Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 7. kapitola: Stroskotali sme!

11.09.2011 (16:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2690×

Let číslo dvanásť

7. kapitola

Stroskotali sme!

Bolo mi úzko. Tma ma obklopovala z každej strany. Nevedela som, ako sa volám... Akoby som bola súčasťou čiernej a mocnej tmy.

Cítila som, že sa ma dotýkajú niečie ruky. Pomaly som otvorila oči a sledovala Edwardovu zúfalú tvár a ruky, ktoré mal stále na mojej hrudi. Pozrela som sa znova na jeho ruky a nepatrne si odkašľala. Prudko zodvihol oči smerom ku mne a ruky dal preč.

„Kde to... Kde to... Kde to som?“ opýtala som sa, zodvihla sa na lakťoch a poobzerala sa dookola. Boli sme... Boli sme... Nemohla som tomu uveriť!

„Ech, no bola si v bezvedomí. Neprebral ťa ani pád z lietadla. Neboj sa, celý čas som ťa mal na rukách. Naozaj som s tým nepočítal, ale proste som ťa vzal, a takisto naše veci, a vyskočil. Samozrejme, že tak, aby si to nikto nevšimol. Potom bolo počuť iba výbuchy oboch motorov a vreskot ľudí. Neviem, kam lietadlo spadlo, ale určite niekam ďaleko od nás. Sme totižto na opustenom ostrove,“ povedal trochu rozpačito a začal si šúchať rameno. Posadil sa vedľa mňa a zapozeral sa na búrlivé more.

Posadila som sa tiež. Stále som nemohla uveriť tomu, že sme tu. Iba my dvaja.

„A prežil niekto? Ak si ten upír, tak by si to mohol vedieť. Môžeme niekoho zachrániť.“

„Bella, ty si naozaj taká naivná? Neviem, čo za druh upíra si, ale určite by si mohla vedieť, že polovica ľudí zomrela, už iba pri páde, pretože výbuch a láva sa niesli celým lietadlom. Zachrániť sa iba niekto so schopnosťami, aké mám ja. A polovica ľudí sa roztrúsila po celom oceáne, takže na ostrove nie je nikto, okrem lietadla. Je to smutné, ale ani lietadlo sa nedá nájsť... Túto katastrofu budú riešiť aj v televízii. Ver mi, ak by niekto prežil, tak by tu bol s nami,“ odvetil. Premýšľala som nad jeho monológom a nad tým, prečo ma nenechal umrieť. No mala som pocit, že na hádky bude ešte veľa času.

„Je to strašné. Zomrelo toľko ľudí a ja som im ani nemohla pomôcť. Nechápem, čo sa to so mnou deje. Proste som odpadla a zobudila sa až vtedy, keď bolo po všetkom,“ povedala som smutne a ľahla si do teplého piesku. Otočila som sa na opačnú stranu od Edwarda a premýšľala nad tým, aké je strašné to, že zomrelo toľko nevinných ľudí. Napríklad to dievčatko s mamou. Je to strašné a veľmi ma to bolí. Bolo tam plno ľudí, ktorí sa tešili na dovolenku a predsa sa tam nedostali.

„Bella, nesmieš sa obviňovať. Bolo v poriadku, že si odpadla. Nerád to hovorím, ale je to tak. Nezniesol by som, ak by si zachraňovala tých ľudí. Nijako by nám to nepomohlo. Malo to tak byť. Stalo sa to tak a nemal by sa do toho nikto miešať,“ povedal tým svojím melodickým hlasom. Prekvapil ma. Vyzeral, že mu na tom záleží. Ale mne sa zodvihla hladina cukru v krvi.

„Ako to, prosím ťa, myslíš? Chceš povedať, že bolo dobré, že som zostala v bezvedomí a že tí ľudia, a to pripomínam, že všetci do jedného, zomreli?“ opýtala som sa neveriaco a otočila sa k nemu. Stále sa pozeral na obzor.

„Áno?“ opýtal sa, akoby to bola nejaká otázka!

„Nie? Tak nie. Nie, nie je to dobré. Máš pravdu, Bella,“ opravil sa, keď si všimol môj pohľad.

„Nič s tým neurobíme,“ vzdychla som. Bola som si plne vedomá toho, že sa s tým musím zmieriť a že to takto má byť... Horšie je to, že neviem, čo bude so mnou a s Lily a Tomom. Edwardove plány sa očividne skomplikovali, takže neviem, čo môžem očakávať.

„Presne tak, Bella.“

„Edward?“

„Áno?“

„Povedal by si mi, prosím, čo bude teraz?“

„Priznám sa, že s týmto som vôbec nerátal. Poviem ti pravdu, veci sa skomplikovali. Zatiaľ sa nebude diať nič. Teda bude, ak budeš zlá. Ak ma nebudeš počúvať a budeš robiť problémy, tak to zlé bude, ver mi. Ale ak budeš dobrá, nič sa nestane. Viem, že narážaš na Lily a Toma. Tí sú v poriadku. Popravde, môjmu telefónu sa nestalo nič, takže by mi stačilo vyjsť na najvyšší kopec a nájsť signál. Myslím, že to taký problém nebude,“ odvetil sofistikovane a mňa – napriek horúčave, ktorá tu vládla – zamrazilo. Typický Edward. Keď sa vyhráža, tak je vo svojej koži! Práve som zistila, že mám skvelý problém.

Som sama, s týmto upírom na opustenom ostrove. A najlepšie na tom je, že sa odtiaľto možno nikdy nedostanem.

„Ty si sprostý,“ povedala som a otočila sa od neho na druhú stranu. Nebudem mu venovať pozornosť, ak ju nechce.

„Ako myslíš.“

„A bezcitný.“

„Ako myslíš.“

„A zlý!“

„Ako my-“

„Ešte raz mi povieš, „ako myslíš“ a dostaneš po papuli,“ odvetila som cez zaťaté zuby. Naozaj ma dožral. Neviem, či ho baví provokovať ma, ale darí sa mu to naozaj skvele!

„Ako chceš,“ zašepkal a cítila som, že sa usmieva. Naštvalo ma to. Otočila som sa k nemu, postavila sa a buchla ho do ramena. Naštvane som zavrčala.

Čakala som jeho reakciu, pretože som ho udrela dosť silno. Teda, aspoň myslím, pretože mňa ruka bolela dosť. Prekvapil ma. Začal sa smiať a normálne sa hodil do piesku.

Vyzeral ako psychicky narušený a zbavený zmyslov. Pozerala som sa naňho a snažila sa uhádnuť, či mu nepreskočilo, alebo tak. Mala som pocit, že ak by mohol, tak by plakal...

„Bella!“

„Edward, toto vôbec nie je vtipné!“

„Ale keď ty si tak výbušná, že je to sladké!“ vykríkol a posadil sa. Začal si upravovať vlasy.

Vyčerpane som si sadla vedľa neho.

„Čo len budeme robiť?“ zalamentovala som a hlavu si schovala do dlaní. Bola som hladná a smädná. Pochybujem, že voda z mora dokáže zahnať smäd. Kdesi som čítala, že iba dehydruje, a potom budem smädná čoraz viac.

„Neboj sa. Som predsa upír. Zvládneme to tu,“ povedal veselo a natiahol ku mne ruku. Pozrela som sa najprv naňho, a potom na jeho ruku. Zarazil sa a ruku spustil na piesok.

„Som hladná. Bolia ma nohy a nemám oblečenie na zajtra,“ povedala som naštvane a v duchu sa zasmiala. Nech si chlapec myslí, že som padavka. Veď ja mu potom ukážem!

„Ženy,“ zasipel a zakrútil hlavou. Nech sa stará. On nás do toho dostal, tak nás z toho aj dostane von.

„Čo. Máš problém?“ opýtala som sa a zodvihla obe obočia. Nenápadne ma sledoval, a pritom sa usmieval.

„Nie. Idem ti zohnať niečo na jedenie a poobzerať sa tu. Chápeš, nájsť nejaké zdroje vody, ovocia a byliniek. Nikam neutekaj, jasné?“

„Jasné,“ kývala som hlavou ako zmyslov zbavená. Dúfala som, že ma neprekukne. Ale vyzeralo to, že má aj iné starosti.

„Tak dobre, počkaj tu,“ povedal a odbehol niekam do tej obrovskej zmesi zelene.

Sledovala som ho, až dokiaľ nezmizol v džungli. Keď som si bola istá, že je dostatočne ďaleko, postavila som sa – bola som celá polepená a tenké tričko som mala úplne spotené – a rozbehla som sa na opačnú stranu džungle ako Edward.

Bola som veľmi smädná a bežalo sa mi ťažko, ale nejako som sa dokázala dostať z pláže do džungle. Naozaj to tu vyzeralo ako džungľa. Bolo tu plno mäsožravých rastlín a aj rastlín, ktoré som nikdy v živote nevidela. Bolo tu veľa stromov, papradí, listov, živočíchov, trávy a bolo tu plno zelene. Sem-tam tu prevažovala hnedá. Bolo to tu naozaj desivé.

Išla som čoraz hlbšie. Všimla som si nejaké lano, ktoré viselo zo stromu. Teda, nedalo sa to považovať za lano. Neviem, čo to bolo, ale vyzeralo to čudne. Radšej som sa toho ani nedotýkala a otočila som hlavu. Zmenila som smer, aby som nemusela prejsť okolo tej veci. Tak trochu som tušila, že to bol had.

Striaslo ma, ale chýbala mi odvaha na to, aby som sa vrátila. Je pravda, že sme stroskotali, ale nikto nepovedal, že musím zostať stroskotaná práve s Edwardom. Radšej budem sama, než s ním a s jeho vydieraním, o ktorom sa mi aj sníva.

Chcela by som vidieť jeho reakciu na to, keď zistí, že nie som na pláži. Zaujímalo by ma, aj či našiel to jedlo... A trochu sa bojím toho, čo sa stane, ak ma nájde.

Vtom ma vyrušil nejaký pohyb za papradím, ktoré dorastalo do neuveriteľnej výšky. Zľakla som sa a zhíkla.

Venované každej osobe, ktorá zanechala pri minulej kapitole komentár... Vy predsa viete kto. 

DarkFireflies a Kika57 - ďakujem za tie krásne a povzbudzujúce komentáre. Nesmierne sa na ne stále teším. Ste úžasné. 

Ďalšia kapitola závisí od vás, tak, ako vždy. A som zvedavá, čo hovoríte na túto zmenu prostredia.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 7. kapitola: Stroskotali sme!: