Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska, liek života - 2. kapitola

20.05.2010 (17:15) • MimQa • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 787×

2. kapitola - Nový život

„Predpokladám správne, že chceš ísť dverami, však?“ S úsmevom od ucha k uchu sa ma Edward spýtal.
„Čím iným? Oknom?“ spýtala som sa ironicky a nadvihla obočie. On sa iba zasmial a viedol ma ku dverám.

„Nechápem tomu,“ smutne povedal Edward a pokrútil hlavou, keď sa na mňa z ničoho nič uprene pozrel. Znovu som nadvihla obočie.
„Vieš, niektorí upíry majú výnimočné schopnosti. Z našej rodiny sme ich ako dar z neba dostali ja, Alice a Jasper.“
„Aké schopnosti máte?“ Znovu ďalšia vec, ktorá ma zaskočila. Koľko vecí sa nadchádzajúcich pár dní ešte dozviem? Odpoveď bola jednoduchá – veľa.
„Ja dokážem čítať myšlienky,“ povedal a pozrel sa na mňa zjavne preto, že chcel vedieť ako sa zatvárim. Zachvela som sa. A som v háji! Ale kým som si to všetko stihla dať dokopy, Edward začal znovu rozprávať.
„Jasper sa vie hrať s emociálnou stránkou človeka.“ Keď som sa zatvárila nechápavo, usmial sa.
„Predstav si, že je v dome niekto hrozne vyplašený – Jasper ho dokáže upokojiť za niekoľko sekúnd bez toho, že by to daná osoba chcela,“ pokojne mi vysvetlil. Pochopila som. Myslím, teda viem, že to už skúšal aj na mne.
„A to nielen jedného. Môže tak upokojiť aj viacerých naraz,“ dodal.
„A Alice vie predpovedať budúcnosť. Nie, ako tie čarodejnice z filmov, “ zasmial sa a pokračoval.
„O tom ti, ale porozprávam neskôr.“

Všetko som si ukladala a usporadúvala do hlavy. Najprv som si chcela niečo odskúšať. Nedalo mi to.
Takže mi dokážeš čítať myšlienky? Nič sa, ale nestalo. Edward tam stál s rovnakým výrazom a pohľadom ako predtým. Pripadala som si hlúpo.
„Nevyťahuješ sa trošku?“ spýtala som sa ho a spravila na neho grimasu.
„Čo tým myslíš?“
„Ty mi nevieš čítať myšlienky. Inak by si mi odpovedal na moju nevyslovenú otázku.“ Alebo som tomu nepochopila? Ktovie.
„Práve k tomu som sa touto témou chcel dostať. Nechápem, prečo ti nedokážem čítať myšlienky. Za celú moju existenciu sa mi to ešte nestalo. Vždy som o každom vedel presne povedať to, čo si myslí,“ povedal a zatváril sa smutne. No ja som bola celá šťastná. Nedokázala by som zniesť niekoho, kto by mi bol stále v hlave. Vydýchla som si.

„Nechceli ste ísť na lov? Alebo ste to použili iba ako zámienku, aby ste sa mohli vy dvaja porozprávať? Sami?“ Alice k nám z domu doslova pritancovala. Nechápala som jej narážku, ale cítila som, že som vyprahnutá. Veľmi. Zvieralo mi hrdlo, teraz som si to poriadne uvedomovala.
„Poď Bella, na otázky máš veľa, veľa času.“ Rozbehol sa do lesa prekvapivo rýchlo. Nohy sa mu pohybovali tak rýchlo, že som ich videla rozmazane. Začala som bežať za ním. Vždy som bola v telesnej dobrá, ale bála som sa, že narazím do stromov. No, keď som nabrala rýchlosť a bola skoro zarovno Edwardovi, tak mi niečo také prišlo smiešne. Beh bol uvoľňujúci a prirodzený ako dýchanie.

Zrazu som zacítila pach nejakých zvierat. Môj výborný čuch ma prekvapoval. Nepotrebovala som sa Edwarda na nič pýtať. Bolo to pre mňa automatické. Ako keby som to robila odjakživa.
Hneď som ich pach nasledovala, zatiaľ, čo som si ich chuť predstavovala na jazyku. Cítila som, že za rohom ich bude dosť. A moje zmysly sa nezmýlili. Hneď, ako som zašla za roh, videla som pri strome jednu obrovitánsku pumu, ktorá na mňa zúrivo zazerala. Už som tú túžbu nemohla dlhšie potláčať a skočila som na ňu. Zahryzla som sa jej do krku a pomaly roztrhala na kusy, vychutnávajúc si jej krv. Keď som s pumou skončila, cítila som sa ešte dosť hladná, a preto som hneď zaútočila na náhodne okoloidúceho medveďa. Najprv som sa bála, veď bol obrovský, ale jeho vôňa môj strach prekonala.

„Stačilo?“ spýtal sa ma Edward, keď som skončila s medveďom a uškrnul sa.
„Myslím, že áno, nateraz,“ odpovedala som a rozmýšľala nad tým, čo som práve urobila.
Nebolo to také strašné, ako som si predstavovala. Zvrtla som sa a chcela zamieriť späť do domu.
„Žiadne ďalšie otázky?“
„Nie, chcem sa porozprávať s Jacobom,“ povedala som stroho a rozutekala sa svojou „novou“ rýchlosťou smerom k domu. Cestou som premýšľala, čo vlastne chcem. Čo poviem Jacobovi? Zachránil mi život, ale ako to bude s nami ďalej?

„Už si tu,“ vydýchol si Jacob. Čakal ma na lavičke, ktorá bola pred domom.
„Ach, Jake... toľko vecí si musíme povedať. No, najprv sa ti musím poďakovať. Zachránil si mi život.“ Sadla som si k nemu na lavičku, i keď mi to nepridalo nijakú úľavu. Rozdiel medzi státím a sedením som nepocítila. Pozrela som sa do jeho hlbokých, hnedých očí.
„Poďakovať?“ spýtal sa ma s vyvalenými očami. Ako keby som nebola v poriadku.
„Však si upír, Bella, upír... netvor!“ povedal mi, akoby pochyboval o mojom zdravom rozume.
„Zvyknem si, nevyzerá to až tak hrozne,“ zažartovala som.
„Možno teraz. Teraz vidíš, len tie pozitívne stránky, ale čo neskôr? Nemôžeš sa ani stretnúť s rodičmi. Vraveli mi, ako budeš reagovať na ľudí.“ Zjavne mi to nedochádzalo.
„Nebudeš sa môcť ovládať. Svojich ľudských rodičov môžeš aj zabiť!“ Sklopila som oči. Nedokázala som si to predstaviť. Teraz som ja nebezpečenstvo pre mojich rodičov? Ale čo Jacob? Aj on je človek.
„Jacob, ako to, že tak nereagujem aj na teba? Však ty si človek tiež a ty mi skôr – prepáč za výraz, ale smrdíš a tvoja krv ma vôbec neláka.“
„Vieš Bella, ja nie...“ Vtom dorazil Edward. Trvalo mu to dlhšie. Asi sa cestou ešte niekde zastavil. Evidentne sa k nám chcel pridať, ale keď si všimol Jacobov výraz, odišiel do domu.

„Hmm... ako vidím, nemáte sa zrovna v láske,“ nadhodila som.
„Vieš, chceme to isté. Edward ťa už poznal dlhšie, no ty si jeho pozornosť nevnímala, keďže si bola zaľúbená do mňa.“ Jeho pozornosť? Nevnímala som ho? To sa určite mýli. Jeho nezvyčajnú tvár by som si určite bola všimla. No, ale možno som fakt bola zaujatá iba Jacobom.
„Jake, prečo hovoríš v minulom čase?“ spýtala som sa ho vyplašene a skúsila ho pobozkať, no on sa odvrátil.
„No tak Jake, veď vidíš, že na teba nereagujem, ako by som na človeka mala reagovať.“

„Bella. Ja nie som... Nie som človek,“ stroho odvetil a vstal.
„Čo?“ zvýskla som. Ako to, že nie je človek, preboha? Čo? Aj on je upír? Nie, to by nebolo možné.

„Som vlkolak,“ povedal a začal bežať do lesa. Keby som mohla, určite by som odpadla. Sedela som na lavičke ako priklincovaná a nemo hľadela do lesa, odkiaľ sa vynoril vlk.
„To nie je možné,“ fňukala som a krútila hlavou. Vlk bol obrovský. Keby mi to Jacob predtým nepovedal, možno by som ani neuhádla, čo je to za zviera. Bol červenkastej farby a bežal ku mne, no udržiaval si primeranú vzdialenosť, keď prišiel. Prešiel okolo mňa ako dáky model a vrátil sa do lesa.

Vtom sa spoza rohu objavila Esme a sadla si ku mne. Samozrejme, že o všetkom vedela, a tak sme sa začali rozprávať. Najprv o samotných vlkolakoch a potom sa téma obrátila k upírom. Dostala som ďalšie množstvo informácii a odpovede na moje doteraz nepoložené otázky. Pomaly mi všetko do seba zapadalo. S Esme sme tam sedeli celé hodiny. Po Jacobovi nebolo ani stopy. Možno šiel za ostatnými zo svorky. Keď Esme odišla do domu, nenasledovala som ju. Chcela som ostať sama a popremýšľať nad vecami, ktoré som si potrebovala skompletizovať.

V prvom rade som premýšľala o mojej rodine. O René – mojej šialenej a milujúcej matke a tiež o Charliem – mojom prísnom a hrdom otcovi. Nevideli ma už niekoľko dní. I keď im Jacob volal a zobral všetku vinu na seba, znepokojovalo ma to. Povedal, že ma tak trochu uniesol na nejakú dovolenku, ktorá mala byť prekvapením k mojím osemnástim narodeninám. Našich to hrozne vytočilo. A to hlavne fakt, že sme im nedali vedieť, keď sme boli doma, ale uverili. To bolo tento krát to najdôležitejšie. No, čo potom, keď ubehne týždeň a my sa budeme musieť vrátiť späť?
Čo im poviem? Že som upír a hneď potom na nich zaútočím? Alebo im Jacob povie, že ma na dovolenke zožral nejaký žralok v mori a teraz som pár metrov pod zemou? Hocičo spravím a ublížim, buď mne alebo im. Ale to nechcem. Spolieham sa na týždeň, ktorý mám ešte pred sebou a možno zhotovím nejaký plán. Uvidím.

Ďalším dôvodom môjho rozmýšľania bol Jacob – chlapec, s ktorým som už druhý rok a ľúbim ho celým svojím srdcom. Teda, aspoň som ho milovala. Teraz mám v mojich citoch chaos, keďže už nie som človek. Mala by som byť prirodzeným nepriateľom Jacoba. Upíry a vlkolaci by mali byť nepriatelia. Viem to od Esme. Zarazilo ma to. Najprv som nechápala, no keď mi vyrozprávala staré legendy, mala som v tom jasno.
Vedela som, že toto bude pre mňa poriadne zložité, no stalo sa. Som upírom. A musím s tým dokázať žiť a usporiadať si môj život – moju existenciu.

Táto lavička sa pomaly stávala mojou tradíciou. Vždy, keď som chcela rozmýšľať, zašla som sem. Nebolo tu rušno ako zvyčajne v dome, kde je plno upírov. Bol tu pokoj.
V jeden deň som tu zase len tak sedela a rozmýšľala.

„Ruším?“ Z premýšľania ma vytrhol Edwardov hlas. Pozrela som sa mu do očí a videla som v nich niečo, čo som nedokázala pomenovať. Vtedy som si spomenula na Jacobove slová a zamyslela som sa nad nimi.
„Prečo už nejdeš dnu? Chceš byť sama? Ak áno, odídem. Ja len, že...“
„Nie, v pohode,“ skočila som mu do reči.

„Rozmýšľala som o mojej rodine a tak. Vieš, potrebujem si to dať všetko dokopy a potom budem mať pokoj a sústredím sa na iné veci. Na moju budúcnosť.
Toto všetko by mi nepripadalo až také hrozné, keby sa všetko ohľadom mojej rodiny a podobne vyriešilo. Lenže to sa samo nevyrieši. Musím to vyriešiť ja.“ Náhle ma zaujal kameň, ktorý bol podo mnou a začala som do neho kopať. No neuvedomila som si, že moja noha je tvrdšia. Kameň sa rozpadol na prášok. Edward si to nevšímal a bol z ničoho nič tesne vedľa mňa a objal ma. Cítila som sa príjemne. Ako by som sa pri ňom cítiť nemala.

„Neboj sa, vyrieši sa to. Treba mať trpezlivosť a nezabúdať na to, že stojíme pri tebe. Ja aj moja rodina,“ povedal úprimne a odtiahol sa odo mňa.
„Ďakujem ti, ale čo mám robiť, keď znova zavolajú? Nemôžem s nimi hovoriť. Budú počuť môj hlas, ktorý sa tak zmenil. Možno mi ani neuveria, že som to ja.“
„Tak im zavolaj ty. Nebude to také podozrivé,“ povedal a na zlomok sekundy zmizol. Keď sa vrátil, mal v rukách veľký čierny telefón, ktorý mi vkladal do pravej ruky.
„Ver mi. A môžem odísť, ak chceš,“ usmial sa na mňa.
„Nie, ostaň!“ V tomto smere som mala jasno. Nič, čo by nemal počuť, som nešla hovoriť. Je to len obyčajný telefonický rozhovor s rodičmi. Aspoň som si to tak pre samu seba odôvodnila. Pomaly som naťukala číslo pevnej linky, ktorú máme doma. Ruky sa mi triasli, bola som nervózna. Po pár minútach to zodvihla René.

Predchadzajúca kapitola | Následujúca kapitola

Autor: MimQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska, liek života - 2. kapitola: