Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska či závislosť 14. kapitola

22.01.2012 (07:00) • Soso177 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1372×

14. kapitola

Zdalo sa mi, že sa svet zbláznil.

Vyšiel spomedzi stromov ako prízrak.

Zahmlilo sa mi pred očami.

Embry sa odo mňa okamžite odtiahol. Ani som si neuvedomila, že sa stále dotýkame pažami. Bolo mi to také prirodzené, že som sa nad tým jednoducho nezamýšľala.

Zatiaľ čo Embry vystupoval, ja som sa snažila rozohnať farebné iskry z očí a zastaviť svet, ktorý sa z ničoho nič začal točiť.

Keď sa mi konečne podarilo zaostriť, uvidela som, ako sa približuje.

Ako prvé mi napadlo, že sa mu nesmiem pozrieť do očí, ale on sa (našťastie) nepozeral na mňa, ale na Embryho.

Možno ho chcel prepáliť očami.

Sekera, na ktorú som stihla v Embryho objatí úplne zabudnúť, sa ešte usilovnejšie začala prebíjať cez diamantovú škrupinu, do ktorého som ju uväznila. Diamant je najpevnejší materiál na svete, no v jeho prítomnosti sa začal meniť na porcelán. Desila som sa okamihu, kedy sa cez tú hrubú vrstvu dostane von. Pomaly som otvorila dvere, rozopla si pás a ako v mrákotách som vystúpila z auta. Oprela som sa o kapotu, aby som si bola istá, že sa hneď nezložím. Cítila som jeho prítomnosť, aj keď bol od nás vzdialený aspoň päť metrov.

Embry stál kúsok predo mnou.

„Čau, Jake! No čo, ako sa darí...?“ dostal zo seba.

„Čo tu, sakra, robíš?!“ zvreskol. Stál tam ako boh pomsty.

Pri zvuku jeho hlasu som sa strhla a odolávala silnému nutkaniu pozrieť sa na neho. Ak chcem vydržať čo najdlhšie, nesmiem na neho hľadieť. Ani keby čo.

Embry sa na neho škeril, avšak oči mu zúfalo kmitali zo strany na stranu.

Ja som tam stála ako soľný stĺp, podopierajúc sa auta a zvádzala vnútorný súboj.

Nikdy som nechápala tie pasáže v knihách, keď rozum bojoval so srdcom. Alebo to, že srdcu neprikážeš a že sa chceš aj máš rozhodovať podľa toho, ako to cítiš. Nie podľa logiky.

Pripadalo mi to ako bezduché bludy. Prečo by som sa mala nechať unášať rozmarmi pocitov, keď sa môžem rozhodnúť logicky a správne? Doteraz som nechápala. Nie, kým som necítila tú bitku vo mne samej.

Rozum bol síce logický, no srdce malo obrovskú citovú prevahu. Nevyznala som sa sama v sebe, no vedela som jedno.

Ak sa na mňa pozrie, zrútim sa.

„Musím zostať silná,“ tvrdilo mi prvé ja.

„Načo je to dobré? S najväčšou pravdepodobnosťou to praskne, tak na čo sa trápiť?“ vzdychalo druhé ja.

„Aspoň to skús! Kvôli nemu! Predsa nezahodíš všetko, čo sa ti dosiaľ podarilo!“ pokračovalo prvé ja neochvejne.

„Ako?“ zastonalo druhé ja.

„Správaj sa sebavedomo a arogantne! To by mohlo pomôcť!“

Jeho hlas ma vytrhol zo zamyslenia.

„Čo tu vy dvaja robíte spolu?!!“  Úplne sa napínal v kŕčoch.

Nespoznávala som ho. Taký nahnevaný nikdy nebol a nikdy tak nekričal. Čo sa to s ním stalo? Zahryzla som si do pery. Tak strašne som sa na neho chcela pozrieť... či je to naozaj on...

Vtom mi došlo, že som ho vlastne nikdy nepoznala. Celý čas som bola s chlapcom, čo sa mi snažil v každom smere vyhovieť. Nebol sám sebou. V skutočnosti je možno práve takýto.

Čeliť jemu, tak ako som ho poznala by som nezvládla, ale tomu cudzincovo pred sebou áno.

„To ti môže by jedno, nie? Teba do toho nič!“ Bez premýšľania som zdvihla zrak zo zeme a uprene som sa na neho zadívala.

„Ale veď ja som....“  vyjachtal celkom zaskočený mojim náhlym vstupom do diskusie, urobil pár krokov dozadu. Všimla som si, že očami hypnotizuje trávu ako ja pred chvíľou.

Robil to naschvál? Ale prečo?  Nevedela som z akého dôvodu, no hrozne ma to vytáčalo.

Ešte pred chvíľou by som sa pod jeho pohľadom zložila, ale teraz mi hnev dodal dosť sily, aby som sa cítila, dokonca urazená. Okrem toho, toto nemohol byť Jake. Nie môj Jake.

Aké ľahké bolo zrazu vysloviť jeho meno vo svojich myšlienkach.

„Žiadne ale! Čo si o sebe myslíš?!“ pokračovala som rázne, „len tak si sem napochoduješ, vyrevuješ tu ako zmyslov zbavený a jediným dôvodom je celé toto veľké nedorozumenie s Embrym!“ kričala som.

Úplne som penila hnevom. Taká drzosť!! Mala som chuť streliť mu.

Zámerne som vyhľadala jeho pohľad. Mala som toho všetkého dosť. Jednej časti mňa napadlo, že vyvádzam ako Charlie, no vedomie, že sa na tom môže podieľať aj moja únava a smäd ma upokojilo.

Moje oči sa zapichli do jeho.

V tej istej chvíli, všetka zlosť a urazenie vyprchali.

Mala som pocit, že svet sa zastavil a nedokázala som vnímať nič iné.

Jeho tak dobre známe tmavo-hnedé oči v ktorých som sa vždy topila... čakala som že budú chladné a cudzie, ale boli to tie isté oči, ktoré som tak milovala.

Po chvíľke preverovania som však našla pár rozdielov. Boli strhané, unavené a nešťastné.

Hľadel na mňa s takou beznádejou, až mi stislo srdce.

Tiež som tam našla akýsi blčiaci plameň. Vždy sa na mňa díval s takým obdivom, oddanosťou, rozčarovaním... Nevyznala som sa v tom, no nikdy mi to nevadilo. Jednoducho to tam vždy bolo a bola som si istá, že aj bude. Nejaké záhadné, ale veľmi silné puto – možno inštinkt...

A potom tam bolo ešte čosi iné, čosi čo tam pribúdalo rokmi a každou chvíľou, ktorú sme strávili spolu. Bolo to také... ja ani neviem ako to opísať. Také pulzujúce, ako keby to žilo. Zvláštne a predsa známe. Krásne a predsa nečakané... A tá časť práve vtedy blčala hnevom, presne ako on sám...

Zalapala som po dychu v tej chvíli, keď mi to došlo.

To rozčarovanie a oddanosť, ktorú tam vždycky nosil, to bolo to pripútanie.

Ale tá druhá časť, ktorá horela a pribúdala každou spoločnou minútou...

A nebol to hnev, ktorým blčala.

„Ty žiarliš,“ zašepkala som.

15. kapitola

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska či závislosť 14. kapitola: