Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 16. diel

25.02.2013 (11:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1578×

Nič. To je celý môj život. Moje naveky. Sedím na slnku a pozerám na krajinu. Moja koža sa netrblieta. Si tak výnimočná a pritom tak obyčajne krásna. Áno aj takto mi to raz povedal. Vo vnútri, tam kde mi búcha prázdne srdce, ma zabolí. Ako intenzívne to môže bolieť. Prečo vlastne žijem? Prehrabnem sa v červených vlasoch. Áno, už viem. Aby som zabíjala a pomstila sa každému, kto mi priniesol smútok.

Sedela som na streche budovy celý deň ako socha. Všade okolo mňa prúdili hlasy ľudí, unavených, naradostených, šli z práce, von, za svojimi milovanými alebo sa práve hádali. Počula som každý jeden zvuk. Ako gumy taxíkov drvili kamienky na ceste, ako o tri ulice na seba prskali mačky a tiež ako v nemocnici neďaleko práve niekomu zlyhávalo srdce. Slastne som zavrela nad tým zvukom oči a vypočula som si jeho posledné vzdychy.

Áno, tak som si predstavovala svoju konečnú pomstu. Srdce, ktoré prestane biť. Slnko zapadalo a mne začalo škvrčať v žalúdku. Bohužiaľ, nie som úplne mŕtva aj ja musím jesť. Zoskočila som z budovy dole a vkročila do prvého obchodu s jedlom. Rýchlo som niečo zjedla a znovu sa vytratila preč. Neznášam prítomnosť ľudí. Nie som na nich zvyknutá. Prídu mi otravní. Aké neskutočne ťažké životné problémy majú, ich nezmyselné radosti, veľa osláv kvôli ničomu a akí dokážu byť hysterický. Len málo z nich naozaj vie, čo je to bojovať o život. No ak im práve drvím tvár, už je im boj na nič. Zašla som do tmavej uličky a netrvalo dlho kým som začula tiché našľapovanie. Robilo mi to radosť. Nezačula som žiadny tlkot srdca. Jeden rýchly pohyb, uhnutie a cerili sme sa na seba. Ostal vykoľajený a mne sa v žilách rozlial adrenalín.

„Červená čiapočka sa stratila?“ ozval sa sladkým hlasom, zrejme dúfal, že podľahnem jeho kúzlu. Ako každý arogantný upír.

„Radila by som vlkovi, aby si dával pozor. Lesom sa túla veľa nebezpečných kreatúr,“ zašepkala som pobavene. Len sa uškrnul a vrhol sa po mne. V rýchlych kreáciách sa z nás stali škvrny a nakoniec ležal na mne a víťazoslávne sa mi snažil dolámať obe ruky.

„Vlk je pánom lesa,“ zaškeril sa arogantne. Pobavene som sa zasmiala.

„Možno v tom rozprávkovom, ale ja som stále Victoria Volturi,“ povedala som a kým mu to v tej mŕtvej hlavičke docvaklo, už ju mal dávno hodenú v koši. Nemala som veľa času na zábavu, musela som skontrolovať svoje nové detičky.

Stála som na budove a pozerala na ten bordel. Keby som ich tak nepotrebovala. Poznám však Edwardovu myseľ a viem, že dostať sa k jeho milovanej malej kreatúre bude ťažké. Nerada som spomínala na minulosť, hoci ma zožierala. Kvôli nej som to robila. Vždy, keď som bola šťastná, mi to niekto musel zobrať. Chcela som zničiť Cullenovcov. James bol pre mňa po toľkých rokoch vykúpením. Cullenovci mi ho museli zobrať. Kvôli jednému bezcennému človeku.

S radosťou som pozorovala hromadu novorodených, ako sa bili o jedlo. Sú len zásterka. Najprv ich pošlem po Cullenovcoch a keď zosilnejú a priberieme ďalších členov, poženiem ich až do Volterry. Nechám im vypáliť hrad, spáliť ich na popol aj keby som pritom mala skapať. Pretože som musela utiecť, žiť v divočine, aby ma nezavreli do detského domova. Aby ma nepredali do cudziny. Aby zo mňa vyrástlo to, čo teraz. Musela som opustiť svoju sestru. Sophie.

V mysli sa mi objavila spomienka z noci v tej indiánskej rezervácii. Vyzerala ako ja. Tie zelené oči. A v tom dome toho človeka? Zacítila som jej vôňu a šla dovnútra. Než som sa však poriadne stihla poobzerať, začula som dole krik. Prešla som si po krku. Moju jedinú spomienku som tam musela nechať. Pozrela som sa do kaluže vody, z ktorých sa odrážali slabočervené oči. Už dlho som sa neživila krvou. Nie, žeby som to k svojmu bytiu potrebovala. Krv mi dodávala ešte väčšiu silu, než tú, čo som mala. Aj zranenia sa liečili rýchlo. Bolo to dôležité. Jediná, ktorá velí v tejto skupine pomätencov a bije mi srdce. Začula som krik a pozerala sa ako si navzájom trhajú končatiny. Musím si pohnúť kým si ma všimnú Volturiovci a pošlú to malé otravné decko a jej brata. Rozhodla som sa. Prv, než tam nakráčam s touto hordou nerozmýšľajúcich kameňov, musím sa uistiť, kto to je.

„Vicky,“ vypľula som pred tým, než mi úplne došiel dych. Buď teraz alebo nikdy. Len jeden pokus. Stisk však nepovolil. Pred očami sa mi striedmo zatmievalo.

„Odkiaľ poznáš moje meno?“ zasyčala nebezpečne. Snažila som jej stisk povoliť, no mala oveľa viac sily. Keď na mňa hľadela tými krvavými očami, došlo mi to do neokysličovaného mozgu.

„Môj krk,“ zasipela som. Stisk povolila, no stále ma držala za hrdlo. Pomaly som si siahla ku krku a rozopla náhrdelník. Zamávala som jej pred tvárou a odpojila jej kameň a podala jej ho.

V momente ma pustila a ja som padla na kolená a lapala dych. Začala som zaostrovať a uvidela, ako stojí bez pohnutia. Pomaly som sa vyškriabala na nohy a pozerala na ňu. Hrdlo mi pulzovalo od bolesti. Prečo ide každý po hrdle? Bolestivo som prehltla. Naša podoba sa nedala prehliadnuť. Bola som slepá, ona však taktiež. A možno sme si mysleli, že tá druhá nežije.

„Kto si?“ ozvala sa ostro a obhliadala si ma. Stála nehybne ako socha, len jej srdce naznačovalo tomu, že sa v nej odohráva nejaký boj. Roztrasene som zodvihla svoj náhrdelník a sípavo som dýchala.

„Myslím, že je to úplne jasné.“ V momente, ako ich zbadala, jej tvár sa uvoľnila a objala ma.

„Žiješ!“ vydýchla a silno ma objímala. Moje nohy sa mi podlamovali, v krku ma neznesiteľne pálilo, no bolo mi to jedno. Moja jediná nádej sa potvrdila. Tiež som ju silno objala a dlho som ju nepustila. Ďakovala som celému božstvu aj Volturivcom. Inak by som ju asi nikdy nenašla. A tiež som ďakovala Vicky, že ma pred chvíľou nezabila.

„Ako to, že si na žive?“ spýtala sa neveriaco a prezerala si ma.

„Už nežijem v Taliansku, utiekla som,“ zašepkala som, no aj to bolo priveľmi bolestivé a musela som stíchnuť. Udivene na mňa pozrela kým jej došlo, čo mi je.

„Prepáč,“ vypadlo z nej a tvárila sa smutne. Zdalo sa, že už neprejavovala toľko emócie. Potriasla som hlavou a snažila sa usmiať.

„Som tak rada, že žiješ. Po toľkých rokoch, čo som trpela a nevedela som, čo s tebou je...“ hovorila smutne a vtom sa zasekla. Neďaleko sa ozvalo vytie vlkov a Vicky sa rozvrčala. Zaujala obranný postoj a kmitala s hlavou do strán.

„Ochránim ťa,“ zavrčala a stála predo mnou ako štít. Šokovane som pochopila, čo chce urobiť.

„Nie, nie! Sú to moji priatelia, prosím, neublíž im!“ zašepkala som a objala ju zozadu. Vytrhla sa mi a pohladila ma po tvári. Než som si stihla čokoľvek uvedomiť, rozbehla sa.

„Počkaj!“ Zaznel môj chabý pokus o výkrik. No jej už nebolo.

„Prídem za tebou,“ zaznel jej hlas v šuchotaní lístia.

Zrak sa mi zahmlieval, kým som sa tackala k autu. Burcovala mnou radosť, smútok aj hnev. Konečne som ju našla a znova utiekla. Kvôli zasraným šteňatám. Videla som svoje auto a pridala do kroku. Nechcem sa stretnúť s Paulom, nie, aby zo mňa cítil Vicky. Nasadla som do auta a vyrazila domov. Bola som na pokraji odpadnutia. Cesta sa mi pred očami krútila. Ani neviem prečo. Asi kvôli nedostatku kyslíka, možno kvôli radosti zo živej sestry, alebo len z boľavého hrdla.

Nevedela som, ako sa mi podarilo dostať sa domov, no čo najrýchlejšie som sa presunula so kúpeľne. Moje hrdlo vyzeralo oveľa horšie ako privítanie prvého upíra. Natrela som si to tými zázračnými masťami od doktora upíra a obviazala krk, ktorý mi napuchol. Rýchlo som sa vydrhla a skoro po kolenách som prišla k posteli. A potom sa zrútila. Najprv psychicky a potom fyzicky.

Bola som emočne vyšťavená a konečne som zo seba vyplakala aj dušu. Celá minulosť, moja sestra, Demetri, matka, to všetko sa mi miešalo dohromady a vytváralo to na mňa tlak. Nespravodlivosť. To mi kolovalo v žilách. Matne som začula dole zvonenie telefónu a Paulov hlas v ňom. Nechcela som s ním hovoriť a preto moja myseľ dostala skrat. Vypla som sa a padla do komátu či hlbokého spánku, do tmavej čierňavy, do oslobodzujúceho ticha, kde neexistovali myšlienky. Len prázdno. A to bolo na tom to krásne. Nič.

Niečo zvoní. Nie, určite nie. Sníva sa mi to? Rozospato som otvorila oči a počúvala melódiu. Oneskorene mi došlo, že to zvoní môj telefón. Začala som ho hľadať a rýchlo zodvihla.

„Prosím,“ zachrapčala som do telefónu a bolestne skrivila tvár.

„Konečne si hore, volám ti už dobrú pol hodinu,“ ozval sa trochu naštvane Charlie. Pozrela som do stropu.

„Čo sa deje? Zmeškala som niečo?“ spýtala som sa po tichšie.

„No vzhľadom, že dnes si mala ísť do školy, mi volala riaditeľka, že si neprišla.“ Vyvalila som oči. Poondená škola.

„Prepáč, nejako som sa necítila večer práve najlepšie, tak som si ľahla a nevedela som sa zobudiť,“ povedala som niečo na svoju obranu. Charlie si vzdychol.

„Každopádne som chcel vedieť, či si v poriadku. Paul mi dnes volal už asi šesťkrát či si v poriadku, pretože mu nezdvíhaš telefón.“ Uškrnula som sa. Ten vedel vyvádzať.

„Mala by som mu zavolať, kým nevyrazí dvere.“

„Ty teraz chodíš s Paulom?“ spýtal sa zvedavo. Vzdychla som si. Je zvedavejší ako babky v kostole.

„Dá sa to tak povedať.“

„No, tak to je skvelé. Bodaj by si Bella brala príklad o teba. Paul je poriadne vychovaný, v rezervácii sú všetci poriadne vychovaní,“ chválil ich do neba Charlie potešene.

„Idem mu zavolať, maj sa,“ zrušila som ho skôr než stačil čokoľvek povedať. našla som asi 10 neprijatých hovorov od neznámeho čísla. To musel byť Paul. Než som však stihla vytočiť číslo, znovu sa zazvonil.

„Prosím,“ hlesla som do telefónu. Z druhej strany som začula šum, hluk a asi nadšený vreskot. Podržala som telefón ďalej od ucha kým sa to trocha neupokojilo.

„Ahoj, zlato,“ zaznel Paul starostlivo a v pozadí znovu ten známy rehot. Tentoraz mi to už neprišlo vtipné.

„Ahoj, prepáč, spala som.“

„No, to mi po čase doplo. Keď si nedvíhala ani Charliemu, šiel to Sam skontrolovať, no počul ťa v dome, tak som usúdil, že dobre spíš.“ Nemysliteľné, som sledovaná na každom rohu.

„Nemusel si ma dať špehovať, nie som predsa malé decko,“ povedala som trochu agresívne. Zaskočilo ho to.

„Prepáč, len som sa o teba bál. Si v poriadku? Zdá sa, že nemáš dnes dobrú náladu,“ skonštatoval smutne. Hnevala som sa. Neskutočne moc som sa na nich hnevala za to, za čo nemohli. Ale podvedome som ich vinila za to, že mi prekazili stretnutie so sestrou. Upokojila som si hormóny.

„Prepáč, nie necítim sa dnes dobre. Asi ostanem v posteli. Prídeš po obede za mnou? Sľúbila som spolužiačke, že ju prídem pozrieť na oslavu a si pozvaný aj ty. A taktiež niečo pre teba mám.“ Snažila som sa ho trochu rozveseliť. Nemôže za nič. On nie.

Radostne sa rozlúčil, nezabudol ma pozdravovať od ostatných a pripojil poznámku, že je smutný, že nevidím ako pekne skáče do mora. Blázni, vonku trocha zasvieti slnko a oni sa už kúpu. Sú to vlci. Zabudla som, že vo Forks nemám hľadať nič logické.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 16. diel: