Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska či závislosť 15. kapitola

10.02.2012 (12:00) • Soso177 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 961×

15. kapitola

Stáli sme tam bez pohnutia oproti sebe, nikto ani nedýchal. Moje slová akoby sa zhmotnili a vznášali sa okolo nás.

Jacob sa trhane nadychoval ako po maratóne, mne srdce bilo ako o závod. Moje myseľ bola taká ohromená, že mi nič nedávalo zmysel. Myšlienky mi chaoticky poletovali hore-dole a ja som nebola schopná ich poskladať. Žiarlivosť, pripútanie, nemožné – to bolo všetko, na čo som sa zmohla, to jediné čo sa mi ostalo v mysli, táto nesúvislá veta, ktorej význam sa strácal každým nádychom.

Nevedela som, čo sa deje, len pomaly som si uvedomovala, aká som meravá, že pred očami mám už len tmavé škvrny.

Bolo to, akoby sa všetok smäd aj únava za posledné týždne nahromadili a doľahli na mňa naraz.

Nebola som sa schopná pohnúť, úplne som stratila kontakt so svojím telom. Všetko čo sa dialo, sa dialo mimo mňa. Bola som len okoloidúci, čo náhodou zbadal tú scénku, ktorá sa ho vôbec netýkala.

„Ness...?“ počula som niečí vzdialený hlas.

No to už sa moje telo rútilo dole ani handrová bábika. Nebola som to však ja, kto spadol. Bolo to len moje telo, prázdna schránka, ktorá mi nepatrila.

Nevedela som si spomenúť, kto som, čo robím – proste nič. Stala som sa súčasťou ničoty. Necítila som nič, vlastne som si vôbec nepamätala, že by som mala niečo cítiť alebo na niečo myslieť.

...............

Tento sen bol úplne iný. Bola som zvyknutá na tie dva druhy nočných môr, pripravovala som sa na ne vždy, keď som zavrela oči.

Boli ako hady, ktoré len čakali, kedy prejavím slabosť, aby sa na mňa mohli vrhnúť.

Nech som sa pripravovala akokoľvek, nikdy sa mi nepodarilo zahnať strach, nekričať. Skúšala som ten vreskot utlmiť vankúšmi, no nikdy sa mi to veľmi nepodarilo.

Teraz som sa nepripravovala – sen prišiel bez varovania.

Niežeby na tom záležalo.

Bola som v lese. Pripadalo mi to tam podobné ako na mieste, kde som sa rozprávala s Leah, až na to, že som nepočula hmyz, žiadne lesné živočíchy ani upokojujúci šum stromov.

Nebolo to tam ani tak pekne svetlozelené, ako keď svieti slnko, ale tmavé ako za noci.

Chvíľu som stála na mieste a čakala, snažila som sa zachytiť nejaké vône, ale tento les akoby bol umelý.

A potom ma zasiahol. Bol ako blesk z jasného neba a celý mnou otriasol.

Zachvátilo ma horko, potom nekonečná zima a nakoniec obe naraz. Vedela som jedno - Jacobovi hrozí nebezpečenstvo.

Rozbehla som sa, i keď som vlastne nevedela kam bežím. Chcela som, nie, musela som pomôcť. Bolo v mojich silách varovať ho, ochrániť pred tým, čo sa blížilo.

Len keby som sa dostala z toho lesa!

Letela som šerom medzi kmeňmi a kríkmi, no nikde nebol koniec. Ako nejaké veľké, husté bludisko zo stromov.

Nebolo úniku, nebolo návratu. Nemalo som žiadnu stopu, pach, vôbec som nevedela kam mám ísť a zároveň som vedela, že sa odtiaľto musím dostať čo najrýchlejšie. Lebo Jacobovi sa niečo stane a len ja to môžem zastaviť.

Začala som kričať do noci. Volala som o pomoc, potrebovala som, aby prišli naši a nejak mi pomohli sa vysomáriť. Oni by ma nikdy nenechali čakať, vždy tu boli pre mňa, moja istota.

Teraz nikto neprišiel. Les pohltí každý zvuk, aj môj nárek. Poznanie, že nebezpečenstvo je pri Jacobovi celkom blízko, ma štípalo na koži.

Bežala som ďalej. Les bol nekonečný, nikto neprichádzal a nič nebolo isté. Vlastne len, že Jacob príde k ujme. Možno o život.

Kričala som naliehavejšie, z očí sa mi liali slzy. Vlna beznádeje, ktorá ma zaplavila, ma skoro zrazila z nôh. Bola som vyčerpaná, chcela som sa poddať strachu, samote a bezmocnosti, ale musela som ísť ďalej. Kvôli Jakeovi...

„Ness...!“ Ten hlas by som spoznala kdekoľvek.

Pocítila som niečie ruky na ramenách.

Nevedela som, čo sa deje, bola som absolútne dezorientovaná. V jednej chvíli som bola v hustom lese, v druhej som bola v polosede a niekto mnou naliehavo triasol.

„Ness, pozri sa na mňa! Otvor oči a pozri sa na mňa!“ šepkal naliehavo.

„Jacob?“ spýtala som sa neisto.

„Dočerta, Ness...“

Zaklipkala som očami a pomaly ich otvorila. Chvíľu som musela žmurkať, kým som už nevidela rozmazane. Potom som zaregistrovala jeho tvár.

Keď som nasala vzduch, upokojilo ma, že konečne vnímam vône, zistila som, že sa nachádzam vo svojej izbe, v malej chalúpke, kde som bývala s našimi. Viac-menej.

Na to som si uvedomila, že po lícach mi steká niečo mokré.

Nereagovala som normálne. V tom momente mi však prišlo dôležité, že som preč z lesa a Jacob je tu pri mne a nič sa mi nestane.

„Och, Jake!“

Bez rozmýšľania som sa k nemu pritúlila. Vdýchla som jeho úžasnú drevinovitú vôňu a počúvala jeho srdce.

Najprv úplne stuhol, ale potom sa trocha uvoľnil a hladkal ma po chrbte.

„To je dobré, nič sa nestalo, bol to len sen...“ tíšil ma.

Sen? Bol to len sen?

„Bol taký skutočný...“ Hlas mi zlyhal.

Jacob ma ďalej hladkal a kolísal zo strany na stranu ako malé dieťa. Počula som dážď, ako vyklopkáva na strechu aj rytmický tlkot jeho srdca a na malú chvíľku bolo všetko dokonalé.

„Tak moment,“ zamračila som sa, niečo mi tu nesedelo, „čo tu ty vlastne robíš?“ Tá otázka si proste vydobyla slobodu zároveň so všetkými znepokojivými spomienkami, na ktoré by som najradšej zabudla. Odtiahla som sa od neho, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre.

„Čo myslíš, že tu robím?“ spýtal sa podráždene, keď vstával z mojej postele.

Ešte stále som bola trocha zmätená a všetko sa mi vybavovalo veľmi pomaly.

„Ako som sa sem dostala? Čo sa stalo?“ opýtala som sa.

„No,“ Jacob bol zrazu celý nesvoj, „omdlela si, zavolal som vašim, doktor Cullen ti stanovil diagnózu a dali ti schovanú nulku negatív. Potom ťa sem odniesli.“

„A ty si zostal,“ povedala som potichu.

16. kapitola

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska či závislosť 15. kapitola: