Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 22. kapitola: Na začiatku

10.06.2012 (09:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2239×

„Prečo ju chceš zabiť? Panebože,“ sykla som. Pravdupovediac, nevedela som, čo mu mám na to povedať. Samozrejme, že som nechcela, aby ju zabil. Je to neetické. Je mi jedno, že sám kedysi zabíjal ľudí a nie je zvyknutý na konkurenciu, v našom prípade takú, že s nami bude aj niekto iný, no musí už uznať. Čo je veľa, to je veľa.
Ďalej ma ťahal. Nebezpečne sme sa približovali k šumu mora.

„Nemôže s nami zostať. My sme... my! Ona je človek. To by bola katastrofa,“ odsekol. Naďalej sa tváril pomstychtivo.

„No a čo? Je človek, ja som tiež skoro človek. Edward, prosím, neubližuj jej. Ja chcem niekoho. Chcem sa s niekým porozprávať. Chcem mať malú nádej a o mozog viac, ktorý by vymýšľal, ako sa odtiaľto dostaneme,“ fňukala som.

Naozaj som nechcela, aby ju zabil. Bolo mi do plaču. Skôr som dúfala, že tých ľudí nájdeme viac. Aspoň polovicu lietadla...

„Ona možno vie, kde je lietadlo,“ zašepkala som a zastala. Edward sa ma snažil potiahnuť, no napokon zastal aj on. Šokovane som sa naňho pozrela.

„Iz, zlatko, pochybujem, že to bude vedieť,“ povedal smutne. Prečo som mala pocit, že on to vie? Prerývane som sa nadýchla. A znova. A musela som si sadnúť na zem.

„Iz, si v poria-“

„Prestaň.“ Chvíľu som pozorovala zem podo mnou.

„Ty vieš, kde je to lietadlo, však?“ opýtala som sa potichu. Vlastne ma nebolo ani počuť. Jednoduchá chvíľa vystrihnutá z hororu. Neodvážila som sa zdvihnúť hlavu. Nemohla som sa naňho pozrieť. Vlastne som mala všetky pocity stiahnuté v akomsi uzlíku.

„Ja... Ja...“ koktal. Výborne! On je zradca. Nikdy sa nezmenil. Začal sa so mnou točiť svet.

„Vyklop to,“ vrieskala som.

„Na opačnej strane pobrežia,“ odvetil a vzdychol si. Prerývane som sa nadýchla, znova, pretože som sa snažila nabrať dych. A vložila som si hlavu do dlaní. „Bella, robíš mi to ťažšie, než to je. Musel som. Musím. Nemôžem! Oni ma potrebujú. Oni sú moja rodina, bol som tým poverený. Toto je moja úloha, ktorú musím vykonávať do konca svojho života. Ja niečo také, ako je láska nepoznám,“ povedal. Každé jedno slovo ma bodalo hlbšie a hlbšie. Ako tisíce hrubých pichliačov. V hlave mi búšila krv, hotový oceán. Začula som výkriky z lietadla, počula som svoj hlas, keď som bola malá, počula som obrovské vzlyky, ktorých cieľ som našla až po chvíli. Bola som to ja.

Kývala som sa dopredu a dozadu a plakala som. Nemohla som sa ozvať. Nemohla som mu ani vynadať, ako mi radil hlas v mojej hlave. Nemohla som nič - iba plakať. Zrada. Čistá a jednoduchá zrada. Alebo sa začnú chvíle mučenia. Niečo so mnou predsa urobiť musí, no netuším čo.

„Lietadlo je na opačnej strane pobrežia?“ opýtala som sa a náhle sa postavila. Možno to urobila moja mama, možno Sheryl, niečo zhora mi však dodalo silu. Aspoň chvíľkovú. Musím niečo urobiť. Aj keď to bolí, aj keď sa mi to hnusí, aj keď ho nenávidím. Určite existuje spôsob, ako sa odtiaľto dostať.

„Teda, dopadlo trochu ďalej, ale teoreticky ho vidieť odtiaľ,“ zašepkal a zúžil oči. Prezeral si ma. No výborne. Ak mu teraz spadne maska, je so mnou koniec, čo je totálna katastrofa.

„Aha.“ Fakt super. Povedala som – aha. Totálne o ničom.

„A čo Volturiovci, ako? Ako to... Ako to všetko?“

Otázky sa zo mňa sypali jedna radosť. Potrebovala som si to všetko utriediť, vymyslieť plán, čokoľvek, čo by mi mohlo pomôcť. Ťažilo ma podvedomie, bolo to ako so slepou mapou. Viem, že to dokážem vyriešiť, no vôbec netuším, čo musím pre to urobiť.

„Izzie...“ začal.

„Nevolaj ma tak,“ precedila som pomedzi zuby.

„Dobre, Bella, ja, nemôžem ti to povedať,“ odvetil a stuhol.

Vlastne, všetko mu stuhlo. Celá tvár. Akoby sa zapozeral do dávnej doby a videl všetko, čo sa dialo. Vyzerá to tak, že ma prežil, že je starší, než ja a že vo všetkom klamal. Vlastne mám pred sebou upíra, ktorého vôbec nepoznám, no doteraz som si myslela, že ho poznám minimálne trochu. Dáva to vôbec zmysel? Čo si mám o tom myslieť, keď už nedostanem žiadnu nápoveď, či aspoň nejakú radu.

„Nemôžeš? Naozaj? Ty nemôžeš? Sám Edward Volturi niečo nemôže? A doteraz mohol zabiť aj ľudskú dušu?“ kričala som a rozhadzovala rukami. Nie, neplakala som. Bola som nahnevaná a asi aj v šoku. Šoky predsa doznievajú neskôr, no nie?

„Nemôže, nemôže, nemôže, on nemôže,“ vrieskala som a pristúpila k nemu.

„Bella, dýchaj, prepáč, no tak,“ snažil sa ma upokojiť. Márne. Jeho slová ma dostali. On nemôže! Ja to musím vedieť!
Snažil sa ma chytiť, ale vytrhla som sa mu.

„Nemôžeš?! Nemôžeš?! Nemôžeš!“ Ďalej som naňho vrieskala a snažila som sa mu uhnúť. Zrazu ma obratne chytil do svojich železných rúk a nechcel ma pustiť. Ani to mu nepomohlo a ja som sa hádzala ďalej. Búšila som mu do hrudníka päsťami a on ma iba pokojne držal v náručí.

„Nemôžeš,“ zašepkala som a ovisla mu na rukách. Už som nevládala, hoci mi z hĺbky duše našepkával hlas, že si zaslúžil oveľa viac kriku a nadávok. Pohladil ma po chrbte a vo mne vybuchol ďalší ohňostroj.

„Za vodopádom, ktorý je odtiaľto asi jeden kilometer sa nachádza jeden menší prístav, kde je dom. Ten prístav slúži rybárom na odvoz rýb, pretože je tu vysoký rybolov a taktiež plodný oceán. Nachádzame sa na Tichom oceáne, severne, tento ostrov je dosť veľký na skrýšu, ale taktiež neobjavený. Volá sa Pallas,“ povedal zrazu. Ešte stále ma tlačil k sebe, ale aj po týchto slovách som sa ledva držala. Zostala som oňho stále opretá a vôbec nič som nerobila.
Odtiahla som sa. Unavene som zažmurkala a on ma pustil. Ibaže keď ma pustil, znova som sa o niečo musela oprieť, a tá najbližšia vec bola zem. Takže ma radšej chytil znova. Nemá cenu brániť sa... Už je to všetko jedno.

„Viem, na čo myslíš,“ zamrmlal a zapozeral sa na mňa. Vedela som, že vníma, ako to všetko beriem. „Na tom prístave, teda tam, kde je dom, som sa každý deň cez noc, alebo dopoludnia - podľa toho, ako si spala - stretával s jedným mužom z gardy. On mi nosil príkazy a...“ Už som to nemohla ďalej počúvať, no aj tak pokračoval. „Všetky inštrukcie, ktoré boli upravené tak, aby sme sa odtiaľto dostali rovno k nim.“

A po tomto som už o sebe nevedela. Bola som za to vďačná Bohu. Konečne ma pohltila tma...

„Isabella, konečne ťa stretávam. Naposledy sme sa stretli, keď si mala päť rokov. Áno, správne sa pamätáš – v tvojom sne,“ vykríkla žena, ktorá stála na úpätí slnka a pláže.

Teda, ona stála na pláži a ja som stála v mori. V poriadne splašenom mori. Na sebe som mala modré plavky, aké som mávala aj doma, no okolo pása som mala uviazanú modrú šatku, ktorá viala smerom k vetru. Keď som sa pozrela tam, kam fúkal vietor, uvidela som Edwarda s červenými očami, ako stojí za stromom a neúprosne pozoruje túto chvíľu, pripravený zakročiť.

„Bell, zlatko, nepamätáš sa?“ opýtala sa znova žena a upútala moju pozornosť. Keď som na ňu zaostrila bližšie, zistila som, že to je... Panebože, mama! Moja mama! Tá, ktorá zomrela pri pôrode, poznala som ju z fotiek, ba dokonca som si spomínala na jej tvár, keď ma držala v náručí. Nemo som vykríkla, no bolo počuť len moje trpké vzdychnutie.

„Ma-mi,“ vykoktala som a po tvári mi stiekla slza.

„Nemôžem sa pozerať na to, aká si nešťastná,“ predniesla a more sa rozbúrilo viac. „Musela som sa s tebou porozprávať, inak to nejde.“

„Ja, stále ťa ľúbim,“ zašepkala som. „A neviem, čo mám robiť so svojím životom.“ Zrazu mi Edwardovo správanie a celá pravda, to všetko mi prišlo bezvýznamné...

„Ja to predsa viem,“ odvetila nežne. „A práve preto ti niečo poviem. A zapamätaj si to.“ Prikývla som a natiahla k nej ruku. Bolo nemožné pohnúť sa, hoci som cítila more na vlastnej koži, ona nebola na dosah. Bola dostatočne ďaleko.

„Keď si bola malá, hrávala si sa hru. Hru na schovávačku. A tu platia rovnaké pravidlá. Urob, čo musíš, zahraj sa, a potom už nerozkazuj srdu. Neber si názory tam, kam s tebou ísť nemajú. Pober sa svojou cestou s tými ľuďmi, ktorých máš rada. Nenechaj sa zabiť. Nenechaj sa zmiasť. Nenechaj sa napospas osudu. Urči si svoju cestu.“

Vytreštila som oči. Nepochopila som ani slovko.

„Ale ja nechápem,“ zašepkala som.

„Pochopíš, neboj sa. Teraz už choď.“

„Mami...“ Rozplakala som sa. Nechcela som ju opustiť, keď je konečne tu.

„Ešte nie je tvoj čas a pamätaj, ak ti bude smutno, stačí si spomenúť,“ zašepkala tá krásna blondína s morskými modrými očami a usmiala sa na mňa. Oplatila som jej úsmev...

„Ježiši Kriste, zobuď sa, Bella.“ Otvorila som oči. Bola som opäť v džungli na zemi. Ležala som medzi rastlinkami a Edward nado mnou hystericky mával rukami. Slnko ma rezalo do očí, hoci bolo príjemnejšie, než to v mojom... sne? Alebo varovaní? Netuším. Ale mala som dobrý pocit.

„Vieš, ako dlho si bola v bezvedomí? Asi sedem minút, myslel som, že ma klepne. Takto nemáš zomrieť,“ sykol.

„Aha, takže mám zomrieť z tvojich rúk? Alebo to bude tvoj obľúbený druh smrti? Či o tom rozhodne Aro?“ opýtala som sa trpko. Pri Arovom mene sa zamračil. Asi nevedel, že som si ho zapamätala.

„Neviem,“ zašepkal prosto.

Viem, že sa vám to môže zdať zvláštne, no určite každý podvedome vedel, že Edward nie je taký, ako sa na prvý pohľad zdá. Avšak, dej mám dopredu naplánovaný. No, som veľmi rada, že ste si aj po takomto dlhom čase niektorí spomenuli. Veľmi ma to potešilo. Ďakujem. :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 22. kapitola: Na začiatku: