Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska nikdy neumiera - 22. kapitola

31.12.2012 (14:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1844×

Otvoril mi dvere v reštaurácii a podržal mi ich. Aj mi odsunul stoličku. Bol pozorný. Síce som ho nepoznala veľmi dobre, ale začínal sa mi páčiť. Nie, on sa mi už páči od prvej chvíle, čo som ho uvidela. Keď si sadol, prišla k nám mladá čašníčka. Pozerala po mojom manželovi. Vôbec jej nevadilo, že som tu. No Edward sa na ňu vôbec nepozrel. Stále sa pozeral na mňa.

„Čo si dáte?“ opýtala sa Edwarda.

„Bella, čo si dáš?“ opýtal sa ma. Čašníčka sa na mňa prvý krát pozrela. Pozrela som sa do menu. Čo si tak dať? Kura, šalát, rybu, zemiaky, polievku,... Dám si asi šalát.

„Dám si šalát a minerálku,“ povedala som. Pozrela sa späť na Edwarda.

„A vy si nič nedáte?“ opýtala sa ho.

„Nie,“ povedal jej a stále sa pri tom pozeral na mňa. Čašníčka odišla. Vyzerala nahnevaná. Asi preto, že jej nevenoval ani pohľad. Po minúte sa vrátila aj so šalátom a pohárom minerálky. Položila to predo mňa. Ani mi nepopriala dobrú chuť a odišla.

„Dobrú chuť,“ ozval sa Edward. Pozrela som sa mu do tváre.

„Ďakujem. Ty nie si hladný?“ opýtala som sa ho. Pokrútil hlavou. Pustila som sa do šalátu.

O niekoľko minút bol zjedený. Chutil mi. Zapila som to minerálkou. Edward dal bankovku na stôl a postavil sa. Tiež som sa postavila a chytila som ho za ruku. Začínalo sa mi to páčiť, držať ho za ruku. Asi ho už nepustím. Prišli sme k autu a otvoril mi dvere. Nastúpila som. Zavrel dvere a nastúpil z druhej strany. Naštartoval a vybral sa preč. Všimla som si tabuľu, na ktorej sa písalo, že opúšťame Fairbanks.

„Kam ideme?“ opýtala som sa. Dúfam, že ma neunáša. Ale sprostosť. On by ma neuniesol. Veď som jeho manželka. A on je môj manžel. To je krásny pocit mať takého krásneho manžela. Stále si opakujem aký je krásny. Ale aké má vlastnosti? Lenivý? Nie. Krásny? Áno. Múdry? Neviem. Chamtivý? Asi nie. Veľa o ňom toho neviem.

„Domov,“ šepol a usmial sa.

„Vy nebývate v meste?“

„Nie. Bývame neďaleko,“ povedal. Takže neďaleko. To vari bývajú v lese v perníkovej chalúpke? No v perníkovej chalúpke asi nie. Ale možno bývajú v lese. To som zvedavá. Možno bývajú v nejakej zrúcanine alebo chate.

Cesta prebehla v tichosti a trvala menej ako hodinu. Edward odbočil z diaľnice a išiel nejakou lesnou cestou. Všade iba samý les a sneh. Ako som vravela. Bývajú v lese. O chvíľu som zbadala drevenú vilu. Bola...úchvatná. Proste prekrásna. Žiadna zrúcanina. Fuuu. Edward zastal pred domom. Vystúpil z auta a znova mi otvoril dvere. Ďalšia vlastnosť – milý. Vystúpila som a on zavrel za mnou dvere. Stála som tam, ako oparená. Bola mi trocha zima.

„Nepáči sa ti?“ opýtal sa. Nevyzeral, že by sa hneval.

„Čože? Veď je nádherný!“ vypískla som. Usmial sa. Asi ho to potešilo. Či?

Vybrala som sa k domu, keď som sa zrazu pošmykla na ľade. Zatvorila som oči a vypískla som od strachu. To už bol taký reflex. Dopadla som do chladného objatia. Otvorila som oči. Bola som v jeho chladnom objatí. Neviem akú voňavku používa, ale vonia krásne. Krásne je slabé slovo. Postavil ma na nohy.

„Si v poriadku?“ spýtal sa. Prikývla som. Ponúkol mi ruku. Pevne som sa jej chytila.

„Ďakujem za záchranu, Superman,“ šepla som a zasmiala sa. Tiež sa trocha zasmial. Vyšli sme po schodoch. Edward vybral kľúče a odomkol. Vošli sme dnu a Edward zavrel dvere. Rozopla som si bundu a vyzliekla si ju, lebo tu bolo teplo. Nábytok bol moderný a krásne spolu ladil. Edward mi ju zobral a vybral sa ku schodom.

„Poď,“ šepol. Išla som za ním. Vyšli sme na tretie poschodie. Otvoril prvé dvere vpravo. Vošla som dnu. Nábytok bol z tmavého dreva. Hneď vpravo bola obrovská skriňa a pri nej dvere. V strede pri stene bola veľká posteľ. Oproti nej bola komoda a nad ňou bol na stene plazmový televízor. A na konci izby bola presklená stena.

„Tvoja izba?“ opýtala som sa ho.

„Naša,“ opravil ma. Naša. „Ty budeš spať tu a ja budem spať na gauči.“

„Nie. Nemusíš kvôli mne spať na gauči. Môžeš spať tu. Veď je to tvoja izba,“ oponovala som mu. Chcel namietať, tak som radšej dodala: „Tá posteľ je veľká, takže tam môžeš spať aj ty.“ Vyvalil oči.

„Fakt? Nebudem ti tu prekážať?“ opýtal sa ma. Povzdychla som si. Vari som mu pred chvíľou nepovedala, že tu môže spať?

„Fakt,“ povedala som. Tento chlap mi v posteli vadiť určite nebude. Prešiel k skrini a otvoril ju. Bola tam fúra oblečenia. Zavesil tam moju bundu.

„Alice ti sem dala nejaké oblečenie,“ povedal a ukázal na väčšiu časť skrine. Sadla som si na posteľ. Vyzula som si čižmy a obula si papuče, ktoré boli pri posteli.

„Nie si unavená?“ opýtal sa starostlivo. Trocha som aj bola. Prikývla som. Vyzula som si papuče a ľahla si. Edward mi nechal súkromie, aj keď mi jeho prítomnosť nevadila. Po chvíli sa mi oči zavreli a ponorila som sa do ríše snov.

Edward:

Síce bola Bella iná, bol som šťastný. Bol som šťastný, že ju tu mám. Nechal som ju v izbe, nech sa vyspí. Videl som na nej, že je unavená. Aj keď neviem prečo. Po niekoľkých sekundách zaspala. Zostal som stáť na chodbe pri dverách. Počúval som jej nádychy a výdychy a tlkot jej srdca. Oprel som sa o dvere. Bola to pre mňa nádherná symfónia.

Zrazu mi zazvonil mobil. Zodvihol som to a vybral sa do obývačky.

„Ahoj,“ zašvitorila Alice.

„Ahoj. Prečo voláš?“ spýtal som sa a vyšiel vonku z domu.

„Sme Nessie v obchode a nemám kúpiť nejaké jedlo? Carlisle minule kúpil iba výživy.“ Bolo mi jasné pre koho. Pre Bellu.

„Môžeš. A čo robíte v obchode?“

„Nákupy!“ vypískla. Jasné. Čo iné?

„Nechodíte na tie nákupy nejako často? Bojím sa, aby ste sa z toho nezbláznili,“ povedal som a zasmial sa. Keby som bol pri nej, určite by na mňa vyplazila jazyk.

„O nás sa neboj. Radšej si dávaj na Bellu pozor.“ Bellino meno vyslovila tichšie.

„Tú si strážim ako oko v hlave. A kde sú ostatní?“

„Si nejaký starostlivý. Emmett a Rose išli do kina a Esme išla za Carlisleom,“ povedala.

„Dáš mi Nessie?“ opýtal som sa.

„Samozrejme. Nessie, ocko chce s tebou hovoriť,“ zakričala na Nessie. Alice jej dala mobil.

„Ahoj, ocko!“ zaštebotala moja princeznička.

„Ahoj, anjelik. Ako sa máš?“

„Super! S tetou Alice vykupujeme obchody. Už musím končiť. Ahoj,“ šepla a zložila. Mobil som odložil do vrecka.

Čo takto si skočiť na krátky lov? Bella to, dúfam, desať minút zvládne. Aj tak nemám čo robiť a ona bude spať. Utekal som do lesa. Niet živej duše. Asi po šiestich minútach som začul bijúce srdce. Nejaký zatúlaný jeleň. Ulovil som si ho. Bylinožravce nie sú také chutné ako mäsožravce. Ale čo už. Bol to len taký rýchly lov. Vybral som sa späť domov.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska nikdy neumiera - 22. kapitola: