Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 11. diel

12.12.2012 (14:15) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1293×

Pobozkala som ho na krk a ticho som sa zasmiala, keď sa zatriasol a trocha sa odo mňa vzdiali.

„Toto mi nesmieš robiť,“ pokarhal ma pobavene a hladil ma. Vyplazila som na neho jazyk. Ostalo ticho. Bolo to príjemné ticho. Uvoľnené. Pozrela som na oblohu. Ešte stále bolo zamračené.

„Paul,“ vybehlo zo mňa zrazu, „my sme akože teraz čo?“ Skúmavo na mňa pozrel.

„Nerozumiem tvojej otázke.“ Prevrátila som očami. Nebolo to ľahké hovoriť takéto sprostosti.

„My sme teraz frajeri?“ Môj hlas znel príliš nevinne na túto otázku. Chvíľu sa na mňa nehybne pozeral, ale zrazu sa rozosmial. Udivene som na neho pozerala. Prečo sa smeje?

„Keby si sa videla,“ smial sa. Spražila som ho pohľadom. Že som sa vlastne ozývala. Všimol si moju zmenu nálady a prestal sa smiať.

„Ale no,“ chlácholil ma a vzal si ma do náruče, „ak chceš, tak budeme.“ Ironicky som na neho pozrela.

„Ak chcem ja?“ Pozrel na mňa, akoby mi to nedopínalo.

„Ja to, samozrejme, chcem,“ povedal a položil ma na sklo. Opieral sa o jednu ruku nado mnou a obzeral si ma. Prešiel mi rukou po tvári a pobozkal ma. Radostne som ho chytila okolo krku a stiahla na seba. Chcela som ho cítiť, chcela som, aby sa ma dotýkal. To, že sa teplota znížila, som ani nevnímala, keby mi nezačali z úst vychádzať obláčiky. Paul bol však neskutočne skvelý radiátor a ja som sa nemohla udržať nesmiať sa. Udivene na mňa pozrel.

„Čomu sa smeješ?“ spýtal sa zvedavo a tento krát ma pobozkal na krk on. Telom mi prešli zimomriavky. Pokrútila som hlavou a vymotala sa od neho.

„Mala by som ísť. Mám totiž nakázaný oddych, ak si spomínaš,“ pripomenula som mu pojašene a zošmykla sa po kapote dole. Skoro som skončila na kolenách. Necítila som si nohy. Prvých pár krokov bolo, ako keby som stála na nohách prvý krát. Paul sa na mňa škeril a zodvihol ma na ruky.

„Ty si ale nemehlo,“ podpichol ma. Zaškerila som sa a buchla ho po ramene. Pri dome ma zložil.

„Budeš naozaj liezť? Bella už spí,“ skonštatoval sucho. Pokrčila som plecami. Ozvalo sa zacinkanie a vchodové dvere niekto odomkol. V nich stál Edward a zasalutoval, aby som mohla vojsť. Paul zavrčal a roztriasol sa. Upokojujúco som mu položila ruku na hruď.

„Neboj sa, nedám sa zjesť,“ zamrmlala som pobavene. Nesúhlasne na mňa pozeral, keď som kráčala do domu. V dome bola tma a ticho.

„Díky,“ zamrmlala som v kuchyni a otvorila dvierka na skrinke. Vybrala som si pohár a napustila vodu. V diaľke som začula, ako naskočil motor auta. Paul asi odchádza. Pozrela som na Edwarda. Nevidela som ho príliš jasne, no jasne som videla, ako krčí nos.

„Čo je?“ spýtala som ho potichu. Zakrúžil smerom ku mne.

„Smrdíš ako mokrý pes,“ zamrmlal podráždene.

„Zvykni si,“ odvrkla som mu a vypila pohár. Vložila som ho do umývadla.

„Pohybuješ sa obratne v tme,“ poznamenal, keď som zamierila ku schodom.

„Poznám to tu naspamäť.“ Edward zastal pri Belliných dverách.

„Takže vy ste obidve také expertky. Jedna s upírom a druhá si začína s vlkmi.“ Pohoršene som na neho pozerala.

„Nemusíš sa mi hrabať v hlave. Aj tak tam nenájdeš moju identitu,“ zavrčala som na neho.

„To nebolo z tvojej hlavy, ale z jeho. Vrešťala na mňa tak silno, až som skoro ohluchol.“  Uškrnula som sa a zabuchla dvere.

V hlave mi hučalo, snažila som sa ovládnuť svoje myšlienky. Darilo sa mi to veľmi ťažko. Spomenula som si na jeho horúci dotyk a vytiahla si perinu nad hlavu. Proste sa nič nestalo a ja musím zaspať.

Neviem, kedy som zaspala, no musela som mať tvrdý spánok. Zobudila som sa v úplnom tichu. Nezvonil mi budík, ani nikto nechodil po dome. Vlastne, v dome nebol nikto. Chvíľu mi to prišlo divné, no vzápätí som si spomenula, že je začiatok týždňa. V kuchyni sa rozzvučal telefón. Tak otravný a neznesiteľný zvuk, ktorý nepasoval do ticha. Vzdychla som si a vyhrabala sa z postele. Kto môže volať teraz, keď každý vie, že nikto nie je doma? Za sekundu som stála v kuchyni a zodvihla telefón.

„Haló?“ zívla som si do telefónu a oprela sa o kuchynskú linku. Zrazu sa cez slúchadlo vyvalila salva smiechu a kriku a ja som mala pocit, že som nadobro ohluchla.

„Odtrhnem ti hlavu!“ začula som Paulov hlas a vzpružila sa. Stačil iba jediný tón jeho hlasu a bola som z neho na mäkko. V pozadí som počula Jareda, ako spieva nejakú milostnú pieseň. Bola som nešťastná, že tam nie som a nemôžem ho držať pod krkom.

„Ahoj, Sophie, ako sa máš?“ ozval sa trochu nervózne a niečo zavrčal pomimo.

„Keď voláš ty, tak hneď lepšie.“ Priam som cítila, ako sa usmial do slúchadla.

„Ó Sophie, mám z teba mokro v slipoch, chcem ťa pri sebe cítiť,“ zanôtil mi Jared do telefónu. Zrazu som začula rachot a niečo sa rozbilo.

„Počkaj, keď si ťa chytím,“ ozval sa výhražne Paul.  V pozadí som začula Jacoba, ako sa rehoce.  Sama som mala čo robiť, aby som premohla smiech.

„Nechceš radšej prísť ku mne? Som sama doma,“ navrhla som pobavene a zozadu sa ozvala salva víťazného kriku.

„Rád prídem, len mi daj desať minút. Musím to tu zrovnať so zemou.“

„Paul sa presúva na ďalšiu métu,“ začula som Jacoba skôr, ako zložil. Pobavene som šla do kúpeľne.

„Mokro v slipoch,“ zamrmlala som si pod nos. Na hodinách som zbadala už poludnie. Výdatne som si pospala.

Zbehla som v rýchlosti do sprchy a umyla si vlasy. Od piatku som nebola poriadne v sprche ak nepočítam to, ako ma Emily opláchla ľadovou vodou. Vyšla som von a začula auto. V rýchlosti som sa obliekla do legín a veľkého svetru.  Zletela som po schodoch dole a dovalila sa k dverám. Po chrbte mi prešlo známe mravčenie, no nevšímala som si to. Po prvom zaklopaní som taktne otvorila dvere. Stál pri dverách trocha nesvoj, no s úsmevom na tvári. Ani som  poriadne nezatvorila dvere a už si ma pritiahol. Na to som čakala od rána. Skočila som na neho a omotala okolo neho nohy.  Natešene sa usmial a zatvoril jednou rukou dvere, zatiaľ čo druhou ma pridržiaval. Nerobilo mu to asi žiadne problémy. Niesol ma ako pierko až k sedačke. Sadol si a ja som ostala sedieť na ňom.

„Nevieš si predstaviť, ako si mi chýbala,“ zašepkal a pobozkal ma. Potichu som sa zasmiala a naklonila k nemu.

„A to si mi chcel ešte pred týždňom odtrhnúť hlavu.“ Uškrnul sa.

„Mne si sa páčila od začiatku. Len...“ Ďalej som ho už nenechala dohovoriť. Pritisla som sa k nemu hruďou a pevne ma objal. Nenechal na seba dlho čakať.

Rukami mi brázdil po nohách a jednou zašiel pod sveter. Hlava sa mi rozkrútila a musela som sa nútiť dýchať pravidelne. Len čo sa dotkol rukou mojej pokožky na bokoch, prebehla cezo mňa elektrická vlna. Strácala som sebakontrolu. Chcela som každý jeden bozk. Každý jeden dotyk. Nestačilo mi len to. Znenazdania ma prevalil pod seba na sedačku a obklopil ma bozkami po celom krku. Prsty som zaborila do jeho štice a slabo ho zaťahala. Zodvihol zrak a naše pohľady sa stretli. Nič krajšie som v živote nevidela. Roztriasla som sa pod jeho silou. Najkrajšie a najdokonalejšie hnedé oči, z ktorých vyžarovalo všetko, čo som len chcela. Dýchala som, čo najviac som mohla.

„Toto robiť nemôžeme,“ povedala som provokačne. Hlas sa mi stále triasol. Usmial sa a vytiahol si ma na kolená. Mokré vlasy mi padli do tváre a oprela som sa mu o hruď. Po chvíli zo mňa vyprchala divokosť a do tváre sa mi nahrnula červeň. Odhrnul mi vlasy a pošteklil ma na líci. Zavrtela som sa pozrela na neho.

„Ty si musel každému vyzvoniť, že sa držíme za ručičky?“ Zaklipkal očami. Zjavne som ho zarazila. Áno, viem, kedy sa kazia pekné chvíle.

„No vieš, to sú také naše veci,“ povedal a pritúlil si ma k sebe. Skoro by som zabudla, že je to šťeňa.

„Aké?“

„Je toho viac. Keď budeme mať viac času, určite ti o nich poviem.“ Udivene som na neho pozrela. Oslnivo sa na mňa usmial. Zazvonil telefón. Vzdychla som si. Vôbec sa mi nechcelo vstávať z jeho náruče. Dala som mu pusu na líce a odpochodovala do kuchyne.

„Prosím,“ ozvala som sa neslušne do telefónu.

„Ahoj, strašne sa ospravedlňujem. Ale až teraz sa mi ich všetkých podarilo zahrabať na záhrade,“ ozval sa veselo Paul. S vypleštenými očami som pozerala na kuchynskú linku. Toto mi rozum nebral. Ako to je možné? Zamrazilo ma až do končekov prstov a nemo som sa obrátila do obývačky. Obývačka bola prázdna.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 11. diel: