Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mafiánka - 3. kapitola

29.08.2010 (11:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2105×

3. kapitola

(pohľad Belly)

Rok: 2000

Vďačne som sa na neho pozrela a urobila prvý krok k môjmu novému domovu.

Nešla som prirýchlo. Všímala som so každý detail cesty a jej okolia, chcela som si tak čo najviac zapamätať, hoci mi to veľmi neumožňovala narastajúca tma. Nevedela som, či nebudem musieť utiecť, ale v ten moment mi zaškvŕkalo v žalúdku a ja som vedela, že neodídem, kým sa aspoň trochu nenajem. Určite varia lepšie, ako v nejakom striptízovom bare, pomyslela som si a rýchlo zahnala tú hroznú spomienku. Za sebou som počula kroky Sama a Alexa, ale neotočila som sa na nich. Miesto toho som trochu pridala. Necítila som sa vo svojej koži, keď bol niekto takto blízko. Cítila som sa zraniteľná. Asi na mne čas strávený na ulici niečo zanechal. Môj život už nikdy nebude taký, aký bol kedysi a s tým sa už musím zmieriť.

Zastala som pred sklenenými dvermi a váhavo sa otočila na Sama. V ten moment som si všimla, ako sa niečo pohlo v tme. Nejaký človek. Zamrzla som na mieste. Pohltila ma spomienka, ktorá mi zatienila mozog. Ten večer v sirotinci. Požiar. Cítila som sa tak isto. Akoby som dostala zlú predtuchu. Sam si odkašľal, ale mne to bolo jedno. Potom prešiel okolo mňa a otvoril dvere kartou, čo ma dosť zaskočilo a prebralo tak z môjho rozmýšľania. Žiadne kľúče, len karty. Super, pomyslela som si sarkasticky. Vošiel dnu a hneď za ním aj Alex. Nakoniec som vošla aj ja. Keďže som už videla vonkajšok domu, vnútro ma už tak neprekvapilo. No, prekvapilo, ale nie tak, že by som mala znovu otvorené ústa dokorán ako hlupák. Všetko tu bolo zariadené veľmi elegantne a jednoducho vo forme dvadsiateho prvého storočia. Žiaden starý nábytok či obrazy. Nábytok bol hranatý a jednoduchý. Dalo sa to pomenovať len jedným slovom – dokonalé. Nestáli sme tam dlho. O chvíľu som z poschodia začula kroky a mužské hlasy. Nasadila som si svoj neutrálny výraz a čakala.

Mala som pravdu, na schodisku sa objavili iba samí muži. Presnejšie ich bolo päť. Všetci boli mladí Američania, okrem jedného. Stál v strede a svojimi hnedými očami ma sledoval. Nebol veľmi vysoký, mohol mať tak meter sedemdesiat, viac určite nie. Bol talian, to sa nedalo nevšimnúť a odhadovala som mu vek na takých päťdesiat rokov. Svoje havranie vlasy mal starostlivo nagélované a sčesané dozadu. V jeho pohľade bol istá autorita, ale aj nevraživosť. Ďalej si ma obzeral a pri tom schádzal dole schodmi s ostatnými mužmi. Jeho ústa sa pri tom roztiahli do nedočkavého úsmevu. Podišiel ku mne a prehovoril svojím drsným hlasom.

„Som rád, že si prijala moje pozvanie a prišla sem. Som John Mcknight a ty budeš Bella Atleeová, nemám pravdu?“ Na konci vety sa jeho úsmev ešte viac rozšíril.

„Áno, pán McKnight. Teší ma, že vás spoznávam,“ odpovedala som mu s rovnakou autoritou v hlase. To ho zaskočilo. Asi si myslel, že skloním zahanbene hlavu a budem šepkať. To u mňa nehrozí. Aj mama mi vždy hovorila, že som pobrala sebavedomia aj za troch. Pri tej spomienke som sa v duchu usmiala. Ach, moja mamka.

„To aj ja. Takže...“ na chvíľu zaváhal, keď uvidel moje oblečenie, ale ihneď pokračoval: „Asi nemáš nič so sebou. To ma mrzí. Asi si nemala ani čas si niečo pobaliť v tom zhone. Ale to nevadí. Už sme ti prichystali aj nejaké náhradné oblečenie. Máš ho vo svojej izbe, ktoré sa nachádza v ľavom krídle domu na prízemí. Alex ťa tam zavedie po večeri. Potom sa za tebou stavím, aby sme sa porozprávali, dobre? Teraz ma ospravedlň, čaká ma rodina. Uvidíme sa.“ Po tých slovách sa otočil a spolu so Samom a ostatnými chlapmi odišiel preč.

To bolo rýchle privítanie, pomyslela som si, ešte stále v šoku.

„Ideme?“ ozval sa po chvíli Alex. Očividne bol nahnevaný, že sa má postarať o nejaké decko. Znudene som prikývla a nasledovala ho. Prešli sme úzku, dlhú chodbu, ktorej steny boli pokryté množstvom obrazov japonskej kultúry či prírody. Zrazu sme sa ocitli v priestrannej kuchyni, kde už nejaká postaršia žena, asi aziatka, niečo kuchtila a pospevovala si pri tom. O miestnosť ďalej sedelo za stolom aspoň dvadsať chlapov. Tak toto som nečakala. To sú všetko jeho zamestnanci? Čo robia u neho doma? To pomáha naozaj každému? Nejako sa mi tomu nechcelo veriť. Niečo mi tu stále viac a viac nesedelo.

„Dobrý deň,“ pozdravila som tú aziatku. Predsa len, som slušne vychovaná. Rýchlo sa ku mne otočila a podišla ku mne. Na jej tvári sa objavil materinský úsmev a lámavou angličtinou mi odpovedala:

„Vitaj, dieťa. Sadni tam. Ja ti dám jedlo, dobre?“ Potom mi postrapatila vlasy a vrátila sa späť k práci. Znovu si začala pospevovať nejakú pieseň, ktorá mi absolútne nič nehovorila a nenápadne na mňa žmurkla. Potichu som si sadla na kraj pultu a sledovala ako varí. Robila to úplne bez námahy, takmer sa na to ani nepozerala. Otočila som sa, aby som sa na niečo Alexa spýtala, ale už nestál pri dverách. Pohľad mi padol na jedáleň, ktorá bola hneď pri kuchyni. Sedel s ostatnými chlapmi a na niečom sa hlasno smial. Znova som sa otočila na tú ženu. Už nemiešala omáčku, iba sa na mňa so záujmom pozerala. Keď sa nám pohľad stretol, kývla rukou, aby som k nej podišla. Nechápavo som zdvihla obočie, ale urobila som to. Rýchlo sa ku mne naklonila a zašepkala mi do ucha iba pár slov, no tie ma šokovali: „Ty v nebezpečenstve. Musieť odísť!“

Nechápavo som sa od nej odklonila, aby som sa jej mohla pozrieť do tváre. Myslela to smrteľne vážne. V tvári mala ustarostený výraz a chcela mi ešte niečo súrne povedať, ale v tej chvíli sme počuli, ako zaškrípala stolička z vedľajšej izby. Rýchlo ma odstrčila na miesto, kde som vtedy sedela a už sa venovala iba večeri. O sekundu na to vošiel do kuchyne Alex. Pohľadom skĺzol na tú ženu a potom na mňa. Snažila som sa o normálny výraz, ale veľmi mi to nešlo. Potom si ku mne prisadol a mlčky hľadel do prázdna. Prečo by som tu mala byť v nebezpečenstve? Čo mi ešte chcela tá žena povedať? Opakovala som si v duchu. Bojovala som s nutkaním pozrieť sa na ňu a spýtať sa jej to, ale vedela som, že to nie je možné. Tak som iba pozorovala svoje ruky. Ako som si myslela, nikto neprehovoril. Potom nám dala večeru a aj ostatným mužom. Bolo to nejaké bravčové mäso s parmezánovou omáčkou a varenými zemiakmi. Napodiv to bolo naozaj chutné. Rýchlo som to do seba hodila a zapila to pohárom vody, ktorý mi tu nechala. Takto som sa naposledy najedla asi pred rokom. Môj žalúdok na to nebol zvyknutý. Väčšinou bola moja večera nejaká tvrdá bageta alebo jogurt po záruke. Takže to bol dosť rozdiel.

„Bolo to výborné pani,“ chcela som si spomenúť na jej meno, ale to som nepoznala. Keď videla, ako sa jej pokúšam prísť na meno, hlasno sa zasmiala, ale nie úprimne. Videla som, že sa pokúša zakryť strach a obavy. S úsmevom na perách za mňa dokončila moju vetu.

„Grace. Tikajme si, neznášam totiž vykanie.“

„Dobre.“ Usmiala som sa na ňu a pokračovala som. „Ja som Bella.“ Podala mi ruku, ale o dosť silnejšie a nahodila grimasu. Na to, že už určite mala po tridsiatke, sa tak vôbec nesprávala. Alex nás celý čas potichu pozoroval, ale ani raz neprehovoril. Dúfam, že si nič nevšimol. Potom vstal a naznačil, aby som s ním šla. Rýchlo som sa s Greace rozlúčila a pridala do kroku, aby som stíhala s Alexom. Zastavili sme až na konci ľavého krídla domu, ako povedal pán McKnight.

„Sme na mieste. V izbe máš aj oblečenie. Pán McKnight za tebou príde, keď bude mať čas.“ S týmito slovami sa otočil a odišiel rovnako v tichosti, ako prišiel.

Vošla som do izby a zavrela za sebou dvere. Ako som už tušila, izba bola nádherná, ale najviac ma upútala posteľ. Vyzerala tak mäkko už z diaľky. Bola obrovská a mala krémovú farbu. Na nej bolo poskladané množstvo vankúšov všetkých tvarov a farieb. Bez váhania som na ňu skočila. Vyzliekla som si svoje špinavé veci a obliekla tie, ktoré mi tu nechali. Ešte som sa neprezliekla do pyžama. Nemala som v pláne spať, hoci mi to môj mozog prikazoval. Oči sa mi už aj zatvárali, keď niekto zaklopal na dvere.

„Vstúpte,“ zašepkala som a trochu si narovnala oblečenie. Otvorili sa dvere a v nich stál pán McKnight.

„Dúfam, že som ťa nezobudil. Chcel som sa s tebou ešte porozprávať, ale môžem odísť a prísť až zajtra. Vidím, že si unavená,“ hovoril rýchlo a potichu.

„Nie, to je v poriadku. Vlastne som na vás čakala. Sadnite si, prosím,“ povedala som. Na konci vety som sa usmiala, ale nie úprimne. Dúfam, že si to nevšimol a nepostrehol tú faloš. Samozrejme, že som si vážila, ako sa ma ujal, len mi tu niečo nehralo. Čo ak mi Grace neklamala a hovorila pravdu? A ten muž, čo som ho videla, keď som vchádzala do domu? Nemala som s toho proste dobrý pocit. Len prikývol a sadol si na voľnú stoličku, ktorá bola pri okne. Potom začal.

„Som rád, že si sem prišla bývať. Po tom, čo som počul. Musela si toho veľa pretrpieť. Vieš, mám známeho na polícii. Vyšetroval vraždu tvojej rodiny a aj požiar v tom sirotinci. Najprv si mysleli, že si tiež zomrela, no nenašli tvoje pozostatky. Neskôr začali pátranie a ako vidíš, bez úspechu. Tak som sa ťa pokúsil vyhľadať sám a teraz si tu.“ Usmial sa na mňa.

Nič som neodpovedala. Ani by som to nedokázala. Už len spomienka na tie okamžiky u mňa vyvolávala obrovskú bolesť. Bola až hmatateľná. Akoby som sa tam opäť ocitla. Pohľad na moju mŕtvu rodinu v kaluži krvi. Tie plamene, ktoré sa šírili zo sirotinca. Tá prázdnota a beznádej, ktorá ma pohlcovala. Tie dni strávené v agónii a v spomienkach, ktoré sa postupne menili na nočné mory. A nakoniec ta obrovská nenávisť, ktorá sa u mňa každý deň stupňuje. Vôbec neustupuje. Mám stále väčšiu chuť sa pomstiť, ale ako? Pohľad na toho vraha. To je moja najväčšia nočná mora. V tej chvíli som zabudla, že vedľa mňa niekto je. Prebral ma až jeho tichý hlas.

„Prepáč, nechcel som ti spôsobiť nejakú bolesť. Nemám ani tušenie, čím všetkým si musela prejsť. Už o tom nebudem hovoriť, dobre?“ Iba som prikývla. Keď to uvidel, usmial sa.

„A teraz sa vyspi, áno? Stavím sa, že si noc predtým takmer vôbec nespala, že?“ Keď uvidel môj úsmev, z ktorého bolo hneď jasné, že trafil do čierneho, hlasno sa rozosmial. „Takže dobrú noc.“ Znova sa zasmial, ale vstal zo stoličky a zamieril k dverám. Tam sa ešte raz otočil a povedal: „Zajtra sa porozprávame, čo bude s tebou ďalej. Už som ti totiž zariadil súkromného učiteľa. Stavím sa, že toho budeš mať ešte veľa, čo doháňať.“ Potom sa otočil a odišiel preč. Dvere sa pomaly zavreli a ja som ostala v šoku. Opäť. Sedela som tam bez pohnutia aspoň pol hodinu, kým som sa pozbierala. Všade naokolo bolo hrobové ticho a tma. Pozrela som sa na digitálne hodinky, ktoré stáli na nočnom stolíku pri posteli. Hlásili pol jednej ráno. Šibalsky som sa usmiala a zašepkala: „Je čas.“

Potichu som vstala a zamierila k oknu, ktoré bolo v rohu izby. Keďže som bola na prízemí, nebude problém sa cez neho prepašovať von. Po tom rozhovore som si bola istá, že tu niečo nie je v poriadku. Možno som paranoidná, je mi to jedno. Budem sa tu musieť poobzerať. Možno aj pán McKnight hovoril pravdu, to neviem. Ale nič nestratím, keď sa tu poobzerám.

Potichu som otvorila okno a opatrne vyliezla von, ale okno som nechala pootvorené. Zachránili ma vonkajšie svetlá, ktoré mi osvetľovali cestu. Opretá o stenu som sa pomaly posúvala a hľadela zo strany na stranu, aby ma nikto nemohol vidieť. Po pár metroch som objavovala nové časti domu. Koľko má ten dom častí, preboha? Veď to nie je normálne. Čím ďalej som šla, tým som toho aj viac nachádzala. To nebol dom, ale vila. Možno aj to bolo slabé slovo. Pri strome sa zrazu niečo pohlo. Ihneď som zastala a skryla sa do neďalekého kríka. Srdce mi začala šialene biť a telom sa mi začal valiť adrenalín. Vôbec som sa nehýbala, len čakala. To nebolo zahrnuté v pláne, ironicky som si pomyslela.

Z tmy sa zrazu vynorili dve postavy a blížili sa ku mne. Srdce sa mi rozbehlo ešte rýchlejšie. Boli len pár metrov odo mňa, keď odrazu zastavili. Nespoznávala som tie tváre, ale čo ma šokovalo bolo to, že obidvaja držali v ruke zbraň. Na prázdno som prehltla. Takže sa mi to nezdalo, keď som vtedy niekoho zazrela. Čo sa to tu, do frasa, deje?

O niečom sa bavili, ale nerozumela som im takmer nič. Iba raz spomenuli moje meno. Vtedy som myslela, že dostanem na mieste infarkt. Potom sa rozdelili. Jeden šiel smerom do pravého krídla a ten druhý sa vybral k neďalekej budove. Nenápadne som ho pozorovala. Keď som si myslela, že už je dosť ďaleko, vybrala som sa za ním. Šiel pomerne dlho. Odrazu zastal pred nenápadnými, drevenými dvermi a kartou ich otvoril. Z miestnosti vychádzalo podivné modrasté svetlo a zahliadla som výťah? Na čo by im tam bol? Ibaže by smeroval do podzemia, iné vysvetlenie nebolo. Rýchlo vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere. Čo mohlo byť také dôležité, že to bolo v podzemí? Určite niečo vzácne alebo aspoň tajné. Ale čo?

Radšej som sa otočila a ďalej si obzerala vonkajšok domu. Stále viac a viac ma ten dom vedel očariť. Každá časť bola výnimočná. To som radšej ani nechcela vidieť vnútro.

Nakoniec som to vzdala a vybrala sa naspäť. Preliezla som naspäť cez okno a zavrela ho za sebou. Posadila som sa na stoličku, kde vtedy sedel pán McKnight a predychávala to. Nakoniec som sa upokojila, ale nevedela som, čo robiť. Po tom, čo som videla.

Rozhodla som sa vybrať naspäť do kuchyne, aby som sa mohla napiť. Možno mi potom bude lepšie. Otvorila som dvere a snažila sa spomenúť, akou cestou ma sem Alex priviedol. Keď som už blúdila desať minút a ocitla som sa v úplne neznámej izbe, pochopila som, že som sa stratila. V dome, bože, to je trápne. Ocitla som sa v nejakej obývačke.

A teraz čo, ty hlava deravá? Z môjho rozmýšľania ma vyrušili tiché kroky za mnou. Rýchlo som sa otočila a zachytila tak nahnevaný pohľad nejakého chlapca. Mohol mať tak dvanásť.

„Čo tu hľadáš?“ vyštekol na mňa. Žiadne ahoj, to je mi vychovanie, ale vrieskať na mňa nikto nebude.

„Stratila som sa, no bože. Nezblázni sa tu. Kto vlastne si?“ odpovedala som rovnako arogantne.

„Edward...“

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mafiánka - 3. kapitola: