Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska si vždy nájde tú správnu cestu - 4. kapitola

Bella:

Zobudila som sa do daždivej soboty a nechcelo sa mi vstávať, ale musela som, lebo dvanásť päťdesiat mi letelo lietadlo do Jacksonvillu k Renée. Konečne uvidím lúče slnka a hlavne sa teším, že konečne uvidím mamu. Keď mi volala, povedala, že mi chce niekoho predstaviť, myslím si, že si po Philovi našla novú lásku, ale nechám sa prekvapiť.

Charlie si chcel vziať voľno, aby ma mohol odviesť na letisko, ale to voľno mu nedali. Preto poprosil Jaka, či by ma neodviezol a on nadšene súhlasil. Som taká rada, že ma na letisko odvezie práve Jake, som rada, že pred odletom budem kývať práve jemu.

Bolo už desať hodín, tak som rýchlo vstala, pretože ešte som sa musela pobaliť a naraňajkovať. Obliekla som sa a nahádzala do kufra veci na víkend, zišla som dolu do kuchyne a najedla som sa, keď vtom niekto zazvonil. Ale Jake to nemohol byť, lebo bolo ešte len pol jedenástej. Išla som otvoriť a pred dverami stál Edward v plnej kráse.

„Ahoj,“ pozdravil. Stála som ako zarazená. Načo asi prišiel?

„Ahoj, čo tu ty robíš?“ spýtala som sa prekvapene. Bola som zarazená jeho návštevou, rozlúčili sme sa včera v noci a on dnes ráno zazvoní pri dverách. Toto som naozaj nečakala. Tuším sa môj deň začal naozaj vynikajúco.

„Prišiel som sa s tebou rozlúčiť.“ Objal ma okolo pása a vtisol mi na ústa jeden krátky, vlhký bozk.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do ucha.

„Aj ja teba,“ zajachtala som mu naspäť.

„Na letisko ťa vezie Charlie, že?“ spýtal sa a vtom zastalo na našom malom parkovisku pred domom auto. Bolo to Jacobove auto. Mám pocit, že toto sa neskončí dobre.

„Ideme, Bella?“ zakričal na mňa Jake z auta.

„Áno, počkaj, len si vezmem kufor a zamknem dom,“ zakričala som na neho.

„Ty ideš s Jacobom?“ opýtal sa. Vedela som, že sa to opýta, vedela som, že táto jeho nečakaná návšteva sa neskončí dobre. Išla som si vziať kufor do kuchyne, keď sa za mnou objavil Edward.

„Bella, ja som sa ťa niečo pýtal,“ povedal nahnevane. Musím mu niečo povedať.

„Áno, idem s Jacobom, ale ide ma len zaviesť na letisko, spokojný?“ Vrhla som na neho pohľad, na ktorý určite nezabudne.

„Dobre, tak... nebudem vám brániť v odchode.“ Bolo to horšie, ako som očakávala.

„Počkaj...“ Vyhýbal sa pohľadu do mojich zamračených očí. Nechcela som sa s ním lúčiť v zlom, mala by som výčitky svedomia. Otočil sa a čakal, čo spravím. Podišla som k nemu a vtisla som mu na pery jeden krátky bozk.

„Ľúbim ťa.“ Oprela som sa mu hlavou o krk.

„Aj ja teba, ale mohla si mi povedať, že ťa nemá kto odviezť, ja by som ťa tam hodil,“ odfrkol. Mohla som mu to povedať, ale nechcela som ho obťažovať.

„Prepáč.“ Hľadela som na neho s ľútosťou.

„To je dobre, musím ísť.“ Odtrhla som pohľad od jeho tváre a zamračila som sa do zeme.

„Ahoj.“ Vymenili sme si pohľady.

Zobrala som si z kuchyne kufor, obliekla som si bundu, zamkla som dom a s úsmevom som kráčala k autu.

„Ahoj,“ pozdravila som s úsmevom.

„Ahoj, Bells.“ Zdvihol obočie a usmial sa. Je taký zlatý.

„Čo ti vravel Edward, keď ma uvidel?“ opýtal sa. Mám mu povedať, že sa hneval preto, že ma vezie? Nezdá sa mi to byť najvhodnejšie. Odpoviem jednoducho.

„Nerieš, Jake,“ šepla som. Celú cestu sme boli ticho, bolo to príjemné ticho. Keď sme dorazili na letisko, akurát hlásili, že lietadlo do Jacksonvillu poletí o pätnásť minút. Dorazili sme práve včas, lietadlo za chvíľu odlieta a ja musím nastúpiť.

„Jake, musím ísť do lietadla,“ povedala som mu smutne, že sa sním musím rozlúčiť.

„Bells, uvidíme sa v pondelok.“ Objal ma okolo pása, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Vykrútila som sa mu.

„Jake, to nesieme,“ vyhŕkla som, ale chcela som, aby sa ma znova dotýkal, bolo to príjemné, keď ma pobozkal, srdce mi bilo ako pojašené.

„Ľúbim ťa, chcem byť s tebou,“ šepol mi do ucha.

„Nesmieme, musím už ísť.“ Objala som ho na rozlúčku.

„Ahoj, Bells.“ Pomaly som mu začala púšťať ruku a začala som vchádzať do lietadla.

Sadla som si na miesto, ktoré som mala vyhradené, bolo to miesto pri sympatickom mladom mužovi, ibaže to bol Japonec a nerozumela som mu jediné slovo. Celú cestu som premýšľala nad tým bozkom.

„Za chvíľu lietadlo IX dvanásť pristane na letisku M tridsaťdva v Jacksonville. Dúfam, že ste prežili príjemný let a prajeme pekný deň,“ ohlásila letuška.

Lietadlo pristálo na letisku asi o desať minút po hlásení. Bola som šťastná, že konečne som tu a nemusím už nudne sedieť na tom hnusnom sedadle v lietadle. Keď som vystúpila, na druhej strane parkoviska na mňa čakala Renée, ale vedľa nej stál ešte aj niekto iný, neviem kto to bol, ale bol to celkom pekný chlapec, ale nemohol to byť mamin priateľ, lebo je na ňu príliš mladý. Môže byť asi tak starý ako ja.

Renée mi zakývala, kráčala som smerom k nim. Videla som čím viac tým lepšie toho fešáka vedľa nej. Kto to asi tak mohol byť? Naozaj netuším kto to je, ale viem, že je pekný, má nádherné žiarivé hnedé oči, tie svaly... tie sú na ňom úplne najlepšie, som taká zvedavá, kto to je. Och, je taký sexi.

„Vitaj v Jacksonville, zlatko,“ privítala ma a zovrela ma v objatí.

„Ahoj, mami, tak som sa tešila, keď ťa už konečne uvidím,“ povedala som naradostnene, že už ju konečne po sto rokoch vidím. Bola táka krásna ako vždy a mala na tvári taký žiarivý úsmev ako vždy.

„Bella, chcem ti niekoho predstaviť,“ povedala Renée a na tvári sa jej vyčaril nádherný úsmev.

„Toto je Daniel, môj nový sused, dúfam, že sa lepšie spoznáte a stanete sa kamarátmi.“

„No to dúfam.“ Hm, Daniel - pekné meno.

„Ahoj, ja som Bella,“ povedala som a na tvári sa mi vyčaril úsmev.

„Teší ma a tiež dúfam, že sa lepšie spoznáme.“

„Aj ja v to dúfam.“

„Bella, pôjdeme s Danielom v aute, dobre?“ opýtala sa. Prikývla som.

„Poďme,“ povedal a zobral mi kufor.

„Ďakujem.“ Slabo som sa usmiala.

Bože je taký sexi, stále som na nič iné ani nemyslela, až na to s Jacobom.

„Sadni si dopredu k Danielovi, ja si sadnem dozadu,“ povedala Renée.

„Ako chceš.“

„Chcel by som sa s tebou spoznať, Bella,“ povedal ten milý chalan pri mne, keď sme boli na ceste k Renée.

„Aj ja.“ Zahľadela som sa s okna.

„Nechcela by si ísť dnes večer von?“ spýtal sa. Mám pocit, že si na mňa niečo s Renée nachystali, lebo Renée sa teraz na neho usmiala do zrkadla.

„To by bolo super.“ Bola som nadšená, že môžem ísť večer von s takým fešákom. Som zvedavá, ako to bude celé prebiehať.

„Dobre, Bella, tak prídem pre teba o ôsmej, okej?“ opýtal sa usmial sa na Renée v zrkadle.

Prikývla som. Vtom mi zazvonil mobil. Bol to Edward.

„Ahoj, zlato,“ pošepkal so telefónu.

„Ahoj, Edward.“

„Už si dorazila?“ opýtal sa.

„Áno, už som tu,“ odpovedala som.

„Ako sa máš?“

„Fajn.“ Zahryzla som si do pery.

„A ty?“ opýtala som sa naspäť.

„Chýbaš mi.“

„Aj ty mne.“

„Musím ísť, za chvíľu budeme parkovať u Renée.“

„Ahoj, ľúbim ťa,“ pošepkal, hlas mal neuveriteľne jemný.

„Aj ja teba,“ povedala som a zrušila som hovor. On zavolal. Myslela som si, že nezavolá, keď sme sa ráno pochytili, ale on zavolal. Som rada, že to berie v pohode.

Vystúpila som z auta a Daniel mi podal z auta kufor.

„Ďakujem,“ povedala som.

„Tak teda o ôsmej?“ zamrmlal.

„Jasné.“

„Okej, tak teším sa na večer.“ Na tvári sa mu vyčaril nádherný, žiarivý úsmev.

Obzerala som si dom. Veľa sa tu toho nezmenilo odvtedy, čo som tu naposledy bola. Šla som do mojej izby, ani v tej sa nič nezmenilo. Vybalila som si veci. Od únavy som sa hodila na posteľ, bola som taká dolámaná.

„Bella, navarila som tvoje obľúbené jedlo, poď sa najesť,“ zakričala na mňa mama.

„Idem, Renée.“ Moje obľúbené jedlo, Renée mi navarila moje obľúbené jedlo, konečne si pochutnám.

„Ďakujem, mami,“ poďakovala som jej a vtisla som jej krátky bozk na líce.

Zjedla som obed, pozerali sme s Renée telku a ani som si nestihla uvedomiť a už bolo sedem hodín. Bol najvyšší čas na prípravu. Obliekla som si najlepšie rifle, aké som mala, čiernu blúzku, ktorú nosím len keď je nezvyčajná udalosť ďalej som si obliekla dlhý sveter a obula som si moje nové čierne botasky. Rýchlo som si namaľovala riasy, umyla som si zuby a dala žuvačku, aby mi náhodou nesmrdelo z úst.

Netuším, kde vlastne ideme, Daniel poobede ešte klopal a povedal, že pripravil prekvapenie. Som zvedavá, čo je to za prekvapenie. Nepoznám ho a idem s ním von, Renée povedala, že je to veľmi dobrý chlapec. Očesala som si vlasy a nechala som si ich voľne pustené.

„Bella! Poď, už tu je Daniel!“ kričala na mňa Renée z kuchyne.

„Idem.“ Zabuchla som dvere na kúpeľni a išla som k dverám. Som zvedavá, ako sa obliekol.

„Som tu.“ Celá som sa triasla. „Ahoj, Daniel,“

„Ahoj, Bells,“ povedal z úsmevom na tvári. Ale odkiaľ vie, že ma volajú Bells? Určite mu to vytrepala Renée.

„Ideme?“ zajachtala som.

„Jasné.“ Vyšla som von z dverí, pred bránkou stál jeho biely Mercedes.

Otvoril mi dvere, nastúpila som do auta.

„Bella, viem, že ma ešte vôbec nepoznáš, chcem sa s tebou spoznať, porozprávať sa o sebe. Preto som rozhodol, že teraz pôjdeme do kina na Hviezdne vojny a potom pôjdeme do reštaurácie, tam sa porozprávame a povieme si o svojom živote,“ povedal, keď nastúpil do auta.

„Súhlasíš?“ Vnímala som, ako napol svaly na hrudi.

„Jasné, môže byť!“

„Bella, chcem ti len povedať že: Nehanbi sa ma!“ Prikývla som, tvár mu stvrdla.

„Posnažím sa,“ zatiahla som.

Naštartoval a mohli sme vyraziť do kina. Mal oblečené bledo modré rifle roztrhané na kolenách, modré tričko s nejakým čudným nápisom a mal oblečenú čiernu prechodnú bundu, bol strašne sexi a tie jeho vlasy, no proste in. Celú cestu sme nič nehovorili, bolo to príjemné ticho. Zaparkovali sme pred kinom, otvoril mi dvere a ja som vystúpila.

„Poď, ideme, aby sme stihli.“ Pozrela som sa na hodiny a bolo už vážne veľa, stíhali sme to akurát. Bolo päť minúť do ôsmej, film sa mal začať presne o ôsmej. Cez film sme nepovedali ani slovo, až som musela prehovoriť.

„Daniel, musím ísť na WC.“ Pritiahla som sa k nemu a pošepkala mu do ucha.

„Okej, utekaj,“ odvetil.

Keď som vyšla z wecka, Daniel ma už čakal pred kinosálou.

„Už to skončilo?“

„Áno.“ Vstal a usmial sa.

„Bolo ti zle? Či?“

„Nie, neboj.“ Daniel zbledol.

„Okej, ideme teda?“ chytil mi ruku a ťahal ma preč. Zachvela som sa. Mal príjemnú teplotu tela, ja som bola studená ako žaba, ale zasa nie až tak ako Edward. Otvoril mi dvere, posadili sme sa a vyštartoval.

„Môže byť čínska reštaurácia?“

„Jasné!“ nenamietala som.

„Kde si sadneme?“ spýtal sa, keď sme vošli do malej, ale útulnej reštaurácie.

„Tam, kde je najmenej ľudí, prosím!“ Prikývol.

„Okej, môže byť tam?“ Ukázal prstom na jedno miesto. Bolo to miesto pri záchodoch a naokolo nikto nebol.

„Môže.“

„Čo vám prinesiem?“ spýtala sa s úsmevom čašníčka.

„Mne kávu a tebe?“

„Aj mne, ďakujem,“ zamrmlala som a usmiala sa.

„Ešte niečo?“

„Zatiaľ nie, ďakujeme,“ odkašlal si a povedal Daniel. Čašníčka odišla.

„Tak Bella, akou témou začneme najskôr?“ Tváril sa bezvýrazne.

„Hm, ako chceš.“

„Tak začnime tým, že si vymeníme telefóne čísla,“ usmial sa.

„Okej,“ začala som mu diktovať číslo.

„Moje číslo je...“ nadiktoval mi ho. Do telefónu som si ho uložila Daniel - mamin sused. Bol vážne fajn. Teda aspoň tak vyzeral.

„Tak akou témou budeme pokračovať?“ spýtal sa.

„Neviem, akou chceš.“

„Tak začnime tým, kde si sa narodila, kde si bývala a tak a ja ti potom poviem, kde som sa ja narodil a tak, môže byť?“ Prikývla som s úsmevom.

„Tak začni,“ zajachtal.

„Od vtedy ako som sa narodila, som bývala u svojho otca v malom mestečku Forks. Môj otec pracuje ako policajt. Chodila som na základnú školu vo Forks, keď som školu dokončila, rozhodla som sa pokračovať ďalej strednou školou tu vo Forks, nechcela som dochádzať za lepšími školami ďaleko. Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala desať rokov. Mama sa presťahovala do Jacksonvillu, našla si priateľa Phila, s ktorým im to nevyšlo a odvtedy je
sama, pracuje v škôlke. Ja som zostala bývať u otca vo Forks, chodím na strednú školu.“

Cítila som sa, ako keby som vypovedala na polícii, môj životný príbeh ho asi zaujal. Pritiahol si stoličku bližšie.

„A čo priateľ, máš nejakého?“ Predklonil sa.

„Mám priateľa a čo ty? Teraz mi povedz niečo o sebe!“

„Ja som sa narodil na Aljaške, býval som tam s mamou v malej dedinke. Môj otec zomrel, keď som mal štyri roky, pracoval ako vojak.“ S očí sa mu začali valiť malé, lesklé slzičky.

„Neplač, ak nechceš, nemusíš o tom hovoriť.“ Objala som ho. Tlak mi vyskočil, srdce mi išlo vyskočiť z hrude, bol to príjemný pocit.

„Ďakujem, Bella.“ Daniel sa na mňa zadíval.

„Budem pokračovať ďalej iným?“

„Áno, môžeš.“ Podala som mu vreckovku, aby si utrel slzy.

„Ďakujem,“ usmial sa.

„Svojho otca som poriadne ani nepoznal, ako otec zomrel, presťahovali sme sa do malého bytu v meste na Aljaške. Začal som chodiť na základnú školu tam, mama si tam našla priateľa Samma, s ktorým som sme začali bývať. Byt bol malý, tak sa rozhodli presťahovať sa sem. Tu som začal chodiť do tretieho ročníka a veľmi sa mi tu páči. Tvoja mama je úplne super. A ty do koľkej chodíš?“ spýtal sa na konci svojho rozhovoru.

„Ja som začala chodiť do druhého ročníka na strednej škole vo Forks, a koľko máš rokov?“ spýtala som sa. Mohol mať devätnásť, bol o rok starší odo mňa.

„Ja mám devätnásť a čo ty?“ Naklonil sa.

„Osemnásť, zas ma niekto musel predbehnúť!“ Začal sa na mne smiať.

„Nesmej sa.“ V tej reštaurácii sme strávili dve hodiny. Rozprávali sme sa o všelijakých veciach, o živote, o škole, o priateľoch. Bolo nám dobre, túžila som ho ešte raz objať, ale nedokázala som to.

„Ideme, je už dosť neskoro,“ odsekol.

„Áno,“ šepla som.

„Účet, prosím!“ Tá ho hneď priniesla. Cesta autom prešla ako nič, bola som taká ospalá.

„Páčilo sa ti?“ Usmial sa.

„Áno, ďakujem a čo tebe?“ Bol to naozaj veľmi pekný večer. Určite keď prídem domov ma začne Renée spovedať. Vystúpil z auta a šiel mi otvoriť dvere.

„Ďakujem, že si išla,“ povedal a usmial sa.

„Nie je za čo.“ Bol taký sladký a zlatý, tento večer bol vážne veľmi nádherný, nikdy naň nezabudnem.

„Dobrú noc, Bella, uvidíme sa zajtra,“ povedal a objal ma. Moja túžba po objatí sa mi splnila, tlak stúpol a mňa zaplavil studený pot.

„Dobrú noc,“ šepla som a vytrhla sa mu s objatia.

„Bella, konečne si doma!“ zakričala na mňa Renée.

„Renée, ty si ma čakala?“ Zostala som zarazene stáť.

„Áno, no povedz, ako to dopadlo?“

„Dobre, porozprávam ti o tom zajtra, som unavená a je dosť neskoro. Dobrú noc.“ Ešte som sa osprchovala a šla som si ľahnúť.

Ráno som musela Renée porozprávať o tom nezabudnuteľnom večere.