Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mafiánka - Prológ

31.07.2010 (12:30) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1526×

Prológ

Bolo to bežné, utorkové, augustové ráno v New Yorku.

Tridsaťdva stupňov, na oblohe ani mráčik, pofukoval mierny vetrík. Deň ako stvorený na prechádzku, ale David Simon mal iné plány. Oveľa dôležitejšie. O pár hodín ho čaká asi najdôležitejšia schôdzka za posledné roky...

***********************************************************************

ROK: 1999

Ešte stále som držal mobil v rukách a snažil sa pochopiť, čo sa práve stalo. Ničomu som nechápal. Možno to bol iba sen, pomyslel som si s nádejou. Prečo by mi, doriti, inak volal ON?

Je pravda, že som pre neho kedysi pracoval, ale to je už predsa minulosť. Veď ma vyhodil, no som rád, že iba to. Mohol som kľudne skončiť zakopaný pod zemou alebo potopený v jazere s prestreleným mozgom po tom, čo som urobil. Videl som budúcnosť v drogách, ale on nie. Tak som sa rozhodol obchodovať poza jeho chrbát. Obral som ho o nejaký ten dolár, presnejšie o 50 000 $. Mal som šťastie, že mal vtedy dobrú náladu a pracoval som uňho nejaký ten piatok. Vedel som o jeho nelegálnych obchodoch, ale bol som ticho. Pre svoje dobro.

Videl som dve možnosti nášho stretnutia:

1. Skončím nakoniec v tom jazere.
2. Niečo odo mňa potrebuje.

O hodinu som už bol pripravený. Mal som dlhý kúpeľ, oholil som sa a obliekol si svoj najlepší oblek. Dal som si na tom záležať, predsa len, možno to bude môj posledný.

Nervózne som pochodoval po byte a každú minútu do niečoho nabúral.

„Doriti,“ zanadával som opäť. Už toho mám dosť. Nechcem tam ísť nepripravený. Musím mať nejakú poistku.

Prešiel som do obývačky a otvoril malú skrinku, ktorá stála v rohu miestnosti. Pomaly som ju otvoril, predsa len mala už svoje roky. Vybral som z nej knihu a otvoril ju na dvadsiatej strane. Samozrejme, že som teraz nechcel čítať, ale bol tam vyrezaný otvor, v ktorom bola iba jedna vec. Môj revolver. Určite ma prehľadajú, takže je nebezpečné mať ju len tak pri sebe. Ale byť bez ochrany?

Obracal som ju v rukách, kým mi nezačal zvoniť telefón.

„Haló,“ ozval som sa svojím hrubým hlasom. Aj keby som bol na pokraji zrútenia, neukázal by som svoju slabosť. To bola moja zásada.

„Viete, prečo volám. Máte prísť o pol hodiny do reštaurácie na 87. ulici, jasné? A ešte niečo. Neodporúčam vám brať so sebou nejakú zbraň,“ hovoril rýchlo.

„Áno,“ odpovedal som, ale už neskoro. Zložil.

O pol hodiny som už na určenom mieste čakal. Nakoniec, po piatich minútach čakania, do reštaurácie vošiel, mne veľmi známi muž, Sam.

„Sam, starec, dlho som ťa nevidel. Ako žiješ?“ opýtal som sa prekvapene. Môj bývalý kolega, Sam Trown. Robili sme spolu vyše desať rokov. Skvelý chlap.

„Ahoj. To vieš, snažím sa. Ale vždy lepšie ako ty,“ podpichol ma, ale potom zvážnel.

„Mám ťa priviesť. Čaká na teba.“ Iba som prikývol.

Vybrali sme sa do skladu v reštaurácii. Zastavil pred dverami a prehľadal ma. Nakoniec som tú radu poslúchol a nezobral si zbraň, takže nič nenašiel, ale nevšimol si vreckový nôž, ktorý som ukryl do topánky. Pre istotu. Potom trikrát zaklopal na dvere a vošli sme.

Rozhodne to nevyzeralo ako sklad. Skôr ako ďalšia miestnosť v reštaurácii. Posadil som sa oproti nemu a čakal. Odvolal svojich mužov z miestnosti a zapálil si cigaru. Potom začal: „Určite už tušíš, prečo som ťa zavolal, David.“

Zdvihol hlavu a prešiel si po svojich vlasoch. Mal ich starostlivo učesané a pokryté gélom, ako vždy. Potom pokračoval.

„Ale ja toho viem veľa. Napríklad, že ťa opustila žena s deťmi po tom, čo ti podpálili dom, obchody ti už nejdú a minulú noc ťa takmer chytili pri pašovaní drog, no neboj sa. Mám pre teba návrh alebo skôr prácu, ktorú by si zvládol skvele. Viem, že si profesionál, pretože vidím charakter ľudí. Urobil si chybu, ale teraz máš šancu ju napraviť. Máš záujem?“

Neisto som sa naňho pozrel, ale potom som prikývol. Peniaze som nutne potreboval.

„Skvelé. Potrebujem, aby si dnes v noci zabil nejakých ľudí. Presnejšie rodinu Atleeovcov, ale nie všetkých. Nechaj nažive len ich dcéru, Bellu. Musí vidieť ich smrť. Je ešte malá, má len jedenásť, takže ti nič nehrozí. Sam ti dá zbraň a povie ti podrobnosti, ktoré budeš potrebovať. Choď sa pripraviť, nemáš veľa času. A ja sa potrebujem najesť.“

Chcel som sa spýtať, koľko za to dostanem, ale on si to všimol a odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

„Neboj, dostaneš poriadne zaplatené. Vieš, že ja svoje sľuby plním. Teraz už choď,“ ukázal na dvere a už mi nevenoval pozornosť.

Rýchlo som vstal a zamieril ku dverám. Keď ma uvidel Sam, pristúpil ku mne, podal mi ruku, zatiaľ čo druhou mi nenápadne vkladal do vrecka saka pištoľ s nábojmi. Potom iba odstúpil a kývol na mňa na pozdrav. Postavil sa pred dvere a ďalej strážil.

Rýchlo som sa vyparil preč. Musel som sa pripraviť na dnešný večer, ale jedna vec mi stále vírila v hlave: Prečo chcel, aby som vyvraždil nevinnú rodinu a nechal pri tom na to pozerať to úbohé dieťa? Načo mu to bude?

No jedno som vedel. Je lepšie sa nič nepýtať. Splním tú úlohu a zabudnem na to. Zabil som už množstvo ľudí, takže zabiť týchto nebude problém. Len dúfam, že sa nič nepokašle...

(pohľad Belly)

„Pusti ma, Tom, to šteklí!“ snažila som sa hovoriť pomedzi záchvaty smiechov.

„Čo sa ti nepáči? Toto? Alebo toto?“ naoko nechápavo sa ma pýtal, ale neprestal ma štekliť. Potom ma chytil za nohy a zdvihol do vzduchu. Panovačne som si skrížila ruky na hrudi. Strašne sa smial a nebol jediný. Celá moja rodina vybuchovala do hlasného smiechu. Čiže moja mamka, staršia sestra Katie a brat Tom.

„Áno, presne tak. Nie som hračka. Pusti ma! Inak za seba neručím,“ vyhrážala som sa mu.

„Tak dobre, ty si to chcela,“ povedal a šibalsky na mňa pozrel. Zrazu si ma prehodil na chrbát a začal lietať po dome. Hlasno sme sa obidvaja smiali. Potom vyšiel do záhrady a pobehoval dookola ako blázon.

„Hijó,“ kričala som nadšene.

Keď už nevládal, položil ma na trávu a zdvihol ruky nad hlavu v znamení, že sa vzdáva. Nenápadne sa snažil nabrať dych.

„Poďme ešte raz,“ prosíkala som ho, ale keď som videla, že protestne leží v tráve, vzdala som to a šla som do domu.

Ešte z diaľky som počula mumlanie môjho brata: „Zbláznila si sa? Dostanem infarkt!“ Veď má dvadsaťdva! Nahlas som sa zasmiala.

Potom sme sa hrali na skrývačku, krájali marcipánovú tortu a tancovali. Bol to úžasný večierok. Mala by som častejšie vyhrávať súťaže.

„A teraz pôjde naša skautka roku do postele, a to rýchlo,“ pobavene zašepkala mamka a pohladkala ma po vláskoch.

„Ale ja ešte necem,“ odporovala som, ale prezradilo ma nečakané zívnutie. Všetci sa naraz zasmiali.

„Rýchlo utekaj, inak ti nepoviem tu príhodu, čo som mal v Iráne, Bella,“ vyhrážal sa mi Tom.

„To nie je fér,“ zašepkala som, ale v protestovaní ma vyrušilo hlasné klopanie na dvere.

(pohľad Davida)

Bolo desať hodín večer. Ideálny čas. Vošiel som do telefónnej búdky na rohu 56. ulici a zakašľal si. Dal som si na slúchadlo servítku, aby mi nespoznali hlas, vytočil číslo a čakal.

„Polícia, čo potrebujete?“ ozval sa príjemný ženský hlas. Zmenil som si svoj hrubý, drsný hlas na vystrašený škrek a povedal: „Počujem nejaké čudné zvuky zo susedovho domu. Asi je to zlodej!“

„Kde býva váš sused? Povedzte mi presnú adresu a my tam niekoho pošleme, dobre?“

Rýchlo som nadiktoval adresu a zavesil. Nemám teraz veľa času. Bude to trvať maximálne päť minút, takže musím byť rýchly.

Mám oblečený dlhý, tmavý plášť, čierne rukavice a čierny klobúk, takže by ma nemali spoznať. Istota je istota.

Konečne som dorazil do cieľa. To musia bývať na tom najväčšom kopci? Predsa len, nemám najlepšiu kondíciu. Čakal som aspoň nejakú vilu, ale miesto toho som zbadal nenápadný, priemerný tehlový domček s malou záhradou a ešte menšou verandou.

Zazvonil som a potom aj zaklopal. Musia mi prísť otvoriť rýchlo a nepripravene. Ja som si už pripravil motúz a čakal. Bude to menej hlučné, ako pištoľ. A prvá obeť musí byť zabitá, čo najrýchlejšie. Už z diaľky som počul smiech.

Otvorila mi žena v stredných rokoch s množstvom vrások okolo očí. Odmerane si ma prehľadala. Pristúpil som k nej a zašepkal jej do ucha: „Mám pre vás odkaz.“

A potom obtočil motúz okolo jej krku. Z celej sily som začal ťahať, až začala silno krvácať. Stihla iba raz zadusene vykríknuť a už bola mŕtva. Všade sa valilo množstvo krvi z jej prerezanej tepny. Super, mám zašpinený oblek.

„Mami, si v poriadku?“ začul som hlas nejakého muža.

Vybral som zbraň a vstúpil do izby. Keď ma uvideli, jedna mladá žena hlasno vykríkla, ale ta malá, to bude Bella, iba otvorila ústa. Prečo aj ona nevykríkla? No, už som nemal čas zisťovať to. Chlap sa ku mne rozbehol, lenže to som už vystrelil. Aspoňže mám rýchlejšie reflexy, keď kondícia je naprd. Zasiahol som ho presne do čela, trikrát. Jeho hlava to nevydržala a z hlavy vystrelil mozog spolu s množstvom krvi. Znovu som počul kričanie toho dievčaťa. Tá krava proste neprestane. Vystrelil som aj do nej, až päť nábojov. Nemala ma provokovať. Všetky len na jedno miesto, jej srdce. Bolo to celkom komické, no nie?

Bella, ta malá, na mňa iba šokovane pozerala a v jej tvári narastal hnev. Ona sa ma nebojí? Nevidí, čo sa práve stalo jej rodine? Kto to, doriti, je?

Z diaľky som počul policajnú sirénu. Ide ako na zavolanie. Zhodil som zbraň na zem. Samozrejme, že na nej nie sú odtlačky a navyše sa nedá vystopovať, takže som v bezpečí. Utrel som si nohy od toho množstva krvi, čo sa valila z ľudí do koberca, nezanechám im predsa stopy. Ešte raz som sa na ňu pozrel. Nevyzerala, že by niečo vnímala. Už kľačala na zemi a pozerala na svoju znetvorenú rodinu. Pomaly zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa, ale nie vystrašene, práve naopak. Z jej očí sa šíril chlad a zlosť. Nečakal som a rýchlo sa vyparil zadným vchodom do lesa.

Tak na tento pohľad nikdy nezabudnem, pomyslel som si.

(pohľad Davida)

O mesiac neskôr...

Ležal som unavene na posteli a snažil sa zaspať, no bez úspechu. Znovu som sa prevalil na bok a pritúlil sa k Emm. Prechádzal som po jej krásnom, rozpálenom, opálenom tele a bozkal ju na jej dokonalý krk. Bola to dobrá milenka, ale ani som si nepamätal jej priezvisko. Keď som ju potreboval, zavolal som jej. Vždy ochotne prišla. Aj teraz. Potreboval som sa rozptýliť. Unavene som sa pozrel na hodinky. Bolo iba pol siedmej ráno.

Raňajkoval som, keď mi začal zvoniť telefón. Rýchlo som ho zdvihol.

„Haló?“ začal som.

„Ahoj, tu je Sam. Mám pre teba prácičku...“

(pohľad Belly)

Sirotinec:

„Bella, musíš niečo jesť! Daj si aspoň polievku, inak ti znovu vychladne,“ počula som niekoho hovoriť. Nereagovala som a načo? Život už pre mňa nemá význam.

„Už to trvá mesiac! Chce ísť na psychiatriu? To dievča je choré!“ šepkal nejaký ženský hlas a myslel si, že to nepočujem.

„Nečuduj sa. Potom, čo sa jej stalo? No, ja som ju nevidela ešte ani plakať, kričať, hovoriť. Proste nič. Je úplne mimo...“

„Bella? Počuješ ma? Niekto ťa čaká v altánku pri jazere, vraj právnik. Rýchlo choď!“ nabádala ma Anna.

Vzdychla som a pomaly sa tam vydala. Cesta mi trvala dlho. Bolo to totiž najvzdialenejšie miesto od domu. Prečo by sa tam niekto chcel stretnúť?

No, nikto tam nebol. Iba malý lístok. Zobrala som si ho a zhrozene čítala. Z úst mi unikol malý škrek. Bolo tam len toto: Každý okolo teba umrie!

Čo najrýchlejšie som sa rozbehla do domu. Už z diaľky som videla tmavý dym, ktorý prichádzal od domu. Nechcela som si to pripustiť. To nemôže byť oheň. Prosím, nie.

Prišla som neskoro. Mala som pravdu. Sirotinec bol v plameňoch, musela som trochu odstúpiť. Niečo sa pár metrov odo mňa rozbehlo preč. To je určite ten vrah! Nie, prečo už zase? Prečo? Po tvári mi začali stekať slzy bolesti. Spadla som na zem, už som nemala silu ani stáť. Prečo mi to robí? Čo som komu urobila, že ma boh tak trestá? Kôli mne práve umrelo aspoň 80 ľudí. Najprv umrie môj ocko, potom mi vyvraždia rodinu a teraz toto? Hystericky som sa chytila za hlavu a hlasno plakala. Už som tie slzy nemohla udržať. Stále som krútila hlavou. Nie, to nemôže byť pravda. Nie!

Vstala som a rozbehla sa preč. Nevedela som, kde mám ísť, ale tu už zostať proste nemôžem.

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mafiánka - Prológ: