Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kroky osudu - 2. kapitola

17.08.2010 (21:00) • Nalla1996 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1234×

Zobrali si tácku s jedlom a sadli si za posledný voľný stôl, ktorý bol zrovna vedľa nás. Stretla som sa so zlatým pohľadom neznámej upírky s krátkymi čiernymi vlasmi, nezbedne poskakujúcimi okolo jej dokonalej tváre. Zamračene sa na nás dívala. Potom tam bol jeden hromotĺk s veľkými svalmi. Keď som si ho prezerala, tak sa usmial a myslím, že aj žmurkol. Pripomenul mi trojročné dieťa, ktoré nič neberie vážne. Pohľad mi padol na upíra sediaceho vedľa neho. Je to asi ten najkrajší upír, akého som kedy videla. Vlasy hrdzavej farby precízne nagelované do rôznych smerov dodávali jeho tvári ten správny efekt. Skĺzla som po ňom pohľadom. Nesmelo sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätovala.

„Asi budeme mať večer návštevu.“ Šepla tá upírka. Nepatrne som prikývla. Zvyšok obeda som ich ignorovala, aj keď som cítila ich pohľad. Z obeda som sa vybrala na poslednú hodinu. Došuchtala som sa do triedy a sadla si do lavice.

„Je tu voľné?“ spýtal sa ma anjelský hlas a už si sadal na miesto vedľa mňa. Prekvapene som zodvihla hlavu a zahľadela sa do tej nádhernej tváre.

„Ja som Edward Masen,“ predstavil sa. Jeho hlas bol krajší než zvonkohra. „Bella.“ Usmiala som sa. Chcela som ešte niečo dodať, ale do triedy vošiel učiteľ a začal svoj výklad. Počas celej hodiny som na sebe cítila jeho pohľad. Len s námahou som potláčala nutkanie obzrieť sa, ale nakoniec som to zvládla.

V lavici pred nami sedelo to dievča z rána, vďaka ktorému som sa dozvedela o Edwardovi a jeho rodine. Myslím, že keby dokázal pohľad vraždiť, našli by sme vražednú zbraň. Zazerala na mňa, mračila sa a mne akosi nedochádzalo prečo.

Len čo zazvonilo, bola som rozhodnutá čo najrýchlejšie odísť, ale anjel mi zastal cestu.

„Uvidíme sa večer.“ Jeho hlas... niečo úžasné! „Uvidíme sa,“ povedala som, obišla ho a zamierila na parkovisko. Sadla som si do auta a pustila rádio so starými pesničkami. Musela som čakať na ostatných. Cestou domov nám nebolo do reči. Nikto z nás neprehovoril. Zaparkovala som v garáži, vošla do domu a sadla si do obývačky k ostatným.

„Tak ten svalovec bol celkom kus, nemyslíš?“ pípla a priblblo sa usmievala.

„Rosalie, dobre vieme, ako tvoje vzťahy končia, nikdy to nemyslíš vážne a vždy sa iba zahrávaš,“ povedala som po pravde.

„Tss! Tento sa mi náhodou celkom páči,“ prehodila celkom nevinne.

„Óóó... Rosalie Cullenová sa nám tuším naozaj zaľúbila.“ Pobavene zahlásil Jasper.

„Sklapni,“ zasyčala Rose, „ty máš čo hovoriť, všimla som si, ako si pokukoval po tej malej elfke.“

Z Jasperovej hrude sa vydralo vrčanie. Nemohla som inak, musela som sa zasmiať. Obaja ma spražili pohľadom, až sa mi smiech zasekol niekde v krku.

„Ty radšej mlč! Ten fešák z teba tiež po celý čas nespustil pohľad.“

„Vážne?“ zmohla som sa iba na priblblý úsmev, ktorý mi ani po pár minútach nezmizol z tváre.

„Deti, som doma!“

Boli sme tak zabraný do debaty, že sme si ani nevšimli prichádzajúceho Carlislea.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa, keď si všimol naše výrazy tváre. „V škole sme natrafili na ďalších upírov – vegetariánov.“ Vysvetlila som v skratke. Nebudem mu predsa hovoriť, že Jasper sa buchol do elfky, Rosalie do hromotĺka a ja do Edwarda.

„Povedali, že ich máme navštíviť, ale môže to byť pasca.“ Konštatovala som pochybovačne, aj keď som si nevedela predstaviť, že by nám Edward mohol ublížiť.

„Bella, keď ťa máme na svojej strane, nemáme sa čoho báť.“ Vyhlásil rozhodne Jasper, ale ja som si istá nebola. Vkladali do mňa všetky svoje nádeje, ale čo ak zlyhám? Čo keď im ublížia len preto, že ja som neschopná? Nebudem môcť s touto myšlienkou žiť. Keď sa niečo stane mojej rodine, môj život stratí zmysel.

„Zase to robíš.“ No jasné - Jasper.

„Čo?“ robila som zo seba blbca. Dobre som vedela, čo má na mysli.

„Myslíš na smrť. Bella, koľko krát ti to treba hovoriť? Zvládneš to. Aspoň na niečo bol ten tvoj pobyt u Volturiovcov užitočný.“

Mal pravdu. Volturiovci ma naučili používať môj dar, ale nie preto, že by mi chceli pomôcť, ako som si sprvu myslela. Chceli ma využiť. Ara fascinoval môj dar, chcel si zo mňa spraviť bodyguarda, osobnú stráž. Keď som pochopila, že ma iba využíva, zdrhla som. Našťastie to nebol problém, s mojím darom to išlo ako po masle. Bolo mi smutno za ostatnými. Mala som tam zopár dobrých kamarátov ako Demetriho, Jane, Aleca a ostatných. Nevedela som kam ísť, a tak som sa pol storočia túlala po svete. Až keď som stretla Carlislea, uvedomila som si, že nemusím byť stále len tá zrúda, ktorá oberá ľudí o životy. Potriasla som hlavou a vypudila z mysle škaredé obrázky minulosti.

„Bella, vnímaš ma?“ mávala mi pred tvárou rukami Rose.

„Hmm.“ Veľmi inteligentná odpoveď. „Je čas ísť.“

„Aha... jasné... Rose, môžem ťa o niečo poprosiť?“

„Ale iste, odkedy sa pýtaš?“ zdvihla obočie.

„Pomohla by si mi s výberom oblečenia... “ nenechala ma ani dohovoriť. „Nič nehovor, chápem. To ten fešák, že?“ na tvári jej žiaril pobavený úsmev.

„Volá sa Edward. Tak pomôžeš mi?“ Hodila som po nej prosebný kukuč.

„Som ti k službám.“ Zase ten úsmev, tento krát som jej ho opätovala, a už sme leteli do mojej izby k môjmu šatníku.

„No nie je tu z čoho vyberať,“ nahodila profesionálny výraz, „ale toto a toto by bolo celkom fajn... Na, obleč si to.“

Hodila po mne fialové minišaty, čierne dlhé korále a čierne sandále na 10 centimetrovom opätku.

Ahoj!!! Dúfam, že sa kapitola páčila. Očakávam komentíky či už dobré, alebo zlé je na vás.

Autor: Nalla1996 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kroky osudu - 2. kapitola: