Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovran - Prológ

31.07.2013 (15:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2321×

Dnes umrieš. Zvuky v tme

Zabijeme ťa! Dokonca aj v temnote.

Pamätala som si to, že ma otec ako mladšiu zobral k prístavu... A vystupujúci kôl...

(Dobre, sú to štyri koly, dobre, fajn, len pokoj, pokoj, pššt).

Príliv, odliv. S prílivom sa bolesť stráca. Ale znovu príde odliv. A koly znovu vystúpia do popredia.

Pretože mesiac je krutý?

Ale tá bolesť. A znovu a znovu... A znovu.

Nadnes mám pokoj. Hladina stúpla. Koly zmizli.

Viem... Otvorila som svoje unavené oči.

Bola som tu niekedy? Nebola, nie, taký popredný prepych. Nado mnou sa mihá jediná štrbina v snehobielom strope. Tri čiary vytvárajú Z. Zmlátená. Zneškodnená.

Zabitá.

Rozmazané videnie. Znak nezdravia. Keby som aspoň mohla povedať, že to bolí.

„Musel som ťa priviazať, aby si si neublížila. Iste ti to nevadí.“

To je Alec? Priliš mužský, príliš zdrsnený hlas. Pokúsila som sa pohnúť jedným z kolov.

Zpoza pier mi uniklo bolestné kňuknutie.

„Nesmieš sa hýbať. Ruky a nohy máš v dezolátnom stave.“ No fakt? Nekecaj!

Prinútila som vlastné oči, aby sa dúhovky obzreli po pôvode zvukov. To boli...

Muž, alebo skôr starší chlapec.

Stál ku mne chrbtom. Krátke blonďavé vlasy mu stáli roztrapatene do všetkých strán, svalnatú postavu zahaľovalo šedé tričko. Ale ja ho nepoznám... Som hádam v nemocnici? Bolesť a temnota... 

„Kto...?“ Môj vlastný hlas znel tak hrozne slabo. Akoby som prekonala čosi veľké... Bolestivé...

Pomaly sa smerom otočil smerom ku mne. Vzhľadom k veku boli jeho rysy nádherné.

Bol nádherný však sám o sebe, neudávajúc to len vekom...

„Mimochodom, volám sa Demetri, drahá Jane,“ skromne sa na mňa usmial a jeho oči sa mu zlovestne zablysli.

Jeho červené oči. Tá temnota.

Oči sa mi zavreli 

…

Moje nohy... Bože, tak to bolí!!!

Z hrdla sa mi začal pomaly, no iste vydávať neznesiteľný krik. Bodavá bolesť v končatinách odvolala príliv preč. Moje ruky pre mňa pôsobili ako nehmatateľne. A tie nohy. Bože, tie debilné koly!

On mi nejak ublížil, určite! Bože, tá pekelná agónia! Určite mi ich dolámal, stopercentne! Bol to však on? Musel!

„Nie! Vypadni odo mňa, dopekla! Nechaj ma tak!“ zvrieskla som hystericky, keď sa dvere na druhej strane miestnosti otvorili.

Vyzeral... desivo.

Možno bude naštvaný a zabije ma!

Pokúsila som sa nadvihnúť sa a poplaziť sa preč, keď ma do ramien udrela príšerná agónia. Nie, nech sa ku mne nepribližuje!

Urobil pár váhavých krokov smerom sem.

„Nie!“ Nahnevane prižmúril tie neprirodzené oči do tenkých štrbiniek a priblížil sa až k posteli, keď som sa strachom zahýkla.

„Bolí to, že?“ pretiahol tichým, úlisným tónom, „nechci, aby to bolelo ešte viac. Nie som trpez... trpezlivá bytosť,“ sarkasticky sa uškrnul, keď som smerom k nemu ustráchane vzhliadla. Spoza pier mi unikol ešte jeden vzlyk.

Zdráhavo ku mne zazrel spopod prižmúrených viečok a priložil mi ukazovák k šokovane pootvoreným perám. Jeho ruka bola desivo chladná, priam ľadová...

„Pššt, maličká,“ šepol ku mne podmanivo. Šokovane som na neho pozrela.

„Bolí to,“ vyhŕkla som potichu a pozrela smerom k svojim nohám.

„Veď ja viem. Dám ti lovran a uľaví sa ti.“ To, že som netušila, čo to slovo znamená, moje vedomie neupokojilo o nič viac. Všetky bunky sa búrili. Vzpierali.

Cez to som sa prinútila vydýchnuť.

Nesmiem ho naštvať. Bolí to.

„Šikovné dievča,“ namyslene sa pousmial, „máš stále otvorené zlomeniny... Musíme to napraviť.“ Priateľsky na mňa žmurkol.

Zdesene som na neho vypúlila svoje zelenosivé oči a roztriasla sa... Bude to bolieť viac... A viac? A potom príde temnota, a po nej výjde slnko, a tak ďalej a tak ďalej? Znamená to, že potom sa to začne zlepšovať? Alebo naopak príde pálčivá bolesť...

Pocítila som na pravej ruke letmý dotyk. Cez to, aký bol slabúčky

(akoby sa mi snažil neublížiť?)

pre mňa pôsobil ako oheň. Hrozne ma bolelo celé telo.

So zdesením som zbadala, ako chladné zovretie zdvihlo ruku do môjho (jeho?) uhla pohľadu.

Je to moja ruka?

Bola tenká, bledá... Nie. Na predlaktí sa črtali modrofialové podliatiny a z vretenej kosti...

Preboha, kúsok vretenej kosti trčal von! Preboha! Vyzerá to tak... tak príšerne, tak zle! Kúsok bielej ohlodanej časti vystupujúcej spopod roztrhanej kože a okolo neho červeno sfarbené mäso...

„Zavri oči,“ prikázal potichu. Ruka sa mi strachom rozklepala. On mi tú kosť snáď chce zasunúť späť! Ani som sa nepohla.

„Jane, odvráť sa!“ Vydesene som sa zahýkla a mykla očami smerom k nemu. Tváril sa šialene. Jeho tvár bola potemnená, oči... prisahala by som, že ich mal tmavšie... Taký maniacky...

Pocítila som prudkú bolesť. Bolesť a vzápätí nechutný, pukavý zvuk, keď kosť zapadla na svoje miesto. A bolesť... A taká neznesiteľná agónia...

Telo mi oblial studený pot a rukou mi prudko zaškubalo. Dopadla na látku, rozochvená a boľavá.

„Si statočné dievča. Nekričíš...“ preniesol zamyslene. Okolo viečok som už mala vlhké stopy od sĺz.

A taká neznesiteľná agónia...

„Ešte nás čakajú tri. Nič hrozné,“ uistil ma s úškrnom.

„Ty parchant,“ šepla som vyčerpane.

Unavene som privrela oči a zúfalo sa roztriasla.

Päťdesiat... Štyridsať.... Bolesť... A temnota.

Je krajšia. Príliv prichádza.

Prídem o napravovanie kostí.

…

O niečo neskôr som sa zobudila s pravou rukou a nohami skutočne napevno obviazanými.

Cez to som sa matne začala cítiť ako vezeň... Na psychiatrii. Najmenej. Okolo zápästí som mala kožený remeň a ďalšie také som mala na nohách. Akoby som mohla ujsť.

Akoby som sa mohla brániť.

Bolelo ma celé telo a bola som príšerne smädná a hladná.

Cez to som bola šťastná, že on tu nie je. Bolo to tak lepšie. A naviac ostávali koly trčiac z hladiny len napol. Len trošku.

„Nie si hladná?“ ozval sa jeho... Demetriho hlas hneď vedľa mňa. Cukla som sebou. Mám snáď halucinácie?

A naozaj... Ako sa ku mne dostal?

„Som,“ pripustila som potichu, keď sa mi brucho ako na povel pri tej myšlienke stiahlo.

„Si,“ nechal vyznieť vetu do stratena. Potom som pocítila, ako ma zdrapil za zátylok, možno rýchlejšie, ako je normálne. Śokovane som sa nadýchla, keď mi nadvihol hlavu a niečím ju podložil.

„Zbil si ma. Ty si ma tak doriadil,“ skonštatovala som strhane.

„Nie. Ja nie.“ S bolestivo skrútenou tvárou som na neho pozrela.

„Máš úžasné oči,“ povedal odrazu, „ale červená sa v nich bude vynímať ešte krajšie.“ Vystrašene som sa pokúsila zavŕtať sa hlbšie do vankúša... Bol to vankúš? Nie...?

„Ja nebudem mať červené oči. Sú neprirodzené,“ sykla som smerom k nemu.

„To si myslíš, Janie. Je to len hlúpy falzet. Prejdeš ním,“ hovoril v hádankách... A mne sa vôbec nepáčili.

„Čo-...čo tým myslíš?“ vykoktala som.

„Budeš dokonalá, budeš úžasná...“

„Ja sa len chcem vrátiť za Alecom,“ šepla som posmutnele. Môj braček, moja rodina, moja opora... Tak mi chýbal...

„Bude z teba nádherná upírka...“ Sánka mi viditeľne poklesla.

Ach nie... Kde som sa to dostala?

„Upíri ale... neexistujú,“ informovala som ho s mierne zhrozeným, mierne vystrašeným pohľadom.

Hrozivo sa na mňa usmial.

„Jane, vo svete je veľa nevysvetliteľných vecí,“ uprene sa na mňa pozrel svojimi nezvyčajnými dúhovkami, ignorujúc moje oči plné sĺz, „mala by si sa viac rozhliadať okolo seba... Nechceš sa predsa dostať do problémov, však?“

Nevedomky som vzlykla.

„Desíš ma.“ Zlovestne sa usmial.

Potom sa na niekoľko sekúnd stratil z môjho dohľadu. Vzápätí mi chytil ľadovými prstami čelusť a rýchlo vtisol medzi pery dve tabletky.

„Uľaví sa ti. Zapi to.“ Do hrdla mi prenikla ľadová voda. To som nečakala. Cez to... Moje vyprahnuté hrdlo tú vodu prehĺtalo ako to najlepšie víno, ako ten najdelikátnejší ročník a odroda. Unikát. Akoby som konečne precitla... Na sekundu, na chvíľočku...

„Čo to bolo?“ Mierne pobavene si ma premeral.

„Voda?“

„Ja myslím... Tabletky.“

„Lovran.“ Všetko začalo prechádzať do zvláštneho oparu, „Zmes látok, ktoré ťa uspia a utlmia bolesť,“ už zase temnota..., „Droga,“ potichu, potichu, „A teraz si pospi, zlatko. Si unavená.“ On ma nadrogoval.

Uniesol, držal tu a teraz som si dobrovoľne vzala drogu.

Svet sa utlmuje do čiernoty.

A koly zmizli. Hladina sa ustálila.

...

„Nechaj ma," ohnala som sa nepríjemne, keď ma ktosi chytil nie príliš ohľaduplne za rameno a potriasol mnou.

„Volá ti ten Alec... Stále dookola." Pred očami sa mi mihol môj mobil s dvadsiatimi neprijatými hovormi. Alec sa už po mne zháňa...

„Keď zavolá znovu, povieš mu, že už nemôžeš ísť za ním," sánka mi viditeľne hrôzou poklesla, „vymyslíš si hocičo, čím ho odlákaš od teba." Do očí sa mi tisli slzy. Alec... Alec, Alec... Môj brat... Ja ho nemôžem opustiť, nemôžem...

Samozrejme, nemohla som si myslieť, že by ma snáď pustil preč. Je to psychopat. Nebezpečný psychopat.

Možno ma zabije...

Nie, určite ma zabije. Cez to sa vo mne tá stará, odvážna Jane nezaprela. Byť vydieraná nebudem...

„Inak čo?" opovržilo som smerom k nemu pozrela.

S úškrnom sa nado mňa naklonil, keď som sa od neho so snahou dostať preč zaklonila.

Pri uchu som pocítila jeho ľadový dych.

„Povedzme, že ho nechám žiť. Je to vcelku férový obchod, čo myslíš?" Zdesene som na neho pozrela... Bol by schopný. Našiel by ho?

Cez abnormálnosť šance, že by to bola pravda, som s bolestivo skrútenou tvárou prikývla. Všimla som si, ako sa mi chveje celé telo.

„Bojíš sa ma," skonštatoval odrazu, evidentne spokojný sám so sebou. Sprudka som vydýchla.

„Urobím všetko, čo chceš," sípla som rozklepane, „ale Alecovi dáš pokoj."

„To je tvoj priateľ?" V jeho hlase sa slabo blysol hnev. Prečo mu to vlastne rozprávam? Aj tak by ho nenašiel... Cez to...

„Brat." Jediný.

„To je potom celkom milý vzťah, nemyslíš? Iste by ti bolo ľúto, keby sa mu niečo stalo." To je vyhrážka?

Pokúsila som sa pohnúť pravou rukou, prekvapivo bez bolesti. Okolo predlaktia som mala napevno uviazaný biely obväz, pod ktorým aj okolo neho sa stále črtali modriny. 

„Koľko máš rokov?" spýtala som sa ho potichu. Netuším, prečo som to chcela vedieť... Ale potrebovala...

„To ťa nemusí zaujímať." V tej nevinnej vete bol taký podtón, taká hrozba...

Zhlboka sa nadýchol, keď sa kdesi z jeho hrude vydral tichý zvuk. Desivý. Ako mačacie pradenie...

„Nehýb sa." Prikázal odrazu. Poslúchla som automaticky, ťažko povedať, či hrôzou alebo zdesením.

Natiahol ruku smerom ku mne. Ublíži mi?

Zdalo by sa, akoby si tým sám nebol istý. Videla som, ako mu opäť černajú oči, a úprimne ma to vydesilo. 

„Ani netušíš, aká nádherná si, maličká." O krk sa mi zľahka zakvačili ľadové prsty. Pocítila som, ako mi jemne prešiel po hrdle, nechtom obkreslil jamku v hrdle, a potom divoko pulzujúcu tepnu. Otriasla som sa. Myslí to vážne?

Odrazu bola jeho tvár hrozne blízko pri tej mojej. Hľadel na mňa s príliš šialeným výrazom.

Cez to ma skoro porazilo, keď sa ku mne priblížil na minimálnu vzdialenosť a spojil naše pery.

Celým telom sa mi rozlialo zvláštne teplo. Chtiač. Bolo to len obtrenie, stále však príšerne emotívne... Toto bol teda ten dôvod, prečo ma zobral sem? Uvedomele sem šiel s týmto úmyslom?

Keď len ďalej ostal v tej istej pozícii, nevydržala som to. Opatrne som zdvihla pravú ruku a letmo mu zašla do vlasov so snahou si ho pritiahnuť bližšie. Chytil moju tvár do dlaní a pritiahol si ma bližšie, keď mi spopod pier unikol tichý vzdych. Odrazu skamenel.

Potom mi pomaly pustil hlavu a tvárou zašiel ku krku.

Na hrdle som pocítila ostré zuby. 

A nič. Len tam stál so zubami pri mojom krku a nehýbal sa. Ako ubiehali sekundy, ticho sa predlžovalo. Potom sa sprudka nadýchol.

Pocítila som, ako mi prešiel špičkou jazyka po tepne a odvrátil sa. Jeho tvár bola meravo skrútená, no po chvíli sa kútiky úst vytočili v nádhernom úsmeve. Šokovane som na neho vypliešťala svoje oči a moje pery boli stále prekvapene pootvorené.

„Si tak sladká," šepol potichu a pohladil ma po tvári.

„Keď... keď sa vyliečim, pustíš ma?" Bravo, Jane. Je nebezpečný, cez to ťa pobozká a ty povieš takúto sprostosť. Skvelé.

Režim samovraždy: aktivovaný.

Jeho oči ma bez mihnutia sledovali.

„Nie. Si pripravená," preniesoľ ľadovo, potom sa bez klipnutia otočil a vydal sa preč.

„Počkaj!" Srdce sa mi znovu rozplesalo, „Demetri!" Prvý krát, čo som vyslovila to meno, „mám hlad!" Brucho sa mi sťahovalo, cez to to bola len výhovorka, „prosím!"

Dvere sa zatresli. 

Zúfalo som vydýchla a prešla si po tvári neboľavou rukou...

Vzápätí sa však znovu otvorili. Netrvalo ani sekundu, kým mi zase násilím otvoril pery a vtisol medzi ne tabletky.

Prehltla som automaticky.

„Neboj, nebude to bolieť," prehlásil pokojne a odhrnul mi z hrdla vlasy, ktoré mi tam napadali. Nebadane som sa otriasla.

„Čo nebude bolieť?" spýtala som sa tónom badateľne vyšším, ako predtým. 

„Budeš úžasná milenka," šepol nepríčetne a jemne sa mi perami otrel o čelo. Vystrašene som ho sledovala.

„Len chvíľu, sekundičku, a budeme spolu... Navždy."

Môj telefón sa znovu rozozvučal. 

V tej chvíli som na krku pocítila tupú bolesť. 

Po dopísaní som chvíľu uvažovala o pokračovaní... Ak by sa teda našli njakí záujemci, snáď by som ho zosmolila...

VJL

P. S.: Moja vďaka patrí BelleNess a BelleDemetri... Ony vedia prečo.  

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovran - Prológ: