Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láske sa medze nekladú - 3. kapitola

15.04.2010 (07:00) • AlexiAlice • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1056×

3.kapitola

Keď som podvečer dorazila domov, hodila som tašku do kúta a zvalila som sa do postele. Nemôžu to vedieť, to vôbec nedáva zmysel, je to proste... proti pravidlám normálneho rozumu! A predsa... Alicin pohľad hovoril za všetko. Vedela čo sa stane už pár sekúnd predtým ako sa to stalo. Ale, stále mi to nedáva zmysel! Je to... neskutočné. Rovnako ako oni.

No zrazu mi to dávalo väčší zmysel ako predtým. Sú bledí, krásni a strnulí. Majú zlaté oči... Rosalie sa o mňa cez prestávku obtrela, bola chladnejšia ako ľad. Toto nie je normálne. Oni nie sú normálni. Je jediné riešenie. Nie sú to ľudia. Sú to... upíry. Nie! Bože, ja som zmätená! Na jednej strane to nedáva zmysel, na druhej je to jediné riešenie. Utekala som zapnúť svoj notebook a do google som naťukala „Upíry“. Nahodilo mi vyše sto výsledkov a ja som sa preklikávala všetkými možnými stránkami, ktoré ma zaujali. Nakoniec som našla najzaujímavejšiu stránku, ktorá sa volala „Upíry od A po Z“. Na úvodnej stránke ma privítali dva krásne citáty o živote s upírmi. Pozrela som si rubriku „Príznaky“. Všetko sedelo. Krásni, bledí, studení, strnulí... pijúci krv. Zhrozila som sa a zaklapla som notebook. Toto nie je dobré. Zamilovala som sa do nesprávnej osoby. Počkať... vážne som povedala „zamilovala som sa“? Vykĺzlo mi to úplne prirodzene. Ja ho asi vážne milujem. Ale... to... to predsa... Bola som priveľmi zmätená. Musím sa prejsť, pomyslela som si. Blízko nášho domu bol malý lesík do ktorého som práve vchádzala. Bola som oblečená na ľahko, aj keď na oblohe sa prevaľovali veľké sivé mraky. Keď ma teraz zastihne dážď som v háji. No stromy v lese vytvárali akúsi bariéru medzi mnou a vonkajším svetom a tráva bola príjemne mäkká. Na studenom pníku podo mnou sa mi sedelo dobre a cítila som sa bezpečne. Mala som dosť času na premýšľanie. Je to vôbec normálne? Poznám odpoveď. Nie je. Odkedy som prišla do Bella Coonu všetko je naopak. Ako je možné, že existujú upíry? V tomto malom a zabudnutom meste snáď ožívajú bájne bytosti? O chvíľu budú po hlavnej ceste pobehovať mimozemšťania.

Zrazu vedľa mňa niečo zašuchotalo. Zvreskla som a vyskočila som z malého krovia. Šuchotanie ustalo. Preboha, čo to bolo? Tenký hlások v mojej hlave mi radil, aby som utiekla, no silnejší hlas mi našepkával aby som nazrela do krovia. Zvolila som si radu druhého hlasu. Pomaly som sa priblížila k malým kríkom a vzduch okolo mňa bol nabitý napätím. Odkryla som listy, no nič som tam nenašla. Smutne som si vzdychla. Ešte pár krát som nazrela pod lístie, no nemohla som čakať, že sa tam z ničoho nič niečo zjaví. Už som tu bola dosť dlho, pomyslela som sa vybrala som sa po klzkej cestičke naspäť domov.

Už som bola skoro vonku z lesa, keď som počula ako ťažké kvapky dažďa dopadajú na veľké listy stromov.

„A do kelu!“ zamrmlala som.

Dážď silnel a ja som nemohla vyjsť von z lesa, pretože by som sa ihneď premenila. Keď dážď zosilnie, prenikne cez listy a ja sa premením. Samozrejme, vďaka môjmu vodnému štítu,  cez ktorý neprenikne nič by som sa mohla dostať von, no riskovala by som moje odhalenie a to teda nechcem. Nuž, asi si nájdem nejaké malé krovie do ktorého sa schovám a počkám na koniec dažďa, teraz už riadnej búrky. Máš čo si chcela, hovorila som si pritom ako som si sadala do krovia, mala si si zobrať dáždnik. Teraz tu budem možno aj celú noc a zem vedľa mňa už nasiakava vodou. O chvíľu sa mi dostane pod šaty a premením sa. Použila som schopnosti na vysušenie zemi vedľa mňa, no zabralo to len na chvíľu. Začínala som byť zúfalá. Možno nejako dokážem ovládnuť aj počasie, pomyslela som si. Zdvihla som ruku k nebu a skúsila som zastaviť dážď. Nič sa nestalo. Skúšala som to 5 minút a konečne to zabralo. Dážď už nebol taký silný a mraky odchádzali. Začalo sa vyjasňovať. Áno, ľudia sa budú čudovať, ale nemienim tu nocovať. Prestalo pršať. Konečne, pomyslela som si a usmiala som sa. Vyšla som z lesa a zistila som, že tráva je mokrá. Hlúpejšia už ani nemôžem byť, kričala som na seba v duchu a trielila som do svojej izby. V prostriedku schodov som zacítila šteklenie v nohách. Ešte trochu... Vyrazila som dvere izby rovno vo chvíli, keď sa mi z nôh spravila plutva. Chrbticou som narazila do zárubňe a pocítila som ostrú bolesť.

Plazením som sa dostala ku oknu, aj keď neviem načo. Ako morská panna mám ostrejšie zmysly, preto som niekde v diaľke začula zhíknutie. Vykukla som von oknom, no uzrela som už len šuchtanie lístia v lese.

„No krása!“ kričala som.

Niekto ma videl. Som odpísaná. S normálnym životom sa môžem rozlúčiť. Prečo ja mám takú smolu! Plutva sa mi zmenila na nohy a ja som vstala. Mávnutím ruky som vysušila celý trávnik. Bola som na seba naštvaná.

„Štvrtý deň a ja už som nahratá!“ kričala som na prázdnu izbu.

Zajtra nemôžem ísť do školy. Pred Charliem si vymyslím nejakú chorobu. nemôžem mu povedať, že ma niekto videl. Pomyslel by si o mne presne to, čo si myslím ja. Som nevzdelaná a nič nedokážem ustrážiť. Rozmýšľala som, kto ma videl a za akú dlhú dobu sa to dozvie celé mesto. Čo so mnou budú robiť potom? Určite pôjdem ku nejakým vedcom na výskumy. Budú sa ma pýtať, ako sa to stalo a ja budem nútená, povedať im to. Keď sa budem brániť, možno ma zabijú. Ľudia zo sveta sa na mňa budú chodiť pozerať a ja budem „vystupovať“ v nejakom morskom parku. Krásny život, pomyslela som si a rozplakala som sa. Plakala som až dovtedy, pokým som na príjazdovej ceste nepočula parkovať auto. Charlie. Utrela som si slzy a zišla som dolu.

„Ahoj Bells,“ pozdravil Charlie.

„Ahoj,“ zachrapčala som.

Charlie sa na mňa divne pozrel. Musím si ustrážiť svoj hlas.

„Ako bolo dnes v škole?“ spýtal sa bez znaky záujmu.

„Zaujímavo,“ odvetila som, „spoznala som pár dobrých ľudí a... oci, nevieš niečo o Cullenovcoch?“

Charlie zbystril pozornosť.

„Cullenovci sú veľmi zvláštna rodina. Nemám proti nim nič, doktor Carlisle je skvelý, má veľa skúseností a on si vybral prácu práve tu, v tomto malom meste a za to sme mu, pravdaže, vďační. Má päť adoptovaných detí, s ktorými som nikdy v živote nemal problém. Nie sú ako neskrotení puberťáci, sú vychovaní. A o ich adoptívnej mame viem len to, že sa živí ako achitektka,“ dokončil.

Dokopy som sa nič nové nedozvedela. Nemohla som čakať, že Charlie bude vedieť niečo viac. No už sa nad nimi nechcem zamýšľať, pretože ONI mi nedávajú zmysel.

Vyšla som hore do mojej kúpeľne a zamkla som sa. Do vane som si napustila teplú vody a vliezla som do nej oblečená. O pár sekúnd som už nebola človek. Prezerala som si moju plutvu, ktorá sa na svetle z lampy krásne trblietala a rozmýšľala som, čo budem robiť.

O polhodinu som vyšla von a rozmýšľala som, čo si vymyslím pred Charliem, aby som nemusela ísť do školy. Najskôr, že ma bolí hlava. Nechce sa mi vymýšľať nič iné a jemu to bude stačiť. Nemám chuť, robiť si niečo do školy, tak som zaľahla do postele a zaspala som.

Shrnutí

Autor: AlexiAlice (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láske sa medze nekladú - 3. kapitola: