Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láske sa medze nekladú - 4. kapitola

16.04.2010 (07:00) • AlexiAlice • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1200×

4. kapitola

Edward: (tretia kapitola z jeho pohľadu)

Ona o tom vie. Vie, že to vieme. Je múdrejšia, ako som si myslel. Všimla si Alicin pohľad. Keď sa obliala a začala hľadať miestnosť, kde sa môže schovať, mal som chuť vyskočiť a uniesť ju odtiaľ. Chcel som z jej tváre zmyť ten zúfalý výraz. A navyše je strašné, že ja sa takto zúfalo cítim stále v jej prítomnosti. Nedokážem jej totiž čítať myšlienky a to ma zožiera, pretože by som jej veľmi rád pomohol, no nepoznám jej problémy! Neviem si to vysvetliť. Je to tým, že je morská panna? Ale to by jej mozog a myšlienky nemalo nijako ovplyvňovať.  Je mi z toho nanič a navyše, Alice a Jasper ma stále provokujú, pretože oni nie sú obmedzení tak ako ja. A to si tiež neviem vysvetliť. Keby mala niečo s mozgom, malo by to vplyv aj na Alice a keď ani na ňu nie, tak na Jaspera určite. Už by som na to nemal myslieť, lebo niečo rozbijem. Radšej sa pôjdem prejsť niekde do lesa, aby som si vyprázdnil myseľ.

Vybehol som z domu a ešte som stihol zazrieť záblesk z Alicinej vízie a jej široký úsmev na tvári. Nestihol som zazrieť nič viac, len zelenú šmuhu no Alice videla určite viac, veď prečo by nahadzovala taký široký úsmev? Nechal som to tak a utekal som ďalej do pokoja tichého lesa. Dostal som a tam za pár sekúnd, keďže les som mal rovno pod nosom. Prešiel som sa hlbšie do lesa a tam som si sadol na navlhnutý pník. Rozmýšľal som, ako mi jediné dievča dokázalo zmeniť život. Predtým ako som ju stretol, som takmer 100 rokov hľadal tú pravú, ale bezúspešne. No raz som ju zazrel v Alicinej vízií a môj život sa nadobro zmenil. Aj keď som s ňou zatiaľ ani neprehovoril, mám pocit že ju poznám celý život. A aj keď som hlbokú lásku nikdy nepocítil, vedel som, že teraz je niekde vo mne a ja ju prechovávam ku Belle. Keď na ňu myslím, viem si ju predstaviť po mojom boku, ako moju ženu.

Bože, ja už vážne blúznim! Rozprávam, ako keby som ju poznal! Mal by som si dať pohov. Nemám právo, takto o nej rozprávať. Musím sa od nej držať ďalej. Ale to nejde...

Rozmýšľal som o odchode a o bolesti, ktorú by som prežíval a zrazu som začul zašuchtanie v kríkoch. Zľakol som sa, že ma niekto objaví. Ku tunajším obyvateľom neprechovávame žiaden vzťah, nie som zvyknutý, rozprávať sa s niekým iným, ako s mojou rodinou. Obzrel som sa, a zbadal som tú najkrajšiu tvár, akú som kedy videl. Bola to, samozrejme, Bella. Okamžite som sa schoval do malého kru vedľa mňa. Pohybovala sa pomaly ale isto ku mne.

„Prosím, nechoď bližšie!“ zašepkal som do zelených listov.

Zrazu zastavila a sadla si na studený pník, pol metra odo mňa. Ani som nedýchal. A zrazu sa stalo niečo neskutočné, Dokázal som jej nazrieť do myšlienok. Neveril som vlastným ušiam. Ako je to možné? Ale boli sme jediní v tomto lese a počul som ju jasne. Práve myslela na to, ako môžu existovať upíry a bájne bytosti. Čo to má znamenať? Počúval som dlhšie a došlo mi to. Ona naozaj vie, kto sme. Myslela na dnešné poobedie a na Alicin výraz. Skúmala na internete a našla naše príznaky. Zarazil som sa, keď sa v jej pamäti ukázala stránka o upíroch a na nej napísané „pijúci krv“. V jej hlave sa objavil strach, ale okamžite ho potlačil do úzadia iný cit. Keď som zistil aký, zaliala ma láska. Cit, ktorý porazil jej strach z nás, je láska ku mne. Mal som pocit, že sa vznášam. Miluje ma, miluje ma... Mal som chuť vyskočiť a vziať ju do náručia, no to som nemohol. Bol som taký omámený, že som vôbec nekontroloval stabilitu môjho tela, preto sa mi šmykla noha a urobil som hluk. Normálny človek by to nezačul, ale Bella nie je normálna. Začuje aj najnepatrnejší pohyb, bolo jasné, že začula aj mňa. Zhíkla a vyskočila na rovné nohy. V duchu som sa modlil, aby odišla, aby nezačala hľadať príčinu toho hluku, čiže mňa. Mohlo mi hneď dôjsť, že to len tak nenechá. Zrazu som sa strhol. Už nepočujem jej myšlienky. Preboha, čo má toto znamenať?! No teraz som nemal čas, zamýšľať sa nad tým, pretože Bella sa približovala ku môjmu úkrytu. Nemal som ako ujsť, určite ma objaví. No to som nemohol dovoliť. Aj keď som riskoval, že ma zazrie, pozbieral som všetky moje sily,  snažil som sa v sebe vydolovať najväčšiu rýchlosť a vyrazil som z môjho úkrytu.

Vyšlo to, bol som rýchly. Bella si nič nevšimla a ja som bol vo vďačnej vzdialenosti od nej. Odkryla ťažké zelené listy, no nič tam nenašla. Smutne si vzdychla, ešte párkrát nazrela do krovia, no potom jej došlo, že už tam nenájde nič, tak sa, chvalabohu, pobrala preč. Išiel som za ňou. Už bola skoro na konci lesa, keď začalo pršať. Nevšimla si to a išla ďalej. Už som ju chcel zachytiť a vtiahnuť naspäť do lesa, no ovládol som sa. Našťastie, päť metrov od vstupu na ich pozemok, sa zastavila a začala cúvať. Zjavne zistila, že vonku prší. Potešil som sa, no vzápätí som zanadával. Bežala naspäť do lesa, rovno ku mne. Stihol som sa schovať za najbližší strom, ku ktorému mala, nanešťastie, namierené. Sadla si do malého krovia, hneď podo mnou. Snažila sa ujsť pred dažďom. Sedela tam asi päť minút, počas ktorých som sa neodvážil ani dýchať. Asi ju to už nebavilo, lebo zdvihla ruku k nebu a ja som na ňu nechápavo hľadel. Pekelne sa sústredila, bolo to na nej vidieť, ale stále som ju nechápal. Čo to robí? Na jej tvári sa zjavil úsmev a ja som si všimol, že prestalo pršať. Neveriacky som sa pozrel na nebo. Áno, naozaj prestalo pršať a mraky začali ustupovať. To nie je možné, pomyslel som si. No je to tak. Pomedzi mraky vykuklo slnko a Bella vyšla zo svojho úkrytu. Išiel som hneď za ňou a keď vyšla na dvor, zhrozil som sa. Tá tráva je mokrá! chcel som na ňu zakričať, no bol som bezmocný. Našťastie si to všimla aj ona, zanadávala a vybehla hore do svojej izby. Bol som tesne za ňou, no nevšimla si ma. Na prahu dverí do jej izby sa premenila a zúfalo vzdychla. Už som nemohol viac riskovať, pomyslel som si, vyšiel som von na ich dvor a pozoroval som ju cez okno. Snažila sa niekde dostať, no nevedel som kde. Po chvíli mi došlo, že sa snaží dostať ku oknu, no ako úplný debil som zostal stáť na kraji dvora a civel som na jej krásnu plutvu. Zrazu zvreskla a hľadela rovno na mňa. Zmizol som najrýchlejšie ako sa dalo.

„Ja nie som normálny!“ kričal som na seba.

Videla ma, videla ma... opakoval som si stále dokola. Ako som to mohol dopustiť? Ako som mohol byť taký nezodpovedný? Určite sa teraz utvrdila vo svojej úvahe o upíroch. No čo ak nevidela mňa, čo ak videla len nejakú postavu? Predsa len, bol som v tieni a aj keď má výborný zrak, nie je veľmi pravdepodobné, že by ma videla. Začal som sa upokojovať. Nie, je vylúčené, aby ma spoznala. Som v bezpečí, určite nevie, že som to bol ja. No aj tak, moje vnútro zožierala bolesť, bolesť nad tým, že som jej spôsobil strach. Som si istý, že teraz sa bojí o svoj život. Predsa len, niekto ju videl v podobe, ktorá nie je normálna. Určite sa bojí. A za jej strach som zodpovedný ja. Chcel som sa rozbehnúť za ňou, chcel som jej vysvetliť, že sa nemá čoho báť, chcel som ju objať a utešiť, aby nemala strach. A v tom je ten problém. Nemôžem to urobiť. Nepoznáme sa, a aj keď som z jej myšlienok vyčítal, že túži hlavne po tom, nemohol som si dovoliť, urobiť to. Proste to nešlo a ja som sa za to nenávidel.  Pravidlá mojej výchovy mi nedovoľovali, ísť za ňou a utešiť ju. Zajtra musím ísť za ňou a všetko jej vysvetliť. Bude to ťažké, no musím to spraviť. Neznesiem pohľad na ňu a na jej strach. Milujem ju a nedovolím, aby sa ešte niekedy v živote bála.

Shrnutí

Autor: AlexiAlice (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láske sa medze nekladú - 4. kapitola: