Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - 9. kapitola - Už žiadne tajomstvá, Cullenovci!

22.11.2010 (08:00) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 933×

9. kapitola - Už žiadne tajomstvá, Cullenovci!

(Pohľad Bely)

Tak už ubehli dva týždne od Jacobovho pripútania sa k Lizzie. Teraz ho vídam oveľa menej než predtým. Trošku mi chýba môj priateľ Jake, ktorému som poslednú dobu, tak ako Andymu, mohla povedať úplne čokoľvek. Ale na druhú stranu som šťastná, že má Liz. Je veľmi milá a priateľská, ale takisto veľmi zvedavá.

Nepomáha to v utajení. Jake jej už povedal, že je vlk. Zvládla to úplne ukážkovo, dokonca ho okamžite chcela vidieť. Nemohla ho prestať hladiť po kožuchu. Takisto jej však povedal, že my naozaj nie sme ľudia, aj keď tak z veľkej časti vyzeráme. Carlisle ho poprosil, aby viac nehovoril.

Edward si myslí, že ak jej to nepovieme, sama to nakoniec zistí. Ja som tiež toho názoru, ale som si vedomá aj toho, aké riziko by nám hrozilo, keby sa o tom nejako dozvedel Aro. Liz sa pomaly začala zotavovať a s Jakom sa dali dokopy. My s Edwardom sme prekvapivo stále spolu a musím sa priznať, že som absolútne neodvolateľne zamilovaná.

Zbožňujem čas strávený s ním na našej lúčke, keď mi pred spaním pobrukuje moju uspávanku, alebo počúvam, ako hrá na klavíri. No ale aby všetko nebolo také dokonalé, stále tu máme problém s Laurentom. Pred dvoma dňami sa k nám dostal až priveľmi blízko. Pravdepodobne prišiel preto, aby zistil, či James a Viktoria prežili.

Dozvedel sa o Jakovi a Liz. Asi budeme musieť varovať Tanyu a jej rodinu.

Netrvalo dlho a moje očakávanie naplnil Carlisle, keď sme s Edwardom a Emmettom pozerali baseball...

„Počúvajte ma všetci,“ začal Carlisle a celá rodina sa postupne zišla v obývačke. Všetci si posadali na sedačky, ktoré farebne ladili so zvyškom nábytku. Teda vlastne prišli všetci okrem Jacoba s Liz, určite sú spolu.

„Volal som s Tanyou, aby som ju varoval pred Laurentom a dohodli sme sa, že prídeme na návštevu.“ Všetci len nepatrne prikyvovali.

„Nanešťastie, budeme musieť ísť autami. Lizzie sa bude chcieť rozlúčiť. Alice videla, že o dva dni mi dajú v nemocnici dovolenku, tak v pondelok ráno by sme mohli vyraziť.“ Zdalo sa, že nikto nemá námietky, takže je to vybavené.

„A ako dlho sa tam zdržíme?“ opýtala som sa. „No, musíme dať vedieť do školy, koľko dní budeme chýbať,“ vysvetlila som, keď sa na mňa nechápavo zahľadeli. Edward si zo sedačky zhodil tašku s učebnicami, ktorú vždy nosil cez rameno.

„Nevedel som, odkedy ma uvoľnia z nemocnice, tak som dnes ráno volal riaditeľovi a odhlásil vás na dnes aj na celý budúci týždeň.“ Týmto mi zdvihol náladu. Odrazu sa potmehútsky usmial a Alice až podskočila radosťou. Esme zrejme takisto vedela, o čo ide, usmiala sa a pricupitala ku Carlislovi.

„Super, Jake bude mať radosť. Keď boli tu, Liz sa hanbila,“ povedal zas Edward. Ostatní len zvedavo zdvihli hlavy.

„Mám pre vás ešte jednu správu. Chceli sme to ako prekvapenie, tak sme to nikomu nehovorili, ale teraz vám to chceme ukázať. Ale ešte predtým, než vám to ukážeme, máme s Carlislom ešte jednu správu.“ Všetci si povzdychli a Emmett prevrátil oči v štýle „to musíte tak naťahovať, pozeráme baseball“.

„S Esme sme sa rozhodli adoptovať si Lizzie,“ vyprskol nakoniec Carlisle. Tak to všetkým vyrazilo dych. Ale keď tak nad tým premýšľam, dalo sa to čakať. Liz nám prirástla k srdcu.

„A teraz to druhé prekvapenie. Mohli by ste nás, prosím, nasledovať?“ opýtala sa Esme a ani nečakala na odpoveď, okamžite vybehla ruka v ruke s Carlislom pred dom. Hneď som sa postavila a spolu s ostatnými sme ich nasledovali. Vyrazili do lesa smerom k rieke. Veľmi sme sa neponáhľali a na miesto sme dorazili za pár minút, nebolo ďaleko od nášho domu.

Zastali sme asi sto metrov od rieky. Bol tam malý domček so záhradkou. Bolo to prekrásne. Malá chalúpka stála pri neveľkej lesnej cestičke. Keďže boli iba štyri hodiny ráno, ešte bola tma a domček vyzeral vo svetle hviezd levanduľovo sivý. Dokonale sem zapadol. Tiahol sa od neho malý chodníček vykladaný plochými kameňmi, ktoré vyzerali v tme bledučko fialové.

Domček síce vyzeral ako vystrihnutý z rozprávky, ale všimla som si, že je moderný. Bolo to dokonale vyvážené prepojenie medzi rozprávkovými domčekmi. Ten jeden ako z Perníkovej chalúpky a druhý ako dom Cullenovcov. Som si istá, že je aj pekne zariadený.

„Čo poviete? Mysleli sme si, že Jake s Liz ocenia vlastné hniezdočko. Už roky to tu upadalo. Esme ma prehovorila, aby to tu mohla zrekonštruovať a nie je to ani príliš ďaleko, ale budú mať svoje súkromie. Bude sa im páčiť?“ opýtal sa Carlisle. Alice ostala chvíľku zarazene stáť opretá o Jasperov hrudník a nakoniec zvýskla.

„Budú nadšení!“

Všetkým sa na tvári rozlial úsmev. Nechápala som, ako sa Esme mohla báť, že by sa im toto dielo nemohlo páčiť. Po pár minútach sme sa vrátili do domu, lebo Jake s Liz k nám vždy chodia ešte hodinu a pol pred školou. Nikdy som nepochopila, ako nemôže byť Liz vždy unavená, keď tak skoro vstáva, ale ona hovorí, že nikdy nepotrebovala viac ako tých päť alebo šesť hodín. A niekedy sa k nej do postele nahrnie Jacob a pri jeho chrápaní sa vraj ani spať nedá.

„Zdravíčko.“ Jacob svižne vbehol do domu s Liz na rukách.

„Bré ránko,“ pozdravila sa nám aj Lizzie a potom zoskočila na zem. Okamžite všetci pribehli. Toto si nikto nenechá ujsť. Ako som tak pozerala po celej rodine, došlo mi, že nervózni a nedočkaví upíri sa správajú úplne rovnako ako nervózni a nedočkaví ľudia. Všetci okrem Emmetta a Edwarda prešľapovali z nohy na nohu, klepali po stole...

Samozrejme, Alice to už nemohla vydržať a spustila tým svojim zvonivým hláskom.

„Liz, máme pre teba malý návrh,“ na chvíľku skamenela, „ktorý sa ti určite bude páčiť, keď si ho vypočuješ.“ Lizzie bola zjavne už zvyknutá na tieto Alicine výpadky, keď mala vízie budúcnosti. Po jej slovách v miestnosti ostala už len netrpezlivosť. To znamená, že odteraz zatiaľ neoficiálne patrí do rodiny, čo ale znamená, že jej môžeme povedať, kto sme.

„Aký návrh?“ podozrievavo prižmúrila hmlové oči. Ako vždy v takýchto situáciách, slova sa ozval náš diplomat Carlisle a tentoraz ju nemienil naťahovať, už sa nebál jej reakcie.

„Ak budeš súhlasiť, radi by sme si ťa s Esme adoptovali.“

Po hranom rozmýšľaní šťastne zvýskla.

„Samozrejme súhlasím, veď už teraz ste moja rodina. Musím povedať, som šťastná, že som mala tú nehodu, lebo bez nej by som vás nebola spoznala.“ Na viac sa nezmohla a rozplakala sa. Okamžite sa hodila Carlislovi a Esme do náručia a zašepkala: „Ďakujem.“

Takto ju každý okrem Emmetta vítal v tej záhadnej rodine Cullenovcov. Emmet si ju vzal ako poslednú a zatočil s ňou vo vzduchu so slovami: „Tak mám ďalšiu škriatkovskú sestričku.“

„Ale to nie je všetko. Teraz, keď patríš do rodiny, stávaš sa presne jej jedenástym členom. Bohužiaľ, všetky izby v dome sú už obsadené, takže máme ešte jedno maličké prekvapenie. No, vlastne pre vás.“ Významne pozrela na Jacoba. Jake nahodil nechápavý výraz, pričom hlavu naklonil nabok. Vyzeral ako malé šteniatko. To sa naozaj nedalo vydržať a všetci sa rozosmiali.

Jake sa zatváril urazene a Edward sa začal smiať znovu, no pri Jacobovom pohľade sa to snažil zakryť silným kašľom. Lizzie tým síce oklamal, ale my predsa vieme, že upíri nemôžu kašľať. Jacob naňho zavrčal a Liz ho okamžite tresla po ramene. Všetci sme vyvalili oči a Jake sa zatváril previnilo. Všimla si naše pohľady.

„Na moju rodinu nikto vrčať nebude,“ vysvetlila. Esme to po druhý raz nevydržala a bežala ju objať. Alice zase nevydržala, tak ako pred chvíľkou, to zdržovanie.

„Hej, nezabudli ste náhodou na niečo? Ešte je tu jedno malé prekvapenie, takže ak chcete stihnúť školu, mali by ste si pohnúť.“ Viac nám nebolo treba a všetci sme sa vybrali ku chatke, ale Liz nás zastavila.

„To znamená, že som teraz Cullenová?“ pozrela sa na Carlisla a ten prikývol.

„Tak mi už konečne poviete, kto ste naozaj?“ Všetci sme sa začali pozerať po ostatných a nikto nevedel, ako začať. Nakoniec aj tak nikto neurobil výnimku a začal Carlisle.

„Liz, poznáš legendy Quileutov?“ Opatrne sa opýtal a ona sa pritisla úplne natesno k Jakovi.

„Legendy o chladných bytostiach,“ zašepkala si sama pre seba. Je to chytré dievča, to sa musí uznať. Určite už na to prišla.

„Vy ste upíri.“ Nebola to otázka. Esme ju okamžite začala upokojovať.

„Ale nemusíš sa nás báť. My sa neživíme krvou ľudí...“ Liz ju ani nenechala dohovoriť.

„Ja sa vás nebojím, ja len že... Wow! Neuveriteľné! Myslela som si, že mi šibe, keď som to teraz povedala nahlas.“ Bola z toho úplne mimo.

„Je mi to jedno. Veď ste moja rodina a už ste dúfam raňajkovali, či nie?“ opýtala sa. Emmett sa začal chichotať a odpovedal jej. „Vlastne ešte nie, ale ja nemám rád škriatkov. Ja papám výhradne medvedíky.“ Liz sa začala smiať, čo nikto nečakal. Zobrala to úplne super.

„Ale mám jednu podmienku,“ začala, keď stlmila smiech.

„Chcem o vás vedieť úplne všetko...“ Keď všetci s úsmevom prikývli, Alice to už po tretíkrát nevydržala a ťahala ich do lesa. Keďže sa už nemuseli skrývať, bežali sme našou normálnou rýchlosťou a Jake zobral Liz na ruky. Nikto iný sa nepohol. Nech si svoj darček užijú, tiež potrebujú trošku súkromia.

My ostatní sme sa vrátili k prípravám na odchod do Denali.

Je pondelok ráno a ako povedal Carlisle, chystáme sa na odchod do Denali. Bohužiaľ svieti slniečko, tak nemôžeme ísť po obývaných častiach, ale keď už o nás Lizzie vie, môžeme ísť cez hory. Je to síce vyše tisíc kilometrov, ale upírskou rýchlosťou to bude trvať tak pár hodín. Ako videla Alice, nezdržíme sa dlhšie ako do štvrtku, tak si všetci okrem Alice neberú veľa oblečenia. Tá si totiž berie dva kufre, pričom je to po dohode. Najprv ich bolo dvakrát toľko, ale prehovorili sme ju tým, že sú tam nákupné centrá. Inak si každý berie iba malý batoh na chrbát.

„Všetci pripravení?“ opýtal sa Carlisle, keď sme sa zišli v obývačke. Všetci prikývli, tak sme vyrazili. Po dvoch minútach sa k nám pripojili Jake s Liz. Jacob nás mal previesť cez územie Quileutov a Liz sa chcela rozlúčiť, ale asi na to zabudla pri pohľade do Jakových očí. Drgla som do Edwarda a tiež sa na nich pozrel. Boli takí roztomilí. Chcela som sa opýtať, kedy prejdeme cez hranicu, ale nechcela som ich rušiť.

Po desiatich minútach ma ale ten ich tichý očný kontakt prestal baviť.

„Jake?“ Nereagoval a ani od nej neodtrhol oči. Edward sa uchechtol. Tiež mi začalo byť do smiechu, ale ovládla som sa. Asi po ďalšej minúte Edward úplne vybuchol do smiechu. Nechápavo som zdvihla pohľad od lesa. Všimla som si, že utíchli aj tiché rozhovory ostatných, ale nikto nič smiešne nezaregistroval, až na Jacoba.

„Ak niečo cekneš, neželaj si ma stretnúť so zapaľovačom v ruke!“ Potom sa obrátil späť k Lizzie a doširoka sa usmial tým anjelikovským úsmevom a vysvetlil jej Edwardov dar. Po tomto Edward už naozaj nemohol dýchať. Upokojil sa až vtedy, keď sme sa s nimi rozlúčili, no potom nastal ďalší výbuch smiechu, keď sa Esme pýtala Liz, ako sa jej páčila chatka. Ktovie na čo mysleli?

Celú cestu sme sa rozprávali s Andym, čo mi niečo pripomenulo. Veď ja som naňho skoro zabudla! Tak veľa času som strávila s Edwardom, že som zanedbávala Andyho. Ako sa to mohlo stať? Budem mu to musieť vynahradiť po návrate z Denali. Alebo nie, rovno v Denali. Vytiahnem ho niekam na lov. Len musím vymyslieť, čo povedať Edwardovi, nechcem, aby išiel aj on. Potom by som sa nemohla sústrediť na Andyho. Dúfam, že sa na mňa Andy nehnevá. Ja som tá najhoršia najlepšia kamarátka...

Týmito myšlienkami som sa zaoberala tak dlho, že som si ani nevšimla, že okolo nás cítiť pachovú stopu celej rodiny. A ani to, že ma Edward drží na rukách, asi som už nevládala, som predsa iba poloupír. Povedala som mu, nech ma položí na zem a potom sme ruka v ruke dobehli až k rieke pri ich dome...