Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 6. kapitola: Samé prekvapenia

30.08.2011 (19:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2450×

Let číslo dvanásť

6. kapitola

Samé prekvapenia

Zobudila ma nepríjemná vrava ľudí. Zodvihla som hlavu a pocítila ostrú bolesť. Z nedostatku krvi to byť nemohlo, pretože som lovila dosť pred odletom. Určite to bolo z mojej situácie...

Otočila som hlavu a všimla si Edwarda, ako sleduje nejaký útok v telke. Nezaujímalo ma to, čo robí, ale to, čo bude robiť so mnou. Znova mi to začínalo liezť na mozog. Napadajú ma všelijaké varianty toho, ako by mohol ublížiť Lily a Tomovi. Povedal tiež, že ak nebudem poslúchať, tak sa dostanem tam, kam by som nikdy v živote ísť nechcela.

A to ma doráža. On má zdroje, ktoré pôjdu proti mne. Luskne prstami a budú ma mučiť. Nebude ma mučiť fyzicky, nie. Bude ma mučiť psychicky, a to je horšie.

Pozerala som sa na jeho tvár a tvárila sa nanajvýš zmučene. Ani za svet nedovolím, aby zistil, čo sa odohráva v mojej hlave. Nikdy nedám najavo strach.

„Och, ty si už hore? Spala si krásne,“ usmial sa.

„Máš asi nejaký hendikep, čo?“ Prevrátil očami a ignoroval moju uštipačnú poznámku.

„Nebuď zlá, lebo vieš, čo bude nasledovať. Ale ak plánuješ robiť problémy, tak v poriadku. Vezmem si mobil, vytočím jedno číslo a Lily s Tomom sú preč z tohto sveta. Viem, že teraz myslíš na to, že sú upíri a že sa dokážu obrániť... Nie je to pravda. Stačí mi jeden telefonát a je po všetkom. Naozaj to takto chceš? Chceš, aby sa nemohli brániť a aby zomreli?“ opýtal sa vecne, pozdvihol obočie a nahodil arogantný úsmev. Srdce mi vynechalo dva údery a pochopila som.

„Ty ma vydieraš,“ obvinila som ho. Slzy sa mi drali na povrch. Nechcela som vyzerať ako padavka, ale toto sa naozaj nedalo zvládnuť.

„Ber to ako chceš. Je mi to jedno. Ide mi o to, aby som si splnil svoju úlohu najlepšie,“ povedal zvláštne.

Ale pocit, ktorý vo mne jeho slová zanechali... Je to ten najhorší pocit, aký som kedy zažila. To stiesnenie okolo srdca. Ten tlak, ktorý cítim po celom tele. To napätie. A aj keď si to nechcem priznať, tak sa tam nachádza obrovský strach. Bolesť... Smútok... Chuť nenarodiť sa. Ak som sa narodila iba kvôli takýmto problémom, tak nechápem, prečo som ešte stále tu. Ak je taký problém, že nevedia, čo som zač, tak nech si to urobia po svojom. Nech ma aj zabijú, hlavne, aby tu zostala moja rodina. Neviem si predstaviť, ako by im niekto mohol ublížiť. Neviem si predstaviť ich oči, keď sa ich budú snažiť mučiť...

Zhlboka som sa nadýchla a prestala myslieť na takéto ohavnosti. Musím bojovať. Už kvôli nim. Obaja ma chránili tak dlho, ale teraz je na mne, aby som im to splatila. Musím zatnúť zuby a prehrýzť všetky nástrahy.

„Ako myslíš. Ber na vedomie, že ti neverím, Edward.“ Pobavene sa na mňa pozrel.

„A čo teda chceš?“ opýtal sa s pozdvihnutým obočím.

„Chcem zavolať Lily a Tomovi. Zistiť, ako na tom sú. A hlavne, či neklameš,“ povedala som a modlila sa za to, aby sa mi to podarilo.

„Pokiaľ viem, tak ja som ten, kto kladie plány.“

„A prečo by som ich mala spĺňať? Pozri, ak mi nedovolíš zavolať im, tak sa celé lietadlo dozvie, čo si zač. A ver, že ja svoju ľudskosť ukážem, ale ty poletíš rovno do pekla. Nebudem vôbec spolupracovať. Je to kompromis. Ja urobím všetko, ale musím vedieť, že ma neklameš.“

Zhlboka sa nadýchol, potom povedal: „Tak dobre. Zavoláš im. Máš na to päť minút. A pamätaj, že to robím iba preto, aby si spolupracovala, jasné?

„Áno,“ povedala som a cítila, ako mi splašene začalo búchať srdce. Tlak sa zvyšoval, ale snažila som sa ignorovať to. Musím sa s nimi porozprávať.

Vybral telefón, vytočil číslo a podal mi ho. Rukami z očí do očí mi naznačil, že ma sleduje. Pohľad však uprel von oknom.

Telefón zvonil.

„Bella? Bella, si to ty? Ach, prečo sa ozývaš tak neskoro?“ ozval sa príjemný a medový hlas Lily. Splašene som si vydýchla a snažila sa zahnať slzy, ktoré sa mi drali z očí.

„Ach, Lily moja. Ani nevieš, aká som rada, že ťa počujem. Lily, povedz mi, je všetko v poriadku?“ opýtala som sa slzy sa začali drať von.

„Bella. Áno je. Prečo plačeš, zlatko? Veď by si sa mala zabávať. Išla si tam pre zaslúžený oddych, nie? Druhý deň v lietadle... Ako to tam zvládaš, nebojíš sa?“

„Ja... Ja... Ja... Lily, prosím, dávaj si pozor. Nie... Všetko je v poriadku,“ povedala som a vzlykala. Mala som pocit, ako by som s ňou hovorila poslednýkrát. Slzy sa liali a liali ako z vodopádu.

„Áno, Bella, neboj sa. Mne nič nehrozí. Nemysli na nič zlé. Bella? Stalo sa niečo? Prečo tak plačeš? Bella! Prestaň! Začínaš ma desiť!“

„Tom?“

„Je vedľa mňa. Chceš ho pozdraviť?“ opýtala sa a vedela som, že už niečo tuší.

„Nie. Odkáž mu, že ho ľúbim. Lily, ľúbim aj teba. Ak by sa ti čokoľvek stalo, tak prisahám, že-“

„To stačí!“ zahrmel Edward a vytrhol mi mobil z ruky. Lily sa z opačnej strany linky nadýchla. Nadýchla sa strachom. Zostala úplne ticho. Vedela som, že spoznala Edwardov hlas.

„Lily, zdravím ťa. Tu je Edward, ehm... Moje priezvisko už poznáš,“ povedal do telefónu. Začula som škrípanie zubami, a potom nejaké slová, ktoré boli povedané pošepky.

„Povedali ti, že za to bude trest, tak teraz nevzlykaj,“ povedal jej a zložil. Telefón vložil do vrecka, hlavu oprel o sedadlo a zatvoril oči.

Ja som bola stále v šoku. Slzy mi tiekli prúdom. Nemohla som sa zmieriť s tým, že jej hlas, ktorý som práve počula, by už nemal existovať. Mohla som sa s ňou aspoň viac rozlúčiť... Asi som jej nemala volať. Teraz už vie, že som v nebezpečenstve. Modlila som sa preto, aby nespravila nejakú hlúposť a úprimne som dúfala, že sa to Tom nedozvie, pretože by bol schopný privolať záchrannú čatu.

Utrela som si slzy a snažila sa sústrediť na vravu ľudí a nemyslieť na to. Snažila som sa upokojiť túžbu vykričať sa a hodiť do zeme. Snažila som sa o to, aby nikto neprišiel na to, že trpím.

„Bella, musí to tak byť,“ povedal stále so zatvorenými očami. Tváril sa dosť súcitne, ale bolo mi z neho zle. Neodpovedala som.

„Je mi to ľúto, ale musíš sa pripraviť na to najhoršie,“ povedal. V hlave mi začala blikať siréna. Tak toto sa mi vôbec nepáči. Nepáči sa mi cesta, ku ktorej smerujeme.

„Buď silná. Ten silnejší prežije. A nie, nehovorím o sebe. Hovorím o upíroch, ktorí ťa do rúk dostanú potom. Budeš musieť byť ticho a ani sa neozvať. Ale teraz na to nemysli. Máme pred sebou ešte pár krásnych dní.“

Zodvihol sa mi adrenalín v krvi, ale nedokázala som mu povedať to, čo som chcela. Mala som na pláne poslať ho niekam, ale... Teraz sa začínam báť nielen o Lily a Toma, ale aj o seba. Fajn, tak Edward je neškodný a dá sa s ním vyjednávať, dokonca aj provokovať ho, ale tí ostatní upíri... Nepozdáva sa mi to. Vôbec sa mi to nepáči. Ani jeho varovania sa mi nepozdávajú.

Naozaj ma nemohlo postretnúť nič horšie. Toto je snáď peklo! Išla som na dovolenku a dostala som sa do pekla! Neviem, čo som komu urobila, ale potrestaná som bola úžasne.

Snažila som sa vyčistiť si hlavu a dokonale mi pomohol príhovor kapitána z vysielačky, ktorý sa rozliehal po celom lietadle.

„Vážení cestujúci, vyskytli sa mierne problémy, ale snažíme sa ich vyriešiť, prosím vás, aby ste sa pripútali, vypli akúkoľvek elektroniku a v prípade problému požiadali o pomoc letušky. Vďaka.“

Do pekla! Aké komplikácie má na mysli? Pozrela som sa na Edwarda s otázkou v očiach, aj keď mi bolo na míle jasné, že ten o tom nebude vedieť nič...

Tváril sa dosť skepticky a vystrašene. Tváril sa, akoby niečo počúval. A dosť pozorne. Sem-tam zakrútil hlavou a nepatrne pohol obočím. Vtom sa oprel a hlavu si položil do dlaní. Potichu zahrešil. Tak toto sa mi vôbec, ale vôbec nepáči. Určite vie, čo je vo veci.

„Edward?“

Nič.

„Edward?“ skúsila som to znova.

„Bella, tomuto sa hovorí problém. Nemáme šancu. No nič,“ povedal a začal zhlboka dýchať.

„Vieš, čo sa deje? Súvisí to s lietadlom?“ opýtala som sa.

„Uvidíš. Prosím, nesťažuj mi to. Nerob nič. Zostaň proste sedieť. Nikoho nezachraňuj a nepozeraj sa ľuďom do očí. Nepozeraj sa na nič. Mysli na domov. Na to, čo najviac miluješ. Prosím, ani sa nepohni z miesta. Zachránim nás, no nemôžem zachrániť celé lietadlo.“

„Edward, to... Nemyslíš to vážne! My havarujeme?“

Hlava mi začala trešťať a srdce som mala snáď v ústach. Nedokázala som sa ani nadýchnuť.

„Možno... Možno nie, ale pre istotu. Kapitán robí, čo sa dá, ale...“

„Bella! Bella! Dýchaj, no tak. Bella! Prestaň,“ triasol so mnou.

Oči sa mi zatvárali a svedomie utíchalo do jednej veľkej bubliny. Moje nervy to nevydržali a pomaly sa odpútavali. Mala som pocit, že mi v hlave skáče mozog a nie je tam žiadna krv...

Vnímala som iba Edwardove červené oči a ruky, ktoré sa ma snažili za každú cenu prebrať...

Povedala som, že bude prekvapenie...  Upozorňujem vás, že poviedka sa stotožňuje s názvom, takže k lietadlu sa ešte dostaneme... Nechcem nič prezrádzať.

Bellu a Edwarda naozaj čakajú perné dni. Priam nabité akciou... V ďalšej kapitole na vás čaká tiež niekoľko prekvapení. Ale ako som povedala - treba si počkať. 

Som naozaj zvedavá, čo na to hovoríte a znova opakujem, že rýchlosť ďalšej kapitoly je na vás... A samozrejme, dúfam, že ste si kapitolu poriadne užili.

A pripravte sa na divokú jazdu. Čaká nás toho ešte dosť.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 6. kapitola: Samé prekvapenia: