ povedala naradostene a objala ma. „Videla som to,“ doložila na Edwardov zamračený pohľad.

„Aj tak mi nejde do hlavy, prečo nám nič nechce povedať,“ ozval sa Jasper a premeriaval si ma.

„Každý máme svoje tajomstvá,“ odvrkla som mu. Takže Alice vidí do budúcnosti.

„Alternatívna budúcnosť,“ opravil ma Edward. Vzdychla som si.

„Je to veľmi otravné,“ poznamenala som.

„Sorry.“

„A videla som tvoj šatník. Je úžasný! Kde nakupuješ?“ spýtala sa Alice, keď sa prebrala z tranzu.

„Všade možne.“ Začalo sa mi to páčiť. Boli iní. Boli civilizovaní. Žiadne kamenné masky ani hlúpe pravidlá o etikete, každý si bol rovný. Aj keď to nebola rezervácia ale... malo to viac ku mne. Padla na mňa únava.

„Myslím, že by som sa mala ukázať aj doma,“ povedala som a významne som pozrela na Bellu. Stisla pery.

„Myslím, že ma Charlie zabije,“ poznamenala trpko a zodvihla sa. Edward nás vyprevádzal k autu. Zdalo sa, že vojna je zažehnaná. Usadil Bellu a potom šiel otvoriť dvere mne.

„Viem, že Alice ťa nevidela a má pri tebe zahmlené videnie. Neviem prečo to tak je, ale tým, že si uchovávaš svoje myšlienky, si pre mňa v prípade našej ochrany nebezpečná,“ začal.

„Pozri, kým ste tu neboli, vedeli sme vyžiť aj bez vás a ver, mi nemám chuť na vás poľovať. Žili sme tu bezproblémovo doteraz a ak budeš milý a príjemný, pôjde to bez  ďalej,“ povedala som milo a otvorila si dvere sama. Bella po nás divne zazrela. Edward sa na mňa strojene usmial a zabuchol dvere. Po celú dobu som na sebe cítila jej pohľad.

„Čo sa stále na mňa pozeráš? Nemáš snáď šoférovať?“ spýtala som sa otrávene. Pozrela na cestu a potom znova na mňa.

„Odkiaľ vieš o upíroch?“ Prekrútila som očami. „Sophie, dofrasa, prečo sa pletieš do takých vecí! Je to nebezpečné,“ vybehla nervózne na mňa. Zalapala som po dychu.

„Ty mi máš čo hovoriť o bezpečnosti! Na rozdiel od teba poznám ich od malička. A čo ty? Narveš sa rovno do Talianska pod nos všetkým upírom! Som stále prekvapená, že si nažive,“ hovorila som hlasno a naštvane. Nastalo ticho. Rozmýšľala som nad tým či zo mňa nevybehlo až moc.

„Odkiaľ ich poznáš odmalička? Ako... Ako to, že si stále človek?“ vydala zo seba udivene. Vzdychla som si a vrazila so sebou do sedačky. Pretože nie som!

„Pretože mám šťastie a viem, kde je bezpečne.“ Výhovorka nad výhovorky.  

„Nikdy si mi to nepovedala!“

„No lebo ty si mi tých svojich Cullenovcov odhalila úžasne.“ Nastalo ticho. Zdalo sa, že mi vybuchne hlava z týchto výkyvov nálad.

„Zdá sa, že to máme v osude,“ zašomrala Bella a hodila smerovku k domu. Vonku na schodoch čakal Charlie a na tvári mal snáď tú najdesivejšiu masku, akú som kedy videla. Na ňom.

Bella zaúpela, potom sa nadýchla a otvorila dvere. Charlie vstal a namieril si to rovno k nám. Zdalo sa mi, že to schytám aj ja. Nezúčastnene som si zobrala batožinu a šla do domu. Počula som, ako Charlie smrteľne naštvaným hlasom hovorí Belle, že má zaracha do konca svojho života. Uškrnula som sa. Bohvie, kedy sa jej skončí. Vybalila som si veci a nahádzala prádlo do práčky. Poumývala som riady a otvorila okná. Do vnútra vprúdil studený vzduch. To mi pripomenulo to dievča na skale. Začula som svoj mobil. Chvalabohu! Vybehla som do predsiene a hrabala sa vo svojej taške. 

Vzdychla som si. 

„Ahoj, mami.“

„Sophie!“ Jej hlas bol plný úľavy a radosti. Až teraz som sa cítila v poriadku. Predsa mi chýbal jej hlas.

„Ahoj, mami, chýbala si mi.“

„Aj ty mne, srdiečko. Kde si bola? Charlie bol úplne vytočený a povedal mi, že si v bezpečí, no i tak som sa bála. Počula som, čo že niečo sa vám tam udialo.“ Hrýzla som si do pery. Povedať, nepovedať? A čo...

„Neboj sa, ja som bola v úplnom poriadku. No, zatúlal sa nám sem nejaký upír.“

„Čo?!“

„Kedy chceš prísť?“

„Sophie,“ povedala výhražne, „nemám rada, keď niečo zahováraš. Prečo ste tam mali upíra? Štveš ma! Nemôžem ťa nechať ani chvíľu osamote!“ hromžila do telefónu.

„Kedy prídeš? Upír je na cucky, toho nedá nikto dohromady.“

„Ty?“

„Mami, vieš, že to nemôžem,“ zahučala som podráždene do telefónu a nadýchla som sa, „vlci sa vrátili.“ Nastalo ticho.  Vrátili sa. Prečo tí adolescentní sopliaci? Však ani nevedia ako sa vrtí chvostom.

„Ak sa vrátili tak len kvôli upírom. Cullenovci sú späť?“

„Ty ich poznáš?“ spýtala som sa ohromene.

„Stretla som Carlislea, keď bol navštíviť Volterru. Bol tu aj s rodinou. A... poznala som ho ešte, keď som bola mladá. Býva vo Forks už veľmi dlho.“ Zaškerila som sa.

„A to si vedela, že Bella bola v Taliansku za jeho synčekom Edwardom? Máme nový párik.“ Mama mi neodpovedala. Najprv som si myslela, že nad niečom rozmýšľa, no začula som vzdych.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa znepokojene.

„Bola vo Volterre, hlúpe dievča. Nevidela ma. Aro ju vyzval, aby sa mu predviedla. Má nejakú blokádu v hlave. Nič na ňu neplatí, ani Janine kúzla,“ povedala vážne. Usmiala som sa na seba do zrkadla.

„Moje dievča, som na ňu hrdá.“ Vtom mi to došlo. Bola medzi nimi.

„Musí sa stať upírom.“ Pozerala som na zrkadlo. Môj obraz sa na mňa víťazoslávne usmial. Zelené oči ma zlomyseľne prepaľovali. Chvíľu vyzerala, že mi chce niečo povedať, no nakoniec sa len samoľúbo usmievala. Spražila som ju pohľadom.

„Sophie, si tam?“ ozvala sa znepokojene mama.

„Neznáša, tú vec s tým zrkadlom,“ zafrflala som podráždene, „ešte sa ozvem.“ Zložila som mobil a šla k zrkadlu. Naklonila som sa k odrazu. Napodobila môj odraz.

„Nemáš tu čo robiť,“ pošepkala som a prešla som po zrkadle. Začula som kroky a otočila hlavu k dverám. Nato sa ozvalo zaklopanie a dovnútra vošla Bella. Vyľakane som sa spätne pozrela na odraz.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 9. diel: