Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 8. kapitola

07.11.2010 (20:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1248×

8. kapitola

Pozerala som na miesto, kde stál ešte pred pár minútami ten podivný upír a snažila sa presvedčiť, že ten šepot nebol ten najpríťažlivejší mužský hlas, aký som kedy začula. Ale nedarilo sa mi to. Kedykoľvek som si spomenula na ten hlas, začala som sa chvieť. A som si istá, že to nebolo strachom, ani zimou.

Odrazu môj tranz prerušilo nejaké zašuchotanie a keď so sa obzrela, všimla som si, že všetci ma sledujú – dokonca aj členovia rodinky z Denali sa zaujato prizerali – a pozerajú na to isté miesto ako ja predtým. Keby som bola človek, moje srdce sa rozbúši ako divé a v tvári by som bola červenšia ako čili paprička.

„Bree, povieš nám, čo sa deje? S tých tvojich emócií sa cítim ako na hojdačke,“ povedal opäť Jasper a mierne sa uškrnul. Podľa zamračenej Edwardovej tváre som si uvedomila, že si určite všetko prečítal v mojej mysli.

„No ide o to, že ten upír z lúky... asi bol tu...“ Nestihla som to však ani dopovedať a odrazu úplne všetci vyzerali ako praví upíri. Dokonca aj naši priatelia z Denali, aj keď vôbec nevedeli o koho a čo vlastne ide.

„Prečo si to nepovedala skôr? Prečo si nám to nezavolala?“ vyčítal mi nahnevaným hlasom Emmett, ale v očiach mu ihralo, akoby bol sklamaný, že prepásol príležitosť zabojovať si, alebo len niekoho ponaháňať.

Zhlboka som sa nadýchla. Stále zabúdam na skutočnosť, že to nepotrebujem. „Pred chvíľou sa vyparil. On... necítiť jeho pach, načo by som vás volala?“ No nestihla som ani poriadne dopovedať, keď ma Edward ostro prerušil:

„Prečo im nepovieš aj to ostatné?“ Vyčítavo na mňa zazrel. Presne som vedela čo má na mysli, ten tajomný šepot. Pri spomienke na ten hlas som sa opäť celá rozochvela. Jasper na mňa pozdvihol obočie, ale ďalej to nekomentoval.

„Ja som s ním hovorila...“ zamumlala som sotva zrozumiteľne a nervózne som prešlapla z nohy na nohu.

„Hovorila si s ním?“ spochybňoval moje slová posmešne Edward.

Zadívala som sa previnilo do zeme. „Vlastne som hovorila iba ja... jeho odpovede som počula v hlave, ako šepot...“ hovorila som potichu a trošku roztraseným hlasom.

Nestihla som nič spozorovať, žiadny pokyn som nezačula, ale odrazu sa všetci muži – vrátane Eleazara z Denali – rozbehli smerom, ktorým som sa ešte pred pár minútami pozerala. Nakoniec sa za nimi rozbehli aj diavčatá, ostala tu so mnou len Esmé. Ale aj tak som vedela, čo nájdu – nič, ničovaté nič.

Podišla ku mne Esme, materinsky sa na mňa usmiala a chytila ma za ruku.

„Poď, dievčatko, ideme domov.“ Rozbehli sme sa smerom domov. Stále som však bola akási roztrasená. Len neviem, či je to len možnou hrozbou, ktorú ten upír predstavuje, alebo tým šepotom, ktorý sa mi ešte stále ozýva v mysli.

Domov sme dobehli mlčky. Sotva sme si posadali a prišli aj ostatní. Ich sklamané a trochu ustarostené výrazy mi napovedali, že opäť nemali šťastie. Zaujal ma však zadumaný výraz čiernovlasého upíra z Denali, Eleazara. Vyzeral niečím... znepokojený. Keď vytušil môj pohľad, zadíval sa mi do očí a ja som sa mierne zachvela. Tušila som, že to, čo mi chce povedať sa mi nebude páčiť.

„Vieš, Bree, podľa toho, čo si povedala... proste som počul o upírovi práve s takýmito dvoma schopnosťami,“ povedal napokon a ja som úplne skamenela. V duchu som sa modlila, aby to nebol nejaký zloduch patriaci ku kráľovskej rodine.

„Vieš kto by to mohol byť?“ spýtala som sa napokon. Opäť nás všetci pozorne sledovali.

„Neviem, kto to je. Počul som o upírovi, ktorý mal dve schopnosti: jednou z nich bola schopnosť zakryť svoj pach. Bola to schopnosť na podobnom základe ako fyzický štít. A jeho druhá schopnosť... neviem ako ju pomenovať ale v podstate mal možnosť vkladať niekomu do hlavy svoje myšlienky, ako jednosmerná komunikácia. Ty sa spýtaš, a on ti pošle odpoveď priamo do hlavy...“ odmlčal sa a zadíval von oknom. Napäto som čakala, či bude pokračovať.

„Neviem ako sa ten upír volá, ako vyzerá, dokonca ani neviem, či ešte existuje. Kým som patril k Volturiovcom, často som o ňom počúval rozhovory vládcov. Ten upír im rád spôsoboval problémy. Bol som si istý, že ho zničili, ale teraz... Je malá pravdepodobnosť, žeby sa zrodil ďalší upír s dvomi schopnosťami a ešte k tomu s takými podobnými schopnosťami.“ Keď dopovedal, nevedela som, či ma viac prekvapil fakt, že sám patril k Volturiovcom alebo skutočnosť, že toho upíra možno aj poznal.

„Ešte mám jednu teóriu. Sú upíri, ktorí majú schopnosť... požičiavať si dary od iných. Možno je to práve taký upír. Ale ani jednou z týchto možností si nie som istý,“ povedal a jeho hlas znel... tak sklamane.

Posadila som sa na pohovku a zamyslela sa. Takto sa nedostaneme bližšie. Je ten upír naozaj jedným z Volturiovcom, alebo nejaký zvedavý nomád? A čo jeho schopnosti? Sú to jeho schopnosti alebo si ich proste... požičal? Nech je to ako chce, stále ma spomienka na jeho hlas rovnako rozochvievala a niekde hlboko vo vnútri som nechcela, aby bol zlý. Proste... nemohol byť zlý, nesmel.

„Tak, či onak, musíš si dávať pozor.“ Skúmavo na mňa pozrel, akoby si chcel byť istý, že ho poslúchnem. „V tých časoch, keď o tom vo Volterre kolovali fámy, Aro prišiel so zaujímavou teóriou. Aj keď vedel len o jednom takom upírovi, dúfal, že ich je viac. Nebolo. Aro vždy prahol po moci, tak bádal. Prišiel k tomu, že takýto upír sa mohol zrodiť iba jedným spôsobom: rozdvojená osobnosť. Vďaka tomu, že ako človek trpel touto poruchou, získal dve schopnosti, za dvoch ľudí. Lenže takýchto ľudí je málo a zrodených upírov ešte menej. Aro mal najprv v pláne všetkých ich premeniť, ale Caius a Marcus mu to nedovolili. Uvedomovali si, že keby sa takýto upíri spojili a postavili proti nim, ich vláda by skončila. Aro si to nechcel pripustiť, jeho túžba po moci ho zaslepila. No s odstupom času si to uvedomil aj on. Preto si myslím, že je veľmi malá šanca, že ten upír, o ktorom som počul, ešte žije. Ubehlo veľmi veľa rokov a vládcovia ho už určite našli, a bezpochyby aj zabili.“

„Čo, ak sa mýliš?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Nechcem ani myslieť na niečo také, on nemôže byť mŕtvy. Nechcem, aby bol mŕtvy. Kto iný by ma potom sledoval a mal také isté schopnosti? Samozrejme, môže to byť aj ten druhý, ktorý si schopnosti požičiava, no nezdá sa mi to.

„Bree, zistíme, kto to je. Možno je to celkom inak a ja sa mýlim.“ Moje svetielko v hlave sa rozblikalo.

„Už si sa niekedy mýlil?“

„Nie úplne,“ odpovedal mi.

„Nebude to inak, však? Bude to jedna z tých možností. Ale, ktorá je podľa teba lepšia? Mám dúfať, že je to len náhodný nomád so schopnosťou požičiavať si nadania? Alebo ho mám podozrievať z toho, že on je ten, ktorého chcú Volturiovci, ak u nich ešte nie je? Čo mám robiť? Som zúfalá. Netuším kto to je, a prečo ma to tak znepokojuje?“ Cítila som sa vytočene, unavene, moja myseľ bola príliš pohltená rôznymi otázkami. Priala som si nevedieť nič a nebyť... taká zaujímavá.

Odrazu som bola uvoľnená, opadol zo mňa všetok stres.

„Už je jej lepšie,“ konštatoval Jasper. Až teraz som si všimla, že tu nebol Carlisle s Emmettom. Vrátili sa až teraz.

„Ako ste dopadli?“ spýtal sa ich Eleazar.

Carlisle pokrútil hlavou. Ako som si myslela – ani oni nenašli nič.

„Už môžeš prestať.“ Svoju prosbu som smerovala na Jaspera, pochopil. Sadla som si na gauč a zhlboka dýchala. Nepomáhalo to, ale aspoň som sa snažila.

„Eleazar, môžeš na chvíľu?“ Carlisle smeroval do svojej pracovne.

„Čaká ma Bella, prídem v noci.“ Edward sa chystal odísť, ale Tanya ho zastavila:

„Ostaň, za ňou pôjdeš inokedy.“ Chytila ho za ruku.

„Prepáč, Tanya, neskôr.“

„Dobre, budem na teba čakať v izbe,“ usmiala sa na neho. Edward si povzdychol a vyšiel z domu. Viem si predstaviť, že tak skoro sa nevráti. Možno vôbec.

„Chcela by som ju spoznať,“ povedala som z ničoho nič.

„Nechceš, ver mi,“ povedala ostro Rose. Prekvapilo ma to.

„Prečo?“

„Nie je mi dvakrát sympatická.“ Prisadla si.

„Ako to? Edward by si predsa nevybral zle.“ Neverila som tomu, neverila som jej.

„Je to človek, nedokáže rozmýšľať, nevie, čo je dôležité, je sebecká!“

„Rose, to stačí!“ okríkla ju Alice. „Bella vôbec taká nie je. To je tvoja sebeckosť!“

Rose sa zodvihla z gauča a vybehla von, za ňou hneď Emmett.

„Bree, ona je len sklamaná a bojí sa o svoju rodinu. Bella je v pohode. Rose len nevie prehrýzť Belline možnosti. Preto ju nemá v láske. Závidí jej. Bella ohrozuje našu rodinu a pre Rose nie je nič dôležitejšie. Ale ona si zvykne.“ Jaspera som si obľúbila zo všetkých najviac, chápal ma, rozumel mi a nič predo mnou neskrýval.

„Verím ti, neklameš.“

Po pár minútach Jasper odišiel aj s Alice. Esmé varila, pripravovala nejakú špecialitu pre Bellu, Edward jej to má zaniesť, keď sa vráti. Tanya zas čaká na Edwarda v jeho izbe. Eleazar s Carlislom sú zavretí v pracovni. Carmen a Kate sa skrášľujú. No a ja? Možno, keď sa vyparím, tak si to nikto nevšimne. Mohla by som ho znova stretnúť a konečne sa s ním porozprávať normálnym spôsobom. Áno, musím ho počuť, jeho hlas, aj keď len vo svojej hlave, videť jeho tvár zblízka. Dnes mi už neutečie.