Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love me death - 2. kapitola

19.07.2013 (14:45) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1427×

Otvorila som oči a zízala na... Demetriho?

To sa mi zdá! Som mŕtva? A prečo vidím lepšie, ako keď... Čo sa to, do pekla, deje?

„Anna..."

Posadila som sa, možno až príliš rýchlo a obzrela sa okolo. Ja som... to nie!

„Do čerta," vydýchla som, keď som si uvedomila situáciu. „Demetri?"

„Á, už si sa prebudila!" vypískol nejaký hlas pri nás a ja som nadskočila a obzrela sa tam. 

To si robíte srandu. Aro Volturi, pravdepodobne. Nie, nie, nie! 

Postavila som sa a s nevraživým pohľadom ho sledovala. 

Niekto sa mnou sa uchechtol a ja som sa otočila a pozerala na nejakého blbého šestnásť ročného novorodeného, ktorý sa pobavene uškŕnal. Neviem ako, ale zrazu ma zalial obrovský pocit hnevu a frustrácie. Ako pri premene, celé moje telo zalieval ten hnev a oheň. Zrazu izbou zaznieval jeho rev a než som sa nazdala, začal horieť a za pár sekúnd z neho nič neostalo. Šokovane som sa pozerala na celú scénu s meravým pohľadom. Otočila som sa k Demetrimu s meravým pohľadom,  ktorý mi ostal ešte dobrých pár minút. Nepozeral sa na mňa prekvapene, skôr ako by to čakal. Čo sa to deje? Tvár sa mi sformovala do tázavého pohľadu, ktorý som hodila na Demetriho. Kto mi plánuje vysvetliť situáciu?

Nikto.

„Moja drahá Anna, si práve v..." začal ten... ani neviem, ako ho nazvať, ale ja som ho hrubo prerušila.

„Viem, kde som," netrpezlivo som zavrčala. „Volterra."

Demetri iba prikývol a ja som v jeho tvári hľadala aspoň náznak citu.

A snažila sa nevnímať plamene, ktoré mi horeli v krku.

„Tuto Demetri pôjde s tebou na lov."

Pretočila som očama a následovala po chodách Demetriho, ktorý sa po mne ani len už neobzrel. Keď sme vyšli z hradu a boli sme v bezpečnej vzdialenosti niekde v lese, nadýchol sa a otočil sa na mňa. 

„Vieš, že nie som rada, že si práve tu?" Rozhodil rukami frustrovaným tónom a povzdychol si. 

„Nie, neviem. A ja nie som rada, že ty si skončil tu," odpálkovala som ho.

„Prestaň s tým. Môžeš mi povedať, čo si robila na zemi v prístave, postrieľaná a na skle?" zmenil tému a z hlasu mu bol počuť hnev aj strach.

„Čo ty robíš vo Volterre a čo si robil tam?" vrátila som mu to.

„Neodpovedala si na otázku."

„Ani ty."

„Pýtal som sa prvý," zasyčal.

„Proste... To nechci vedieť..." Nechala som vetu vyznieť do stratena a zakrútila som hlavou. „A ty?"

„Proste lov. A ver mi, že keď som uvidel, kto na tom skle leží, nebol som práve najradšej. Čo sa stalo?"

„A ty mi ver, že keď som zistila po premene, kde som, čo sa stalo a kde si ty, tiež som nebola najradšej. A nič sa nestalo. Zabudni na to." Unavene som sa oprela o strom a zatvorila oči. Po pár sekundách som ich otvorila.

„Päťstvo rokov..." vydýchla som zrazu ignorujúc nejaké jeho poznámky. „Prečo?" otočila som sa naňho.

„V tom je ten problém. Je to tu ako v klietke. Ledva ma pustí von," zasyčal.

„To je jedno. Do toho hradu sa vrátiś len cez moju mŕtvolu."

***

Po našom úžasnom love sme sa vrátili do hradu, snažiac sa udržiavať na chodbách medzi sebou čo najväčšiu vzdialenosť. Dorazili sme do nejakej okrúhlej miestnosti s ani už ja neviem čím, čo bol pravdepodobne hlavný sál. 

Aro a ostatní tam na nás už čakali. Čo tu je také dôležité? Nejaká blonďatá pätnásťročná upírka ma prebodávala zabijáckym pohľadom. Ostatných som nevnímala. 

Eh... Práve mi došlo, že tá pätnástka je Jane Volturi. 

***

Mám mentálny štít. Ďalšie skvelé zistenie. Kto by predsa nebol rada, že? Aká irónia... Aro z toho mal vážne radosť ale Jane, Felix a ostatní... Mám taký pocit, že jediný, kto ma tu bude mať aspoň trochu rada je Demetri. A trochu menej dobrá správa je, že som trošičku ešte človek. Mám oči... No nie úplne karmínové, som slabšia a nie veľmi rýchlejšia. Mám to ale šťastie, že? 

„Prečo?" znovu som sa spýtala Demetriho a buchla si vzadu hlavu o stenu.

„Pretože Aro je..."

„Ty mi to hovor," zavrčala som naštvane. 

„Všimol som si, že Jane ťa nebude mať rada," skonšantoval pobavene.

„Fakt vtipné," zasyčala som. 

„Ale no tak," uchechtol sa. „Zajtra je trénink. Ak chceš, príď. Teda vlastne, musíš. Je to tvoja povinnosť."

„Robíš si srandu, že?" oborila som sa naňho a presunula sa na vzdialenosť jedného metra od neho.

„Nie. Bojovať hádam vieš?" nadvihol obočie.

„Hm," zavrčala som. 

„Chceš ísť teraz?"

„Sklapni," precedila som pomedzi stisnuté zuby.

„Ja som to myslel vážne."

***

Demetri:

Uplynul už týždeň od tej udalosti. A Anna je... proste Anna. Ale zmenila. Veľmi zmenila. Vie dobre bojovať, ale zas... Čo sa jej stalo? Chelsea to byť nemohla. Iba ku mne sa správa normálne. Je tu len týždeň a už ju posielajú niekde s nami. Zbláznili sa? 

„Ako ďaleko?" spýtala sa ma Anna po našej ceste.

„Pár minút. Sú na severe," odpovedal som jej nezaujate. 

„Už sa teším," skonšantovala a z hladu jej sršala veľká dávka irónie.

„Prečo to robíš?" spýtala sa po chvíli a obrátila ku mne svoj pohľad. Mimochodom, sú tu Jane, Felix a Alec.

„Čo myslíš?" nechápal som.

„Toto všetko," zrýchlila krok. „Mohol si sa na mňa vykašlať. Tak prečo?"

Mňa porazí! Ona to nechápe.

„Si moja sestra. A prisahal som, že ťa budem chrániť. A hodlám to dodržať aj ďalšie existencie. Sme tu."

A naozaj. Pred nami v obranných pozíciach stáli dvaja upíri. Žena a muž. To ako vážne? 

„Ako vidím, nemáte radi presilu. Neublížime vám. Zatiaľ,"ozvala sa ako prvá Bella.

„To ti tak uverím," zavrčal ten jeden.

„Tak tomu never," nadýchla sa a s úsmevom sa otočila na tú ženu. „Je tvoja partnerka toho istého názoru?"

On zavrčal a schoval ju za seba. To mu tak pomôže. Ha!

„Takže asi nie. Aká škoda," povedala Anna naoko sklamane. 

„Kto ste?" šepkla tá upírka za ním vystrašene. 

„My sme sa ešte nepredstavili? To je mi ľúto."

„Volturiovci," zavrčal nahnevane a Ann sa obrátila znova k nemu.

„Výborne. Takže asi poznáš dôvod našej... návštevy?"

„Až príliš dobre. A nie je to moja chyba," bránil sa, ale bolo mu to nanič.

„Je. Ty vieš, že je. A aj ona to vie," pozrela sa za jeho chrbát.

„Videli vás pri love. Mohli vás prezradiť. Viete, čo to obnáša?" spýtala sa ich a z hlasu teraz nevymazala tú zlosť.

„Mne je to jedno!" zvrieskol na ňu.

„Nemalo by byť. Porušili ste jeden z najhlavnejších zákonov."

„Choďte do riti s vašimi zákonmi. Žiadny upír tu nemôže mať slobodnú vôľu?" oboril sa na Annu, ale to bola chyba. 

Dokonca aj Jane naňho použila svoj dar. Ale mňa zaujímala Anna. Tvár mala skrútenú do takej nenávistnej grimasy, akú som u nej ešte nikdy v živote nevidel. Ale po chvíľke už zas vyzerala normálne.

„Vieš, mám pre teba jedno úžasné prekvapenie. Tvoj život. Ale povedz to ešte raz, a ja nebudem mať voči nej," pohodila hlavou ku tej za ním, „a ani tebe žiadne zľutovanie. Rozmysli si, čo povieš."

On sa ale schuti zasmial. Naozaj, smial sa.

„Ty si posledná, koho by som sa bál."

Anna sa však usmiala.

„Mal si šancu. A nevyužil si ju dobre. Posledné želanie?"

„Choď do riti," šepol.

„Asi nie," odpovedala mu na to Ann a jeho telo zachvátili plamene.

„A neboj sa o ňu. Možno o ňu bude dobre postarané. Uvidíme," povedala ešte smerom k nemu.

„A je mi jedno, čo s tebou," pozrela na tú ženu, čo sa na ňu vystrašene pozerala.

Otočila sa a kývla na mňa. Potom odišla. Rozbehol som sa za ňou.

„Takže?" znovu smeroval jej hlas ku mne a obzerala si okolie okolo nás.

„Takže čo?" nechápavo som sa spýtal a ona sa zastavila a povzdychla si.

„Videla som, ako si sa na to celé pozeral. Niečo zvláštne?" otočila sa ku mne.

„Od teba by to človek nečakal."

„My nie sme ľudia. Na to nezapomínaj," zareagovala na moju odpoveď zastretým hlasom.

„No tak. Čo sa to s tebou stalo?"

Len odmerane pokrútila hlavou.

„Zmení na tom tá odpoveď niečo?" spýtala sa.

„Neviem."

„Takže nie. Môže ti to byť jedno."

„Anna," povzdychol som si, „toto nie si ty. A vieš to."

„Samozrejme, že viem kto som. Hlavne ty mi to nepripomínaj. Už nikdy," zašepkala tichým, avrovným polohlasom.

„Vidíš? Čo sa to s tebou stalo."

„Ty stále dúfaš, že budem taká ako predtým že? To sa nestane. Nerob si falošné nádeje," frustrovane som zasyčal.

„Ale musíš to byť ty. Nemôžeš za zmeniť až tak. Prosím," prekvapene som si uvedomil význam svojich slov.

„Ale to bolo predtým. Nikdy sa to už nestane. Ja len využívam situáciu. Som Volturi. Skvelá novinka, že?" ironicky zasyčala.

„Táto správa nepotešila skoro nikoho z nás. A moja chyba to nie je."

„Isteže nie. Pre Ara a ostatných si len figúrka v hre, že?"

„V akej hre?" zakrútila hlavou. „Nie teraz. nie tu."

„A prečo to robíš. Chcem význam toho a pravý dôvod."

„Aspoň viem, čo ťa tu učia."

„Tak prečo?" vykríkol som na ňu.

„Niekto ako ja," nadýchla sa. „ Predstav si to. Ja sa len snažím z môjho postavenia vybrať to najlepšie."

„A ako to mám urobiť asi tak ja?" oboril som sa na ňu prekvapený jej slovami.

„Nikto ti to neprikazuje."

Otočila sa na odchod.

„Je to tvoje rozhodnutie. Nie moje."

A odišla.

No... Ďakujem VictoriiJamesLaurent... Dokopala si ma to vydať, inak by sa to tu neukázalo ani za sto rokov. :D

 

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love me death - 2. kapitola: