Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 6. kapitola

26.06.2011 (11:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 4293×

6. kapitola

Bella:

„Emmett, ak pred ním ešte raz zavrčíš, zabijem ťa,“ vrčala som na Emmetta. Ten magor sa totižto so mnou pred chvíľou hádal a pred Edwardom na mňa zavrčal. Ten sa zľakol, ale nepýtal sa nič. Bol zmätený. Našťastie, išiel pred chvíľou spať, tak dúfam, že na to zabudne.

„Nemôžem za to, že je taký bystrý a všetko si všíma.“ Musela som sa nadýchnuť, aby som tentoraz ja po ňom nevrčala. Bola síce pravda, že Edward je od svojich posledných štrnástich príliš všímavý, ale ja nikdy nedovolím, aby sa dozvedel pravdu o nás. Znenávidel by nás, a to by som neprežila.

„Emmett, Edward sa to nemôže nikdy dozvedieť, nepomáhaš nám s tým,“ povzdychla som si beznádejne.

„Prečo? Už ma nebaví sa stále správať ako človek a podľa mňa by to prežil. Bella, nezabúdaj, že Edward má už štrnásť, už to nie je bábätko. Zvládol, keď sme mu pred rokom povedali, že jeho matka ho odložila, tak prečo by nezvládol toto?“ pýtal sa. Mal možno pravdu, ale ja nemôžem.

„Bude nás potom nenávidieť, odíde od nás. Chcem si užiť aspoň tieto posledné roky s ním. O chvíľu vyrastie a bude chcieť ísť z domu. Nemôžeme ho tu držať,“ objasnila som mu zúfalo.

„Bella, aj tak sa to raz dozvie. Musí vidieť, že sme stále rovnakí. Sme upíri, už to nikdy nezmeníš.“ A vtom sa ozval prudký nádych z poschodia.

Pohľad rozprávača:

Edward sedel vo svojej izbe a v hlave mu stále vŕtal ten malý incident v obývačke. Bolo to zvláštne, ujo Emmett vrčal ako nejaké zviera. Už skôr si všimol, že všetci sú bieli a ľadoví, ale predtým mu to bolo jedno. To oni boli jeho milujúca rodina. A hlavne Bella. Má ju veľmi rád. Vždy miloval, keď si spolu čítali a rozprávali sa. Vždy ju bral ako svoju druhú mamku, ale v poslednej dobe sa v jej prítomnosti cítil zvláštne. Nerozumel tomu. Možno to bude tou pubertou.

Zrazu začul hlasný rozhovor Belly a Emmetta. Opatrne sa postavil a vyšiel zo svojej izby. Ostal stáť pri schodoch a počúval ich.

„Bella, aj tak sa to raz dozvie. Musí vidieť, že sme stále rovnakí. Sme upíri, už to nikdy nezmeníš,“ povedal Emmett Belle. Edward sa prudko nadýchol, mierne sa mu zatočila hlava. Nedokázal spracovať to, čo počul.

Upíri! Preboha, veď to... to nie je možné. Rýchlo sa postavil a vbehol naspäť do svojej izby. Zamkol si dvere a schoval sa pod prikrývku. Telo sa mu triaslo od tých slov. Miloval knihy o nadprirodzených bytostiach, keď bol menší, ale nebolo možné, aby žili aj naozaj. Alebo áno? Žije už štrnásť rokov z upírmi? A ešte horšie, je jeho Bella to stvorenie, ktoré saje s ľudí krv?

Nemohol tu ostať, môžu ho zabiť.

Bella:

Zmätene som sa pozrela na Emmetta, či aj on počul ten zvuk.

Preboha, nie! Na nič som nečakala a vyletela hore na poschodie do Edwardovej izby. Schmatla som kľučku od dverí, ale bolo zamknuté.

„Edward? Otvor mi,“ povedala som mu a zúfalo som čakala. Nič. Započúvala som sa a nepočula som žiadny tep. Vyrazila som dvere a naskytol sa mi pohľad na prázdnu izbu. Na zemi boli rozhádzané veci a okno bolo otvorené. Preboha! A vtom som začula zvuk motora. Skočila som z okna a uvidela svoje auto, ktoré zatáčalo z lesnej cesty do mesta. Rozbehla som sa za ním, ale zastavila ma veľká ruka.

„Musel to počuť, nechaj ho, musí sa upokojiť,“ povedal mi Emmett, ale ja som začínala byť histerická.

„Emmett, veď má len štrnásť, nemôže riadiť auto!“ skríkla som naňho, ale Emmett sa zatváril trochu zahanbene.

„Vieš, Bella, ja som ho už učil jazdiť na aute,“ odvetil mi len tak.

„Čo?!“ skrikla som a zavrčala naňho. „Emmett, pusti ma, musím ísť za ním!“

„Nie, Bella, musíme mu dať čas,“ zavrčal na mňa, keď som sa mu chcela vykrútiť. Preboha, veď sme v Kanade, chytia ho policajti a... Bože!

O chvíľu pri dome zastavili autá. Sedela som na sedačke v obývačke a držala si tvár v dlaniach. Nemal sa to takto dozvedieť. Nie.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa Carlisle, keď nás uvidel.

„Edward je preč,“ odpovedal mu Emmett jednoducho. Ozvali sa prudké nádychy.

„Počul náš rozhovor s Emmettom, už vie, že sme upíri. Pred chvíľu utiekol na mojom aute,“ objasnila som im to.

„Autom?“ spýtal sa Carlisle nervózne.

„Emmett ho naučil jazdiť na aute,“ odvetila som mu sucho a snažila sa potlačiť vzlyk. Nedalo sa to vydržať. Bol v nebezpečí. Čo ak bude mať nehodu alebo... ani to nechcem vedieť. O polhodinu som bola plne rozhodnutá, že ho idem hľadať, ale vtedy pred domom zaparovalo nejaké auto. Zmätene som sa pozrela sa svoju rodinu. Srdce sa mi rozbúchalo plnou rýchlosťou, keď som si predstavila, že sa Edward vrátil. Vtom som začula pravidelný tep jeho srdca, ktorý som dokázala počuť na míle, ale bol s ním ešte niekto. O chvíľu sa ozvalo rázne klopanie na dvere.

Carlisle sa hneď postavil a otvoril dvere. Stál tam šerif a za ním Edward, ktorý si očami prepaľoval topánky. Nahlas som vydýchla od radosti. Mala som chuť ho silno objať, ale teraz ma asi nenávidí.

„Dobrý deň, pán Cullen. Pristihli sme vášho syna, ako riadi auto. Pokiaľ viem, tak nemá ešte vodičský preukaz. Mal som v pláne ho odviezť na stanicu, ale viem, že s vaším synom neboli nikdy problémy, tak dúfam, že sa to nebude už viac opakovať,“ povedal náčelník. Veľmi dobre som vedela, čím to je. Naša rodina prispieva do pokladnice tohto mestečka vysoké čiastky.

„Samozrejme, a ďakujem,“ odvetil mu Carlisle. Náčelník prikývol a odišiel. Edward pomaly vošiel dnu a zatvoril dvere. Nepozeral sa na nás, stále hľadel do zeme.

„Edward, máš nejaké vysvetlenie?“ spýtal sa ho Carlisle.

„Prepáč mi to,“ povedal mu jednoducho a už chcel ísť hore do svojej izby. Zastavila som ho a chytila ho za rameno. No Edward sa striasol a odtiahol sa odo mňa.

„Nechytaj sa ma!“ skríkol po mne. Pri tomto ma pichlo pri srdci. Zúfalo som sa naňho pozrela a utiekla do svojej izby. Viem, že je v puberte, ale nikdy mi nič také nepovedal. Vždy sme boli nerozlučiteľná dvojka. Očividne sa to už skončilo.

Pohľad rozprávača:

Edward si uvedomil svoje správanie, ale už bolo neskoro. Už jej ublížil, svojej milovanej sestričke.

„Tak toto si prehnal,“ poznamenala Rosalie.

„Vážne? Na to by som bez teba neprišiel!“ vyletel som na ňu.

„Edward, správaj sa normálne,“ upozornil ho Carlisle, a to Edwarda ešte viac vytočilo. Vedel, že to oni sa oňho starali a dávali mu všetko, ale to ich neospravedlňovalo.

„Ja sa mám správať normálne? Tak mi aspoň neklamte do očí! Čo ste zač?“ pýtal sa rozzúrene, ale vtedy si uvedomil, že tu je okolo neho šesť upírov. Nemôže proti nim nič. Vtom si Carlisle povzdychol a posadil sa.

„Sme upíri, Edward,“ odpovedal mu jednoducho.

„Chcete ma zabiť?“ spýtal sa Edward bezducho. Vtom sa z poschodia ozvalo hlasné vrčanie. Bella.

„Naštval si ju,“ poznamenal Emmett pobavene. Edward sa trošku pousmial. Keď sa pozrel do každej tváre svojej rodiny, vedel, že by mu nikdy neublížili. To on ublížil im, hlavne Belle.

Edward ich požiadal, aby mu všetko porozprávali. Bol neskonalo rád, keď mu povedali, že sú vegetariáni. Trochu prekvapený ostal, keď mu povedali, že je Bella poloupírka. Vždy sa mu zdalo, že sa od nich trochu odlišuje, teraz sa mu to potvrdilo. Edward ostal nakoniec ohromený tým, čo mu hovorili. Totálne ho to zaujalo. Kto by kedy povedal, že v štrnástich rokoch spozná upírov a ešte k tomu s nimi žije.

„Mal by si ísť za ňou,“ šepol mi Jasper, keď som už nemal žiadne otázky. Očividne vedel, že je Bella smutná, svojou schopnosťou.

„Idem.“ Postavil som sa a ešte sa otočil na svoju rodinu. „Ďakujem, že ste mi to povedali.“

Vyšiel po schodoch a vošiel do jej izby bez klopania. Bella sedela na posteli a čitala knihu, no nesústredila sa na ňu. To si mohol všimnúť aj on. Bez slova k nej podišiel, ľahol si k nej a položil si hlavu na jej rameno.

„Prepáč mi to, sestrička,“ šepol jej úprimne.

„Ty mne tiež.“ Objala ho okolo ramien a dala mu bozk do bronzových vlasov.

5. kapitola - 7. kapitola

Opäť vám ďakujem za pekné komenty pri minulej kapitolke. Dúfam, že sa páčila aj táto. V ďalšej by už mohol mať Edward 17 rokov, ak budete chcieť. :)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 6. kapitola: