Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 17. kapitola: Neuveriteľná katastrofa

05.11.2011 (08:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2340×

Let číslo dvanásť

17. kapitola

Neuveriteľná katastrofa

„To sú skutoční piráti?“ opýtala som sa s riadnou dávkou paniky a moje srdce nezvládalo ten nátlak, ktorý si nárokoval kyslík.

Edward zavrčal. „Áno, do pekla!“

„Ako?“ opýtala som sa. Nebola som schopná vydať zo seba normálnu otázku.

„Netušil som, že sa môžu objaviť na hociktorom ostrove, ale asi sme sa mýlili, tento ostrov nie je tak zabudnutý, ako sme si mysleli. Do pekla!“

„Môžu nám niečo urobiť? Sme predsa v presile. Ty si predsa upír a ja v ničom nezaostávam,“ šepkala som. Sledovala som jeho tvár, ktorá vôbec nezmenila výraz.

„Vieš, čo sa stane, ak objavia dvoch upírov?“ opýtal sa trpko.

„Nie?“ Tak fajn. Vôbec som to netušila. Bála som sa skôr toho, že tí ľudia nám ublížia. Vyzerali naozaj desivo. A hlavne tá mohutná loď, ktorá hádzala odlesky na súš. Všade bolo kvôli nej prítmie. Táto loď by sa hodila skôr do zlého filmu a nie sem, na tento maličký ostrov. Vzdychla som si.

„Nie? Počujem ich a mám taký pocit, že nie sú až tak hlúpi. Veľmi dobre budú vedieť, čo sme zač. Veľmi dobre poznajú upírov. Mňa chytia do siete, ktorú môžeš vidieť pripevnenú tamto,“ hovoril potichu a tvrdým hlasom, že mi naskočili zimomriavky, a ukázal rovno do lode na maličkú zátku, v ktorej sa mala nachádzať sieť. „A teba pravdepodobne zneužijú,“ dokončil a pri tom poslednom slove zavrčal. Naskočila mi husia koža a srdce sa rozbúchalo ešte viac.

„Ale si predsa upír,“ pípla som. Neodkázala som nabrať dych.

Posmešne si odfrkol a pozrel sa na mňa pohľadom, ktorým naznačoval, že mi niečo nedochádza.

„Bella, sleduj ich oblečenie. Všade majú samé kapsičky, v ktorých sa ukrývajú neuveriteľné veci. Sú opatrní a pripravení na všetko. Ak by ich stretol človek, tak si ho pravdepodobne uvaria na večeru. Súdiac podľa ich premýšľania,“ šepkal. Znova sa mi zadrhol dych a musela som sa chytiť Edwardovho boku, aby som neodpadla. Snažila som sa držať pri vedomí, aby som bola nápomocná.

„Odkiaľ to všetko vieš. Prečo sa tak tváriš?“ Edward sa zatváril veľmi zvláštne, asi som ho tou otázkou zaskočila. Hoci to bola otázka na účel toho, aby neustále niečo hovoril. Nechcela som sa tu zložiť, a potom sa zobudiť v kotle. Radšej sa popasujem s trolom.

„To ti vysvetlím neskôr,“ povedal a odvrátil pohľad, ale neustále ma držal. Prikývla som a neplánovala som to riešiť teraz, keď sme v tejto naozaj zlej situácii. Ešte že neprišli v noci, asi by som umrela od strachu.

Zaostrila som na tú scénu za lístím a trávou. Loď bola veľmi obrovská a obložená drevom. Vyzerala ako lode z pätnásteho storočia. To prítmie, ktoré tu vládlo bolo neznesiteľné a nesmierne desivé. Myslela som, že chytím depresiu a už sa z nej nedostanem. A tí... tí ľudia! Vyzerali ako zmyslov zbavení. Boli to samí chlapi. Boli oblečení v nohaviciach a tričkách s modrými pruhmi, tak ako to bývavalo pri väčšine pirátov. Všetci mali iné prostriedky. Nevedela som, ako to mám nazvať, ale jeden mal okolo nohavíc obkrútený opasok, na ktorom sa nachádzali všelijaké kovy, až keď som sa prizrela bližšie, všimla som si, že to boli ostré hrany nejakých plieškov. Asi to slúžilo na boj.

Ďalší mal okolo pása nože, iní mali dýky. Mali aj šnúrky a všelijaké ostré predmety – a to všetko povešané na sebe, teda, okolo nohavíc. Vôbec som tomu nerozumela, ale šiel z nich rešpekt a hlavne, nikdy by som ich nechcela stretnúť naživo. Je to ako nočná mora a ja v nej hrám hlavnú úlohu.

Táto situácia bola deprimujúca, ale neustále som premýšľala nad tým, prečo sa ich Edward zľakol. Ostré predmety predsa upírovi neublížia a Edward bol zvyknutý loviť ľudí, keď pomyslím na to, že patril k Volturiovcom...

„Edward?“ zašepkala som vydesene.

„Áno?“ opýtal sa, ale mysľou bol inde a premýšľal nad tým, ako sa z tohto dostať. Mohli sme utiecť, ale obaja sme stáli ako soľné stĺpy a premýšľali.

„Majú iba ostré predmety, snáď nám neublížia a zo siete by sa mohol upír ako ty vyhrabať aj sám.“

„Vo vreckách majú striekačky s upírim jedom,“ sykol podráždene a položil si ruku na čelo. Myslela som, že to so mnou sekne.

„Sú z nejakého kmeňa. Neviem o tom veľa, ale berú si to na cesty kvôli šťastiu.“ Tejto odpovedi som vôbec nerozumela. Kvôli šťastiu?

„Ako to? A odkiaľ ten jed berú?“

„Z čoho myslíš? No predsa z upíra. Ten stojí na ich čele... Preboha, čo je to za sektu?“

Pozerala som sa naňho ako na blázna. Tak tí vagabundi majú na čele kmeňa upíra? A od neho si berú jed? A myslia si, že je to pre šťastie? Tak sa potom nečudujem, prečo Edward nechce, aby nás našli. Ani ja nestojím o to umrieť nejakou zvláštnou sortou ľudí. Ak to sú vôbec ľudia.

Edward znova zaostril na nich a ja som sa bála viac, než do teraz. A to som si myslela, že to už ani nie je možné.

Zapozerala som sa nich a všetci vo mne vzbudzovali odpor. Všetci totiž stáli pri sebe a tvorili neurčitý kruh. Ticho sa rozprávali hnusnými a hrubými hlasmi, ktoré každej žene naháňali zimomriavky. Tie hlasy akoby prejavovali neúctu k ženám a priebojnosť. Po chvíli sa rozišli. Z ich rozhovoru som nevyrozumela ani jedno slovo, ale Edward asi áno. Zavrčal a zanadával.

Vtedy som na nich znova zaostrila, keď sa jeden z nich blížil k nám. Bol od nás dosť ďaleko, ale napokon aj blízko. Srdce sa mi rozbúchalo a bála som sa, že ho budú počuť aj oni. Ostatní sa tiež pobrali do džungle, ale každý z inej strany.

Šli vyrovnane, akoby to mali nacvičené a tvorili akúsi spoločenskú kultúru. Jeden mieril do džungle z inej strany a druhý zasa vchádzal vedľa neho. Vyzeralo to, akoby od seba boli vzdialení na pár metrov a všetci sa rozhodli, že preskúmajú džungľu, aj keby ich to malo stáť život. A určite boli ochotní zabiť každého, kto im príde do cesty.

Zaostrila som na toho, ktorý mieril dovnútra džungle smerom k nám a poplašene som sa pozrela na Edwarda. Ten sa na mňa smutne pozrel a naklonil sa ku mne.

„Zahráme si s nimi menšie divadlo. Sleduj moje oči,“ šepol mi do ucha. Vôbec som nechápala, čo chce urobiť. Bála som sa a neuveriteľne som sa roztriasla.

Edward si dodal odvahy a chytil ma za ruky. Cítila som dupot toho ľudožrúta, či človeka, ktorý sa hnal k nám a prišlo mi z toho zle. Neustále som myslela na to, že musím bojovať a že aj takéto zvláštne veci sa ľuďom stávajú.

Edward ma otočil rovno na výhľad tomu pirátovi. Netušila som, čo stvára a veľmi som sa zľakla. Schytil ma rovno pod krk a druhú ruku mi vplietol do vlasov. Spanikárila som.

Vtedy som si pripustila k telu to, ako to myslel s tým divadlom. Tak fajn. Zahráme sa hru pred pirátmi.

Srdce mi búcha a pod krkom ma drží môj najmilší únosca. Snáď tí ľudia nie sú tak hlúpi ako mocní, pretože ak nevyjde to čo máme v pláne – je s nami koniec.

A to ani neumrieme vlastnou vinou...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 17. kapitola: Neuveriteľná katastrofa: