Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - 14. kapitola - Dvojčatá

13.02.2011 (09:30) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1208×

14. kapitola – Talentované dvojčatá

(Pohľad Edwarda)

Utekal som popri Emmettovi cez les, keď som zacítil Bellin pach. Nebol starý ani pol hodiny. Emmett ho zacítil tiež a v myšlienkach mi povedal, nech si to s ňou už vyriešim, že ma čaká doma. Vedel som, že potrebuje viac času, ale už som nemohol čakať. Ja aj Daniel sme v noci odišli z domu, a tak teraz je určite sama a je najvyšší čas porozprávať sa s ňou. Odpojil som sa teda od Emma a zamieril po jej stope. Mierila na lúčku. Myslel som si, že bude tam, veľmi dobre sa tam premýšľa. Neponáhľal som sa a snažil som sa premyslieť si, ako začnem. Nič ma zatiaľ nenapadalo, a tak som si povedal, že to nechám na spontánny rozhovor bez plánov.

Keď som bol už dosť blízko, započul som aj Danielove myšlienky. Počkať, Danielove? Nie je len tak náhodou rušička psychických darov? No to ma napadlo len v prvých okamihoch, potom som začal vnímať na čo myslí. V jeho myšlienkach som videl Bellu ležať pod ním. Mala na sebe už len podprsenku. Než som si to stihol uvedomiť, stál som na okraji lúky a uvidel to na vlastné oči. Aj keď sa jeho myšlienky zhodovali s tým, čo som videl teraz, nemohol som uveriť, že je to skutočné. Ledva som vnímal, ako som mimovoľne zalapal po dychu.

Obaja vrčiac vyskočili na nohy. Daniela, oblečeného iba v jeansoch, ktoré sa mu Bella chystala rozopnúť, som prehliadol a pozrel sa na ňu. Cítil som strašnú a neopísateľnú bolesť. Ako mi to mohla urobiť? Po toľkých vyznaniach lásky.

„Edward, ja...“ začala, ale zjavne nevedela pokračovať. Ale bol som rád, že sa nesnaží ospravedlňovať sa. Ak má byť šťastná s Danielom, nech je, ale nech mi potom nehovorí, že ma miluje, keď to ani sama tak necíti. Milujem ju až priveľmi na to, aby som jej stál v ceste.

„Bella, chápem to. Vybrala si si jeho,“ povedal som nakoniec a bol som prekvapený, ako sebaisto znie môj hlas, keď som si myslel, že zo seba nevydám ani hláska. Ale musel som sa uistiť ešte v jednej veci.

„Postaraj sa o to, aby bola s tebou šťastná, inak si ťa nájdem,“ prehovoril som tentoraz k Danielovi. Cítil som, ako to pomaly na mňa začína dopadať a vedel som, že som musel rýchlo odísť. Otočil som sa bez toho, aby som sa na Bellu aspoň ešte raz pozrel, vedel som totiž, že by som to nezvládol. Svojou upírskou rýchlosťou som vletel do lesa čo najďalej od tej ťaživej bolesti.

Za pár minút som bol pri našom dome. Alice ma čakala na verande so zmučeným výrazom v tvári. No samozrejme, veď ten škriatok vie všetko dopredu. Bude mi chýbať. Všetci mi budú chýbať. Prišiel som k nej a objal ju. Nič však nehovorila, a tak asi aj ona musí vedieť, že sa jej nepodarí zastaviť ma. Pustil som ju a vbehol do domu a potom do Carlislovej pracovne. Vytiahol som papier a pero a začal písať. Pri odchode som ho podal Alice a ona prikývla.

Vyšiel som z domu bez rozlúčky, vedel som, že by to bolo ešte horšie, keby som ich musel ešte vidieť.

A teraz som už vedel len jedinú vec. Neostanem tu. Napadlo ma len jediné miesto, kam by som mohol ísť, a tak som sa vybral smerom k oceánu...

O rok neskôr

(Pohľad Belly)

Z toľkej neznesiteľnej zlosti a zúfalstva, ktoré ma ťažili už celú večnosť, som sa neudržala a rukou vrazila do steny, až v nej ostala diera hlboká až pár centimetrov. Zabudla som však na svoju slabšiu odolnosť a ucítila ostrú bolesť v zápästí. Bolo mi to však jedno a chystala som sa udrieť do steny tentoraz ramenom. Andyho studené ruky ma však zastavili skôr, ako sa stihol čo i len centimeter mojej kože dotknúť chladnej steny.

Malo by to rovnaký účinok ako úder do kameňa, ale Andy si už zvykol a od steny ma odtrhol bez toho, aby som to ucítila. Posledných pár mesiacov som chytala stavy úzkosti, hnevu a bolesti často. Síce sme boli s rodinou na cestách už dlho (čas strávený bez Edwarda som vnímala ako večnosť), nepodarilo sa nám nájsť jediné miesto, kde ho v poslednom čase videli. Začínala som si myslieť, že ho nenájdeme. On má predsa výhodu v tom, že nebudí pozornosť. A ak by o ňom niekto vedel, on sa to dozvie prvý vďaka jeho schopnosti a odíde skôr, ako si to niekto všimne.

Práve sme v Európe. Po prvý raz ale nemám strach z blízkosti svojho domova. Dokonca som sa rozhodla, že tam pôjdem aj v tejto situácii. Veď kto mi môže pomôcť vyhľadať Edwarda, ak nie Aro. Samozrejme som bola nervózna z toho, že konečne spoznám svojho brata. Aj preto je toho na mňa odrazu veľa.

O pár minút som už v tme uvidela dobre známe vysoké múry Volterry. Vo svetle mesiaca vyzerali úplne biele. Ten pohľad ma napĺňal pocitom spokojnosti a šťastia. Akoby mi naozaj nič nechýbalo, teda až na jednu vec.

O niečo neskôr sme parkovali pred hradnou garážou. Stáli pred ňou Drake a Gabriel. Keď uvideli, ako sedím za dymovými sklami, okamžite bežali ku autu a popri kričaní môjho mena ma ťahali von. Než som stihla akokoľvek zareagovať, Drake mi vyrazil dych, keď ma objal. Hneď po ňom to zopakoval Gabriel. Netušila som, že im budem tak chýbať. Po chvíli sa upokojili a chceli počuť, prečo som sa vrátila a prečo som vlastne odišla. No nemohla som im začať rozprávať môj príbeh, kým by som sa neporozprávala osobne s Arom, a tak som sa ospravedlnila, že im to poviem neskôr. Spolu s Cullenovcami sme vyrazili hradbami Volterry.

Zastala som pred Arovou pracovňou. Vedela som, že bude práve tam. Cullenovci sa zatiaľ išli poskladať do hosťovských izieb. Pomaly som otvorila dvere a rozhliadla sa po miestnosti, v ktorej sa takmer nič nezmenilo, odkedy som odišla. Uvidela som Ara stojaceho pri knihovni. Čítal si v nejakej veľmi starej knihe v koženej väzbe. Podľa talianskeho názvu išlo o staré zápisky z čias občianskej vojny. Keď k nemu dorazil môj pach, prudko zodvihol hlavu a šokovane na mňa vyvalil oči.

„Bella,“ vydýchol prekvapene a už som bola v jeho náručí. Nepustil ma nasledujúcich päť minút, a tak som slabučko zakašľala, predsa len asi inak vníma čas ako ja.

Hneď ako to počul, pomaly ma pustil a znovu si ma obzrel a ešte raz objal a potom znova pustil, akoby nemohol uveriť, že som sa naozaj vrátila.

Akurát, keď išiel niečo povedať, keď ho vyrušil vpád Daniela do miestnosti.

„Bella, Drake mi povedal, že si tu.“ A bolo to tu zas, večné objímanie. Daniel odišiel späť do Volterry pár dní po Edwardovom zmiznutí a odvtedy sme sa nevideli. Aro samozrejme vedel, čo sa stalo, a tak nás ani neprerušil, kým ma nepustil. Potom však prehovoril.

„Bella, zlatko, ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si mi chýbala. Som rád, že si opäť doma.“ Bolo vidieť, že neklame. Samozrejme aj ja som rada, že som späť, ale teraz ma zaujímali len dve veci, ale jedna už nemohla počkať.

„Ako si mi mohol zatajiť Nahuela?“ neovládla som sa.

Najprv sa zatváril prekvapene, no potom jeho výraz stuhol. Ešte nikdy som nevidela v jeho očiach taký chlad a neprístupnosť.

„Bol príliš silný. Mohol ma zničiť!“ zavrčal pomedzi zuby, „ale takto mi pomôže ovládnuť celý svet.“ Vedela som, že Aro má aj nepeknú stránku, ale nikdy som si nemyslela, že je až takáto čierna s prímesou krvavo červenej a prekvapilo ma to.

„Ale teraz, keď si sa vrátila, mám teba z Nahuelom a ešte k tomu Aleca s Jane. Kým by som mal všetkých štyroch pokope, nikto si nedovolí porušovať moje zákony. Celý svet by pokľakol pred Arom Volturi.“

„A čo keď odmietnem vrátiť sa späť?“ Toto som nechcela. Nikdy by ma nenapadlo, že práve môj druhý otec bol vlastne celý čas pekný idiot, ktorý chcel len moc a moc.

„Zabijem Edwarda,“ povedal.

„Čože?!“ Ako to myslí? Tak Edward bol celý ten čas vo Volterre?

„Počujete dobre. Po tom, ako odišiel od teba, prišiel sem a chcel sa pridať ku garde pod podmienkou, že sa ty nikdy nedozvieš, kde je. Taká ponuka sa neodmieta. Keď sa však Daniel vrátil a zistil som, čo sa stalo, dostal som lepší nápad. Mať všetkých pokope. Najtalentovanejších upírov v celých dejinách,“ dokončil.

„A čo ja? Veď si mi bol otcom. Aj tvoja láska bola pretvárka?“ Takmer som to zakričala.

„Samozrejme že nie! Všetkých vás milujem viac, než si vôbec dokážete predstaviť, ale musíte sa podriadiť mojej moci,“ odpovedal naliehavo. Nechcelo sa mi tomu veriť, ale musela som nejako zakročiť. Odrazu ma niečo napadlo, jediný spôsob ako zachrániť Edwarda a svoje dvojča.

„Dobre. Súhlasím,“ povedala som a otočila sa ku Cullenovcom, ktorí neveriacky postávali vo dverách.

„Odíďte odtiaľto a už sa nevracajte,“ hovorila som im, pričom som žmurkla na Alice. Než stihli nejako zareagovať, Alice sa s hranou bolesťou v očiach otočila k ostatným, pričom smutne pokrútila hlavou na znak toho, že už nemôžu viac urobiť. Bola som jej vďačná za toto malé divadielko. Bolo by to oveľa horšie, keby tu teraz boli. Otočila som sa späť k Arovi s hraným úsmevom. Daniel tam zatiaľ len tak postával a nevedel, čo má povedať, lebo urobiť. Jemu to vysvetlím neskôr, teraz chcem vidieť Edwarda s Nahuelom. Aro akoby mi vedel čítať myšlienky, musela som sa nad tým pousmiať, prehovoril.

„Tak a teraz ťa odvediem k tým dvom. Daniel, choď vyprevadiť Cullenovcov.“ Nato ma objal okolo pliec, ako keby sa nebolo nič stalo, a viedol cez chodbu do tej časti hradu, kam som predtým  nemala prístup.

Po chvíli sme zastali pred ťažkými drevenými dverami, spoza ktorých sa ozýval hluk boja. Aro rýchlo zaklopal a prudko otvoril dvere. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Edward ležal na zemi a pokúšal sa dostať z chlapcovho hmatu. Najprv som toho chlapca nespoznávala, no keď sa otočil smerom k nám a ja som uvidela svoje čokoládové oči vsadené do jeho príjemnej tváre, hneď mi bolo jasné, že je to môj brat. Obaja strnuli v pohybe, keď ma uvideli. Edward ostal stále ležať, no videla som, ako sa Nahuel po chvíli pohol smerom k nám. Nemohla som od neho odtrhnúť oči a on zo mňa zrejme takisto nie.

„David, toto je Isabella. Bella, toto je tvoje dvojča David,“ predstavil nás akoby len tak mimochodom Aro. Nahuel však nebol prekvapený, ako som čakala. Zdalo sa, že si to aj sám myslel, keď ma uvidel, len si nebol istý, či je to vôbec možné. Natiahol ku mne ruku a ja som ju bez váhania priala. Nemohla som uveriť tomu, čo nasledovalo. Keď sa naše ruky spojili, vytvoril sa okolo nich svetelný povraz, ktorý sa zviazal v strede nad našimi dlaniami a po chvíli zmizol. Vtedy som sa cítila úplná, ako ešte nikdy. Predtým som si to neuvedomovala tak intenzívne, ale stále som mala pocit, že mi niečo chýba. Bol to Nahuel, moja druhá polovička.

Ešte chvíľu sme sa obaja pozerali na naše ruky, no už sa nič nedialo a pustili sme sa. Pozrela som sa na Ara a hľadala odpoveď, čo sa to vlastne stalo, ale on len vzrušene pokukoval z jedného na druhého a na naše dlane. Zrejme ani on sám netušil, čo to mohlo byť. Vtedy som si však znovu uvedomila Edwardovu prítomnosť a zrejme vtom istom okamihu, ako si to uvedomil aj Aro, pretože vzal Nahuela okolo pliec a odviedol ho preč so slovami, ktoré som ledva vnímala. Bolo to niečo o tom, že máme na všetko dosť času a že my dvaja s Edwardom sa musíme porozprávať osamote. Nahuel sa najprv bránil, ale keď videl, že ja nič nerobím, rezignoval a nechal sa odtiahnuť preč.

Znovu som sa zahľadela na Edwarda. Teraz som však nemala v pláne nič hovoriť. Počas toho roka som veľmi starostlivo trénovala svoj štít, až sa mi ho podarilo naučiť ovládať natoľko, aby som ho dokázala na chvíľu stiahnuť. Prišla som o kúsok bližšie k Edwardovi. Nehýbal sa, ešte stále ležiac na chrbte. Prisadla som si k nemu a zatvorila oči. Po chvíli som počula jeho zalapanie po dychu, keď som stiahla štít a on mohol počuť moje myšlienky. Nevnímala som ho a naďalej sa sústredila. Spomínala som na chvíle strávené s ním, a nakoniec aj na deň, keď odišiel. Vysvetlila som mu, čo k nemu cítim a... Než som stihla nájsť ďalšie vhodné myšlienky, ucítila som jeho pery na mojich...

(Pohľad Nahuela)

Už som ho takmer mal, keď sa znovu prešmykol popri mojom boku, no ja som použil nátlak a tak padol na kolená. Než sa pokúsil o ďalší útek, prirazil som ho k zemi práve vtedy, keď som počul ťukanie na dvere a hneď nato sa otvorili. Dnu vrazil Aro a za ním nejaké dievča. Najprv som si myslel, že je to novorodená, ktorú budem musieť vycvičiť, ale keď som sa na ňu naozaj pozrel, zalapal som po dychu. Je poloupír. Ale ešte niečo mi na nej nesedelo. Podobala sa na mňa a to naozaj veľmi. Hlavne očami, mali rovnako čokoládovú farbu ako tie moje. Niečo mi hovorilo, že ju poznám.

Bez toho, aby som si to poriadne premyslel, nechal som Edwarda tak a prišiel k nej. Zvláštne ma to k nej ťahalo a cítil som nejaké spojenie medzi nami. Naozaj som tú zvláštnu atmosféru cítil iba ja a toto je úplne normálne stretnutie dvoch neznámych ľudí?

„David, toto je Isabella. Bella, toto je tvoje dvojča David,“ povedal Aro, akoby sa nechumelilo. Mal by som byť prekvapený a protestovať, že nemám žiadnych súrodencov a nieto ešte dvojča, ale cítil som, že je to pravda. Nemohol som si pomôcť, ale akoby som ju poznal celý život. Bella...

Natiahol som k nej ruku a ona takisto. Keď sa ale naše dlane dotkli, stalo sa niečo, čo som nečakal. Uvidel som svetlo, ktoré vlastne bolo akýsi špagátik a ovíjalo sa okolo našich rúk. Nakoniec sa zviazalo presne nad našimi dlaňami. Teraz som si už bol istý. Je to naozaj moja sestra. Moje dvojča, ktoré mi doteraz chýbalo. 

Autor: MatusQaDLS (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ľadový Dar - 14. kapitola - Dvojčatá: