Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - 11. kapitola - Veď je to len hra!

17.12.2010 (19:45) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 771×

11. kapitola – Veď je to len hra!

Do domu vrazil Jake s Lizzie v pätách. Po privítaní aj s nimi, sme sa všetci rozvalili na pohovku a dlho sa rozprávali. Vyrušila nás až Alice.
„Bude búrka, už zajtra! Emmett, chystaj sa na poriadny výprask!“ Takmer zletela zo schodov.
„Bella, už si niekedy hrala s upírmi baseball?“ opýtala sa ma.

„Nie.“ Práve som to chcela povedať, ale Edward ma predbehol. Ako to môže vedieť? No potom mi došlo, že to nebola odpoveď na to, čo sa ma pýtala, ale na jej myšlienky.
„Alice, vieš predsa akí ste, keď hráte. Mohli by sme jej pri hre náhodou ublížiť.“ Než som stihla akokoľvek zareagovať, Edward už pokračoval. „Bella sa bude iba pozerať,“ rozhodol za mňa.

Tak to sa mi ale vôbec nepáčilo.
„Prečo?!“ vyletela som naňho. „Ja chcem hrať.“ Pokúsila som sa o psie oči, ale ani to mi nepomohlo. Nesúhlasne pokrútil hlavou. Do miestnosti vletel Daniel s úžasným nápadom.
„Tak nech Bella robí rozhodcu. Myslím, že po tých skúsenostiach s touto rodinou pri hre, je to viac než len dobrý nápad. Však Emm?“ Ten sa zatváril akoby nevedel, o čom je reč, a nakoniec sa začal obzerať po miestnosti a dokonca si pískal.
Keby som ich nepoznala, bála by som sa byť aj tým rozhodcom...

Jacob s Liz sa začali uchechtávať a neskôr to prepuklo v smiech celej rodiny, no pod Emmovým pohľadom som to radšej vzdala a stíchla, aby som prežila baseball.
„Tak, to beriem,“ vyhŕkla som skôr, ako stihol Edward niečo namietnuť aj proti tomuto návrhu.
„Super. Takže prvý tím – Edward, Esme, Rose, Jasper a Andy, druhý tím – Ja, Carlisle, Emmett, Daniel, Jacob a Bella s Liz budú rozhodkyne,“ zhrnula to Alice a ani nečakala, čo na to povedia ostatní a schytila Daniela za ruku.

„Pamätáš sa, čo si mi sľúbil, keď si odchádzal?“ Edward sa diabolsky usmial a odpovedal zaňho.
„Ja si to pamätám úplne do detailov.“ Zatvárila som sa nechápavo a už som sa chcela pýtať, o čo ide, ale Edward ma len stiahol za ruku a bral odtiaľ preč, keď ho Alice zastavila.
„Bella, nehovor mi, že ty nejdeš. Pokiaľ viem, tak si mi minule takisto niečo sľúbila.“ To som už chápala a keď nás s Danielom tlačila na zadné sedadlá môjho Astona, naraz sme zakvílili: „Niééé, len nie nákupy!“ Ani to nám však nepomohlo, a naše kvílenie zaniklo vo zvuku motora.

Celú cestu som sa snažila vyhýbať pohľadu na Daniela. Zdalo sa mi to, alebo sa na tom až priveľmi dobre bavil. Vždy, keď sa naše oči stretli v pohľade, nedokázala som uhnúť. Podarilo sa mi to až vtedy, keď sa usmial a znovu pozrel iným smerom. Akoby vedel, že o tom práve premýšľam, pobavene sa uchechtol a akoby som nemala problém byť s ním aj v Alicinej prítomnosti, opýtal sa jej, či ma môže pozvať na obed a ona pôjde zatiaľ po svojom.

Chcela som povedať, že nie som hladná, len aby som sa tomu vyhla, ale zradil ma môj žalúdok a autom sa rozoznelo zaškvŕkanie. Ani som si nevšimla, ako dlho som nič nejedla. Vlastne si ani nespomínam, kedy naposledy. Zastavili sme pred veľkým nákupným centrom. Daniel nečakal a išiel mi otvoriť dvere.

„Ďakujem, zvládla by som to sama,“ povedala som trošku podráždene, keď mi podával ruku, aby mi pomohol vystúpiť.
„Ale to ja predsa viem,“ odpovedal a pritom mi prenikavo hľadel do očí. Panebože, Isabella! Spamätaj sa! Čo mám robiť? Mám ho začať ignorovať, alebo sa správať, akoby sa nič nestalo?

Rozhodla som sa pre to druhé a chcela som niečo povedať, keď nás prerušila Alice.
„Tak, prídem po vás o hodinu k reštaurácii v obchode. Potom vás už nepustím, kým nebudete mať nakúpené aspoň na mesiac.“ S tými slovami odkráčala ku vchodu.
Nevenovala som tomu pozornosť a chcela vyraziť takisto, ale potom som si uvedomila, čo práve povedala.

„Počkať, hodinu? Ako vydržím tak dlho, keď mám vedľa se...“ Moje posledné slová zanikli, keď som si uvedomila, že ten dotyčný stojí vedľa mňa. Neskoro! Pozrela som sa naňho, ale asi už pochopil o kom som hovorila, aj keď zjavne netušil, či je to dobre, alebo zle.
„Čo tým myslíš?“ povedal nakoniec. Ach sakra, prečo som nemohla byť ticho?

„Ja... Nič.“ Tak to bolo fakt geniálne. Teraz si musí myslieť, že som ten najväčší idiot pod slnkom. On sa len usmial a pozdvihol jedno dokonalé obočie. Ach nie, asi si domyslel, že to nebude zlé. Bella, netvár sa ako idiot a povedz niečo, nech sa môžeš aspoň na chvíľu odvrátiť od jeho prenikavého pohľadu.
„Ehm, musím si odskočiť.“ Tak to bolo oveľa lepšie ako to predtým. Som normálna? Odpoveď – nie! Emmett by sa na tomto určite šiel popukať smiechom.

Chvíľu sme tam postávali, keď sa začal usmievať, až to vyzeralo, že vybuchne smiechom, no stále som nechápala prečo.
„Nechcela si si odskočiť?“ vyhŕkol nakoniec. Aha, stála som tu ďalších päť minút. Radšej som sa otočila, a aby som niečo geniálne znova nevypustila, bez slova odbehla. Keď som vchádzala na dámske toalety, pozrela som sa do zrkadla. Ešte stále som bola červená ako paradajka.

Vychádzala som už celkom pokojná. Takmer ma porazilo, keď ma čakal sediac na lavičke pred toaletami. Ani som sa naňho nepozrela a kráčala smerom k reštaurácii. Bez slova ma nasledoval a našiel voľný stôl, kým som si bola objednať. Jedlo ma na chvíľku odpútalo od neho, čo sa ale zmenilo, keď som dorazila k stolu.

Stále sa na mňa pozeral. Teda, na jedlo znechutene a na mňa skúmavo. Dokonca ma prešla chuť na tie hranolčeky, ktoré zbožňujem.
„No tak, mohol by si na mňa prestať civieť ako na Monu Lízu? Nie je to veľmi príjemné...“
„Prepáč, neviem si pomôcť,“ odpovedal, akoby sa nič nestalo. „Ale nesúhlasím, ty si oveľa krajšia,“ dodal po chvíli.

„Tak ďakujem, ale ja sa chcem najesť. A pri tebe sa to nedá.“ Zrazu ma niečo napadlo.
„Iba, keby si ochutnal tiež.“ Provokatívne som sa naňho pozrela. Ako som čakala, vyvalil oči a uprene sa zahľadel na môj obed. Zatváril sa absolútne znechutene a pokrútil hlavou.
„Myslela som si to.“ Opäť som si do úst vložila hranolček.

No potom urobil niečo, čo som nečakala. S provokatívnym úsmevom si zobral tiež a vložil do úst. Určite mu to nechutilo, ale nedal to na sebe poznať a pomaly prehltol. Dokonca si oblizol prsty od soli. Nevedela som, čo na to povedať. Prvý upír, ktorého som videla jesť ľudské jedlo...

Akurát, keď som dojedala, pribehla Alice. To už prešla hodina? No nevadí. Odvliekla nás do prvého obchodu. Keď som si všimla kde sme, chcela som začať protestovať, ale jej pohľad ma zastavil. Za pár minút už mala plné ruky spodného prádla a napchala ma do kabínky. Podala mi prvé, ktoré som si mala vyskúšať. Och panebože! To je ešte horšie ako to, v ktorom ma videl Edward. Toto viac odhaľovalo ako zakrývalo.

Už som to mala na sebe a pozrela do zrkadla, keď zhúkla spoza závesu.
„No tak, ukáž sa nám.“ Počkať, nám?! Snáď nechce, aby som sa ukázala aj Danielovi. Ona to však myslela doslova a do polovice odhrnula záves, aby si ma mohla prehliadnuť. Tak to je úžasné. Fakt komická situácia, história sa opakuje. Presne takto isto som predtým ostala stáť pred Edwardom, akurát ten sa aspoň snažil byť taktný a nepozeral po mne. Daniel si s tým ale zjavne hlavu nerobil a ešte dodal: „Neotočíš sa, prosím?“

Hodila som po ňom naštvaným pohľadom. Keď sa chce hrať, má to mať. Viem, že teraz som musela vyzerať ako totálna štetka, ehm, chcem povedať ľahké dievča, ale nedalo mi trochu ho potrápiť, a tak som sa provokatívne zatočila a zakrútila zadočkom. Alice nechápavo pokrútila hlavou, ale ďalej sa tým nezaoberala a išla vybrať niečo aj pre seba. Znovu sme ostali s Danielom sami dvaja.

Už chcel niečo povedať, ale ako naschvál som mu zatiahla záves priamo pred nosom. Rýchlo som na seba hodila svoje oblečenie a zas vyšla z kabínky. Alice sa na mňa pozrela pohľadom, ktorý jasne hovoril, že by ma bola napchala späť, keby sa Daniel nezasmial tým sexi mužským hlasom a neupozornil na seba. Alice si našla novú obeť. Vyštartovala do mužského oddelenia, zatiaľ čo Daniel vysielal signály S.O.S.

Teraz som sa bavila ja. Napchala som ho do jednej z kabínok na opačnej strane obchodu, kde ho mohli vidieť predavačky a utekala pomôcť Alice. O pár minút sme už odchádzali z obchodu s tromi veľkými taškami, a do pol hodiny sme stihli prejsť ešte ďalšie dva. Domov sme sa vracali až okolo pol ôsmej večer a ja som mala nákupov znovu na rok dopredu až po krk. Keď sme si všetko zložili, chcela som už len jediné – spať. Bola som tak strašne unavená, že som zaspala na pohovke v obývačke. Len matne som si uvedomovala, že ma niekto nesie, až kým som nepočula slabé zavrčanie a hneď na to tichú odpoveď.

„No tak, Edward, veď ju len nesiem do izby, kde s ňou stráviš celú noc. Čo sa ti na tom nepozdáva?“ Vrčanie utíchlo a po chvíli som už len ucítila mäkkú posteľ pod sebou a počula tichučké pobrukovanie mojej uspávanky, až sa mi zdalo, že si to len namýšľam. Každopádne som zaspávala neuveriteľnou rýchlosťou, až som stratila vedomie a obliekla si hodvábne šaty panej snov.

.............................................................

Keď sme dorazili na lúku, už začínala búrka. Teda, nepršalo, ale začínalo hrmieť.
„Tak, pravidlá sú jednoduché,“ začal diplomaticky Carlisle. „Hráme, pokým neprestane búrka, alebo nebudú Bella s Liz unavené. Taktiež ak sa to zvrtne na roztržku. Každú hru budú dievčatá komentovať a na konci vyhlásiť víťaza. Keď vznikne nedorozumenie, vždy vyhlási, tentoraz iba Bella kvôli jej vylepšeným zmyslom, kto má pravdu, alebo proste určí víťaza, čo bude každý znášať bez námietok. Okrem toho platia všeobecné pravidlá baseballu. Je všetko jasné?“ Každý prikývol a rodina sa rozmiestnila po celom pomyselnom ihrisku.

„Je čas.“ Alice nadhadzovala a Jake chytal, zatiaľ čo Rose čakala na odpal. Ja som spolu s Liz prebehla za Jaka do bezpečnej vzdialenosti. Snažila som sa sústrediť, no trošku ma vyrušovalo búšenie srdca Liz, bola rozrušená zo zápasu, rovnako ako ja, ale moje srdce bije rovnako rýchlo, ako vystrašenému človeku.

Alice sa pozrela na oblohu, kývla si pre seba, usmiala sa a hodila loptičku. Naozaj neuveriteľný pohľad, bolo to priam elegantné. Rose prudko švihla pálkou presne vo chvíli, keď sa jej dotkla letiaca loptička, a akurát vtedy zahrmelo. Keďže som stála kúsok od Rosalie, počula som ranu odpalu, aj keď súzvučila so zahrmením. Bol to úder ako z dela.

„Už chápem, prečo hrajú výhradne za búrky,“ zašepkala Liz. To už Rose utekala okolo druhej méty. Emmett sa zatiaľ odrazil od zeme, potom od neďalekého stromu a napokon sa vrhol oproti loptičke. Keď to vyzeralo, že okolo neho iba preletí, zovrel ju vo svojich rukách a dopadol na zem. Automaticky ju poslal mierene na Jaka cez celé ihrisko. Jake ju zachytil, ale to už Rose šmykom pristála na zemi.

Zdalo sa, že sa dotkne domácej méty prvá, ale Jacob sa nenechal a priložil loptičku k méte skôr, ako sa jej Rose stihla dotknúť.
„Si von,“ vyhŕkla Liz skôr, ako som stihla otvoriť ústa, že poviem to isté. Emmettov nadšený výraz bol na nezaplatenie.
Hra pokračovala už asi dve hodiny, keď som počula Liz, ako si zívla. Všetci sa zhodli na tom, že zahráme rozhodujúcu hru, keďže bolo skóre vyrovnané, a pôjdeme domov. Teraz bol znovu na pálke Daniel, nadhadzoval Andy a keďže sa všetci zhodli, že sa Edward nabehal už dosť, tentoraz chytal.

„Teraz!“ Skríkla Alice a Andrew neuveriteľnou rýchlosťou švihol loptičkou. No Daniel bol pripravený a s dobre známym ohlušujúcim treskom odpálil loptičku. No Jasper bol takisto dobre pripravený, a keď bol Daniel niekde medzi druhou a treťou métou, optička zašvišťala vzduchom a vletela do Edwardových nastavených rúk.

No v ďalšom okamihu sa stala vec, s ktorou som nepočítala. Edward s Danielom sa naraz dotkli domácej méty. Videli to všetci. Bola to tá istá milióntina sekundy. Ostalo hrobové ticho a všetci pribehli ku nám.
„Carlisle, čo teraz? Keď si sa pýtal, či je všetko jasné, s týmto som tak nejako nepočítala.“ On len pokrčil plecami a spustil:

„Ty si rozhodca. Nerozhodne to byť nemôže, tak do toho. Edward alebo Daniel? Je to len a len na tebe.“ Teraz sa všetci postavili do polkruhu okolo mňa rozdelení podľa tímov a zízali na mňa. Nevedela som sa rozhodnúť a tak som sa pozrela na Edwarda. Moja láska s telom poloboha, pretože niekto so skutočnou krásou boha tu bol takisto. Pohľad som presunula k Danielovi.

Ach nie, to som nemala robiť. Pri jeho úsmeve s tými sladučkými jamkami v lícach som sa začala červenať. Rýchlo som odvrátila pohľad. Tak dobre, ak sa zatiaľ neviem rozhodnúť medzi nimi, vyberiem víťaza podľa iných členov tímov. Pozrela som sa na Emmetta a hneď mi bolo jasné, kto vyhral. Vyzeral ako... Videli ste niekedy veveričku, ktorá si dala extázu? Ja nie, ale nejako takto som si ju predstavovala.

„Emmett, si víťaz." Kývla som hlavou smerom k ich tímu.
„Ha, tu to máš Jazz. Som proste najlepší a to sa nezmení.“ Starostlivo som sa vyhla som pohľadom, ktoré som na sebe cítila. Práve teraz som bola nesmierne vďačná za svoj dar.
„Pokojne sa stavím, že nabudúce vyhráme,“ odpovedal Jasper.
„Fakt? A o čo? Chápeš, nech si na to urobím miesto.“

„Ale no tak chalani, veď je to len hra,“ pripomenula som im. Nepomohlo. Celú cestu sa dohadovali na stávke, ani neviem o čo. Nenápadne som sa pozrela na Edwarda. Mal sklonenú hlavu a predstieral, že sa hrá so svojou loptičkou. Daniel sedel pri mne na druhej strane, a tak som pozrela aj jeho smerom. Doteraz som si nevšimla, čo mal oblečené, ale teraz som na to mala čas, a tak som si ho dôkladne prezrela.

Mal oblečené biele tričko s dlhým rukávom, ktoré obopínalo jeho vypracované telo. Nebol síce väčší ako Edward, ani vyšší, ale rozhodne mal väčšie svaly. Keď si všimol, ako naňho hľadím, usmial sa. Na druhej strane hrozivo a podráždene zavrčal.
„No, prepáč, nenechám si liezť do hlavy.“ Prevrátil oči nad jeho správaním a vystúpil z auta. Čo?! To už sme doma? Stratila som pojem o čase. To sa mi často stávalo vo Volterre. Odrazu ma niečo napadlo.

„Daniel? Vo Volterre žiješ už viac než rok. Nevidel si niekedy Nahuela?“
„Koho?“ opýtal sa vykoľajene. Ostatných, hlavne Andyho, to začalo zaujímať.
„Jej dvojča. Volá sa Nahuel. Rovnako ako Bella je poloupír. Stretol si ho?“ Daniel okamžite uhol pohľadom. Edward vedľa mňa netrpezlivo zavrčal.
„No tak to už vyklop!“ povedal a posadil sa ku mne oproti nemu.

„Tak teda dobre. Dúfal som, že sa tomu vyhnem, ale čo už. Po tvojom odchode sa Aro zosypal. Chcel si ťa nejako pripomenúť, a tak celé dni trávil sám, no nikto nevedel kde. Neskôr sa niekto išiel prejsť po hrade a zistil, že chodí za Nahuelom. Deň odo dňa mal stále lepšiu náladu. Nakoniec ho priviedol do sály a predstavil ho upírom. Ale nepovedal, že sa volá Nahuel. Pre všetkých to bol David.“ Mala som pocit, že ešte neskončil.

„Teraz tá horšia časť,“ pokračoval. Edward cítil ako som strnula a položil mi ruku na pás.
„Nahuel sa veľmi rád prechádzal po hrade. V jeden večer sa dostal až po západnú časť.“ Vytreštila som oči strachom. Andy to zrejme tiež pochopil.
„Jane.“ Jej meno iba spolovice zasyčal a zavrčal, takže znelo ako nadávka. Daniel iba prikývol.

„Práve prechádzal okolo jej izby, keď sa vracala. Bola nahnevaná, že je ním Aro taký unesený a jej nevenuje pozornosť. Povedala mu o tebe a vašej rodine.“ Viac sa nemal do reči.
„Prosím, musím to vedieť.“ Edward ma chlácholivo hladil po boku. Daniel prikývol a pokračoval.

„Povedzme, že sa u neho prejavila nová schopnosť. Síce som videl iba koniec, opisovali mi to ako nejaký druh energie, ktorá sa uvoľnila z jeho hnevu. Niečo ako jadrový výbuch. Vytvoril okolo seba a Jane kruh. Ten jediný bol stály a vo vzduch sa nehýbal z miesta. No z jeho tela vystupovali ďalšie kruhy v zábleskoch modro-bieleho oslepujúceho svetla a kruh za kruhom zrážali Jane na kolená.

Keď začuli jej krik, Aro k nim dobehol ako prvý. Nevedel, čo má robiť. Nahuel bol príliš nahnevaný, aby prestal. Aro sa pokúsil vstúpiť do kruhu, ale ako sa ho dotkol, pocítil strašnú bolesť, a tak sa stiahol. Jane vrieskala stále silnejšie, čo privolalo Aleca, ktorý použil svoju moc na Nahuela. Až potom krik utíchol a kruhy sa pomaly stratili. Ostala bezvládne ležať na zemi a nevnímala. Aro prikázal mne s Alecom, aby sme sa o ňu postarali, a tak sme ju odniesli do jej izby. Dlho bola ako v kóme a nereagovala, no po pár dňoch sa prebrala. Ten jej pohľad ma však naozaj vystrašil, to vám poviem. Čistý, šialený strach...“

Čo poviete na ten koniec?

Autor: MatusQaDLS (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ľadový Dar - 11. kapitola - Veď je to len hra!: