Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 15. kapitola: Kúsok nádeje

31.10.2011 (07:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2147×

Let číslo dvanásť

15. kapitola

Kúsok nádeje

„Ako to myslíš? Pomôže?“ opýtala som sa zmätene a zazerala na neho. Pozeral na mňa svojím skleneným pohľadom a usilovne premýšľal. Bola som strašne zvedavá.

„Čakáš na niečo? Čo sa deje? Edward, vyklop to,“ povedala som a zamračila sa.

„Bella, to sa nedá vysvetliť. Musíš to vidieť na vlastné oči. Poď von z vody,“ povedal  náhle, akoby sa spamätal. Natiahol ku mne ruku. Priplávala som bližšie k nemu.

„Ehm... Ehm...“

Pochopil. „Och, prepáč!“ povedal a otočil sa.

Vyšla som z vody a vzala zo zeme oblečenie. Rýchlo som ho na seba navliekla, hoci to šlo ťažko, keďže som bola celá mokrá, no nakoniec - úspešne sa mi to podarilo. Spoliehala som sa na to, že v tomto počasí vyschnem veľmi rýchlo. Zapozerala som sa na Edwarda, ktorý sa ku mne otočil a zjavne si vydýchol, keď si všimol, že mám na sebe opäť svoje oblečenie. Zdalo sa mi to čudné, pretože nemal ani žiadne uštipačné poznámky, čo bolo veľmi neobvyklé.

„Poď,“ povedal a chytil ma za ruku. Cupitala som za ním a pozerala sa naňho zozadu. Nesmierne sa mi páčil odlesk jeho brondzových vlasov na slnku... Stačilo. Potriasla som hlavou a radšej sa sústredila na to, čo mi chce ukázať.

Viedol ma cez celú džungľu a ja som sa naozaj začínala obávať toho, čo sa bude diať. Nedokázala som pochopiť, ako si môže byť Edward taký istý cestou a bála som sa toho, ako sa dostaneme späť na pláž. Už aby sme tam boli.

Edward ma celý čas ťahal za sebou a držal ma svojou chladnou rukou. Zrazu prudko zastavil a ja som doňho narazila.

„Do pekla, dávaj pozor, čo robíš!“ sykla som a vytrhla svoju ruku z tej jeho. Vzal ma za plecia a postavila pred seba. Ukázal prstom pred nás a ja som spočinula pohľadom na... človeka? Vytreštila som oči a sánka mi padla snáď až na kolená. Stála som ako obarená.

Na zemi, pred nami, ležal človek. Mŕtvy človek. Bol to nejaký starší pán a nebol naňho pekný pohľad. Bolo vidno, že telo je v rozklade a že je s ním koniec. Bol celý od krvi a vyzeral, akoby tu ležal dlhý čas. Ten pohľad mi vôbec nebol príjemný a bolo mi z toho na nič. Nechápala som, kde sa tu mohol vziať. Nemal pri sebe vôbec nič. Žiadnu batožinu – nič. Na sebe mal sveter a rifle. Iba tak ležal. Pokojne a mŕtvo. Otočila som sa k Edwardovi, ktorý muža pozoroval rovnako napäto ako ja.

„Ty si vážne idiot! Presviedčaš ma o tom neustále,“ sykla som naštvane Edwardovi rovno do tváre. Vyzeralo to, že sa spamätal a zaostril na moju tvár.

„Prečo?“ nechápal a sledoval ma, akoby som ho práve pokarhala. Super, hrá sa na neviniatko, a pri tom on je ten, ktorý už od môjho narodenia mal za úlohu zabiť ma.

„Ako nám toto pomôže! Povedal si, že si našiel niečo, čo nám pomôže. Ako nám toto, do pekla, pomôže?“ opýtala som sa naštvane a sotila do neho. Ani to s ním nepohlo, iba zamyslene sledoval muža.

Otočila som sa k tomu úbohému mužovi, ktorý s nami pravdepodobne cestoval v lietadle a podišla bližšie k nemu. Všimla som si, že je bosý a nemá topánky. Otočila som sa späť k Edwardovi a zaostrila naňho.

„Preboha! Ty si mu ukradol topánky? Na čo ti budú, si upír!“

„On ich už potrebovať nebude. Nie je ich škoda? Ale to nerieš, prosím ťa. Ešte stále to nechápeš?“ opýtal sa a v očiach sa mu zablesklo.

„Čo mám chápať? Že si úbohému a mŕtvemu mužovi ukradol topánky?“ Prevrátil očami.

„Nie. Ak je tu on, tak niekde blízko musia byť aj ostatní. Čo to nechápeš, Bella? Niekde blízko spadlo lietadlo a my ho možno nájdeme. Toto nám môže pomôcť,“ povedal a podišiel bližšie k mužovi.

„Ako nám to môže pomôcť?“ opýtala som sa a stále mi nedochádzali súvislosti.

„Vysielačky... Možno je niekto na druhej strane ostrova rovnako živý ako my dvaja.“

„To nám naozaj pomôže, keď si vezmeš fakt, že sme upír a poloupír,“ povedala som, ale moje oči sa rozžiarili. Mám maličkú nádej, že sa z tohto ostrova dostanem.

„Pravda. Vystačíme si,“ povedal zaujato a chodil okolo toho muža.

„Čo s ním urobíme?“ opýtala som sa a kývla smerom k mužovi. Snažila som sa zostať pri zemi, hoci moje myšlienky stále unikali k Lily a Tomovi. Bola som z toho úplne mimo a mala som pocit, že sa rozletím na tisíc márnych kúskov, ktoré už nikto nikdy neposkladá. Nikdy som niečo také nezažila. Zmes strachu, lásky, nenávisti a znova lásky – v jednom.

„Necháme ho tak a vrátime sa späť na pláž. Nemáme nič, čím by sme ho mohli pochovať,“ povedal a obrátil pohľad späť na mňa.

„Pobežíme,“ povedal a znova ma chytil za ruku. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som prikývla a stisla mu ju. Neušlo mi, že neustále nad niečím premýšľa. Rozbehli sme sa.

Utekala som a cítila pod nohami odtrhnuté listy rastlín. Rastliny tu prevyšovali svoju obvyklú výšku. Boli rovnako veľké ako stromy. Všelijaké druhy, ktoré som ešte nikdy v živote nevidela, a to všetko zelenej farby. Neveriacky som sa zachichotala, až kým som si nevšimla Edwardov zbožný pohľad. Radšej som ho ignorovala a premýšľala nad tou krásnou možnosťou, že sa odtiaľto dostanem. Vyzeralo to tak, že Edwardovi to očividne padlo do nálady, no na druhej strane – vyzeral, že nie je až príliš šťastný.

A vtedy mi to došlo. Zastavila som sa a vôbec nebrala na vedomie, že Edward sa zastavil spolu so mnou. Zapozerala som sa do zeme a tuho sa zamyslela.

Ak sa vrátim, všetko na nás dopadne. Nielen na mňa, na oboch. Vôbec neviem, čo je s Lily a Tomom, neviem, čo mi povedia na to, že som sa zamilovala do svojho únoscu, ktorý je ich najväčší nepriateľ. Na tomto ostrove... Je to tu, akoby sa zastavil čas a ja som si mohla užívať spoločné chvíľky s ním. Žiaden upír, žiaden poloupír... Iba dvaja ľudia, ktorí môžu byť spolu a prežívať na jednom priestranstve. A ak sa vrátime... Edwarda zastihne trest za to, že ma nepriviedol. Volturiovci budú chcieť vedieť, čo som zač. A ja sa už nikdy viac neuvidím s Edwardom, pretože Lily ma uchráni aj za cenu toho, že by zapredala diablovi dušu, čo už prakticky urobila, keď sa kvôli mne nechala premeniť.

Potkla som sa o list a vôbec som nedávala pozor, ako stojím. Blížila som sa k zemi, ale Edward bol šikovnejší a zachytil ma skôr, než by som spadla. Pozrela som sa mu do očí a pohľad odvrátila. Vedela som, že sa správam zle voči Lily a mala som z toho strašné výčitky svedomia. A takisto som si nedokázala predstaviť žiť bez Edwarda... Neviem, ako to bude, ak sa dostaneme preč, pretože zlo na nás číha z každej strany.

„Čo sa deje, Bella? Si v poriadku?“ opýtal sa a vyzdvihol ma na ruky. Išiel rýchlym krokom a neustále ma sledoval. Objala som ho okolo pliec a on strnul v pohybe. Jednoducho – mala som toho všetkého dosť. Položila som si hlavu na jeho plece a mihalnicami som sa jemne dotkla jeho krku. A teraz som všetko zničila na celej čiare...

Nič nepovedal, iba ma chytil pevnejšie a hlavu položil na tú moju. Bolo to celé príjemné a nevedela som si predstaviť, že sa ho mám vzdať. Zdalo sa mi tak vzdialené, že ma chcel niekedy zabiť. Vôbec som mu to nezazlievala. A nechcela som, aby táto chvíľa skončila. Ani som necítila, že stále ideme, bolo mi to jedno. Nechcela som, aby ma pustil a nechcela som bez neho odísť domov. Chcela som byť s ním...

„Chcem byť už navždy s tebou,“ povedal potichu. Objala som ho ešte viac.

„Myslíš to vážne?“ opýtala som sa a v očiach mi hrali iskričky.

„Úplne vážne, o tom nepochybuj.“

Zodvihla som hlavu a pozrela sa mu rovno do očí. Chcela som byť blízko pri jeho tvári, očiach... Ani som si neuvedomila, že zastavil. Stála som na zemi a on ma objímal. Snažila som sa ho objať viac, než bolo v mojich silách a bolo to viac, než príjemné. Vedela som, že som v tom až po uši. Chcela som počúvať iba krásne slová a myslieť len naňho.

„Myslíš, že spolu niekedy budeme?“ opýtala som sa a do očí sa mi tlačili slzy. Pohladil ma po tvári.

„Aj keby som sa mal postaviť proti celému svetu a hoci ma nebudeš chcieť. Budem ťa pozorovať z bezpečnej vzdialenosti,“ povedal rozhodne. Zaplietla som mu ruku do vlasov a držala si ho blízko pri sebe.

„Vždy ťa budem chcieť mať pri sebe,“ povedala som popravde.

„Myslíš na to isté, Edward. Aj ty vieš, že nemáme šancu, ak sa odtiaľto vôbec dostaneme...“

„Máme šancu. Nedovolím, aby sa ťa dotkli. Nedovolím, aby nám niekto bránil. Radšej sa vzdám svojho mena. Postavím sa proti každému.“

„A myslíš si, že nás nechajú? Obaja veľmi dobre vieme, čo sú zač.“

Potriasol hlavou a pohladil ma po ruke. Vedela som, že nemá cenu premýšľať nad tým...

Vyzdvihol ma, aby sa nemusel skláňať. Obkolesila som mu nohy okolo pásu a vôbec som z neho nespúšťala oči. Boli krajšie ako inokedy. Prestala som sa ovládať a jednoducho som ho pobozkala.

Vedela som, že robím chybu, ale za ňu môžem zaplatiť neskôr...

V prvom rade ďakujem za komentáre. Všimla som si, že skoro každý by chcel, aby zostali spolu... No viete, ako to býva, tak jednoduché to mať nebudú...

Veľmi sa teším z komentárov a som zvedavá, aké závery si propravíte k tejto kapitole.  A prosím, nehnevajte sa za to ukončenie, ale mňa tak bavia takéto závery. Berte to tak, že ste aspoň napätí.  A samozrejme, že beriem všetky pripomienky.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 15. kapitola: Kúsok nádeje: