Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mafiánka - 1. kapitola

05.08.2010 (11:30) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2071×

1. kapitola

O štyri mesiace neskôr:

(pohľad Belly)

Snažila som sa zaspať, no bez úspechu. Opäť. V poslednom čase nespím takmer vôbec. Je to kvôli tej hroznej zime. Už som bola chorá dvakrát za posledné štyri mesiace. Ak to takto pôjde ďalej, dostanem zápal pľúc a to nie je dobré. Nesmiem zoslabnúť, potrebujem byť silná. Ak chcem prežiť.

Život na ulici nie je ľahký. Hlavne nie v New Yorku. Ak žijete v centre, nemáte sa čoho báť, ale ak vojdete do tmavých uličiek v zákutiach mesta, ďaleko od svetla pouličných lámp, dostávate sa tak aj ďaleko od bezpečia. Všade tu pobehuje množstvo feťákov, podvodníkov, lacných žien, psychopatov či vrahov.

Najlepšia možnosť zapadnúť nastáva, ak sa spojíte s nejakým gangom. Aj ja už do jedného patrím. Áno, mám len jedenásť, ale tak to tu chodí. Je to Billov gang. Viem, názov nič moc, ale tu názvy nie sú dôležité. Ide tu o to, kto má pod palcom viac obchodov či ulíc. Tu platia zákony ulice. Ani polícia si s tým nevie rady, tak sa robí, že je všetko v poriadku.

*

Spomenula som si, ako som sa tu vlastne dostala:

Stretla som ich úplne náhodou. Stalo sa to tri dni po tom požiari. Už som nemohla prespávať na zastávkach či v metre. Musela som ísť na miesta, o ktorých mi Tom často hovoril. Aké sú nebezpečné, že tam nikdy nemám ani vkročiť. To „miesto“ ste našli ihneď, ak ste vedeli, čo hľadáte. Rozbité lampy, žiadny policajti, lacné ženy stojace pri cestách, plno bezdomovcov, podivné sklady, dokonca aj horiace kontajnery všade naokolo (to boli vatry, ale vtedy som to ešte netušila).

Každý na mňa pozeral a prihováral sa mi so smiechom. Bola som dosť vystrašená, ale nezastavila som sa. Otec mi stále hovoril, že treba bojovať do posledných síl a nevzdávať sa. Neprestávať dúfať. A čo som mala robiť? Spadnúť na zem a plakať? K čomu by mi to bolo? Tak som proste kráčala.

Dostala som sa ďalej, než som mala v pláne. Viem, že som bola strašne unavená, tak som si ľahla na nejakú voľnú lavičku a pozorovala mesiac. Bol spln. Po chvíli som počula nejaké hlasy mužov. Naháňali mi strach, ale nevstala som. Na to som bola príliš unavená. Zrazu mi niekto niečo priložil k hlave a zareval: „Čo tu hľadáš?“

Rozmýšľala som, čo mám odpovedať, no nič ma nenapadalo. Čo tu robím? To som sama nevedela, tak som iba mlčala.

„Postav sa a otoč k nám,“ povedal niekto iný pokojne. Urobila som to. Zvláštne bolo, že som sa nebála smrti samotnej, bála som sa toho čakania. Ako dlho ešte?  Opakovala som si v duchu donekonečna.

Pomaly som zdvihla hlavu a zahľadela sa na nich. Stáli pri mne piati muži a dve ženy. Pozerali na mňa zvrchu, akoby som nič neznamenala. V rukách mali všetci zbrane. Už som aspoň vedela, čo mi držia pri hlave. Bez mrknutia som na nich hľadela a čakala, čo urobia.

„Z akého klanu si?“ opýtal sa ten istý muž, čo predtým. Mal asi tak tridsať, určite nie viac. Jeho blonďavé vlasy mu pohadzoval vietor, ale jeho hnedé oči ostávali nehybné. Stále ma pozoroval, každú moju reakciu, každý môj pohyb doslova analyzoval.

„To nemyslíš vážne! Veď je to ešte len decko.“ Poznamenala jedna z tých žien.

Nepozrela som sa na ňu. Nepresunula som pohľad od toho muža. Robila som to isté, čo on. Zrazu som pocítila ešte väčší tlak na mieste, kde mi pridržiavali zbraň u hlavy.

„Dnes to už nie je žiadna novinka. Už som to zažil, ale nevyzerá tak. Takže ešte raz, maličká. Z akého klanu si? Alebo mám veriť, že si sem prišla len tak? Na takéto miesto? Tu deti nemajú, čo robiť,“ hovoril ten blondiak.

Stále som mlčala. Nechcelo sa mi hovoriť.

Vzdychla som si, ale po prvý krát prehovorila pokojným hlasom: „Chcela som si iba oddýchnuť. Nemám ani páru o tých vašich „klanoch“. Starám sa iba o seba a je mi jedno, kto ste. Chcem sa iba vyspať. Nevidno to, azda, na mne?“ usmiala som sa, ale pokračovala.

„Tak ma už zabite alebo ma nechajte odísť.“

Všetci na mňa pozerali ako na blázna. Potom mi jeden z tých chlapov kopol celou silou do brucha, až som si musela kľaknúť od tej bolesti, ale nevydala som ani jeden zvuk. Na perách som ucítila svoju krv. Zaťala som zuby a čakala na ďalší úder.

„Nechaj ju, Adam. Ona nie je špeh, hoci by si zaslúžila ešte pár kopancov za to, ako sa k nám správa,“ hovoril ten blondiak. Na chvíľu sa odmlčal, ale potom pokračoval.

„Postav sa. Okamžite.“ Rýchlo som sa zdvihla a pozrela naňho.

„Páčiš sa mi. Si ešte malá, ale niečo v tebe je. Pri hlave ti držia zbraň a ty nič. Dokonca si na nás dovoľuješ. Takéto decko som ešte nevidel. Iné dieťa v tvojom veku by sa už rozplakalo, pustilo do gatí a prosilo o milosť, ale ty nie. Chceš pre nás pracovať?“

V šoku som naňho pozrela. To nemyslí vážne. A nemyslela som si to iba ja.

„Bill, ty si sa zbláznil. Chceš zamestnať toto decko? Povedz, že je to vtip,“ nesúhlasil chlap, ktorý ma vtedy kopol.

„Presne, zlato. Toto nie je dobrý nápad. Rozmysli si to ešte,“ pridala sa do rozhovoru druhá žena. To bude asi jeho frajerka.

„Už som sa rozhodol, tak už zmĺknite. Ako si sa rozhodla?“ povedal a pozrel sa na mňa.

Čo mám robiť? Ale nemám, čo stratiť. Prečo nie?

„Dobre, ale čo mám robiť?“ povedala som po chvíli.

Bill sa usmial a ihneď odpovedal: „Staneš s dílerom.“

*

Vrátila som sa do súčasnosti. Nikdy som si nemyslela, že sa zo mňa stane díler a teraz ním som. Ale predávam len ľahšie drogy, no obchody mi aj tak idú. Samozrejme, že som sa musela naučiť aj kradnúť a biť. Robím všetko preto, aby som si nejako zarobila.

Znovu so mnou otriasol vietor. Niekto otvoril dvere. Aj keby som chcela zistiť, kto to bol, neuvidím nič. V tejto diere nemáme ani svetlo, vodu či teplo. Len strechu nad hlavou. Bill mi zaobstaral toto bývanie. Musím uznať, že je to lepšie, ako spať v metre, hoci tu bývame asi päťdesiati.

Zapálila som si jednu z mojich posledných sviečok a snažila sa aspoň trochu ohriať. Dnes sú Vianoce, prebehlo mi zrazu hlavou.

Pri tej myšlienke ma bodlo u srdca. Moja rodina... Pocítila som niečo mokré na mojích rukách, až potom mi došlo, že plačem. Rýchlo som si ich utrela. Nesmiem plakať, nechceli by to. Musím byť silá. Budem ako Tom či ocko.

Pri ich menách sa mi po lícach pustil nový príval sĺz, ktoré som už nedokázala zastaviť. Keby vedeli, čo teraz robím, neboli by šťastný, ale nemám na výber. Je to len dočasne. Dúfam.

*

Otec bol typ človeka, ktorý si ide tvrdohlavo za svojím. Miloval svoju vlasť. Preto sa stal policajtom. Vyšetroval rôzne prípady mafie v meste. Vedela som to, pretože mi o tom niekedy rozprával. Hovoril mi o rôznych „rodinách“, ktoré nelegálne obchodovali s drogami a hazardom. O ich vojnách a o prečistení zlej krvi. Pre mňa to bola vlastne rozprávka na dobrú noc. Zvláštne, čo? Ale nikdy mi nepovedal nič presné. Žiadne mená či priezviská, ulice. O tom rozprávať nemohol. Bol na stope práve jednej s týchto rodín, myslím. Predsa len, už je to poriadne dávno.

Neskôr odišiel do armády. Povedal, že je na čase, ísť ochraňovať svoju vlasť. Odišiel do Iraku, no už sa nevrátil. Mama mi neskôr povedala pravdu. Vraj ho nepriatelia chytili. Mučili ho a potom zabili. Dlho som tomu nechcela uveriť. Predstava, že vám umrie váš hrdina, váš otec... Čo by ste robili vy?

Písala som mu naďalej, hoci sa mi listy vždy vrátili, pretože nenašli odosielateľa. Jedného dňa ku mne prišiel Tom a povedal, že vie, ako tie listy otec dostane. Okamžite som za ním šla. Doviedol ma na cintorín, pred otcov hrob. Povedal, že ma otec počuje, takže mu tie listy mám prečítať. A to som aj urobila. Čítala som jeden list za druhým a stále viac a viac plakala. Tom ma celý čas hladil a objímal. Až vtedy mi došlo, že sa otec už nevráti. Je navždy preč.

Tom bol vždy skvelý starší brat. A aj on vstúpil do armády, hoci sme o tom všetci nechceli ani počuť. Hlavne mama bola proti tomu, ale neposlúchol. Bol hrozne tvrdohlavý. Bojoval v Iráne, myslím.

Všetci mi tak strašne chýbajú. Navždy si ich budem nosiť v srdci a spomínať na nich. Kiežby sa tak dal vrátiť čas...

*

„Posuň sa trochu, nežiješ tu sama,“ nabrúsene poznamenala April. Takže to ona teraz prišla.

Pomaly som otvorila oči a odmerane sa na ňu pozrela. Znovu bola sfetovaná. A stavím sa, že sa predávala na ulici. Opäť.

Zrazu mi stupila celou silou na ruku. Tak dosť! Toto oľutuješ, dievčatko.

Svojou voľnou rukou som jej vrazila do kolena. Presne do miesta, ktoré je najcitlivejšie. Ešteže mám silné päste.

„Au,“ hlasno zastonala a rýchlo ma pustila. Ihneď som to využila.

Postavila som sa, chytila ju za krk a pritlačila o stenu. Bez žiadneho výrazu na tvári som jej chladne zašepkala do ucha: „Ešte raz sa ma dotkneš a tá noha skončí u besného psa, jasné?“

Vystrašene prikývla a už ani nepípla. Bola slabá a to mala šestnásť. Bolo mi jej ľúto. Takto dopadnúť, to by som nikdy nechcela. Stratiť aj tú poslednú dôstojnosť.

nenápadne som sa obzrela. Nikto si nás nevšímal, každý sa staral iba o seba. Znovu som si ľahla a sfúkla sviečku.

Ale predtým, než som sa ponorila do hlbokého spánku, pomyslela som si iba jedno: Veselé Vianoce, Bella.

ROK: 2000

(pohľad Davida)

Konečne sa mi ozval. To trvalo.

Nervózne som sedel v jeho obrovskej pracovni, obklopený aspoň desiatimi mužmi, ktorý hliadkovali snáď každý môj pohyb.

O chvíľu vošiel aj on. Sadol si za svoj stôl a zapáli si cigaretu. Potom si prešiel po svojich upravených vlasoch a pozrel na mňa. To bol jeho zvyk.

Odvolal svojich ľudí, až na jedného, Sama. Potom začal.

„Je mi ľúto, že si musel tak dlho čakať, David, ale veci sa vyvinuli inak. Musel som na istý čas odcestovať. Pre svoju bezpečnosť. Veď vieš, aká je polícia otravná. Idú po mne a hľadajú každú zámienku, aby ma dostali. A po tom rozruchu, čo si spôsobil, sa im ani nečudujem, ale taký bol plán, samozrejme.“

Potom vybral zo zásuvku veľkú, bielu obálku a podal mi mu. Zobral som si ju a otvoril. Bolo tam ešte viac, ako som dúfal, ale prekvapil ma jej ďalší obsah. Viditeľne si to všimol.

„To je tvoj nový rodný list, pas, občiansky preukaz, vodičský preukaz a letenka. Zabudol som ti to povedať, prepáč.“

V šoku som na neho pozeral. Jasné, že mu to nie je ľúto. Mal to všetko dopredu pripravené. mal som to tušiť.

„Idem niekam?“ opýtal som sa sarkasticky.

„Vlastne áno. Teraz to tu bude nebezpečné, takže odcestuješ na nejaké bezpečnejšie miesto. Pre nás oboch to takto bude najlepšie.“

„A kde pôjdem?“ porazenecky som sa opýtal. Vedel som, že je zbytočné namietať. A možno tam rozbehnem nejaké obchody, pomyslel som si.

„Je to malé mesto, Forks. Je blízko Seattlu. Určite ho nepoznáš.“ Iba som prikývol. Forks? Panebože.

„A máš tam vybavené aj pracovné miesto. Len, ako masku. Počul som, že si kedysi učil.“

„No a?“ nechápavo som odpovedal.

„No, povedzme, že sa vrátiš ku svojej bývalej práci, ale tento krát budeš učiť na strednej škole.“

„Čo?“ skríkol som.

(pohľad sluhu)

Keď David odišiel, sadol som si na jeho miesto a čakal na rozkazy.

„Nezabijeme ho. Pre nás už neexistuje. Prejdime ďalej. Vyhľadal si ju?“ vedel som, že myslí Davida. A bol som aj rád. Je trochu natvrdli, ale je to správny chlap. A tá druhá osoba, to bolo to dievča, Bella.

„Áno, pane. Ešte stále je v New Yorku. Máme ju tu priviesť?“ opýtal som sa, hoci som poznal odpoveď.

„Výborne. Pôjdete po ňu hneď zajtra ráno, jasné?“

„Áno,“ odpovedal som znovu. zdvihol som a zamieril k dverám. Potom mi niečo napadlo. Musel som sa ho to opýtať. S ruko na kľučke som sa k nemu otočil a povedal: „O čo vám vlastne ide?“

„O pomstu, Sam, o pomstu.“

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mafiánka - 1. kapitola: