Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 8. diel

08.09.2012 (08:15) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1376×

Teda... ak nerátam to, že predsa aj ľudské dievča ti bolo lepšie ako ja.

Otvorila som oči. Všade bola tma. Vlhko a zima? Mala som triašku. Oblečenie som mala prilepené na tele. Bola som celá mokrá, pot mi tiekol po líci. Mala som perinu až po krk a aj tak mi bola neuveriteľná zima. V ústach sucho a celé telo ma bolelo, akoby ma prešiel kamión.

Odkryla som sa a vyvalila sa na zem. Začula som šuchot a niekto ma zodvihol. K ústam sa mi dostal pohár, ktorý som vypila na dva dúšky a nejakým divným jazykom som prosila o ďalší. Bola som vykoľajená sama zo seba. Nezvládala som koordináciu svojho teľa, myseľ som mala odpálenú a v ruke mi pulzovala tupá bolesť. Tá, ktorú som mala rozdriapanú od Paula. Dostala som do seba blahodarnú tekutinu.

„Pomôž mi s ňou.“ To bola Emily. Niekto ma chytil a zodvihol ako pierko. Odniesli ma do kúpeľne, rovno do sprchy.

„Mohol by si sa otočiť?“ povedala Emily vyčítavo. Matne som si pamätala, že ma vyzliekala.

Na telo mi dopadla studená voda a trochu mi uľavila. Nevedela som, kedy som zaspala. Snívalo sa mi veľa vecí. Možno to boli halucinácie. Možno som bola pri vedomí. Noc a deň. Naštvaný Jacob, bledá Bella držiaca ma za ruku. Hovorila na mňa, no nerozumela som jej. Nemala som sily otvoriť ústa. Ďalšia hádka medzi Paulom a Jacobom. Naštvaný Jacob trasúci sa ako sopka pred výbuchom. Slzy. Jeho. A potom moje. Zlé, neúnavné sny, opakujúce sa dookola. Teplý dotyk na mojej dlani. Chytila som moju záchranu a nepustila ju. Upokojovalo ma to. Ten dotyk tepla. Strašný krik a prázdny dom.

Keď som znova precitla, bola som ešte stále sama. Bola noc. Potrebovala som ísť na záchod. Vyšuchtala som sa spod periny a vytackala na záchod. Cítila som sa omnoho lepšie. Nohy sa mi triasli od slabosti. Bohvie koľko som nič nejedla. Blížila som sa do kuchyne a otvorila jedlo. Zlatá Emily. Vždy mala niečo navarené. Najedla som sa. Nie, nažrala som sa. Nikto sa nenachádzal v dome. Bolo to divné. Striasla som sa od zimy a zamierila rovno do obývačky. Všimla som si pri posteli batožinu. Prehrabala som sa v nej. Aspoň, že mi doniesli veci. Zmenila som svoj plán. Natiahla som na seba nohavice a hrubý sveter. Vytiahla som odtiaľ aj bundu. Potrebujem čerstvý vzduch. Tu v rezervácii mi pri vlkoch nič nehrozí. Uškrnula som sa. No, aspoň nie od všetkých.

Zamierila som rovno do tmavých lesov. Nikdy som sa nebála tmy. Možno aj preto, že som vždy videla. Aj v najväčšej tme. Spokojne som sa prechádzala v tichu. Sneh rozmrzol akoby ani nenapadol. Bola som tak šťastná. Akoby som utiekla z väzenia. A pritom som len ležala, pravdepodobne, v horúčkach. To mám za to, že chodím v noci von len v šatách.

Nohy ma samovoľne niesli až k útesom. Presne k tým, odkiaľ som padla, keď ma Paul vystrašil. Do uší sa mi dostal zvuk vlnobitia. Bol tak silný. More muselo byť veľmi studené. Ja si náraz nepamätám. Musel byť silný. Zavial ku mne chlad. Pritiahla som si bližšie k sebe golier. Bol to tak náhly a neprirodzený chlad, až mi z neho prebehol mráz po chrbte. Bol dotieravý, lepil sa mi na skrehnuté prsty a štípal v očiach. Všetky stromy v okolí sa neprirodzene roztriasli. Vydávali zvuk, veľmi podobný šumeniu lístia, no hlasnejší. Udivene som stála a nepokoj vo mne narastal.

V jedinej stotine som začula tichý dupot a zavrčanie. Zacítila som zmenu prúdenia vzduchu a moje telo inštinktívne, za mňa, sa hodilo nabok. Vyškriabala som sa na nohy a zaujala obranný postoj. Vtom ma zamrazilo. Oproti mne v takej iste polohe ma sledoval pár červených očí, do ktorých padal prameň ostro červených vlasov. Mala som pocit, že mi nohy vrástli do zeme. Vo mne sa začali búriť pocity a ja som nevedela prečo. Mala by som sa báť ďalšieho nebezpečenstva. Zdalo sa však, že aj som ju vykoľajila. Začula som hvízdanie vetra. Mala som pocit, že nehybne na seba hľadíme večnosť.

Než som však stihla otvoriť ústa, začula som vytie tesne za stromami. Dievča zavrčalo a bez okolkov skočilo z útesu. Srdce mi zamrelo od strachu a po kolenách som sa vyškriabala k okraju. Hľadela na mňa kým nezmizla v rozbúrenej vode. Hľadela som do vody. Vtom som začula zborové vrčanie a buchot vlčích láb o studenú zem. Obzrela som sa k stromom. Uvidela som štyroch obrovských vlkov. Čierny, najväčší z nich prekvapene začuchal smerom ku mne a stiahol obočie. Neisto som sa vyškriabala na nohy.

„Čaute, chlapci.“ Paul, ktorého som hneď spoznala, zavrčal a vykročil ku mne. Hneval sa. Veľmi. Veľký, tmavohnedý vlk mu odrezal odo mňa cestu a vycerili na seba zuby. Šla som k nim.

„Pokoj, chlapci,“ zamrmlala som upokojujúco a položila Paulovi ruku na hlavu. Zamieril na mňa veľké oko a zlovestne si ma meral. Mala som pocit, že by ma najradšej roztrhal od hnevu. Druhý do mňa ňufákom strčil, aby som sa pohla. Čierny tam ostal aj s posledným.

„Už tu nie je. To dievča,“ doložila som, keď na mňa pozreli, „skočilo dole do vody.“ Ďalšie štuchnutie.

Podráždene som vykročila vpred a na chrbte som cítila ich naštvané pohľady. Premýšľala som nad tým dievčaťom. Zdala sa byť nepriateľská už len od pohľadu. Bohvie, na čo myslela, keď na mňa pozerala. Aspoň na mňa nezaútočila. Citeľne sa oteplilo. Zdalo sa, akoby ten chlad zmizol aj s dievčaťom.

Uvidela som domy, ako vpredu na verande stojí Emily a nepokojne vyčkáva. Keď ma uvidela, videla som, ako jej spadol kameň zo srdca. Ako im vysvetlím, že to bola náhoda? S vyčítavým pohľadom mi podržala dvere a ja som sa cítila previnilo, keď som sa vyzula. Než som sa stihla vyzliecť, dovnútra vrazil Paul, v závese za ním Jacob so Samom. Paul vyzeral, že ma pretrhne napoly. Trocha som sa prikrčila. Zarazil sa a zastavil kus odo mňa.

„Čo robíš?“ spýtal sa udivene.

„Neviem, či ma chceš zabiť, priklincovať, ale tvoj výraz hovorí za všetko.“ Pretočil oči a vydýchol si.

„Kriste, Sophie, to fakt nevieš chvíľu vydržať bez menšieho prúseru?“ vybehol na mňa, no ďalej sa nepohol. Jacob sa zlostne uškrnul.

„Celkom ako Bella. Nie ste rodina?“

„To mala byť irónia?“ Jacob mávol rukou a zvalil sa do sedačky. Vyzeral byť viac zničený ako naštvaný.

„Čo si robila vonku?“ spýtal sa nechápavo.

„Chcela som si trochu prevetrať hlavu.“

„Môžeš byť rada, že ju máš ešte stále na pleciach,“ odvrkol Paul a chodil po obývačke ako tiger v klietke.

„Si v poriadku? Neublížila ti?“ spýtal sa ma Sam a objal Emily. Prikývla som.

„Nič mi neurobila. Len na mňa pozerala ako na zjavenie,“ zamrmlala som zamyslene. „Kto to bol?“ Všetci sa začali ošívať.

„Pozri, to nie je naša vec pliesť sa do tých ich vecí. Buď však v pokoji...“ začal Sam.

„Viem, že to je upír, ježiši. Jej meno,“ prerušila som ho netrpezlivo. Po rozľahlom tichu sa na mňa vypúlili všetky oči v miestnosti a ja som si zahryzla do jazyka.

„Čo?“ vypadlo zo Sama. V duchu som si šťavnato zanadáva a vynadala si do všetkých možných prívlastkov. Prečo, Sophie? Povedz mi, na čo máš ten jazyk?

„Už som mala tú česť ich poznať,“ zamrmlala som neurčito, snažiac sa vyhnúť tej téme.

„Poznáš aj Cullenovcov?“ spýtal sa Sam, stále ohromený

„Čo máte všetci v dnešnej dobe za úchylku motať sa s upírmi? Ešte mi povedz, že aj ty sa motáš s niekým, ako Bella s tým načachraným frajerom, a vlastnoručne si odtrhnem hlavu,“ zavrčal Jacob.

„Chceš mi povedať, že Bella chodila s upírom?“ vypískla som zo seba. Tentokrát sa zdalo mne, že som prišla o dych.

Zvalila som sa na posteľ. Paul si odfrkol. Na čo som sa dnes prebúdzala.

„Som rád, že odišiel. Nemal som rád, keď sa mi prehrabával v hlave,“ zavrčal Jacob.

„Vy dve ste také podarené,“ krútil hlavou Sam. „Poznala si ju? To dievča z dneška?“ spýtal sa ma vážne. Pokrútila som hlavou. Myslím, že nie. Ale aj myseľ môže klamať.

„Volá sa Victoria, ide po Belle,“ oboznámil ma stručne Paul. Ďalší úder mimo srdca. Nejaká pobláznená divožienka si brúsi tesáky na Bellu.

„Dúfam, že so toho spadneš aj ty, nech je dnešok kompletný,“ zamrmlal Jacob unavene a vyložil si nohy na stolík. Na Samovo vrčanie ich stiahol dole.

Ľahla som si na vankúš a pozorovala ich. Boli to stelesnené skrinky nervozity a hnevu. Jacob to už dlhšie nevydržal a šiel domov. Sam šiel do kuchyne, ale pred tým pozrel na Paula, ako by si neplnil svoje povinnosti. Ten zafučal a šľahol so sebou do sedačky. Po chvíli som skonštatovala, že dostal za domácu úlohu robiť opatrovateľku. Pozerala som do zeme. Čo som mu mala povedať? Nenapadla mi ani jedna zmysluplná veta.

„Paul?“ vybehlo zo mňa. Pozrel na mňa prekvapene a čakal na to, čo poviem. Privolala som ho pohybom a sadla si. Kľakol si ku mne a čakal, čo od neho chcem. Natiahla som ruku a jemne sa dotkla. Svaly na ruke, kde som sa ho dotkla, sa stiahli, no ovládol sa. Jemne som ho štuchla do tetovania. Zamračil sa.

„Čo robíš?“ spýtal sa udivene.

„Len si neviem predstaviť, že pod touto pokožkou sa schováva tá veľká, chlpatá guľa.“ Kútiky sa mu roztiahli do úsmevu.

„Ty vždy povieš takú kravinu.“ Usmiala som sa aj ja. Zažmurkal na mňa, akoby sa prebudil.

„Nemala by si sa ma dotýkať. Stále neviem ovládať svoje výkyvy nálad,“ povedal nesúhlasne a odtiahol sa z dosahu mojej ruky. Stiahla som ruky do lona.

„Kedy sa meníš?“ spýtala som sa zvedavo a zložila si hlavu na ruky. Uškrnul sa.

„Vždy, keď sa naštvem. Ale Sam povedal, že čím viac sa budem premieňať, tým lepšie to budem vedieť ovládať. Vraj potom sa budem môcť premieňať kedy budem chcieť.“ Jeho úsmev prešiel, keď okom zavadil o moju obviazanú ruku.

„Musím ísť,“ oznámil úsečne a zodvihol sa. Chcela som mu povedať, aby ostal. Aspoň kým nezaspím. On by totiž nedopustil, aby sa mi niečo stalo. To ho až veľmi ťaží svedomie z toho, čo mi spravil?

Zarazila som sa na poslednú chvíľu. Prečo by som ho mala prosiť? Ak by chcel, zostane aj sám. Ľahla som si a zvalila sa na chrbát. Bez mobilu som sa cítila taká neúplná. Moja mama bude šalieť. Dúfam, že ho má aspoň Claire. A keď už som u nej. Vedia už všetci tie správy?  Ako sa s tým vyrovnávajú?  A čo Charlie? Počula som, ako sa Emily potichu zhovára so Samom. Po chvíli prišla za mnou a podala mi čaj.

„Už mi nerob takéto veci. Človek si na chvíľu odbehne, keď spíš a zrazu zmizneš,“ vyčítala mi to. Uprela som na ňu previnilý pohľad. Zdalo sa, že vyšiel. Usmiala sa na mňa a pohladila po ramene.

„Prežila si si toho dosť, aby si musela počúvať moje kázanie,“ ospravedlnila sa. Pokrútila som hlavou.

„Čo je s Charliem a Bellou?“ Sam stiahol obočie.

„Nechci to vedieť.“

„Prečo?“

„Bella utiekla do Talianska za Edwardom.“ Na chrbte ma zamrazilo, až mi stuhli všetky svaly. Zdalo sa mi, že som zabudla dýchať.

Prečo je v Taliansku? Ako sa tam dostala za tak krátky čas? Zdalo sa mi, že nemôžem dýchať. Ľahla som si bez slova a otočila sa k operadlu. Bez mihnutia oka som sledovala každú nitku. Po chvíli som začula, ako obidvaja odchádzajú. Emily na mňa neprehovorila. Ak ju tam chytia. Zabijú ju. A ešte pravdepodobne zistia, kde som ja. Koľko by im trvalo kým by sa sem dostali? Deň?

Ak teraz vyrazím, tak to ešte stihnem. Zarazila som sa. Koľko je vlastne Bella preč? Čo ak to dievča, čo som stretla, bolo naozaj od nich? Prevalila som sa na druhý bok a zhlboka sa nadýchla. Prečo zo všetkého robím paniku? Možno šla za ním do Talianska, nie do Volterry. Dlho som nevedela zaspať, len som pozerala do tmy. Nad ránom ma zmohla únava. 

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 8. diel: