Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? 2. kapitola

18.07.2010 (09:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2054×

Po pár desiatkach minútach prišli ostatní. Tvárili sa ustarane, ale zároveň spokojne.

„Tak, kde je to prekvapenie? Niečo pre nás s Rose?“ pýtal sa jeden z nich. Bol svalnatý, na môj vkus až príliš. 

„Ehm... tu je,“ ukázal na mňa Carlisle, zatiaľ čo objímal Esme.

„Kto to je?!“ pýtala sa naštvane blondína. 

„Sadnite si,“ prikázal im Carlisle. „ Je to jedna z novorodených,“ pokračoval, keď už si všetci posadali.

„Ale...“ skočila mu do reči tá blondína.

„Žiadne ale, Rose. Nechaj ma pokračovať,“ káral ju. Naštvane našpúlila pery, ale neodporovala.

„Našli sme ju...“ začal rozprávať všetko od stretnutia na lúke. Nepočúvala som ho, pretože som si premeriavala všetkých upírov. Vedľa mňa nesedel nikto, akoby sa ma báli a ja som sa cítila trápne. Najprv som si poobzerala Carlisla. Bol to čisto diplomatický a vodcovský typ. Potom Esme, ktorá už len svojou prítomnosťou spôsobovala teplo domova. Blondínu, ktorá bola krásne, ešte aj na upíra. V tvári mala nedôverčivý výraz a pôsobila chladne a namyslene. Ale ako náhle sa jej ten svalnatý upír dotkol, bola iná, kypelo z nej šťastie. Bolo mi jasné, že bude proti tomu, aby som tu zostala – keď na to vôbec príde. Akoby sa bála, že niečo naruším. Ten upír, čo vedľa nej sedel... no, jednoducho mi pripadal ako decko. Samý úsmev, iskričky v očiach a každú chvíľu by Carlislovi skákal do reči, keby ho blondína neupokojila. Potom malá, usmievavá čiernovláska, ktorá sedela najbližšie. No, najviac ma zaujal blondiak vedľa nej. Pozeral sa na mňa so záujmom. Ani si nevšimol, že sa na neho dívam, alebo mu to nevadilo. Tak zvláštne sa na mňa pozeral, až som mala z toho strach.

„Bree, počúvaš ma?“ opýtal sa Carlisle.

„Prepáčte, zamyslela som sa,“ odpovedal som mu rozpačito.

„Pýtal som sa, či by si nám o sebe nepovedala viac?“ žiadal ma.

„V poriadku. Môj život nebol ničím zaujímavý, vlastne vám nemám ani čo povedať. Jedného dňa som utiekla z detského domova – moji rodičia vraj zomreli a nikto iný nebol. Mala som asi 12, keď som si vybrala ulicu. Žila som, alebo skôr prežívala. Skúšala som pracovať – ale kto už zoberie tuláčku, navyše neplnoletú? Napriek tomu som si vždy zarobila nejaké drobné na jedlo, alebo mi na ulici nejaký ľudia pomohli. No nebolo to tak vždy. Niektorí ľudia sa ku mne správali ako k špine – väčšinou zbohatlíci, alebo deti. Jedného dňa, keď som si chystala provizórnu posteľ z novín, cítila som na ramene ostrú bolesť. Prebudila som sa a Riley ma privítal do nového života. Nejako veľmi ma neprekvapilo, ani nepobúrilo to, že som upírom. Práveže som bola rada, ale zároveň, keď som si uvedomila, že mám celú večnosť žiť na ulici... Potom nám Riley hovoril o vás, že ste tí najhorší a keď chceme byť slobodní, máme vás zničiť. Potom prišiel ten deň a ja som chcela prežiť. Nechápala som, prečo mám niečo robiť pre druhých. Možno to bol osud...“

„Och, Bree, je mi to tak ľúto.“ Esme ku mne podišla a objala ma. Bola som úplne zarazená, ale nakoniec som ju objala aj ja. Jej vlasy voňali po fialkách a cítila som z nej lásku a teplo domova. Usmiala som sa a nemienila ju pustiť. Po chvíli si niekto odkašľal.

„Prepáč, Bree, ale musíme pokračovať.“ Carlisle sa ospravedlňujúco usmial a pokračoval.

„Nemala si ľahký život, to je pravda. Dovoľ, aby som ti predstavil svoju rodinu. Mňa a Esme už poznáš, sme rodičmi, pre praktické účely. Ale cítime sa nimi aj v skutočnosti. Toto je Emmett a Rosalie,“ ukázal na dvojicu blondína + svalovec. „A toto Alice a Jasper,“ ukázal na čiernovlásku a toho, čo sa na mňa tak čudne díval. Na každého z nich som sa usmiala a Rosalie už nevyzerala tak nepriateľsky.

„Ak dovolíš, tak by som ti rád porozprával všetko o našej rodine.“ Oboznámil ma so svojím želaním.

Nemo som prikývla a počúvala ich príbehy. No najviac ma prekvapil ten Rasaliin. Ľutovala som ju, také prípady som poznala z ulice – ešteže mne sa nič také neprihodilo. Nakoniec si nechal príbeh Edwarda – ďalšieho člena, ktorého spoznám, keď príde domov od Belly – jeho osudovej lásky. Čudné, zamilovať sa do človeka.

„Tak, teraz sa ťa pýtam, Bree, chceš byť súčasťou tejto rodiny?“ opýtal sa s nádejou v hlase Carlisle. Poobzerala som sa po členoch rodiny. V tvári mali jasný súhlas. Ako sa len rozhodnúť? 

„Ja... neviem,“ povedala som po chvíľke váhania. Čo im mám povedať? Že sa bojím, že nezvládnem ich spôsob života? 

„Prečo z teba cítim strach?“ spýtal sa zrazu Jasper. Chvíľu som na neho nechápavo pozerala a až potom mi došlo, že má ako upír schopnosť rozpoznať moje pocity. Škoda, že sa proti tomu nedá brániť.

„Ja... ja sa len bojím, že vás sklamem. Že nedokážem žiť tak, ako vy,“ povedala som potichu a zahanbene sklonila hlavu. Bolo pre mňa viac ako ponižujúce, že som to priznala. 

„Preto tu nechceš ostať?“ spýtala sa s nádejou v hlase Esme. 

„Nechcem vás sklamať,“ povedala som potichu. 

„Neboj sa, to zvládneš,“ povedal Jasper a ja som sa na neho pozrela. Niečo mi hovorilo, že klamal. Ako keď sa rozbliká nejaká varovná kontrolka, ktorá vás upozorňuje, že niečo nie je v poriadku. Niečo vyskakovalo v mojej mysli, ako tá pomyselná kontrolka a kričalo: Klame, on klame! Never mu, klame! 

„Prečo klameš?“ spýtala som sa na rovinu. Potrebovala som vedieť, prečo klamal a v čom presne. No on sa na mňa namiesto odpovede len prekvapene pozeral. Akoby ma nikdy predtým nevidel a to už tu sedíme zopár hodín. 

„Ako si vedela, že klamem?“ spýtal sa namiesto odpovede. Tak to veru nie, chlapče. Ja chcem najskôr svoje odpovede!

„Najskôr odpovedz – prečo si K-L-A-M-A-L!“ vykríkla som na neho a nakoniec aj slabikovala, akoby bola malé dieťa a ja som sa chcela uistiť, že to pochopí. Teraz si ma už všetci ostražito prezerali. Cítila som sa trápne. Akoby som bola nejaká atrakcia, že sa na mňa musia pozerať, vidieť ma skôr, ako zmiznem do ďalšieho mesta... 

„Ja som neklamal úplne. Len nie som si istý, či to zvládneš. Ja sám žijem na zvieracej krvi už pár rokov, ale stále nie som v ovládaní dokonalý. Preto som taký skeptický,“ povedal opatrne a ostražito ma pozoroval. Teraz sa tá kontrolka v mojej hlave nerozblikala. Hovoril pravdu. Vedela som to. Opäť som sa posadila a ostatní si úľavne vydýchli. 

„Prepáčte, že som tak vyletela,“ povedala som a sklonila hlavu. Ale nikto nevyzeral, žeby ich moje ospravedlnenie zaujímalo. 
„Ako si vedela, že klame?“ spýtal sa so záujmom Carlisle. Bol lekár, ale žeby bol aj niečo ako vedec, alebo sa snažil uspokojiť len vlastnú zvedavosť? 

„Neviem, niečo mi hovorilo, že klame,“ povedala som a pokrčila ramenami. Keď si teraz spomínam, aj v ľudskom živote som väčšinou zistila, keď mi niekto klamal. 

„Myslíš, žeby to mohla byť jej schopnosť?“ spýtala sa zrazu Alice. 

„Pravdepodobne hej. S takouto schopnosťou som sa stretol len raz, ale to bolo len podobné. Ona mala - tá upírka - len nejasný pocit, že niekto klame. Ale Bree, tá to vedela so stopercentnou istotou, vedela, že v niečom jej klame,“ povedal a obdivne si ma prezeral. Vážne som si začínala pripadať ako exponát v múzeu. Takto nejako sa asi cíti Mona Lisa... 

„Myslíš, žeby dokázala niekedy aj s presnosťou určiť, v čom klame?“ spýtala sa pre zmenu Esme. Hovorili o mne akoby som tam ani nebola a môj smútok narastal. Takto sa ku mne ľudia správali vždy, ale myslela som si, že ten pocit opustenosti s príchodom do tejto rodiny zmizne, ale on ostal, len sa posunul do úzadia...

Potichu som sa zdvihla a vyšla som von, nikto si ma nevšímal. Skôr ako som sa stihla rozutekať preč, do niečoho som narazila. No, skôr do niekoho...

nessienka

NoemiVolturiCullen

________________________________________________________________________

Veľmi pekne vám ďakujeme za komentáre. Potešili nás a nakopli do ďalšieho dieliku.

Ak napíšete komentár, budeme asi skákať šťastím. Dúfam, že sa kapitola páčila :).

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? 2. kapitola: