Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska, liek života - 1. kapitola

16.05.2010 (17:30) • MimQa • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 890×

1. kapitola - Premena

Prišlo to z ničoho nič. V celom tele som cítila nehoráznu bolesť. Nebola to hocaká bolesť. Boli to plamene, ktoré ma pálili zvnútra aj zvonka tela. Prečo? Čo sa stalo? Kde som? Kládla som si tisíce otázok, kým táto bolesť neprestajne pretrvávala. Pery sa mi chveli, ale aj napriek tej silnej bolesti som nevydala ani hláska. Vedela som, že keby sa to stalo a začala by som kričať, bolo by to ešte horšie. Snažila som sa, nesústredene spomenúť si, čo sa stalo, no nedalo sa. Horím, určite horím. Určite o chvíľu zo mňa nezostane nič, len popol. Musím sa vzdať môjho pekného života, môjho Jacoba, mojich rodičov. Zabije ich to. Aspoň toto utrpenie budem mať za sebou. Teraz som si to želala. Áno, želala som si, aby bolo rýchlo po všetkom. Po tejto bolesti. Aby som bola mŕtva. Rýchlo!

Môj život sa mi začal ukazovať v mnohých podobách. Videla som všetky moje krásne chvíle, ktoré som strávila či už s kamarátmi, či s Jacobom. No aj tie krušné chvíle, ktoré boli tiež mojou súčasťou života. I keď to boli iba záblesky spomienok, ktoré som mala - bola to dokonalá rekapitulácia môjho života. Môjho krátkeho života. Snažila som sa rozpamätať sa, čo sa stalo pred tým, ako som zacítila túto bolesť, no na nič som si nevedela spomenúť.
Ale po pár hodinách, ktoré pre mňa boli 100x dlhšie, ako by mali, sa mi pomaly začalo vracať všetko späť. Pamätám si ako som videla tvár Jacoba, keď prišiel za mnou a uvidel ma skákať z útesu. Ďalšie moje spomienky boli veľmi nezrozumiteľné a rozmazané. Videla som vyplašený výraz Jacoba, ktorý ma niesol smerom ku veľkému, bielemu domu, ktorý som nepoznala. Tam som videla krásne, anjelské tváre siedmych ľudí, ktorí vyzerali rovnako vyplašene. Jeden z nich sa pozeral na Jacoba, ktorý mu niečo potichu hovoril. Muž sa obrátil na mňa zničeným, ale zároveň súhlasným pohľadom a naklonil sa ku mne. Tým sa spomienka skončila. Ničomu som nechápala. Čo sa potom stalo? Chcem vedieť tak veľa, keď sa to nemôžem dozvedieť?
Po neviem akej dlhej dobe som pocítila ako sa bolesť pomaly, ale fakticky pomaly vytrácala z končekov prstov na mojich nohách. Začala som normálne dúfať, že tá bolesť niekedy pominie a budem žiť. Veď napokon, keby som horela, už by som dávno nežila.

„Bella?“ započula som veľmi známy hlas, keď som si uvedomila, že bolesť sa stratila aj z prstov na rukách a pohla som nimi. No, ešte som sa necítila na to, aby som niečo povedala. Stále ma zožierali tie plamene, ktoré predtým. Trvalo to hrozne dlho. Ďalšie hodiny sa stále dialo to isté. Zatínala som zuby pred tou bolesťou a počúvala tiché hlasy okolia. No skoro nič som nepočula. Možno niekedy moje meno. Rozprávali sa o mne. Prečo nemohli hovoriť hlasnejšie? Aby som sa dozvedela niečo nové alebo aspoň sa dozvedela na čom som? Ale na moje prekvapenie som o ďalšie hodiny počula skoro všetko. Nezdalo sa mi, že hovorili hlasnejšie, ale ako keby som ja lepšie počula. To som si, samozrejme, určite nahovárala. Vôbec by som sa nečudovala tomu, kebyže mám halucinácie.
„Koľko ešte Carlisle?“ započula som, ako sa spýtal neznámy mužský hlas.
„Už to dlho nepotrvá. Už len chvíľku,“ povedal muž.
Síce som absolútne nevedela, prečo sa takto rozprávajú, ale vedela som, že sa rozprávajú o mne. O chvíľu by malo byť všetko v poriadku? Ale načo bolo toto všetko?

O malú chvíľu som už naozaj nič necítila. Presne povedané, cítila som toho strašne veľa, ale, chvalabohu, bolesť už nie. Sláva, prežila som to. I keď veľmi, veľmi bolestivým spôsobom. Už som nedokázala viac čakať, a preto som otvorila oči.
Neviem ale, či to bol ten najlepší nápad. Videla som všetko. Keď hovorím všetko, myslím tým naozaj všetko. Od kompletnej štruktúry steny, po niekoľko párov zvedavých a zároveň vydesených očí. Jedni z nich boli Jacobove. Jacob odo mňa stál asi dva metre. Nechápala som tomu. Ďalšie tváre som nepoznala. Videla som ich len raz, a to v mojich rozmazaných spomienkach. Iba z tejto malej situácie som vedela, že môj život sa zmenil. Bála som sa.
„Jacob,“ vyslovila som to meno opatrne a upútal ma hlas, ktorý vyšiel z mojich úst. Bol to krásny, zvonivý hlas, ktorý som počula prvý krát v živote.
„Bella, prepáč, všetko ti vysvetlím,“ povedal zmučene a takisto opatrne. Ja som bola ticho, snažila som sa vstrebávať všetko, čo na mňa doliehalo. Čakala som, čo sa bude diať, a posadila som sa.
„Na začiatok ti predstavím týchto...“ stíchol. Ako keby hľadal správne slovo, ako ich nazvať. Zamračila som sa a všetkým som sa im pozrela do ich dokonalých tvári. Boli zvláštny a to nielen pre ich neprirodzenú krásu. 
„... Cullenovcov,“ nakoniec odvetil a pokračoval.                                            
„Toto je Carlisle a Esme - hlavní členovia rodiny.“ Ukázal na dvoch prirodzene krásnych ľudí. Predpokladala som, že to boli rodičia ostatných. Síce vyzerali mlado, avšak si ich kľudne mohli aj adoptovať. Nedávalo mi to moc zmysel, ale teraz som mala v hlavne dôležitejšie veci.

Muž mal svetlé vlasy priliehajúce na jeho štíhlu, oválnu tvár. Jeho oči boli zlatisté a plné trpezlivosti. Pri ňom stála štíhla žena s dlhými, hnedými vlasmi, ktoré sa jej na koncoch stáčali do krásnych lokní. Takisto mala krásne, zlatisté oči a milujúci pohľad.                                                   
„Toto sú Emmett a Rosalie.“ Prešiel rukou k obrovskému chlapcovi, ktorý mal tmavé, krátke vlasy s jemnými kučerami. Keď som sa na neho pozrela, uškrnul sa a odhalil svoj dokonalý chrup. Rosalie, dievča, nádherné dievča, s dlhými vlasmi, ktoré boli zlatistej farby, sa neusmievala. Na tvári mala zatrpknutý výraz a len, čo som sa na ňu pozrela odvrátila pohľad. Pohľad na ňu bol až srdcervúci. Bolo to asi najkrajšie dievča, aké som kedy videla. Stavím sa, že je modelka.    
„No a toto sú Alice a Jasper.“ Ukázal na nich rukou a potom sa otočil.              
„A Edward,“ dokončil a dal mi čas prezrieť si ich. Alice na prvý pohľad pôsobila ako malé šidlo. Vlasy mala čiernej farby, nakrátko ostrihané a veľmi neposlušné. Mala veľké oči, vtesané do jej malej detskej tváre. Jednu ruku mala za chrbtom a usmievala sa na mňa najviac zo všetkých. Druhou rukou sa držala Jaspera, chlapca so svetlohnedými vlasmi. Oči nemal zlatisté ako zbytok rodiny, ale tmavohnedé skoro až čierne. No bol uvoľnený a tiež sa na mňa usmieval. Edward mal krásne, svetlé vlasy medenej farby. Jeho oči pôsobili úprimne. S Rosalie boli asi najkrajší.

„Ahojte,“ pozdravila som sa, keď som spoznala mená všetkých týchto zvláštnych ľudí. Keď som si uvedomila, že asi nemá v pláne nikto nič povedať, musela som zakročiť.                      
„Mohli by ste mi vysvetliť, čo sa stalo? Čo má toto všetko znamenať? Prečo sa cítim inak? Pamätám si iba, ako som neuvážene skočila z útesu, pretože...“ zmĺkla som. Nikto nie je zvedavý na moje zážitky z nudy. Ale asi to bolo dôsledkom celej tejto situácie.                                
„Proste viem, že som sa silno udrela do hlavy o skaly a myslela som si, že je so mnou koniec. No potom tie plamene, ktoré som cítila. Ako je možné, že so mnou nič nie je?“ Pokrútila som hlavou. Nič z toho mi nedávalo zmysel. Čakala som, že sa niekto k tomu hneď vyjadrí, no počula som iba Edwarda, ako povedal Alice, aby doniesla zrkadlo, že tak mi to vysvetlia jednoduchšie. Zrkadlo? Na čo je komu zrkadlo, keď ja potrebujem zistiť, čo sa stalo? Chcela som sa spýtať ďalšie otázky, no Jake ma umlčal prstom.
„Všetko sa dozvieš, len musíš byť trpezlivá, a prosím, ber to s chladnou hlavou.“
Tak toto je zlé. Veľmi zlé. Keď Jacob povie, že mám brať niečo s chladnou hlavou, neveští to nič dobré.
Nechápala som, prečo sa Jacob drží odo mňa dva metre. Nieže by som ho nepočula, ba naopak, hovoril potichu, no počula som ho, ako keby bol hneď vedľa mňa. No, jednoducho ma to frustrovalo.
„Poď sem, prosím.“ Potľapkala som voľné miesto na pohovke a pozrela na neho. Keď videl ten pohľad, čo som mu uštedrila, rýchlo sa ku mne prihnal a sadol si hneď vedľa mňa.                             
„Eh, Jacob. Smrdíš ako...“ Hľadala som slová, ktoré by sa mi hodili ako prirovnanie, no žiadne také som nenašla.  
„Ako pes,“ dokončil za mňa a zachechtal sa.
Áno, teraz keď mi to povedal som zistila, že má pravdu. Síce by som ho trochu poopravila, ale nechcela som ho uraziť. Ale ako to on vie? Skôr ako som sa ho to stihla spýtať, začal on.                   
„Vieš, som na to zvyknutý. Edward mi to často hovorieva,“ povedal a vrhol na toho nádherného chalana škaredý pohľad.
„Bells, toto teraz nie je podstatné. Teraz ma, prosím, pozorne počúvaj a neprerušuj.“ Nadýchol sa. Ja som netrpezlivo čakala. Nakoniec spustil dlhý monológ, kým ja som pozorne počúvala a snažila sa zachytiť každý podstatný, ale i nepodstatný dôvod.                                    
„Keď si skočila z útesu, videl som to. Práve som bežal k tebe a chcel ťa zastaviť, lebo si si zjavne neuvedomila, ako môže búrka ovplyvniť morské vlny. No bolo neskoro. Skočila si a ja som rýchlo bežal vytiahnuť tvoje bezvládne telo z mora. Ledva si dýchala a ja som vedel, že je len otázka času a ty zomrieš. Vedel som o Cullenovcoch, upíroch, ktorí by ťa istým spôsobom mohli zachrániť, teda by ťa mohli premeniť a ty by si nezomrela...“ Oči mi skoro vybehli z jamôk.                                                                                    
„Čo, čo si to pred chvíľou povedal? Upíroch? Cullenovci sú upíry?“ zvýskla som a s vyvalenými očami prebehla po postavách Cullenovcov. Jasné, na prvý pohľad boli iní, ale ako, preboha, môžu byť upírmi?
„Prosím, neprerušuj ma!“ nakázal mi a ja som hneď stíchla. Toto sa nejako vyrieši, možno som zle počula.
„... Rozmýšľal som, teda toto bude vyznieť trochu kruto, ale rozmýšľal som či by nebolo lepšie nechať ťa zomrieť. No nevedel som si predstaviť život bez teba, a tak moja sebeckosť zvíťazila a šiel som za nimi. Požiadal som Carlisla, aby ťa premenil a vysvetlil som mu celú situáciu. Carlisle to, samozrejme, pochopil a spravil to. Uhryzol ťa a tým pádom si sa posledné tri dni, čo si trpela v tých mukách, menila na upíra. Teraz si ako oni. Ako títo siedmi upíry.“ Keď to dopovedal, striasol sa a sklopil hlavu.
„Aha.“ Na viac som sa nezmohla. Nechápala som to. Upíry. Vždy som si myslela, že legendy o upíroch sú klamstvo. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sú skutočnosť. A, že takým upírom budem aj ja?
„Takže teraz som aj ja upír.“ Nebola to otázka, ale tiché konštatovanie. Pozastavila som sa nad tým významom. Ja - upír. To nedávalo zmysel.
„Preto vidíš a počuješ všetko tak perfektne,“ prihovoril sa Carlisle milým hlasom. Medzitým do izby vošla Alice a ja som nič viac nestihla povedať, lebo trvala na tom aby som sa pozrela do zrkadla.

Pozerala som na krásku v zrkadle a neverila som vlastným očiam. Moje vlasy boli krásne, lesklé a hodili sa mi k nádhernej, bledej pleti. Čo ma strašne rozrušilo, boli moje oči. Neboli zlatisté ako má väčšina Cullenovcov ani také, aké mal Jasper. Boli červené.
„Nebudú také večne. Teda, ak sa rozhodneš pre ľudskú krv ostanú také, ale ak sa pridáš k nám „vegetariánom“..." v jeho hlase bolo počuť úvodzovky, „ ...tak ti budú postupom času blednúť,“ dopovedal a ja som sa nadýchla. Zrazu som pocítila, ako mi zviera hrdlo. Pomaly mi všetko dochádzalo. Rozhodnúť sa pre ľudskú krv? Och!
„Myslím, že Bella potrebuje najprv uspokojiť svoj hlad a až potom treba riešiť ostatné záležitosti,“ povedal Jasper a znepokojivo sa na mňa pozrel. Mala som v hlave totálny zmätok, no o chvíľu ma obliala vlna pokoja.
„Kto s ňou pôjde na lov?“ spýtal sa Carlisle a tváril sa tak, že keby sa nik neprihlásil šiel by on.
„Ja!“ vykríkli Jacob s Edwardom zborovo. Obaja sa na seba pozreli.
„Myslím, že by bolo lepšie keby som šiel ja, teda aspoň niekto z našich,“ rýchlo povedal Edward.
„Však si pre ňu cudzí. Vieš, aké to teraz musí byť pre ňu ťažké?“
„To je v poriadku, Jake,“ povedala som pokojne, i keď by som pokojná vážne nemala byť. Zhlboka som sa nadýchla.
„Pôjdem s Edwardom na lov,“ vydýchla som.

Zhrnutie | Následujúca kapitola

Autor: MimQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska, liek života - 1. kapitola: