Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 21. diel

25.04.2013 (12:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1161×

Sedela som na streche a užívala si slnko. Nabíjalo ma energiou. Nikdy si nezvyknem na tie prechody. Zamračený a stále tmavý Forks a teraz znovu letné Taliansko. Aby som nechytila infarkt. Spod tieňa na mňa pozeral Demetri. Chcela som sa opýtať, či sa niečo deje, no jeho čierne oči mi odpovedali sami. Nedýchal. Šiel loviť, no pred tým sa chcel rozlúčiť.

Sledovala som, ako sa slnko pomaly skláňa k obzoru. Moja mama bola znovu niekde preč. Po tom zistení mi trvalo dlho, kým som sa na ňu prestala hnevať. Bolelo to ešte pár nocí. Demetri bol ten najkultivovanejší upír, ktorého som poznala. Správal sa ku mne galantne, bol zdvorilý a stále mal tie svoje triky, ktoré na mňa zaberali. Miloval ma. Ale tak naozaj. Nikdy mi nič nevyčítal, nehádal sa so mnou, keď som mala zlú náladu. Pravý opak Paula.

Znepokojene som sa pomrvila. Neviem ani ako sa má. Či sa cez to dostal. Paradox, zmizla som z auta v strede diaľnice, za autom mŕtve telo a všade pach Victorie. Prestala som počítať ten čas, čo som tu bola. Nemalo to zmysel. Vo Forks som žila, Paul mi dával nádej, že aj pre mňa je miesto. Aspoň v jeho náručí. Trochu sa mi chýbal. Možno aj viac. Ale odmietala som si to pripustiť.

Pripla som sa znovu k Demetrimu, čo bol môj jediný svetlý bod. Umŕtvila som ostatné pocit, už neexistovalo šťastie. Nie pre mňa. Začula som volanie svojho mena. Dnes je ďalší súd. Súd pre upírov, ktorý si prišli po smrť. Pár skokmi som prekonala prekážky a dopadla som na terasu. V nohách mi zabrnelo. Bez povšimnutia som šla dovnútra. Nie som až tak nezraniteľná, ako sa tvárim. Mám viac k človeku. Zraniteľnosťou. Nepodarená hra prírody. Felix na mňa založil plášť a podal mi pohár. Bola v ňom krv. Ani som po ňom nesiahla.

„Aro na tom trvá. Buď ho vypiješ dobrovoľne, alebo ti to narvem do krku aj s pohárom,“ zavrčal a vrazil mi pohár do ruky. Chvíľu som si ho premeriavala či by to bol schopný urobiť, no nakoniec som nechcela pokúšať osud.

Zapchala som si nos a vypila čo najrýchlejšie pohár. Keby som tak mohla povedať, že sa mi žalúdok vzbúril a chcel to dať von. Ale kde. Chutilo to. Hodila som zlostne pohár o zem a vkráčala do sály. Pozerala som do zeme a kráčala za tróny. Môj pohľad sa trochu zaostroval. Vedela som, že sa mi mení farba dúhoviek. Za oknami bola už tma a jasne ma prepaľoval môj pohľad krvavých očí. To je moje skutočné ja. To, ktoré sa skrývalo v zrkadle, pretože tie ukazovali len pravdu. Vysmievala sa mi. Mala nado mnou moc. Teraz som bola diabol. Odpad ľudstva, tak blízko k upírovi.

Súd prebehol rýchlo a bez problémov. Pár hláv padlo, pár sa ušlo aj Jane. Samozrejme sa Aro musel predvádzať. Nejaký chudák sa práve skrúcal v kŕčoch. Jane sa len milo usmievala.

„To by stačilo, myslím, že má dosť,“ prehlásil Aro a kývol mi. Jane šklblo kútikmi a prestala. Félix ho chytil za ruky a jeho oči sa zabodli do mojich. Boli mŕtve, bez strachu. Kľakla som si k nemu a pohladila ho po tvári.

„Nejaké posledné prianie?“ spýtala som sa potichu hoci som vedela, že to každý v miestnosti počuje.

„Už to chcem mať z krku,“ zašepkal a ja som sa musela pousmiať nad dvojzmyselnosťou jeho výroku. Len som prikývla a chytila ho za krk. Cítila som teplo z končekov prstov ako prúdia do tela. Ak by som takto pokračovala, len by som ho trápila.

Zatlačila som mu prsty do krku. Ozval sa znovu ten známy kmitavý zvuk a moje prsty prechádzali jeho pokožkou ako nôž maslom. Odtrhla som mu hlavu a spálila ho na popol. Nikto ani nedýchal. Akoby to potrebovali k životu. Stála som tam uprostred popola a každý sa na mňa fascinovane pozeral. Áno, som niečo ako prostredník tohto živlu. Preto som predsa tu.

Prudko som vyrazila naspäť k vládcom a rozvírila popol. Cítila som na sebe Janine oči. Znovu som si vyžrala slávu. Myslím, že ma za to raz zabije. Nenápadne. Jane bola len cirkusantka. Aby si všetci nasrali prach do gatí a báli sa. Každý v garde však vedel, že by v boji neprežila ani sekudnu. Svoj dar vedela uplatniť len na jednu osobu. Čo ju tak hodiť medzi vlkov? Aro spustil svoju kázeň. Pripadala som si ako v kostole. Všetci stále pozerali na mňa. Stála som nehybne a snažila som sa dýchať plytko.

Sama som počula, ako môj tlkot srdca narušuje Arovo rozprávanie. Niekedy sa mi zdalo, že s každým tlkotom srdca po mne niekto skočí. Dať tak na Ara bielu róbu, do ruky knižku a na hlavu čiapku. Kútiky mi šklbali od smiechu a srdce mi poskočilo dva krát. Jane na mňa nebezpečne pozrela. Odignorovala som jej pohľad a pozerala sa na upírov. Niektorí si môj pohľad všimli. Ďalší znervózneli. Nebolo to zvyčajné, že po vás pokukáva stráž. Dostala som štuchanec od mamy a pohľad som uprela do neznáma. Pred očami mi však okamžite vyskočil smaragdový les a melancholické vrchy. Daždivé mesto, ktoré vo mne vzbudzovalo túžbu. Už ani nie vrátiť sa tam, ale utiecť. Utiecť od všetkých, s Paulom alebo Demetrim. Alebo sama. Aby ma nikto nenašiel. Nie je možné. Matku vystaviť nebezpečenstvu nemôžem, Demetri by ma vystopoval. Leda tak umrieť. Celý tento cirkus sa konečne skončil a my sme nehybne čakali kým všetci zmiznú. Podaktorí sa prišli napchať tam, kde už nebolo miesto. Konečne sa zatvorili dvere. Aro si unavene vzdychol a posadil sa do kresla.

„Dnešný deň bol znovu prínosom,“ poznamenal Caius.

„Prečo som toho chudáka nemohla zabiť ja?“ spýtala sa chladne Jane Ara.

„A ako by si to chcela asi urobiť? Vytiahla by si kôl a zabodla rovno do srdca?“ ozvala som sa ironicky. V miestnosti zavládol ruch.

Matka mi nepokojne mliaždila plece. Vedela som, že to bude chcieť vyžehliť, no nemala som náladu sa pred nikým pretvarovať. Jane ma prepaľovala očami, ktoré mi sľubovali krásnu smrť. Odbila som ju vrodeným arogantným pohľadom. Volturiovci po mne chceli aby som pila krv kvôli dúhovkám. Nemali tušenia, že mi dodáva silu. Čím viac krvi tým nezničiteľnejšia som bola. Hm, keď som sa nad tým zamyslela, mala by som ju piť.

„Sofia, nemyslíš, že by si nemala toľko útočiť na Jane,“ dohováral mi milo Aro. Len som prikývla a nepovedala nič.

Napätie v sále ustupovalo. Všimla som si Demetriho vchádzať do sály. Jeho oči boli priklincované na mne, no kráčal pred bratov. Uklonil sa a čakal. Prehltla som ďalšiu sarkastickú poznámku. Mama konečne pustila moje plece. Pulzovala mi v ňom bolesť. Určite ho mam rozmliaždené. Stále nevie zachádzať so svojou silou. Demetri niečo vyhlasoval Arovi a hneď, ako ho nechal ísť, sme sa vydali von cez bočnú chodbu. Objal ma a pritlačil k stene. Jeho červené oči ma prepaľovali. Pobozkal ma. Omámene som na neho pozerala.

„Nepáči sa mi táto farba tvojich očí,“ zamrmlal a pobozkal ma znovu. Objala som ho zdravou rukou. Chcela som mu navrhnúť, aby sme radšej šli do izby, no predbehol ma.

„Mám ešte nejaké povinnosti, no môžem prísť za tebou?“ spýtal sa ma nežne. Len som prikývla. Sledovala som ako odchádza a pustila som sa smerom ku schodom. Cítila som, že moje rameno sa pomaly dáva do poriadku. Asi vtom momente zabudla koho vlastne chytila. Na schodoch som začula smiech. Detský. Nenávistný. Na chrbte ma zamrazilo. Rozhliadla som sa po rozľahlom schodisku, no nikde som to decko nevidela. Hoci som bola silná, upíry boli upíry. Zjavila sa mi pred nosom, skoro mi dala hlavičku. Dalo mi veľa práce, aby som sa nespustila od ľaku na kolená.

„Čo je, maličká, stratila si sa?“ spýtala som sa ľahostajne. V nijakom prípade som jej nechcela dať najavo, že ma znervózňuje jej prítomnosť. Nikto nebol v blízkosti.

„Mám plné zuby tvojich posraných kecov,“ zasyčala ľadovo. Zodvihla som obočie.

„A čo prišla si ma strašiť? Trochu úbohé, ale chápem, si ešte len dieťa,“ odbila som ju arogantne a hľadala v mysli nejaký únikový plán.

„Som staršia ako ty, a tiež silnejšia. Som narozdiel od teba upír, to je niečo, čo ty v živote nezažiješ. Pretože si len omyl prírody.“ Jej slová triafali presne môj duševný stav. Zdalo sa, že dnes nemusí používať ani svoje čáry-máry, aby ma dostala na kolená.

„Radšej budem omyl prírody ako zamrznutá v čase. Je jedno koľko máš rokov, u mňa stále evokuješ len obraz nahlúpleho dieťaťa. Dokonca by som mohla dať svojmu partnerovi potomka.“ Nebola som si tým na sto percent istá, no do vytočenia to úplne stačilo. Vedela som, že Jane trpí presne pri týchto dvoch veciach. A samozrejme ešte z nedostatku Arovej pozornosti.

Tmavé oči sa jej kmitali a ja som pochopila, že som urobila chybu. Zahrávala som si so smädným upírom. Než som sa stihla spamätať, moje telo prebúralo zábradlie. Dopadla som na zem, neschopná sa zodvihnúť. Moje telo ma neposlúchalo. Alec. Nikde som tú kreatúru nevidela, no musel byť blízko. Bolesť sa mi rozlievala po chrbtici. Nestíhala som vnímať, čo sa so mnou deje len som zrazu bola vo vzduchu. Rukou mi prerazila bolesť, keď som do niečoho stále narážala. Pred očami pri preletel obraz. Jane sa už nepáči výzdoba?

Moje telo zrazu nabralo iný smer a ja som... letela?! Poriadne vo vzduchu. No, to by bolo aj na otras mozgu. Čo mi prebleslo hlavou pred tým, ako som videla približujúcu sa stenu bolo, že som ešte nevydala ani hláska. Čakala som tvrdý náraz, nejaké to týranie a možno ma nechá aj prežiť. Vlastne, bolo mi to jedno. Čo to je za život. Byť tu uväznená. Niekto ma zachytil, prikrčila som sa, že poletím do opačnej strany, no narazila som do mäkkého. Demetri na mňa vystrašene pozeral, keď ma chytil. Chrbtom prelomil tehly v stene. Zdalo sa, že si to ani nevšimol. Po dvojičkách ani stopy.

„Si v poriadku?“ spýtal sa a odmietol pustiť z rúk. Viedol ma k izbe. Len som prikývla.

„Prišiel som hneď, ako som začul rachot. Čo sa stalo?“ spýtal sa a položil ma na posteľ. Celé telo ma rozbolelo. Zasyčala som od bolesti a ani som sa nepohla.

„Vieš ako to je, ženy medzi sebou súperia, ktorá je najkrajšia,“ zavtipkovala som, no zmĺkla. Demetri mal na tvári kamenný výraz, no jeho oči vyjadrovali strašný hnev. Prekvapene som zaklipkala očami. Nikdy som nevidela Demetriho inak, ako kultivovaného a pokojného. Vždy som si myslela, že sem nepatrí. No teraz bol stelesnením skazy. Aj by som sa od ľaku nakrčila, keby to moje telo zvládlo.

Pobozkal ma a odišiel so slovami, že sa hneď vráti. Ležala som na posteli a chcelo sa mi plakať. Nie od bolesti fyzickej ale psychickej. Jane presne vedela, čo má povedať, aby ma rozhodila. A vedela, že moja rekonštrukcia schodiska ma bude bolieť menej, ako slová, ktoré vypustila z úst. Posunula som sa vyššie a uvidela krvavé škvrny na perinách. Niekde som musela krvácať.

Vypotácala som sa z postele a zamierila do sprchy. Pustila som na seba vlažnú vodu a natiahla som sa po hubke. Zrak sa mi zavadil o kožený náramok. Bez slova som sa zosunula v sprche a plakala. Počula som výkriky Jane aj Aleca a bolo mi to jedno. Bola som v takom zlom citovom rozpoložení, že som to neuniesla. Chcela som utiecť späť, pozrieť sa, či sa majú v poriadku. Tak neuveriteľne mi chýbali. Konečne, keď som zo seba zmyla všetku špinu, som vyšla von. Čakal ma pri stole a prechádzal si po popraskanej tvári. Zdesená som k nemu prišla a skontrolovala či je všetko v poriadku. Usmial sa a vyzeral znovu pokojne.

„Zajtra budem potrestaný,“ poznamenal sucho a zodvihol ma na ruky. Prešiel so mnou k posteli a ľahol si vedľa mňa.

„Prečo?“ Hladkala som ho po prasklinách, ktoré sa mu zacelili.

„Dal som príučku Jane a myslím, že Alec bude podávať informácie o dnešnom večere,“ povedal a utíšil moje námietky. „Urobil som to kvôli tebe. Takže ho prijmem.“ Celú noc sme preležali a ja som cítila ako sa mi hoja rany. Pokúšala som sa nezaspať. Chcela som ho vnímať. Nevedomky som si však prechádzala po náramku.

„Odkiaľ ho máš?“ spýtal sa potichu a prezeral si ho. Pozrela som na neho. Pri tých ornamentoch ma znova zaplavila nostalgia.

„Dostala som ho od človeka, na ktorom mi záležalo. A jemu záležalo na mne,“ zašepkala som a skryla ruku pod vankúš. Potichu na mňa pozeral a nič nepovedal. Ani som nevedela ako a spala som.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 21. diel: