Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 8. kapitola

07.07.2011 (17:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 36× • zobrazeno 4589×

8. kapitola

Bella:

Nasadla som do auta a letela mestom väčšou rýchlosťou než bolo povolené, ale v tejto chvíli mi bolo jedno, že porušujem zákon. Tak veľmi som sa oňho bála, že sa mu niečo stalo. Pri nemocnici som vyletela z auta a utekala dovnútra.

„Prosím vás, mala by som tu mať brata, Edwarda Cullena, mal nehodu s priateľmi,“ vychŕlila som na sestričku, ktorá stála za pultom.

„Bella,“ ozval sa za mnou jeho hlas. Prudko som sa otočila a uvidela ho. Sedel na stoličke. Mal pár škrabancov na tvári a na rukách, ale inak vyzeral v poriadku. Rýchlo som k nemu podišla a pevne ho objala. Vôbec na to nereagoval, len nemo sedel. Odtiahla som sa od neho, začali ma štípať oči, ale snažila som sa tie zradné slzy potlačiť, aby nevedel, ako ma to ranilo. Ale hlavné bolo, že mu nič nie je.

O chvíľku prišiel Carlisle. Všetci ho pevne objali, ale nereagoval na nich. Až potom mi to došlo. Carlisle sa opýtal sestričky na stav tých chlapcov. Oznámila mu, že vodič toho auta zomrel na mieste a ten druhý chalan je vo vážnom stave. Smutne som sa pozrela na Edwarda, ale nevenoval mi ani pohľad.

Museli sme tam ešte počkať, pretože prišli policajti, aby sa spýtali Edwarda pár otázok. Nakoniec vyšlo podľa jeho výpovedi, že za to môže ten chalan za volantom, bol opitý. Prečo mi, preboha, hovoril, že nič nepil?

O hodinu sme sa konečne dostali domov. Edward tam chcel ostať, aby vedel, ako dopadla operácia toho chalana, ale nemohol tam ostať a tiež potreboval vyšetrenie. O to som poprosila Carlislea, neverila som príliš týmto ľudským lekárom. Doma ho Carlisle zobral do pracovne, Edward cestou nepovedal ani slovo, stále bol nahnevaný. Ale prečo?

„Čo s ním je?“ šepla Alice nešťastne, keď sme si sadli do obývačky.

„Sedel v aute, kde boli ďalší dvaja chlapci, jeden zomrel a druhý bojuje o život, jemu nič nie je, musí ho to strašne trápiť,“ odvetila jej Esme smutným hlasom.

O chvíľu zišiel zo schodov Carlisle. Nešťastne som sa naňho pozrela.

„Bude v poriadku, je len vystrašený, dal som mu tabletky na upokojenie, ráno by sa mal cítiť lepšie,“ oznámil nám a ja som ho pevne objala. Zasmial sa, otcovsky ma objal a pohladil ma po vlasoch.

„Vďaka, ocko,“ šepla som mu a vybrala som sa do izby, cítila som sa strašne unavene. Po horúcej sprche som zaľahla do postele. Chcela som ísť za Edwardom, spýtať sa ho, či je v poriadku. Ale podľa jeho pravidelného dychu som zistila, že spí. Mne sa to príliš nedarilo, prevaľovala som sa z jednej strany na druhú. Stále som musela myslieť na Edwarda. Dúfala som, že zajtra ráno mi už niečo povie.

Slnko mi prudko zasvielo na tvár. Unavene som si povzdychla a otvorila som oči. Cítila som sa strašne, spala som len dve hodiny. Zvyčajne mi to síce stačilo, ale teraz nie. Po rannej hygiene som zišla zo schodov do kuchyne. Už tam sedel Edward.

Ahoj,“ šepla som a posadila sa oproti nemu k pripraveným raňajkám.

„Čau,“ odvrkol mi, postavil sa a šiel sa posadiť do obývačky k Emmettovi. S ním sa rozprával, takže má znova nejaký problém so mnou. Začala som potichu jesť raňajky a snažila sa ukryť občasné vzlyky, ktoré mi vyšli z úst. Nakoniec som aj tak vybehla naspäť do svojej izby a rozvzlykala som sa do vankúša.

„Čo sa to s tebou deje, Edward? Toto nie si ty, vždy ste boli s Bellou nerozlučná dvojka, vždy ste sa mali radi.“ Začula som Carlislea, tak som sa upokojila a čakala, či mu niečo odpovie.

Edward sa zhlboka nadýchol a začal: „Nechcem, aby ma stále brala ako malé decko, ale to bolo predtým. Ide o ten včerajšok. Ten chalan nepil, aj Belle som hovoril, že nás odvezie, lebo nebol opitý. Už sme mali ísť, no ja som ho presvedčil, aby si dal aj on niečo, aby nebol padavka. Vypil toho viac ako ja, a potom sa stala tá nehoda. To ja za to môžem, nie on. To ja som ho presviedčal, zabil som ho, klamal som polícii,“ vzlykal.

Začala som sa nad jeho slovami triasť. Nedokázala som byť naňho nahnevaná, ale toto nemal robiť. Zabil človeka, no neurobil to naschvál. Nie, toto som nemala ani počuť. Vstala som z postele a vyskočila z okna. Rozbehla som sa lesom. Nemala som tu byť, cítila som to. Mala som byť s ním a uistiť ho, že bude všetko v poriadku, ale nevedela som, ako mám reagovať. Sadla som si na útes a tvár som si schovala do dlaní. Začali mi tiecť slzy, no nie z toho zistenia. Starala som sa oňho už od narodenia, a teraz? Sú to síce len dva dni, ale veľmi ma vzalo, že sa so mnou nerozpráva, že mnou opovrhuje, že mi nadáva. Nikdy takýto nebol. Ale má pravdu, stále si myslím, že je malé decko. Mala by som aspoň na pár týždňov alebo mesiacov odísť.

Esme:

Počúvala som svojho najmladšieho syna, ako rozprával Carlisleovi, čo sa včera stalo. Bolo mi ho strašne ľúto. Vedela som, že za to nemôže. Nemala by som takto premýšľať, ale bol to môj milovaný syn.

Sadla som si k nemu a pevne som ho objala. Vzlykal ako o život a na košeli som cítila jeho slzy. Mala som chuť rozplakať sa s ním, ale držala som to v sebe. Pozrela som sa na svojho manžela, ktorý sa na mňa ľútostivo pousmial a perami mi naznačil, že bude všetko dobré. Vedela som, že naše prostriedky a to, že sme upíri, pomôže, ale bolo to nespravodlivé. Všetci budú obviňovať rodinu toho mŕtveho chlapca, že vážne zranil ostatných. Bola som neskutočne rada, že je Edward v poriadku, ale bála som sa aj o toho druhého chlapca.

„Budeme sa musieť skôr presťahovať,“ oznámil nám Carlisle. Všetci okamžite súhlasili a už nám zostávalo jediné. Zbaliť sa a odísť.

„Prepáč mi to, mami, ja som nechcel,“ vzlykol Edward a objal ma ešte pevnejšie.

„Všetko bude v poriadku, Edward, neboj sa,“ uistila som ho a dala mu bozk do vlasov, ale začal vzlykať ešte viac. Ničilo ma to.

„Nechcel som sklamať Bellu, nechcel som byť k nej taký hnusný. Mám ju rád,“ šepol úprimne. Nad tým som sa pousmiala. Potrebovala som to počuť, lebo v posledných dňoch bol ich vzťah na mŕtvom bode. Veľmi ma to znepokojovalo. Vedela som, že Bella teraz išla von, ale Edwardovi som to radšej nehovorila, keď sa nepýtal. Nechcela som ho znepokojovať, znova by sa začal tým viniť.

Bella:

Stála som pri dome a počula každé jeho slovo, ktoré povedal Esme. Tie slová ma úžasne upokojili. Musela som rýchlo vkĺznuť do domu. Prišla som do obývačky, Esme sa na mňa zoširoka usmiala. Podišla som k nim a sadla si z druhej strany.

„Tiež ťa mám rada, Edward,“ šepla som. Edward sa na mňa pozrel uslzenými očami a vrhol sa mi do náručia. Rozosmiala som sa a pevne ho objala.

O týždeň sme sa presťahovali do malého mestečka pri hraniciach Kanady. Bolo tam krásne prostredie a náš dom bol úžasný. Samozrejme, ako vždy veľká vila, no tentoraz sme mali aj výrivku a bazén. Najviac sa z toho tešil Emmett, proste ako malé dieťa, ale nemali sme mu to za zlé.

Edward sa už cítil trochu lepšie a náš vzťah v posledných dňoch bol ešte silnejší. Každý deň sme boli spolu, rozprávali sa, smiali sa. Mali sme veľmi silný súrodenecký vzťah. Edwarda stále trápili nočné mory po tej nehode, tak som si vždy k nemu ľahla. Bolo to síce trochu zvláštne, teda aspoň sa mi to zdalo, ale pomáhalo mu to a ja preňho urobím všetko.

„Belli, budeš mi čítať?“ spýtal sa ma, keď už išiel spať, ale zastavil sa ešte v mojej izbe.

„Nie si na to už priveľký?“ opýtala som sa ho laškovne.

Trochu sa začervenal. Bolo vidieť, že sa úplne zmenil. Len som dúfala, že ho tá puberta a všetko okolo toho prešlo. Nezniesla by som, keby sa mu niečo stalo.

„Tak poď,“ pokynula som mu rukou. Zo stola som podala knihu Rómeo a Júlia, našu obľúbenú, a pustila som sa do čítania. Vždy ma veľmi rád počúval, ale tentoraz sa mi zdal nejaký nesústredený.

„Milovala si už niekoho?“ spýtal sa ma zrazu. Zmätene som sa naňho pozrela a odložila som knihu vedľa.

„Myslíš nejakého muža?“

Horlivo prikývol a trpezlivo čakal na moju odpoveď.

„Nie, ešte nikdy som nestretla muža, ku ktorému by som cítila lásku,“ šepla som.

„Si krásna, mala by si mať muža.“ Musela som sa zasmiať nad tými slovami, ale nesmierne ma to potešilo.

„Ďakujem ti, ale nemám pocit, že by som teraz potrebovala nejakého muža. Zatiaľ mi stačíš ty.“ Tentoraz sa zasmial on. Prehrabol si bronzové vlasy a posadil sa.

„Idem už spať,“ oznámil mi a postavil sa. No pri dverách sa zastavil.

„Bella? Ďakujem ti, že si mi všetko odpustila. Mám ťa veľmi rád,“ priznal a vybehol z izby. Šťastne som sa usmiala. Dúfam, že bude vždy taký slušný gentleman, nesmierne sa to k nemu hodí.

7. kapitola - 9. kapitola

Veľmi, veľmi vám ďakujem za komenty pri minulej kapitole a dúfam, že sa vám aj táto tak páčila. :)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 8. kapitola: