Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 20. kapitola: Stačí veriť

04.05.2012 (21:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1674×

20. kapitola

Keď sme vyšli z vody, bolo po romantike. Horúčava trochu poklesla a moje oblečenie bolo celé od piesku. Bola som smutná, že sme skončili len pri krásnom výhľade. Neznášam mužov, ktorí sa nevedia rozhýbať a Edwrard je jednoducho jedným z nich. Akokoľvek mu naznačím, že ho mám rada, to ozajstné „milujem“ asi nikdy nedostanem. Nenávidím ho preto, alebo možno nenávidím iba seba a vinu dávam jemu, pretože sme na tom teraz tak, ako sme. Nikto a nič mi už nepomôže, hoci je plno nevyriešených vecí.

„O čom premýšľaš?“ opýtal sa potichu a sadol si do piesku. Zapozeral sa na more a vdychoval vôňu morského príboja, tak ako ja.

„O ničom...“

„To určite, Bella,“ odfrkol a znova ma prevrtával pohľadom. Uhládzala som si - už aj tak dotrhané – šaty. Musím z nich niečo vytvoriť, aby som tu neskôr neostala úplne nahá. Boh vie, v čom budeme chodiť oblečení, ak sa odtiaľto nedostaneme. No na to som myslieť nemala.

Nechápem, prečo vôbec dúfam, že sa odtiaľto dostaneme. Iba sama sebe klamem. Moja nádej predsa dávno zhasla.

„Čo teraz?“ opýtala som sa. Sadla som si vedľa neho a zapozerala sa na jeho tvár. Vedel, na čo sa pýtam a vedel aj to, ako som to myslela. Chápal všetko, čo som cítila, no ani on nevedel, čo treba urobiť, hoci mi to sľúbil. Toto už nie je o zábave, tu ide o holý život.

„Ja...“

„Neviem, na ako dlho nám vydrží ovocie a orechy, Edward,“ začala som. Nechcela som orechy prirovnávať k ovociu, ale nič iné nejem. Asi mi už z toho slnka šibe. „Je to tak, Edward? Už ani ty nevieš, čo s tým, tak preto sa ma snažíš rozptyľovať výhľadom na more?“

„A čo iné by si chcela? Čo mám urobiť, aby si bola šťastná? Ako inak ťa rozptýliť? Čo vlastne chceš?“ spustil. Trhane som ho pozorovala a oči sa mi zaplavovali slzami. Toto je jedna nevýhoda poloupíra. Som totálny človek, iba s tým rozdielom, že pijem krv a moje zmysly sú rozvinuté do poslednej bodky.

„Chcem ísť domov,“ povedala som popravde. Na čo mu budem klamať?

„Bella, musíš to vydržať. Aj tak, keď sa vrátime... No, určite nás bude čakať menšia vojna,“ povedal skleslo a pri tom poslednom slove sa znova zapozeral na more.

„Ja neviem, čo...“

„Bella!“ skríkol.

„Prečo na mňa kričíš!“ hnevala som sa. Nech na mňa znova nezvyšuje hlas. Nemá dôvod, sme na jednej lodi - presnejšie povedané - ostrove.

„Nekričím na teba, iba ťa nechcem vidieť smutnú,“ zamrmlal zahanbene.

„Edward? Miluješ ma ešte?“ opýtala som sa šokovane. Nemala som to vysloviť. V jeho očiach sa blyslo.

„Veď som ti to pred nedávnom povedal. Ako o tom môžeš pochybovať? Prečo mi nemôžeš chvíľu dôverovať? Presviedčal som ťa!“ kričal.

„Ja pochybujem. Áno, ja pochybujem. A vieš prečo, Edward? Pretože si to ty. Ty si nás do toho dostal, ak by si ma nebol spoznal, ak by si ma nebol uniesol, mohla som byť doma... S nimi.“ Nechcela som povedať ich mená, bolelo by ma srdce o to viac.

„Musel som! Bol som tebou poverený. Ja som ťa mal na krku. Už som ti o tom predsa hovoril, úlohu mi pridelili skôr, než som dospel. A ja som sa zmenil,“ odsekával. Jeho oči však vraveli niečo iné. Netušila som, čo je na ňom také... blokujúce. Ale farba jeho očí ma neustále priťahovala. Nič sa tým nemenilo. Jeho oči, vlasy, stále som ho milovala. Hoci som nemala najmenší dôvod. Ale láska si asi nevyberá.

Stále som si neuvedomovala, že milujem svojho únoscu, človeka, ktorý bol poverený tým, aby ma zabil. Aby požadoval výkupné. Aby vykonal pomstu. Je to takto naschvál? Spravila to pre mňa mama? Iba preto, aby som nezomrela? Toto je môj osud? Kvôli mne sa Volturiovci púšťajú do generácie ľudí, ktorí ma majú radi a ja sa nakoniec zaľúbim do jedného z nich. Prekliatie.

Ja som bola stredom tohto kruhu, hoci som neurobila nič, ale ako sa zdá, Carlisle a mama asi áno. A po nich to zdedila Lily s Tomom. A to jediné, pred čím ma chránili, tu sedí so mnou a ja ho milujem. Zrada.

„Mňa už nikto nechápe,“ odvetila som a vložila si hlavu do dlaní. Musela som to zo seba dostať von. Výčitky svedomia sa už nedali ukryť v mojom vnútri, jeho slová moju sieť pretrhli.

Rozplakala som sa. Nahlas a s hlavou v dlaniach. Uvedomovala som si, že je to hrozná chvíľa, nielen pre mňa, ale aj pre Edwarda. Bola som si istá tým, že zrádzam rodinu, ešte aj mamu, ktorá so mnou dlho nebola, Sheryl, ktorá sa zaviazala do konca... A hlavne Lily... O môj Bože. Nemohla som prestať. Keď som si spomenula na všetky tieto veci naraz, znova som sa rozplakala, je to ťaživé. Už viem, prečo sú niektorí ľudia nedôverčiví a uzavretí do seba. Ak má niekto problémy a zožierajú ho výčitky svedomia, je to horšie, ako keď niečo zničí láska.

„Bella, Iz, zlatko, prepáč. Je to ťažké, ja viem. Pozri, hneď, ako sa odtiaľto dostaneme, tak sľubujem, že ťa nechám ísť. Odvediem ich od teba preč a ty môžeš žiť svoj život. Taký, aký len budeš chcieť. Len teraz neplač. Potrebujem tvoju pomoc,“ povedal rýchlo a objal ma. Zhlboka som sa nadýchla a utrela si oči. Plač pomaly ustával, no ak to predo mnou znova spomenie, tak sa spustí. A bojím sa toho, že ešte horší. Som hysterická, ale táto situácia je už neznesiteľná. Musí ma pochopiť. On je možno na ten nátlak zvyknutý, ale ja nie.

„Ako si ma to oslovil?“ opýtala som sa a utrela si nos. Ignorovala som jeho slová, to budeme riešiť potom. Bodali však viac, ako tisíce nožov. Ja som sa ho predsa nechcela vzdať!

„Zlatko?“ opýtal sa a zvraštil tvár.

„Nie, to pred tým,“ zamrmlala som a posunula sa k nemu. Teraz som mala hlavu pri jeho brade.

„Iz? Áno, to je skratka pre Izzie,“ povedal a usmial sa. Očividne sa na niečom dobre bavil. Musela som sa nejako zamestnať, nechcela som pred ním plakať. A rozhovor bolo jediné, čo sa na tomto ostrove dá robiť...

„Izzie? Ja?“ Ešte nikto ma tak neoslovil.

„Áno, vieš, keď som ťa pred tým sledoval,“ začal, a potom sa zarazil. Pozrel sa na mňa, či ma náhodou nejako neurazil, alebo či nedostanem ďalší záchvat, no usmiala som sa a tým ho popohnala ďalej, „vymyslel som ti novú prezývku, pretože keď si spala, vyzerala si veľmi sladko. A Izzie mi vtedy prišlo na um, ako prvé.“

„To je krásne, chcem, aby si ma tak volal.“

„Som rád, že sa ti to páči. Izzie, pozri na ten mesiac,“ zašepkal a ukázal na oblohu.

Bolo chladnejšie, no príjemne. Mesiac nás spokojne sledoval. Nemohla som uveriť vlastným očiam, bol veľký a na tmavomodrej oblohe bol dokonale ladiaci s hviezdami, ktoré tu boli väčšie a viditeľnejšie, než v mestách. Na mesiaci bolo vidieť maličký kráter, ktorí mi pripomínal, že možno sa tento mesiac pozerá aj niekto, kto ma má rád.

Verila som, že žijú. Mala som pocit, že sa tam deje niečo zlé, ale vedela som, že oni si s tým poradia. Až pokiaľ neprídem a nedám všetko do poriadku. Musím iba veriť.

Viem, že mi to trvalo veľmi dlho. Ale nebola žiadna inšpirácia a vôbec žiaden čas. Zrazu som sa popohnala a už to so mnou ide znova, ako na bežiacom páse. Som si vedomá aj toho, že je to kratšie, ale aspoň niečo. Ak si niekto spomenie, budem veľmi rada. Ani nerátam s tým, že si to všimne každý, keďže na poviedku sa možno zabudlo, no je tu...

Na ďalšej kapitole sa pracuje. Už v normálnom režime. Pomaly to začne ísť tam, kam to má smer. :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 20. kapitola: Stačí veriť: