Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - 6. kapitola - Uspávanka

03.09.2010 (20:45) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1196×

6. kapitola - Uspávanka

(Pohľad Belly)

„Stalo sa niečo?" Z môjho premýšľania ma vytrhol známy hlas. Prichádzal ku mne Andy a tváril sa ustarane.
„Prečo?" opýtala som sa.
„No, sedíš v izbe na posteli, kým ostatní sú von alebo v škole, kde si mimochodom mala byť aj ty, premýšľaš, a ani si si nevšimla, že už desať minút stojím vo dverách. Mám pokračovať?" Usmial sa.

„Ako dlho ti trvalo nacvičiť si túto reč?" rýpla som doňho. Zazrel na mňa.
„Ja to myslím vážne. Nad čím rozmýšľaš?" Prisadol si ku mne a objal ma rukou okolo ramien. Oprela som sa o jeho hruď.
„Budeš sa smiať, je to len taká maličkosť. Nechcem robiť zbytočné problémy."
„Smial som sa ti niekedy? Nie." V tomto mal pravdu.

„Zajtra ideš na lov. Bude to prvá noc odkedy sme sa nasťahovali, čo pri mne nebudeš. Síce už viem, čo je s mojou rodinou, ale mám zlý pocit, že budem mať znovu nočné mory. Odkedy sme tu, vždy si bol pri mne, keď som zaspávala." Zlomil sa mi hlas.

„Ak chceš, porozprávam sa s Carlislom, aby sme mohli ísť spolu. Keď mu to vysvetlíš, určite bude súhlasiť." Rukou mi behal hore a dolu po ramene, aby som nezamrzla, aj keď mi nebola zima.
„Nie, pokúsim sa to zvládnuť. Už je predsa všetko zariadené, nechcem robiť problémy, naozaj. Len ma to trošku trápilo."

Pokúsila som sa usmiať. Zasmial sa na mojom výraze.
„Tak dobre." Postavil sa a chytil ma za ruku. Pozrel na hodinky. Sám pre seba si prikývol a povedal: „Čo ťa priviesť na iné myšlienky?"
„To znie dobre." Jemným pohybom ma vytiahol z postele a už sme prebiehali cez chodbu.

„Čo máš v pláne?" opýtala som sa so záujmom.
„Máme malé prekvapenie." Ťahal ma do garáže.
„Máme?" Zaujalo ma množné číslo.
„Vlastne je to spoločný nápad mňa, Edwarda, Jacoba, Jaspera a Emmetta. Všetko sme dohadovali spolu. Emmett bol taký nadšený, že ho nešlo udržať na uzde.

Jasper stále lietal s Jacobom, aby Alice nič nezistila. A Rosalie, povedzme, že sa nám veľmi poďakovala za Emmettovu náladu. Teda, sťažovala sa iba cez deň. No a nakoniec, aj Jacob sa ti vyhýbal. Vraj by si to z neho dostala." S tým som musela súhlasiť. Stíchol, keď sme dorazili do garáže.

Stála tam celá moja rodina, aj s adoptívnymi rodičmi. Andy ma nechal stáť vo dverách a dobehol k ostatným. Všetci sa usmievali a vyzeralo to, že čakajú na moju reakciu, no naozaj som netušila, na akú reakciu, a na čo vlastne. To znamená, že som totálne nevšímavý človek.

Začala som skúmať miestnosť, hľadala som, čo mi ušlo. Moment. Sú opretí o auto!!! Prešla som na druhú stranu garáže, aby som si pozrela značku. Len čo som ho spoznala, začala som jačať ako malé dieťa.

„To snáď nie je možné. Mitsubishi Eclipse?! Načo vám bude ďalšie auto?" Všimla som si, že sa niekto pohol. Edward ku mne kráčal so zdvihnutým obočím.
„Prečo by sme si my kupovali ďalšie auto? Je tvoje. Každý má svoje, tak bolo na čase, aby si tiež dostala svojho miláčika."

Nastavil ruku a na prste mu visel kľúč. Chvíľu som váhala, no potom som vystrela dlaň. Kľúč mi padol do ruky. Keď sa Edward dotkol mojej pokožky, úplne ma zalial príval tepla, aj keď po celom tele mi prebehol mráz. Takmer som zabudla, že tu nie sme sami. V tú chvíľu pre mňa existoval iba on a jeho takmer čierne hlboké oči, v ktorých som sa strácala.

On, takisto ako ja, utuhol v pohľade. Bol pre mňa tak ťažko čitateľný. Mohla som sa naňho pozerať aj celé minúty, no nikdy som sa ani neodhodlala predpokladať, na čo práve myslí.
Niekto si netrpezlivo odkašľal. Teda niekto - Emmett. Kľúče som si zastrkla do zadného vrecka riflí.

Pozrela som sa na naše malé obecenstvo. Carlisle behal pohľadom zo mňa na Edwarda a naopak, Esme, Alice, Rosalie a Jasper sa milo a sladko usmievali. Emmett urazene a túžobne pozeral na zadné vrecko mojich riflí.

Nevedela som, čo mám urobiť, no zrazu som si niečo všimla.
„Kde je Andy?" Potom som si všimla, že chýba ešte niekto. „A Jacob?"
„Povedzme, že potrebovali byť chvíľu osamote," vysvetlil mi Carlisle, aj keď neodtrhol pohľad od Edwarda. Ten sotva badateľne prikývol smerom ku Carlislovi.

Neviem prečo, ale cítila som horúčavu v tvári. Všimla som si, že Emmett nervózne prešľapoval z nohy na nohu, až to nevydržal a spustil:
„No tak... ?" Elegantným pohybom, akoby mi niekoho predstavoval, rozhodil rukami k autu tak rýchlo, že takmer trafil zamyslenú Rosalie. Tá sa v poslednej chvíli uhla a zlostne zasyčala na Emmetta. Edwardovi šklblo kútikmi úst, ako premáhal úsmev.

„Neuveriteľné..." Obrátila som sa smerom k celej rodine. „Ďakujem," zašepkala som.
„Ale chcelo by to panenskú jazdu." Žmurkla som na Emmetta, očividne som mu zlepšila náladu. Kútiky úst sa mu zdvihli do obrovského úsmevu.

„Skvelé," pridala sa Alice. „Dnes ideme na lov, takže potrebujem hodiť do Seattlu. Poznám úplne vyľudnenú skratku, a tebe, Emmett, dochádza oblečenie, takže je všetko vybavené..." Emmett sa kyslo uškrnul a pokrútil hlavou.
„Nemali ste ísť na lov až zajtra a my ostatní až o dva dni?" opýtala som sa ich.

„Posunuli sme to kvôli Jacobovi. Zajtra zasadá rada Quileutov." Carlisle sa zatváril zmätene.
„Vadí ti to?"
„Nie, len ma to zaskočilo." Bála som sa zajtrajšej noci, a teraz sa dozviem, že je to už dnes. Nie je tu ani Andy, aby ma objal a povedal, že všetko bude v poriadku.
„Tak na čo čakáme?" vyhŕkla Alice a napchávala Emmetta do auta.



(Pohľad Andyho)

„Neboj sa, čoskoro som späť," utešoval som ju, aj keď netuším prečo si nezavolá svojho Edwarda, aby pri nej ostal. Asi to budem musieť urobiť za ňu.
Sedeli sme na jej posteli a držali sa za ruky. Keby nás niekto videl, povedal by, že sme zaľúbený párik. Veď aj sme, ale ona do niekoho iného, aj keď si to asi ešte neuvedomuje.

„Ja viem, len sa nemôžem zbaviť toho zlého pocitu, že sa neprebudím. Chápeš?" Zodvihla hlavu a pozrela na mňa smutným pohľadom. Pokrútil som hlavou na znak nesúhlasu. Netušil som, o čom hovorí, ale to je asi tým, že posledný môj sen sa mi sníval asi pred necelým storočím. No, to zas nie, ale určite to bude viac než osemdesiat rokov.

Pokúsila sa o vysvetlenie.
„Keď si pri mne, moje nočné mory sú iné. Cítim ťa pri sebe a viem, že snívam, len čakám, kým sa prebudím. Keď si preč, ani neviem, že snívam. Mám pocit, že sa nikdy neprebudím." Už som pochopil. Striaslo ma.
Zdola som počul Jaspera s Emmettom, ktorí plánovali, že ma tu asi nechajú.

„Už musím ísť. Čakajú na mňa a, poznáš Emmetta." Prikývla a utrela si slzy z tváre. Postavil som sa a vyšiel z miestnosti. Oproti Bellinej izbe je zrkadlo, takže som videl čierne oči vsadené do mojej tváre, pod ktorými boli tmavé kruhy.

Som rád, že idem na lov, aj keď kvôli Belle by som vydržal pokojne aj ďalší týždeň. Teraz budem celú cestu počúvať Emmetta. Čaká ma krásny krvavý večer.

Keď som kráčal dolu schodmi, narazil som na Edwarda. Stále som si opakoval, aké má šťastie. Ale na druhú stranu, Bellu si zaslúži, veď na ňu čakal viac než sto rokov. Iba mi prikývol. Premáhal som sa, aby som to povedal, ale nakoniec sa zdá, že nemám na výber.

„Edward?" pomyslel som si. Zastavil sa v pohybe.
„Áno?" Prekvapene sa otočil.
„Vieš, bojím sa o Bellu." Prižmúril oči a čakal. „Povedala mi, že keď pri nej nie som, má nočné mory. Mohol by si pri nej ostať, keď zaspí?" Zamyslene prikývol, ale keď som ho chcel obísť, zastavil ma.

„Vieš, vážim si, čo pre ňu robíš. Vlastne aj pre mňa. Ďakujem." Hodil som naňho nechápavý pohľad, no to už letel cez dvere na druhej strane chodby, tak som sa vybral pred dom, kde som nastúpil do Emmettovho auta.

Už som myslel iba na lov. Keď sme prišli na miesto, vybehol som do lesa, čierneho a hlbokého, no mojim zmyslom otvoreného...



(Pohľad Edwarda)

Po tomto rýchlom rozhovore s Andym som sa vrútil do mojej izby. Je z druhej strany hneď pri Bellinej, takže budem vedieť, kedy zaspí. Takmer štyri hodiny budem môcť sledovať môjho anjela s tlčúcim srdiečkom a ružovými líčkami.

Údery jej srdca boli teraz tým najdôležitejším zvukom na svete a jej sladulinká vôňa bolo to jediné, čo dokázalo úplne naplniť moje pľúca z kameňa. Počul som, ako začala pomaly a vyrovnane dýchať. Údery jej srdca sa spomalili a ustálili vpravidelnom rytme.

Nervózne som vstala vyšiel na chodbu. Ešte minútu som postával pri dverách jej izby, aby som si bol istý, že zaspala. Chytil som kľučku dverí, potichu som ich otvoril a vošiel dnu. Pohľad mi spočinul na mojom osobnom zázraku ležiacom v perinách obrovskej postele.

Bola nadprirodzene krásna, aj keď v spánku vyzerala ako roztomilé bábätko. Na druhej strane miestnosti stálo biele kreslo. Aj keď som mohol stáť celé hodiny bez hnutia, pripadalo mi prirodzenejšie ísť si sadnúť. Celý čas som rozmýšľal nad tým, čo povedal Andy. Keď nie som pri nej...

Keď sme sa vtedy vrátili z mojej lúčky, myslel som si, že sú pár. Nepohla sa od neho ani o milimeter. Ale ich vzťah je veľmi zvláštny. A prečo by mi potom povedal, že si ju zaslúžim? Netuším, čo si mám o tom myslieť. A trápi ma, že si už tak dobre nerozumiem ani s Jakom.

Potom, ako mi dal jasne najavo, že aj on „ide" po Belle, snaží sa mi vyhýbať. Akoby som ja mohol za to, že dokážem čítať myšlienky. Ale na druhú stranu, musím s ním aj súhlasiť, nechce sa mi sedieť pri ňom a počúvať, aká je Bella sexi.
Po týchto úvahách som dospel k jedinému: O Bellu budem musieť bojovať, aj keď z Andyho skúseností viem, že to nie je ľahké...

Bella sa v spánku začala prehadzovať a dychčať, aj tep sa jej zrýchlil. Už viem, čo Andy myslel tými nočnými morami. Po pár minútach sa začala neovládateľne triasť a vzlykať. Okamžite som sa zdvihol a pribehol k nej. Objal som ju rukami a pritisol si ju na hruď.

Dúfal som, že sa upokojí, no triaška a vzlyky ani po piatich minútach neutíchli. Začala ma chytať panika, a chcel som ju zobuduť. No ako som otvoril ústa, napadla ma melódia, ktorú som dnes hral na klavíri. Začal som jej ju pobrukovať pri uchu. Pomaly sa upokojila.

„Edward?!" vykríkla. Zľakol som sa, že som ju predsa len zobudil. Pozrel som na ňu, no oči mala pevne zatvorené a v rukách zvierala moje tričko. Po chvíli sa úplne upokojila, jej telo opäť ochablo. Prestal som s melódiou až keď som si bol úplne istý, opäť zaspala. Pomenoval som ju Bellina uspávanka. Celú noc som presedel na posteli pri nej...

(Pohľad Belly)

Zobudila som sa, ale nemohla som otvoriť oči. Stále som pred sebou videla horiace plamene, z ktorých sa na mňa pozerali moje oči. Ucítila som, že ma držia chladné ruky. Najprv som si myslela, že sa už Andy vrátil a snažila sa upokojiť, no potom som pri uchu počula zamatový hlas, ako mi pobrukuje krásnu melódiu.

Ten hlas by som spoznala vždy. Bol pri mne tak blízko, no ja som ho chcela mať ešte bližšie. Stále so zatvorenými očami som ho chytila za tričko, chcela som sa pritiahnuť k nemu. No bola som príliš unaven, a tá melódia ma uspávala, až som sa jej nakoniec poddala.

V noci som už nemala žiadne nočné mory, lebo som vedela, že ležím v náručí môjho anjela, ľadového daru z nebies, Edwarda...