Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 18. diel

29.03.2013 (16:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1014×

Otvorila som oči. Znovu tá istá izba, znovu bolesť hlavy. Zmätene som vstala. Bol to len sen mojej opitej pomätenej hlavy? Obliekla som sa a zišla dole. Carlisle sedel na sedačke a zjavne len čakal na mňa. Emmett sedel oproti a nevyzeral byť v nálade. Keď na mňa pozrel, bolo mi to jasné. Žiadny sen. Zložila som sa na zadok rovno na schodoch a hlavu zaborila do kolien. Bojovala som s hystériou. Nemusela som im ukazovať môj strach. Predýchala som to a pozrela na nich. Pripojil sa aj Edward a Alice.

„On je...“ snažila som sa zo seba dostať otázku. Edward na mňa pozrel, no nedokázala som zo seba vydať to slovo. V hlave som mala besný kolotoč myšlienok a nedokázala som sa na nič sústrediť. Len na to, že je zranený. Že za to môžem ja. Vlastne, za všetko môžem ja.

„Sebadeštrukcia,“ poznamenal Edward a niečo povedal Alice.

„Nie som sebadeštruktívna.“

„Len sa psychicky týraš,“ skonštatoval sucho.

„Niečím si svoj fantastický život musím strpčovať.“ Alice doniesla si svojho milého. Hoci na mňa nepozeral príliš nadšene, nakoniec sa mi zdalo, že mi odľahlo. V hlave mi prestalo bzučať. Znovu mi však napadla moja otázka.

„Nie je slepý. Viem, na čo myslíš,“ upokojil ma Edward a mne spadol obrovský kameň zo srdca. Ostala som sedieť na schodoch.

„Čo tu, preboha, robia Volturiovci?“ spýtala som sa už pokojnejšia.

„To by zaujímalo aj mňa,“ poznamenal Emmett  a prepichol ma pohľadom.

„Ja som im nezavolala!“ zavrčala som naštvane.

„Moja teória je, že sa šli pozrieť na novorodencov do Seatllu a možno aj naschvál šli blízko nášho domu,“ namietol Carlisle.

„Veľmi nepríjemná náhoda,“ poznamenal Emmett. Carlisle na neho vyčítavo pozrel.

„Máš pocit, že potrebujem nechať všetko okolo seba zničiť?“ vybehla som na neho naštvane.

„Niekedy ma obchádzajú pochybnosti.“

„Emmett ich začul prichádzať počas naťahovania s Paulom a zdrhal,“ zapojil sa do diskusie Jasper.

„Radil som tomu šteňaťu to isté,“ zavrčal Emmett, „v diaľke som začul jeho skučanie a zalarmoval som Carlislea. Vedel som, že to bude ťažké. Hrali sa s ním, vieš, že Jane robí radosť, keď spôsobuje bolesť.“ Po tele mi prešla triaška. Spomenula som si na jej spokojný pohľad, keď sa ma snažila ponížiť a ublížiť mi.
„Prečo si mu nepomohol?“ zavrčala som na Emmetta. Ten sa vymrštil zo sedačky.

„Zbláznila si sa? Bola tam Jane s Alecom a sprevádzali ich Demetri s Felixom. Spoločne by zo mňa urobili šalát a spálili ma na popol. Nie som taký kretén a ani vychovávateľka!“  Priveľa informácií pre mňa. Meno Demetri mnou zamávalo, dobre, že ma nehodilo dolu zo schodov. Tak blízko. Ignorovala som Edwardov pohľad a postavila sa.

„Ty si sa z toho ešte stále nedostala?“ spýtal sa pochybovačne. Ani som mu neodpovedala. Musel počuť, ako sa mi v hlave rozbehol cirkus. Vyštartovala som hore a zobrala si všetku batožinu. Keď som schádzala po schodoch, boli na rovnakých miestach ako pred tým a ani sa nehýbali. Len na mne očami viseli. Musela som pripustiť - vyzeralo to strašidelne. Nasadla som do auta a bez pozdravu odišla. Rútila som sa smrteľnou rýchlosťou do rezervácie. Snáď nezistili, že tu žijú ďalšie tvory, ktoré treba vyhubiť. Hrali sa s ním. Vieš, že Jane robí radosť, keď spôsobuje bolesť. Naštvaná som zovrela volant, mala som pocit, že ešte chvíľu a vytrhnem ho. Triasla som sa po celom tele. Od strachu o Paula aj zo zistenia, že Demetri bol tak blízko. Tentoraz som zaparkovala rovno pred Paulovým domom. Rozbehla som sa a zostala prudko pred domom. Ani som nevedela, či má doma rodičov ani či nejakých má. Vlastne som o ňom nič nevedela. Zaklopala som, no nikto sa neozýval. Skúsila som otvoriť dvere a podarilo sa. V tejto rezervácii si asi všetci veria. Vošla som dovnútra a našla ho. Tackal sa asi smerom do kuchyne. Na zvuk zatvárania dverí však spozornel a otočil sa.

„Paul,“ vyšlo zo mňa a vrhla som sa za ním. Objal ma a stisol ma tak, že som skoro prestala dýchať. Moje očné kanáliky znovu produkovali slzy a ja som plakala a plakala. Od radosti, od úľavy a znovu od tej nespravodlivosti. Prečo on? Nezaslúžil si to. Upokojil ma a pozrel sa mi do očí. Konečne ma vnímal. Pohladil ma po tvári, zotrel mi slzy a usmial sa na mňa.

„Tak strašne ťa milujem,“ hlesol, a to bolo všetko, čo z neho vyšlo. Nebolo treba viac. Pomohla som mu do kuchyne a prinútila ho sadnúť si. Kým som mu chystala jedlo, snažila som sa na neho, čo najviac rozprávať. Nevedela som, či kecám od cesty, aby som zabavila svoju hlavu. Neviem, či ma desil jeho neprítomný pohľad, že ma vôbec nevnímal. Nesprával sa tak, ako som ho poznala. Keď sa na mňa pozrel, prinútil sa usmiať sa, no to bolo všetko, čo som od neho v tej chvíli dostala. Nohy sa mi triasli, zmietala so mnou neistota. Nevedela som, ako sa teraz mám správať. Doniesla som mu jedlo a usmievala som sa na neho. Nie súcitne, to by nezniesol. Analyzovala som zranenia. Po tele mal už len nepatrné jazvy, no aj tak sa zdalo, že sa úplne všetky jazvy nezahojili. Nie tá na duši. Tá od Jane. Prebehol mnou hnev. Zabijem ju. Ak sa mi dostane do rúk. Je mi jedno, koľko si na to počkám, no zabijem ju a budem si to užívať. Pozoroval ma trocha neprítomne. Keď sa najedol a mne znovu začali kvapkať slzy na stôl, pritiahol si ma a posadil na kolená.

„Koho z nás tu zošívali ako Frankensteina? Zdá sa mi, že niečo nie je v poriadku,“ zachrapčal a pobozkal ma na plece. Prvá zmysluplná veta, čo znela akoby to bol on.

„Mňa to tak veľmi mrzí,“ vysúkala som vo väčšom reve než som začala. Trochu prekvapene na mňa pozrel.

„Preboha, prečo to hovoríš?“

„Keby som ti zavolala v piatok a nebola sebecká, keby som nepozerala na svoje ego, nič z toho sa nemuselo stať.“ Hladil ma neprestajne po ramenách, kým som neprestala.

„No, a teraz to vyzerá, akoby som tu bola ja tá, ktorá potrebuje utešiť,“ vzlykla som a vyfúkala si nos.

„Ja som chlap, mňa len tak niečo nezlomí,“ zaškeril sa a prestal, keď mi vybehli ďalšie slzy.

„Ale naozaj ma bolí, keď ťa vidím plakať a neviem ti pomôcť,“ hlesol a položil si hlavu na moje rameno. V okamžiku som prestala, bojovala som s plačom a mala som chuť dať sama sebe facku. Nerevala si takto, ani keď si opustila Demetriho. Nerevala si, ani keď utiekla Vicky.

„Mám chuť si dať facku za to, čo som tu práve predviedla,“ priznala som sa zahanbene.

„Nikto nikoho tu fackať nebude. Ja si pamätám aj včerajšok, hoci som mal horúčky. Bola si pri mne. Hulákala si na Jacoba. Bola si nebojácna. Tak má vyzerať moje žieňa. Pred ostatnými nezlomná, ale pri mne úplne obyčajná,“ povedal s úsmevom na perách a pobozkal ma. Tak krásne a tak horúco, ako to dokázal len on. Jeho ústa chutili ako najkrajší sen a tiež po krvi. Odtrhla som sa o neho a snažila som sa neprehltnúť.

„Mal by si si ešte vypláchnuť ústa. Máš v nich krv,“ zašepkala som a snažila si ustabilizovať pohľad. Šla som si po pohár vody a on odišiel do kúpeľne. Kŕčovito som chytila kuchynskú dosku a pohľad sa mi rozkrútil. Cítila som sa opitá. Áno, len príchuť krvi so mnou urobilo to, čo fľaša tequily. Vypila som tri poháre vody, kým som sa zbavila tej chuti. Paul sa vrátil a vzal ma do náruče.

„Som šťastný, že ťa mám. Utrhol by som hlavu každému, kto by na teba siahol. A to nehovorím o tej blonďavej kreatúre. Raz ju nájdem a vyžerie si to,“ zavrčal a ochranársky ma objal. Neprítomne som sa pozerala do okna. Odľahlo mi, že konečne prehovoril, ale... Prečo som nezmizla, kým som mala čas?

Pondelok ráno som kráčala do školy. Bolo mi zle, bola som nevyspatá, pod očami sa mi robili kruhy. Bála som sa o Paula, bála som sa o Vicky, o Bellu, o všetkých. Veľmi neskoro som si uvedomila, že hrám na milión strán. Že nechcem nikomu ublížiť, no chcem toľko zabíjať. Začala som sa desiť každého dňa, aby mi Edward nepovedal, že majú Victoriu. Aby nedošla Jane na návštevu a aby sa hlavne Paul o ničom nedozvedel. Okolo krku som mala previazanú novú Hermes šatku a sebavedomo som kráčala po schodoch. Ako som si predstavovala, že o týždeň ma budú ignorovať? V tomto meste sa im pred očami nič nedeje. Ale mne dosť. A chcem mať pokoj. Všade, kam som prišla, na mňa každý pozeral. Možno je to tou šatkou. Claire ma zvítala, pochválila akciu, vyjadrila ľútosť nad tým, že Paul sa nezúčastnil akcie a predala nové klebety. Polovica mesta si teraz myslí, že to ťahám na dve strany ako moja sesternica. Môžem ja za to, že jej tak závidím? Adam sa ma nič nepýtal a blahosklonne natrčil chrbát, keď sa mi začalo zívať po desiatich minútach. Pred spánkom som si sľúbila, že mu za jeho srdečnosť niečo kúpim. Nejaké činky alebo tak.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 18. diel: