Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mafiánka - 2. kapitola

23.08.2010 (14:45) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2284×

2. kapitola

(pohľad Belly)

ROK: 2000

Ležala som na malej, pásikavej deke uprostred obrovského parku a pozorovala tú neskutočnú krásu všade naokolo, ktorá mi doslova vyrážala dych. Bola jar, najkrajšia časť roka v tomto meste, a ja som si to aj náležite vychutnávala. Urobila som si taký malý, tajný piknik. No, piknik. Ak sa počíta jedenie paštéty s rožkami na starej, potrhanej deke, tak áno. Viac som si ani dovoliť nemohla, hoci mi môj „biznis“ vychádzal dobre. Takmer všetko som ale minula na stravu, oblečenie, ubytovanie a zvyšné peniaze som potom musela dať Billovi. Nemala som ho rada, ale nepokúšala som osud a bola som pre zmenu ticho.

Za ten čas, čo som u neho pracovala, som videla množstvo hrozných vecí. Napríklad aj vraždu alebo skôr „verejné odsúdenie na smrť“. Doteraz mám pred sebou tvár toho muža, ktorý sa pokúsil Adama, poskoka Billa, zabiť. Jeho znetvorená tvár ma bude prenasledovať až do konca môjho života tak, ako pohľad na moju rodinu v ten večer.

Rýchlo som zahnala tú myšlienku preč a radšej sa započúvala do spevu vtákov. Rukami som prechádzala po mokrej tráve a ticho si pospevovala. Na tvár mi dopadali teplé, slnečné lúče a moje dlhé, kučeravé vlasy mi pohadzoval jemný vetrík. Všade naokolo kvitli púpavy, z ktorých som si potom urobila venček na hlavu. Vymýšľala som si rôzne tance a piesne alebo len tak pobehovala okolo. Vyzerala som ako blázon, ale mne to bolo jedno. Ostatných ľudí som si jednoducho nevšímala. A prečo aj.

Toto bol jeden z tých lepších dní v mojom živote. Bill nemusí vedieť o každom mojom kroku. Už som mala všetkého dosť. Ešte pred rokom by mi ani nenapadlo, že sa niečo také vôbec stane. Ako sa všetko zmení. Ani som si nevedela spomenúť, kedy som sa naposledy smiala alebo aspoň usmievala. Teraz som si aspoň na tú malú chvíľku bola spokojná.

Ale nie na dlho. Netušila som, ako veľmi sa môj život o malú chvíľu zmení...

Padol súmrak, obloha potemnela a začalo jemne poprchávať, keď si pri mne niekto odkašľal. Okamžite som už bola na nohách, ruku som si stiahla do vrecka nohavíc, kde som mala schovaný vreckový nožík, odstúpila som od toho zvuku pár krokov a až potom som zdvihla hlavu. Stáli pri mne dvaja muži so zvláštnym výrazom v tvári a pobavene si ma premeriavali. Potom sa jeden z nich ozval tichým hlasom, akoby sa bál, že ma vystraší.

„Nechceli sme ťa vystrašiť, ale poslal nás po teba náš šéf.“ Na chvíľu sa odmlčali, keď videli môj šokovaný výraz, ale pokračoval. „Počul o tebe, ako sa túlaš tmavými uličkami tohto nebezpečného mesta. Chce, aby si k nemu prišla bývať, samozrejme, ak budeš chcieť.“ Zdvihla som jedno obočie a s iróniou v hlase som odpovedala.

„Prečo by to robil? Veď ma vôbec nepozná.“

„Je to človek s veľkým srdcom. Je niečo ako sirotinec. Poskytuje takýmto deťom stravu, bývanie, vzdelanie... Dá im vlastne nový život.“

„Prečo by som vám mala veriť? Čo ak ste nejakí psychopati a celé je to len podvod? Neverím tým vašim rečičkám, takže láskavo odíďte,“ pri posledných slovách som vybrala nôž z vrecka a pevne ho chytila do pravej ruky, ktorú som vystrela pred seba.

„Robíš obrovskú chybu, Bella,“ povedal tichým hlasom. Šokovane som na neho pozrela. Nasucho som preglgla, zhlboka sa nadýchla a až potom som odpovedala. Chcela som, aby to vyznelo, čo najľahostajnejšie, ale zlyhal mi hlas.

„Ako to, že poznáte moje meno? Kto vlastne ste, do frasa? Prídete si sem a hovoríte mi o nejakom starom páprdovi, čo zachraňuje svet a myslíte si, že vám budem veriť? Spadli ste snáď na hlavu?“ zvyšovala som hlas. Nevyzeralo to, že by ich to vyviedlo z mieri. Akoby to naopak čakali. Urobili pár krokov smerom ku mne a mlčky na mňa hľadeli. Ešte stále som pred sebou držala vreckový nôž a rozmýšľala, ako dlho ešte zotrvám v tejto pozícii. Postupne zo mňa vyšla všetka zlosť a vyrovnane som dýchala, ale ani na chvíľu som nespustila pohľad z tých čudákov. Ich tváre neprezrádzali nijaký výraz, boli ako z kameňa. Mali na sebe dlhé, čierne kabáty, z ktorých sa doslova liala voda. V duchu som sa usmiala. Už nepoprchávalo, ale skôr lialo ako z krhle. Dážď konečne vystriedal ten nekonečný sneh, ktorý bol posledné mesiace už na nevydržanie.

„Neodpovedali ste mi na otázku, páni,“ poznamenala som sarkasticky po chvíli a prerušila tak to dlhé mlčanie, ktoré tu nastalo. Už som sa na nich nepozerala, ale obzerala si okolie. Nechcela som, aby si všimli, aká som napätá. Park sa za ten čas už stihol vyprázdniť. Zostali sme tu už iba my. Skvelé, poznamenala som v duchu.

„Čakali sme, kedy sa ukľudníš, maličká. Sme už zvyknutí na takéto reakcie.“ Na chvíľu sa odmlčal, ale potom pokračoval už vážnejším hlasom. „Som Sam Trown a toto je môj priateľ Alex Smith, čo sa týka tvojej predošlej otázky... Vieme o tebe toho veľa. Museli sme ťa nejako vyhľadať, predsa,“ hovoril úplne pokojne, akoby sledovanie ľudí nebolo vôbec zvláštne. Iba taká každodenná rutina.

„Takže ste ma sledovali? Robíte si zo mňa dobrý deň? Iné vysvetlenie totiž nemám, keďže, ako vidím, mi ublížiť naozaj nechcete,“ tvrdohlavo som trvala na svojom. Snáď nechcú, aby som uverila tej rozprávke.

„Ty nám stále neveríš?“ zašepkal pobavene. „Ako ti máme vysvetliť, že si nevymýšľame? Vieš čo? Poď s nami a my ti to ukážeme. Snáď nám potom uveríš, dobre?“ Niečo mi na nich nesedelo, len som nevedela čo. Ale ak to chcem zistiť, budem musieť ísť s nimi a hrať to divadielko.

„Tak dobre,“ vzdychla som si po chvíli. „Idem s vami.“

Nasledovala som ich k parkovisku ešte stále nerozhodná a rozmýšľala, či sa nemám radšej otočiť a bežať preč. Rukami som si prehrabávala vlasy, z ktorých  mi stekala voda a snažila sa aspoň trochu upokojiť, no veľmi mi to nešlo. Nakoniec sme zastavili pri čiernom nablýskanom mercedese a ja som zostala šokovane stáť na mieste s otvorenými ústami. Rýchlo som sa pozbierala, upravila som si svoj výraz a nasadla na miesto spolujazdca, pri ktorom stál Sam. Jeho priateľ, Alex, si sadol za mňa a hľadel von oknom. Sam už medzitým naštartoval, zapol kúrenie a vyšli sme von z parkoviska. Asi po pol hodine cesty sme sa ocitli v najbohatšej štvrti mesta, čo ma dosť zaskočilo. Hlavne, keď sme zastavili pred obrovskou vilou, v ktorej by mohlo kľudne bývať aj sto ľudí. Bol to asi najúžasnejší dom, aký som kedy videla. Postaviť ho muselo trvať určite dlho.

„A sme na mieste,“ potvrdil moje domnienky Sam. Pomaly som vystúpila z auta a ďalej si ho obzerala. Mal len dve podlažia, ale to nebolo vôbec dôležité. Svojou dĺžkou to vynahradzoval. Takmer ani nemal steny, len obrovské okná, čo mu dávalo isté čaro. Bola som si istá, že toto nie je všetko. Určite to nie je celý dom, len základný pôdorys. Pozrela som sa na Sama, aby som vedela, kde presne mám ísť, pretože som vôbec netušila, kde je vlastne vchod. Z môjho pohľadu to ihneď uhádol a s úsmevom na perách mi ukázal pravou rukou smer. Vďačne som sa na neho pozrela a urobila prvý krok k môjmu novému domovu.

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mafiánka - 2. kapitola: