Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 6. kapitola

27.09.2010 (07:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1462×

6. kapitola

Utekala som najrýchlejšie ako som vedela, ale stále som mala pocit, že neutekám dostatočne rýchlo. Rozrazila som vchodové dvere a chcela na všetkých zavolať, ale nebolo to potrebné. Dvere ešte ani nestihli buchnúť do steny a všetci stáli predo mnou. Samozrejme, okrem Edwarda. Mám však taký pocit, že je teraz niekde s Bellou.

„Čo sa deje, Bree?“ spýtal sa opatrne Jasper.

Určite cítil moje znepokojenie a miernu paniku. Keby som nebola taká prekvapená, možno by som sa svojej reakcii aj zasmiala, ale v tejto situácii som sa na to nedokázala pozerať z nadhľadu. Bol tam cudzí upír. Čo ak to bol niekto z Volturiovcov a oni zistili, že z tej armády novorodených som prežila? Čo ak sa rozhodnú zničiť Cullenovcov? Ako trest za to, že ma ukryli.

„Bol tam nejaký upír. Ja... ja som si ho nevšimla, nevedela som, že tam stojí... Stál tam a potom ušiel preč. Chcela som ho sledovať, ale nemohla som. Ja ne-necítila som jeho pach,“ povedala som hlasom, v ktorom rezonovala panika a mierne som sa zajakávala.

Odkedy sa upír zajakáva? Ja som asi vážne nejaký exot, dokonca aj medzi upírmi. Keď som to dopovedala, všetci akoby skameneli a teraz vyzerali ako naozajstní upíri a nie ako ľudia.

„Kde si ho videla?“ spýtal sa vecne Jasper a bolo vidno ako úkosom pozerá na Alice. V jeho pohľade som zazrela strach. Určite sa bál, aby niekto neohrozil jeho lásku. A ja som to pravdepodobne teraz urobila. Len ohrozujem túto rodinu. Možno ma predsa len mali zabiť, mali by to jednoduchšie. Prepadol ma neskutočný pocit viny. Mala by som odtiaľto čo najskôr zmiznúť. Skôr ako sa niekomu kvôli mne niečo stane.

„Na lúke, kde prebiehal boj,“ povedala som rýchlo a otočila sa, aby som mohla bežať. Ostatní nepotrebovali žiadne povzbudenie a rozbehli sa smerom do lesa. Utekala som za nimi a o pár minút sme sa ocitli na lúke, na ktorej som bola pred chvíľou a premýšľala, aké som mala šťastie, že som sa ocitla u Cullenovcov. Teraz som to rozhodne nepokladala za šťastie, skôr trápenie pre Cullenovcov.

„Kde si ho videla?“ spýtal sa opäť Jasper a nervózne ma pozoroval.

Keby som nepoznala jeho minulosť, pomyslela by som si, že sa len nevie dočkať nejakého vzrušenia, ktoré by mu spestrilo večnosť. Ale keďže som vedela o jeho vojenskej minulosti, vedela som si domyslieť, že sa v ňom prebudil vojak a teraz uvažuje o tom, kde sa asi mohol vybrať ten upír. Ukázala som na les a Emmett, Rose, Carlisle, Jasper a Alice sa rozbehli tým smerom. Ja a Esme sme ostali na lúke. Esme asi vycítila môj strach a nervozitu a chlácholivo ma objala.

„To bude v poriadku,“ povedala naoko veselým hlasom, ale je mi jasné, že bola rovnako nervózna ako ja.

„Bože, čo ak to bol niekto z Volturiovcov a oni zistia, že ste ma zachránili? Nechcem, aby vám kvôli mne ublížili. Mala by som odtiaľto odísť, svojou prítomnosťou vás len vystavujem nebezpečenstvu,“ povedala som a zacítila, ako Esme stuhla.

Som si istá, že chcela nejako protestovať, ale nestihla to, pretože v tom okamihu z lesa vybehli ostatní. Zamerala som sa na Jaspera, ale tváril sa neurčito. Takže nič a nikoho nenašli.

„Asi tri kilometre odtiaľto sme našli stopy pneumatík, takže nech to bol ktokoľvek, mal auto. Nezachytili sme ale žiadny pach, pravdepodobne to bol nejaký nadaný upír,“ povedal a ja som v jeho hlase začula utajované napätie. Stále po očku sledoval Alice, akoby by ju najradšej niekam ukryl.

„Takže neviete, kto to mohol byť?“ spýtala som sa aj keď som odpoveď veľmi dobre poznala. Samozrejme, že nevedeli kto to je, keďže necítili jeho pach.

„Netušíme. Mohol to byť len nejaký zvedavý nomád, ktorý cítil náš pach. Mohol to byť aj nejaký náš dávny priateľ, ktorý prišiel na návštevu,“ povedal a pokrčil ramenami, ale ja som vďaka svojmu ’detektoru‘ dobre vedela, že chcel povedať ešte niečo iné. Presne som vedela, čo chcel povedať. 

„Alebo to mohol byť niekto z Volturiovcov,“ povedala som potichu previnilým hláskom. Naozaj budem musieť odísť ak nechcem vyrábať ďalšie problémy pre túto rodinu. 

„Na to ani nepomysli, Bree Tannerová!“ vykríkla odrazu naštvane Alice a ja som si až teraz uvedomila, že videla moje rozhodnutie. Previnilo som sa pozrela na zem. Teraz ma budú strážiť ako oko v hlave. Neviem, či niekto niečo povedal alebo urobil, ale Alice znovu prehovorila: „Chce utiecť preč.“ Takmer som cítila ako ma všetci prevŕtavali pohľadmi. 

„O tom sme sa už bavili, Bree. Ty proste nikam nepôjdeš,“ povedal Carlisle a jeho hlas znel stále tak diplomaticky ako vždy, aj keď som v ňom zachytila mierne napätie. 

„Ale ja musím odísť. Čo nechápeš, že vás takto vystavujem len zbytočnému nebezpečenstvu? Možno ten upír nebol od Volturiovcov, ale som si istá, že raz prídu na to, že ste ma zachránili. Ja nechcem, aby vám ublížili, preto musím odísť,“ povedala som a zdvihla pohľad zo zeme. Všetci ma prebodávali naštvanými pohľadmi. Ajaj. V takomto rozpoložení som ich ešte nevidela. 

„Pochop to, Bree. My ťa nikam nepustíme. Aj keby Volturiovci zistili, že sme ťa zachránili, nemajú právo zabiť teba alebo kohokoľvek z nás. Edward hovoril, že nemali vôbec v úmysle zasiahnuť, dokonca by boli radi, keby niekoho z nás aj zabili. Bude im jedno, že jeden člen armády prežil,“ povedal Carlisle, ale mne sa v hlave opäť rozblikala kontrolka, ktorá kričala známe slová: klame, on klame! A vedela som úplne presne v čom je problém.

„Ale nie si si tým istý, Carlisle. Nikto si nemôže byť istý, ako sa Volturiovci rozhodnú. Čo ak sa rozhodnú, že dokončia to, čo sa nepodarilo Victoriinej armáde? Veľmi ľahko si nájdu nejaký dôvod a tým budem ja,“ povedala som a všetci si povzdychli. Viem si predstaviť, že momentálne v duchu preklínali moju schopnosť. 

„Nebudeme o tom viac diskutovať, proste tu ostávaš a basta,“ povedal, na moje veľké prekvapenie, Emmett a jeho hlas znel nebezpečne. Je mi jasné, že mi nedovolí odísť, aj keby ma mal vlastnoručne držať.

Rozbehli sme sa späť domov. Ešte stále je pre mňa neuveriteľné, že to nazývam domovom. Cítim sa tam dobre, som obklopená ľuďmi, ktorých začínam mať rada. Doteraz to bolo len o vďačnosti, ale teraz cítim tú rodinnú lásku. Bojím sa, aby sa im niečo nestalo, ale ak ma chcú prijať do rodiny so všetkými mojimi cnosťami aj chybami, tak im pomôžem čo najviac. 

„Zlatíčko,“ prisadla si ku mne Esme, „chcela by som sa ťa niečo spýtať. Vieš, každý máme vlastnú izbu a ty ju, samozrejme, budeš mať tiež. Ale dovolila by si mi, aby som ti ju zariadila?“ 

„Izbu? Ja budem mať svoju izbu?“ Nemohla som tomu uveriť. Ani si nepamätám, kedy som naposledy ležala v posteli, cítila tú hebkú látku a vôňu peria. Vlastne, čo to rozprávam? Nikdy som to necítila. V detskom domove taký luxus nie je. Tvrdé matrace, pri ktorých je aj lavička v parku pohodlná, navlhnuté až plesnivé vankúše, ťažké železné a studené postele. A ďalej? Ďalej nič! Prázdna izba so spomínanou posteľou, jedna stolička, stôl a potom už nič, len pavučiny. Keď si na to spomínam, tak bolo vlastne dobre, že som odtiaľ utiekla. Ulica bola omnoho lepšia. Len mi je ľúto ostatných, ktorí tam ostali. Aj keď som sa s nikým nebavila, ľutujem ich. Tá samota, ktorú som tam prežívala, bola strašná. Tri roky som sa túlala po uliciach a snažila sa prežiť. No nebolo ta ani zďaleka také zlé ako v domove.

„Bree, zlatko.“ Triasla so mnou Esme.

„Áno?“

„Deje sa niečo?“ Obdivovala som ju za tú jej schopnosť. Milovala na toľko, že vedela vycítiť úzkosť. Lenže aj tak som sa rozhodla klamať jej.

„Nič sa nedeje, budem veľmi rada, ak mi ju zariadiš,“ povedala som a následne sa usmiala. Dúfala som, že to tak nechá a snažila sa odvrátiť tému.

„Ale, dievčatko, ani nemusím mať tvoju schopnosť, aby som vedela, čo sa deje. Ak si ju chceš zariadiť sama, tak mi to nevadí. Alebo je v tom niečo iné? Ešte stále sa necítiš príjemne medzi nami?“

„Esme,“ povzdychla som si, „chcem, aby si mi ju zariadila ty, ale máš pravdu, aj keď nie úplnú. Bojím sa, že sa niečo stane, že stále nepatrím do vašej rodiny. Nechcem, aby ste kvôli mne trpeli, ak sa to dozvedia Volturiovci.“ Musela som s tým ísť von. 

„Ale oni sa to nedozvedia, Bree.“ Uprela na mňa svoj materský pohľad a snažila sa ma ním presvedčiť. Vytiahla som jedno obočie. Môj radar fungoval až príliš dobre. Chcela som veriť Esminým slovám, ale nešlo to už z dvoch príčin. Prvá bola moja schopnosť a druhá? Bolo to také absurdné! Vždy a všade existujú zádrhely. Nie je možné, aby som si žila bez trestu. Neverím tomu. Raz sa mi to vráti, a to v tej najnevhodnejšej chvíli.

Esme ma jemno držala vo svojom náručí, ani som si to nevšimla. Vedela, že neverím jej slovám - nie, že by som nechcela – ale mňa sa oklamať nedá. To je moje prekliatie.

„Bree,“ prehovoril Edward, ktorý práve prišiel domov. „Načo si komplikuješ život? Dostala si novú šancu žiť. Prijali sme ťa do rodiny. Rose ťa prijala. Keby si ju poznala, vedela by si o čom hovorím. Nemá rada Bellu, a ona je so mnou už 2 roky. Teba prijala rýchlo, takže si to váž. Sme rodina, ak sa niečo stane, sme spolu, pomôžeme ti. Tak, ako ty nabudúce pomôžeš nám. To robí rodina, pomáha si. Nemysli na to, čo sa stane. Možno sa nič nestane, možno stane. Keď to príde, potom to budeme riešiť. Hotovo. Ver nám, a hlavne, ver sebe. Ver, že to dokážeš. Nerieš Volturiovcov, máme iný problém. Musíme ťa naučiť ovládať sa, pretože dva mesiace je veľmi krátka doba.“

Má pravdu! Koniec tým sprostý výčitkám a ľutovania sa, začnem bojovať a veriť si. Ktovie, možno to zvládnem, možno nie.

„Zvládneš.“ Žmurkol na mňa. Lenže sa znova rozsvietila tá kontrolka v mojej hlave.

„Nesnaž sa ma utešiť, aj tak sa ti to nedarí.“ Zasmiala som sa.

„Snaha sa cení, nie?“ A teraz som cítila, že to bude len a len lepšie.

„Zajtra prídu Denalijský.“ Carlisle išiel dole po schodoch a v ruke držal telefón. 

„Takže to znamená lov,“ povedala som. 

„Vysvetlíš mi, ako je možné, že nie si smädná?“ prišla Rosalie.

„Kto povedal, že nie?“ Ja som smädná.

„Škriabe ťa v krku?“ pýtal sa Carlisle.

„Prosím vás, nie som upírom pár hodín, ale mesiacov. Viem, čo znemená byť smädná a ako sa to prejavuje.“ Pretočila som oči.

„Tak prečo nemáš nutkanie ísť na lov, prečo nešalieš od smädu?“ objavil sa tu aj Jasper. Teraz ako všetci budú okupovať obývačku?
 
„Neviem. Carlisle sám povedal, že som iná a že smäd zvládam lepšie.“ Mykla som plecami. Som jediná, komu pripadal tento rozhovor nanajvýš komicky?

„Pravda, ale to neznamená, že krvi odoláš.“ Carlisle si prešiel prstom po čeľusti. Zadumane odkráčal do svoje pracovne. 

„Prídu o jednej.“ Prihopkala aj Alice a objala Jaspera. 

Takže mám už len niečo vyše štrnásť hodín. Dúfam, že to také ťažké nebude. Hmm... veď sama tomu neverím. Všetko sa ukáže v nasledujúcich dňoch. 

Dúfame, že sa páčilo.  Budúcu kapitolu nastupúju Denalijský! Za komentáre vás trestať nebudeme.

nessienka

NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? - 6. kapitola: